„Som gay, ale moji rodičia sú veriaci...“


Veta, ktorou dnes začína rozhovor o sebe v bezpečnom priestore nie jeden dospievajúci muž. Čo s tým?


Vtedy sa pýtam chlapca: "A ty už veriaci nie si? Kedy sa tvoja cesta oddelila od cesty, po ktorej ťa roky viedli rodičia? Čo to zmenilo alebo spochybnilo?" Väčšinou podľa odpovedí pochopím, že som sa nemal opýtať "čo," ale "kto." Šlo o krízu, nedostatočné alebo nesprávne informácie, nevedomosť, neskúsenosť dieťaťa, ktoré niekto "využil" tváriac sa, že koná v prospech dieťaťa, neuvedomujúc si alebo - v horšom prípade - príliš dobre si uvedomujúc sugestibilitu dieťaťa. Najčastejšie ovplyvňuje partner, autorita (či už z nejakej cirkvi alebo mimo cirkvi), médiá a kamaráti.

Až ako dospelý človek sa vyrovná s tým, že každá autorita hovorí niečo iné. Dnes nachádza rôzne pohľady v rámci cirkvi, mimo cirkvi a ešte k tomu si uvedomuje, že Boh je náročný. Potrebuje sa vzbúriť voči všetkým autoritám vrátane Boha, akoby zbúrať všetko protichodné, čo sa nazbieralo v jeho srdci a nanovo vyplniť jeho obsah už pri skúmajúcejšom, kritickejšom, nezávislejšom, zrelšom JA. Opierajúc sa o odporúčania a tézy modernej vedy, ktoré mu každý prezentuje ako fakty, opierajúc sa o kritické pohľady na cirkev, o dostatočne nemilujúcu cirkev, rozhodne sa tak, ako sa rozhodne. Do tej nedostatočne milujúcej a nadmieru kritickej cirkvi vloží aj rodičov, lebo boli jej súčasťou skôr ako on sám a lebo subjektívne nerozumejú ničomu. Niekedy sa cíti tak, že sa v cirkvi ocitol omylom alebo dokonca proti svojej vôli. V hlave mu víria otázky: "Čo ak rodičia zväzujú rovnako ako cirkev? A ani nevedia prečo. Lebo cirkev. Rodičov však mám rád, cirkev akoby ani nepoznám, ale veľa ľudí je proti nej. Čo ak sú rodičia len zmanipulovaní cirkvou?"

Kde niekto tápe alebo melie z posledného, tam sa zlietajú supy

To, že dieťa má krízu vo vzťahu s rodičmi alebo názorovú nezhodu s nimi je úplne normálne. Uvedomuje si ako nikdy predtým, že nemá dokonalých rodičov, ale potrebuje si prejsť touto fázou pri zrelej nezávislej osobe. Ak si ňou prejde pri nezrelej osobe, zvyčajne autorite, ktorú motivuje osobná krivda, poháňa zaujatosť, zaslepenosť či osobný alebo nie tak celkom nezištný cieľ, dieťa časom nespoznávajú jeho rodičia, ale nespoznáva sa ani ono samo. Dobre známe a veľmi rýchlo dostupné gay zoznamky zhoršujú proces poznávania seba samého a osobného rastu, človek upadá na duchu skôr, ako sa stihol začať tešiť zo života, po hromadiacich sa sklamaniach, budovaní seba cez plytkosť, nezrelosť, ukrivdenosť iných, infantilné vyjadrovanie potrieb maskovaním skutočných potrieb, sklamanie, nedostatok niečoho podstatného vyjadrovaný cez zlosť, predčasné hodnotenie, impulzivitu možno predpovedať dieťaťu nie jednu morálnu kolíziu až osobný debakel v podobne šliapania po sebe i po iných ľuďoch. Tento kolotoč viny, hanby, potláčania skutočných potrieb, primárnych emócií a nekontrolovanej žiadostivosti nie je jednoduché zastaviť. Takýto človek potrebuje uzdravenie v zdravom, hlbokom, vrúcnom vzťahu s iným človekom, ktorý už ale väčšinou odmieta budovať bez prvkov erotiky. Tie mu ako jedny z mála vecí spôsobujú radosť, hoci za cenu zviazanosti, oslabovania ducha, zanášania mysle, nestálosti a závislosti. Nechal sa totiž formovať médiami, vzdialenými autoritami a anonymami.

Dieťa je navyše vo fáze snahy odpútavania sa od rodičov, v ktorej i keby s rodičmi v podstate súhlasilo, môže nejaký prejav od nich vnímať ako nátlak, vnucovanie, zväzovanie. Očakávania rodičov si začína veľmi silno uvedomovať a stávajú sa pre neho neznesiteľným bremenom. Má potrebu sa vzdialiť od rodičov, hoci ich má rád a v tej "diaľke" si po rokoch môcť povedať, že k tomu správnemu od rodičov dospelo samo a samo očistilo svoje vnútro od toho nesprávneho, nevhodného. Ak časom spracuje každé pôsobenie rodičov smerom k nemu, už mu to nezabráni tráviť s rodičmi akokoľvek dlhý čas bez napätia. Prijalo ich takých, akí sú a naučilo sa im trpezlivo vysvetľovať veci bez vyvyšovania sa, mudrovania, šomrania, výčitiek, urážania sa či urážok. Dôležité je, aby nestratilo schopnosť ich naďalej počúvať a neotočilo roly - že by sa bolo teraz správalo k rodičom tak, akoby ich ono chcelo "prevychovať" či poúčať. Toto všetko chce čas, ktorý dieťa potrebuje a v ktorom by nemalo dochádzať k zbytočnému vyhrocovaniu situácie a komplikovaniu vzťahov.

Sloboda nie je o založení si rúk ani slepá dôvera, ani "daj mi pokoj," ani "môžem všetko," ani hodenie dieťaťa do vody, ak ešte nevie plávať

Súčasné postoje spoločnosti sa pri výchove začínajú zhodovať v tom, aby sme dieťaťu dávali plnú slobodu vo všetkom a podporovali ho v každom rozhodnutí čo najskôr. Pripadá mi absurdné dávať dospievajúcemu dieťaťu, ktoré ešte nemá skúsenosti a nie je osobnostne zrelé plnú slobodu čo najskôr a vo všetkom, akoby dať ruky preč od toho, ako myslí, čo robí. A i dospelému dieťaťu by som rád ponúkal svoj pohľad na vec, ak o to bude stáť, a to tak, aby som z neho nerobil svoju kópiu v myslení a konaní. Poznával procesy odohrávajúce sa v jeho vnútri dovtedy, kým on sám nenadobudne istotu a silu viesť niekoho iného - po zvládnutí seba.

Áno, rozhodovania sa dieťaťa sú výsledkom predošlého zakúšania neznámeho - učením sa pokusom a omylom. Môžem to použiť ako výchovnú metódu, ale ak práve ja budem mať tú smolu, že tým svoje dieťa poškodím, asi si to tak ľahko neodpustím. Preto zdôrazňujem potrebu prípravy a nie hodu do vody, vedomej formácie bez namýšľania si toho, že dieťa po mne zdedilo schopnosť duchovne i duševne rásť samo. Ani ja som ju totiž nezdedil, len som nadobudol mylnú predstavu o svojej sebavýchove už odmalička.

Ako veriaci človek som veľmi dlho uvažoval nad tým, čo by som povedal svojmu 17-ročnému synovi, ktorý by prišiel za mnou s tým, že je gay a zamiloval sa do chlapca. Veď predsa sloboda a podpora v jeho rozhodnutiach čo najskôr! Odpoveď sa nedá nacvičiť, nedá sa jej naučiť, lebo takáto situácia prichádza len raz za život a nečakane. Do reakcie, ktorú ste vôbec schopní zo seba dostať a bude správna, musíte jednoducho dozrieť. To sa deje často dávno po tom, ako ste sa dozvedeli o synovej homosexualite. Uvedomíte si, že je toľko vecí, ktoré ešte neviete - aj o sebe samom a ktoré ešte nezvládate vrátane samého seba. Homosexualita dieťaťa je lekciou, ktorá mnohým rodičom mení život od základu a ak sa otvoria sami sebe i pred dieťaťom - skvalitňuje to ich životy a všetky vzťahy. Všetko sa zrazu zdá byť iné, no nemá to byť čierne. Rodič nemá homosexualitou dieťaťa trpieť, ale má sa pýtať. Nemá vďaka nej čosi vyčítať sebe alebo dieťaťu, ale má si odpovedať. Nemá mlčať, ale má to zo seba dostať von. Nemá zúfať, ale má veriť, že všetkých to niekam posunie. A azda si podľa správania dieťaťa najviac overí svoje výchovné i osobnostné kvality - to, kým bol pre dieťa doteraz.

Mám to šťastie, že homosexualite rozumiem, takže v prvom momente by som syna objal a poďakoval mu za odvahu i dôveru a... nasledoval by maratón rozhovorov. Určite by mi v hlave vŕtalo množstvo otázok. Napríklad: "Nechodí on už s tým chlapcom poza môj chrbát? Čo tým priznaním sa sleduje? V čom mi kedy klamal?" Ale azda pri správnom načasovaní a vhodne zvolenej forme otázok by som si mohol tieto pochybnosti so synom vydiskutovať. Chce to odvahu, lebo zistiť, že môj syn je klamár a lišiak, ktorý sa v mojich očiach okrášľuje a robí zo mňa blázna nie kvôli strachu, ale z vypočítavosti, kvôli peniazom a kvôli tomu, aby som ho nevyhodil z domu, by znamenalo, že som ako otec zlyhal.

Trvalo mi dlho, kým som pochopil, že slobodu dieťaťu - áno, ale zároveň nezbúrať všetky mantinely a neurobiť syna nedotknuteľným. Zato byť mu jedným z najlepších priateľov, ktorí mu nepovedia všetko, čo chce počuť, no naučili sa protirečiť s láskou, pokojne i pokorne. Sú otcovia, ktorým nie je nič dobré, čo povie alebo urobí syn. Sú otcovia, ktorí si nevšímajú, čo hovorí alebo robí syn. Tieto extrémy treba úplne vylúčiť, pretože každý otec potrebuje syna viesť k samostatnosti, povzbudzovať ho, pripravovať ho, všímať si ho a uznávať ho v mnohých veciach. Pre každý vzťah - aj pre kvalitu a perspektivitu vzťahu rodič - dieťa je kľúčové môcť vyjadrovať svoje pocity a veľa sa rozprávať. Pocity aj na strane rodiča. Pubescent aj adolescent si potrebujú uvedomiť, že tak ako oni, aj ich rodič má právo vyjadriť svoje pocity, ale aj to, že netuší alebo nerozumie tomu, čo jeho dieťa prežíva, teda pravdu. Podstatné je, aby svoje rozprávanie zakončil tým, že to chce poznať a pochopiť maximálne, ako je schopný, teda ochotou a v pokore - predsa ani on nevie všetko, nedokáže všetko uchopiť a každé dieťa to o svojom rodičovi dávno vie. Rodič sa pred dospievajúcim dieťaťom nemá na nič hrať či robiť sa lepším ako v skutočnosti je. Inak svoje dieťa stratí.

Otázkou je, že ak by som bol pre syna takýmto otcom vždy, s čím by sa môj syn dnes boril? Tých otázok, na ktoré si musí každý odpovedať sám, je viac, napríklad - V čom chcem meniť syna a v čom sa potrebujem zmeniť ja sám?

Dieťa nie je malý dospelý a ani dospelý nemá patent na pravdu

Dospievajúce dieťa si nepraje, aby ho rodič smeroval správnym alebo akýmkoľvek smerom, má potrebu si svoju cestu raziť samo. Od rodiča chce iba rešpekt. Svoju vôľu si dieťa chce často presadzovať a svoju zrelosť potvrdzovať aj gestami či symbolikou, napr. fyzickým odlúčením sa, odchodom z domu, čo u neplnoletého nie je veľmi možné. Ale je možné začať mlčať, rebelovať, vyjadrovať vzdor, odmietavý postoj, provokáciu, krivdu, hnev...

Nech už dieťaťu dávame akýkoľvek pocit slobody, faktom zostáva, že dieťa nemá skúsenosť dospelého. Pre dieťa je to nepriaznivý fakt, lebo z neho vyplýva, že naďalej potrebuje byť s rodičom ako s niekým, kto ho pozná najlepšie, spojené do istej miery. A možno o nie tak dlhý čas sa o neho potrebuje postarať. To sa v "nástich" ťažko trávi.

Mám taký pocit, že dnešní rodiča pred dieťaťom skoro rezignujú. Nečudo. Ak nevyšla metóda biča a inteligentné dieťa začne argumentovať vďaka kvantu naštudovaného materiálu o téme, príbehov iných ľudí na internete, možno aj po konzultácii s autoritami... a niekedy použije aj vyhrážky či emocionálne vydieranie, rodič zdanlivo nemá na výber, iba so šomraním a nevôľou pustiť dieťa "do sveta," nech si robí to, čo si vyargumentovalo a čo mu potvrdili autority. Áno, skúsenejší vo vydieraní sú rodičia, ale vydieračov z nich väčšinou robí zúfalstvo, strach či potreba vytesniť každú "nežiaducu" informáciu o svojom dieťati. Dobrého rodiča to rýchlo "prejde" a namiesto diktovania dieťaťu toho, čo má robiť prejde k počúvaniu toho, čo jeho dieťa cíti, čo vyjadruje a čo potrebuje. Lebo môžeme mať tisíce odborníkov, iba dieťa dokáže rodičovi účinne vysvetľovať, čo to homosexualita je a čo bude v jeho prípade. Zároveň je to beh na dlhú trať.

Predstavy o sexualite a partnerskom vzťahu či láske vrátane lásky rodičov sú u dieťaťa značne skreslené. Tak napríklad lásku rodičov dieťa vníma ako stav, kedy mu prestanú vyjadrovať to, s čím nesúhlasí. Objektívnejšie predstavy a schopnosť povzniesť sa nad nedostatkami rodičov nadobudne až vekom - zrením a skúsenosťou.

Asi najlepšia rada pre rodiča, ku ktorej som doteraz dospel, znie:

"Nemusíš robiť všetko, čo ti dieťa nariadi smerom k nemu, nemusíš všetkému v ňom rozumieť, ale počúvaj ho a získaj pre neho čas nenásilným, teda motivujúcim spôsobom."

To "nenásilným" tam nie je náhodou, pretože vo väčšine rodín získavanie času pre dieťa vyzerá asi takto:

"Nebudeš sa stretávať s tým chlapcom!"

"Nebudeš o tom zatiaľ s nikým hovoriť!"

"Ešte si zmätený a takú hanbu nám predsa neurobíš!"

"To sa ešte určite zmení!"

Nezakazovať, ale ponúkať

Keďže chlapci a zvlášť homosexuálne orientovaní dospelí muži vnútorne dozrievajú neskôr, čas by som dal aj 20-ročnému synovi. Robiť mu strašiaka z homosexuálneho vzťahu rôznymi argumentmi, ktorých som schopný i bez toho, aby som si vymýšľal, by môjmu synovi spôsobovalo skôr traumu a iba by som jeho vstup do homosexuálneho partnerského vzťahu alebo jeho prvý sex s mužom na krátku dobu oddialil (čo by nikomu nepovedal a mučil by sa pocitom viny a hanby). Nedospelý syn by musel strpieť moje "kázne." Dospelý syn by vďaka môjmu postoju mohol pochopiť, že môže všetko, ale za všetko bude niesť plnú zodpovednosť - iba on sám, nie ja. Ja pri ňom môžem stáť, ale kormidlovať loď svojho života už bude on. Ak si myslí, že stáť pri ňom bude znamenať kývať hlavou vždy vo vertikálnej rovine, bude si musieť nájsť iného spoločníka na ceste životom. Predpokladám, že žiadny normálny chlap mu toto nesplní. Pretože byť mužom aj čosi stojí a byť členom "kruhu mužov" znamená aj chcieť sa kadečomu priučiť od tých skúsenejších. Hoci jeho homosexuálne pocity a predstavy pretrvajú, nemal by sám seba vylučovať z tohto kruhu. Mal by sa usilovať byť v ňom snahou pracovať na sebe, chcením prijímať pohľady iných, ponúkaním seba, cez svoje kvality, nie sexualitu, udržať sa v ňom nie cez ľútosť iných, svoju sebaľútosť, neautenticitu, klamstvá, hnev, lenivosť, závisť, žiadostivosť, závislosť, pýchu, povrchnosť, lakomstvo, sprosté reči..., ale cez to najlepšie v ňom. Áno, máme málo mužských vzorov, ale nemôžeme sa vyhovárať na to, že nie sú. A ja ako otec potrebujem mať takých priateľov, aby som sa nebál zveriť im svojho syna, aj homosexuálneho syna... a aby sme mali čo synovi ponúkať dlhodobo bez potreby zakazovať, hrať sa na hrdinov či podmienkovito milovať a smerovať.

Formujúci otec

Povzbudzoval by som svojho syna k tomu, že najprv, ako vstúpi do akéhokoľvek partnerského vzťahu, bol by som rád, keby sa myslením a správaním približoval k zrelosti muža tvrdou prácou na sebe samom, ale aj cez hlboké priateľstvá a prehlbovaním vzťahu s Bohom. Aby každý medziľudský vzťah budoval tak dôsledne, ako to len ide. Učil by som ho stavať na istotách, hodnotách a byť zodpovedným. Učil by som ho, že rebéliou, kritizovaním, zbytočným rozprávaním a sústredením sa na svoj penis sa nikdy nestane skutočne dospelým ani mužom. Bude len napodobovateľom iných, nie rozvíjateľom vlastnej originality. Podporoval by som ho v tom, aby sa nehanbil byť v čomkoľvek iný, pretože iní ľudia sú príťažliví pre uvedomelých a odpudiví pre večné deti a zbabelcov..., aby sa nehanbil byť ani v 25. roku života panicom a odmietal ponúkané návykové látky bez výčitiek, pocitu viny či hanby..., aby si starostlivo vyberal partiu, nešiel po povrchu a radšej bol sám ako s niekým, kto ho núti predstierať, správať sa infantilne alebo kto jeho osobnosť skôr deformuje a vnútorný rast brzdí. Viedol by som ho k tomu, aby neprijímal nekriticky pochybné normy a aby do hĺbky skúmal ich pôvod a možné následky.

Syn, ktorý sa za mňa nebude hanbiť, nebude mi klamať, ktorý bude premýšľať nad tým, čo hovorím, bude vedieť vyžiť aj z mála, nebude bažiť po peniazoch a majetku, ktorý si bude vážiť seba i svojich priateľov, bude ochranca slabších a s láskou a úctou sa bude zhovárať so starými rodičmi, bude syn, na ktorého môžem byť právom hrdý.

Mama potrebuje ustúpiť, aby syn mohol rásť

Otec dozvedajúci sa o synovej homosexualite často odstúpi bokom ešte viac ako doteraz. Mama zostáva sama, sama so svojimi myšlienkami, otázkami... s posilnenou túžbu mať zo syna poslušného nechybujúceho chlapca i naďalej. Lenže už je čas pustiť ho. Pustiť ho do sveta mužov, v ktorom je síce láska, ale v inej podobe. Sú v ňom iné prístupy a pravidlá. Mamine rady sú fajn, ale svet mužov je menej emocionálny, hladkajúci, tolerujúci hrubé prešľapy. A to je dobré. Svet mužov nastavuje skutočné zrkadlo. To vnímavého a citlivého chlapca spočiatku zneisťuje, vystraší, bolí, má pocit, že nedokáže plniť tieto nároky, že je nehodný alebo už ani nechce byť členom mužského spoločenstva. Uzamkne sa v gay komunite, nekriticky prijímajúc jej nepísané pravidlá. Je zdanlivo v bezpečí, ale jeho mužská duša trpí. Bez nastavovaného zrkadla od mužského vzoru by sme nikdy nepoznali pravú hodnotu priateľstva, nikdy sa nenaučili zodpovednosti, slušnosti, krotiť, ale ani len nájsť svoju silu a používať ju rozumne. Zoceľujúcejšia a formujúcejšia podoba lásky múdreho skúseného muža, lásky, ktorá je náročná, ale ktorej sa netreba báť, je pre mladého muža magnetom. Keď sa "chlapec" okolo hranice dospelosti prvýkrát v živote stretáva so šarmantným, zrelým mužom a džentlmenom, ktorý ho vedie, učí a má rád, opisuje to ako najkrajšie chvíle svojho života. V prípade homosexuálneho chlapca to zvyčajne nie je otec, pretože do neho sa ako chlapec nikdy "nezamiloval," neprežíval pri ňom "najkrajší pocit, aký len muž môže zažiť" často alebo vôbec. Mama mu tento pocit nie je schopná pri jeho dospievaní dávať. Preto sa dospievajúci syn túži odpútať od mamy a ona ho na tejto ceste nemôže brzdiť, hoci to robí v tej najlepšej vôli. Čím viac bude mama synovi dohovárať, tým silnejšia bude túžba syna uniknúť a nechať sa inšpirovať mužským elementom. Láka ho byť v prítomnosti vodcov, zvodcov, dobrodruhov a inak úspešných, prekonávajúcich prekážky, zrelých, môcť sa učiť umeniu byť mužom od tých povolaných. Nepodarí sa mu to poprieť či úplne potlačiť ani vplyvom homosexuality či izolácie od mužov, no skomplikuje sa mu to erotickou túžbou smerom k týmto mužom.

Ide asi o jedno z najťažších životných rozhodnutí matky, ktorá sa videla v synovi, vnútorne s ním splývala takmer dve desaťročia a syn jej napĺňal možno i tie potreby, ktoré jej nedokázal naplniť ani životný partner.  

Sloboda alebo pokračujúce formovanie dieťaťa a starosť o jeho dušu? Možno z každého rožku trošku, ale najprv sa potrebujeme chcieť zmeniť obaja - rodič i dieťa...

Čo trápi 18-ročného chlapca? Viera a homosexualita (na otvorenie článku klikni tu)