Alkoholizmus

Nie je najväčší chlap ten, kto je dokonalý klamár, opilec, fajčiar, zhýralec či znalec žien, ale ten, kto vie povedať svojmu dieťaťu prepáč a ďakujem.

Staršie výroky dnešných alkoholikov

Správny chlap si vždy vypije.

K dobrému jedlu patrí dobrý alkohol.

Keď to pôjdeš vybaviť, zanes tam fľašu.

Keď si so mnou nevypiješ, urazím sa.

Pri návšteve musí byť na stole fľaša alkoholu.

Bez alkoholu nie je zábava a ani dobrá atmosféra.

Abstinencia nie je normálna! Normálne je vypiť si a vedieť, kedy mám dosť.

Zo mňa sa nemôže stať alkoholik, lebo vždy viem, kedy mám dosť a veľa znesiem.

Jedno pivo alebo víno pred jazdou autom ma predsa nemôže ovplyvniť!

Pitie nikomu neuškodí. Môj dedo pil ako dúha a dožil sa krásneho veku.

Denne si dať za pohár vína alebo fľašu piva je zdravé.

Keď si poviem, že prestanem, tak prestanem!

Stále je lepšie piť alkohol, ako užívať drogy.

V zime ma alkohol zahreje a v každom ročnom období mi dodá odvahu.

Charakteristika alkoholizmu

Pôsobenie alkoholu:

- tlmí pocit úzkosti; výsledkom je, že stúpa odvaha a mizne opatrnosť

- zvyšuje sa sebavedomie, výkon sa objektívne zhoršuje

- oslabuje morálne cítenie, narúša koordináciu pohybov

- zvyšuje vylučovanie vody z organizmu, vo vyšších dávkach zvyšuje krvný tlak

Najčastejšie sa vyskytuje tzv. spoločenské pitie. Zlepšenie nálady, zabudnutie na starosti a problémy sú hlavnými motívmi, prečo sa siaha po alkoholických nápojoch. Ak sa alkohol užíva dlhodobo a pravidelne, alkoholizmus postupuje takto:

- abstinent

- konzument

- pijan

- alkoholik

Alkoholikovi spôsobuje pitie alkoholických nápojov spoločenské problémy, problémy v rodine, na pracovisku alebo so zákonom a nakoniec aj zdravotné problémy. S alkoholizmom súvisia poruchy vnímania a pamäte, oslabenie vôle, depresie. Prejavom chronického alkoholizmu sú i psychózy. Mení charakter ľudí ním trpiacich, má sociálny význam; alkoholici škodia svojmu okoliu, napr. v rodine sa môže prejavovať sklonom k tyranii voči deťom a partnerovi (surovosťou, žiarlivosťou atď.), v pracovnom prostredí, ďalej cynizmom, egocentrizmom. Čím je ich zodpovednosť (napr. v práci) väčšia, tým je situácia horšia. Jeden z najčastejších a najznámejších prejavov, po náhlom prerušení dlhodobého užívania alkoholu, je delírium tremens (človek je dezorientovaný, úzkostlivý a má halucinácie, môže sa prejavovať aj nervozitou, nespavosťou, desivými snami, trasom rúk a zvýšenou činnosťou srdca).

Telesné zmeny u alkoholikov sú:

- častá porucha funkcie pečene, končiaca až cirhózou

- poškodenie sliznice tráviacich orgánov

- riziko nádorov hltana a pažeráka

- degenerácia CNS, nervové poruchy

- poškodenie srdcového svalu

- pohlavné poruchy

Po alkohole ľudia často siahajú so želaním odbúrať stres. Závislosť sa rýchlo vyvíja hlavne u mladých ľudí.

Liečba je ťažká a zväčša psychoterapeutická (musí byť riadená odborníkom, aby nedošlo k prechodu do iného typu závislosti, často liekovej). Počas liečby sa vyžaduje úplná abstinencia (abstinovať by mala celá rodina alkoholika).

Prevencia: Postupné znižovanie dávok alkoholu. Nikdy nekombinovať alkohol so sedatívami, hypnotikami, analgetikami a inými liekmi. Cieľom je stabilizovať vnútorné prostredie, zmiernenie abstinenčných príznakov (v niektorých prípadoch aj za pomoci sedatív a neuroleptík pod kontrolou psychiatra alebo neurológa).

Za svoj alkoholizmus je zodpovedný každý sám a každý sa musí chcieť zmeniť sám a dobrovoľne.

krátkodobé užívanie alkoholu

spomalené reakcie

oneskorené reflexy

zhoršená koordinácia

znížená schopnosť jasne myslieť

ovplyvnená pamäť

zvracanie

nejasné videnie

smrť pri nehodách

ťažkosti pri chôdzi alebo státí

strata vedomia, kóma, smrť

dlhodobé užívanie alkoholu

choroba - alkoholizmus

vynechávanie pamäti

cirhóza pečene

poškodenie mozgu a nervového systému

srdcové choroby

podvýživa

skrátenie života

zvýšené riziko nehôd

degradácia osobnosti, strata zodpovednosti

narušené sociálne vzťahy 

Alkoholizmus je charakterizovaný:

- celkovou zaujatosťou alkoholom,

- stratou kontroly nad jeho konzumáciou,

- chronicitou,

- progresivitou,

- sklonom k recidíve.

Prechody jednotlivými štádiami alkoholizmu a stavmi po požití alkoholu

Spôsoby odmietnutia, vedieť ako na to:

1. Poznať situácie a vyhnúť sa im

2. Rýchle spôsoby - nevidím, nepočujem

- odmietnutie bez slov

- "Nie!" bez vysvetlenia

3. Zdvorilostné spôsoby - s vysvetlením

- s ponúknutím inej činnosti

- odpútanie pozornosti (napr. zmenou témy)

- odloženie ("Teraz nie!")

4. Kráľovské spôsoby - zo zásady

- odmietnutie s odporučením, aby to nerobili ani iní, poukázať na to, ako to škodí


Alkoholizmus ničí celé generácie

Obaja moji starí otcovia boli alkoholici. Jeden zomrel ešte pred tým, ako som sa narodil a druhý, keď som mal 22 rokov. Môžem smelo povedať, že mi nebolo umožnené spoznať ich. Prvého z pochopiteľných dôvodov a druhého preto, že žil iba pre alkohol; nedokázal sa tešiť ani zo svojich jediných vnúčat. Pomaly som ho nespoznal a ani on mňa. Alkohol ich ovládol úplne a pohltil ich celých. Jeden z nich pocítil túžbu zmeniť sa krátko pred svojou smrťou, druhého našli ležať blízko krčmy mŕtveho. Na prvý pohľad by sa ma ich alkoholizmus nemal vôbec dotýkať a nemal by som ani pociťovať jeho negatívny dopad na našu rodinu, keďže ten, ešte žijúci (otec môjho otca), s nami nebýval. Napriek tomu sa ma týkal. Moja mama bola posledným dieťaťom mojej starej mamy, ktorá okrem nej mala ešte 8 detí. Takmer všetky boli svedkami toho, ako otec napáda ich mamu slovne i fyzicky. Moju matku to vzalo natoľko, že začala mať psychické problémy, triašky a nič nepomáhalo. Môj otec, ešte ako malý chlapec, utekal bosý z domu, často v zime, keď vyčíňal zasa jeho otec. Bol nabúraný ich zdravý psychický a osobnostný vývin? Určite áno. A títo dvaja ľudia sa stretli a mali dve rozkošné deti. :-) Nesúdim svojich rodičov, pretože mi dali toľko lásky, ako len sami vedeli a ako si mysleli, že je potrebné. Dvaja obyčajní ľudia s dobrým srdcom, i keď so zvláštnymi výchovnými metódami. :-) Po hlbšej analýze minulosti sa mi vynárajú spomienky na chvíle, keď som si prial mať iných rodičov. To ma však, chvalabohu, prešlo; nielen preto, že som si uvedomil aj svoje nedostatky (dospel som), ale aj preto, že som videl ich vnútornú premenu a formovanie sa (hlavne matkinu) v lepších, šťastnejších ľudí. Je úžasné uvedomiť si, že nikdy nie je neskoro na zmenu a úžasné je aj to, ako veľmi sa dokážeme zmeniť vedome, zdôrazniť doteraz potlačovanú schopnosťou rozlišovať medzi dobrým a zlým.

Môj dedo sa zmeniť nedokázal. Mal som zo starých rodičov už len jeho a rovnako som ho nemal. Koľkokrát som sa za svojho deda hanbil. Koľkokrát sme mu ako rodina ponúkli pomoc, ak sa vzdá alkoholu... Koľkokrát?

Ako sa musia hanbiť deti za svojich otcov, keď vedia, že ich otcovia práve vystrájajú pred krčmou, na ulici, v podchodoch, na chodbách, pred dvermi bytu. Akú bolesť a poníženie spôsobuje najmä synom to, že ich otec je obyčajný slaboch. Aký strach cítia deti pri opitom otcovi, len aby v stave nepríčetnosti neublížil mame.

Alkoholizmus je pliaga ľudstva, individuálne i rodinné (ale nielen rodinné) nešťastie. Začína nevinne: ak si nevypiješ, nie si chlap! A končí (zvyčajne) tragicky. Človek si svoju závislosť spočiatku ani len nemusí uvedomovať, dokonca ani jej negatívny dopad na rodinu a jeho samotného. Časť ľudí si to aj uvedomuje, ale ospravedlňujú svoju závislosť, ktorú závislosťou nedokážu pomenovať - veď ja s tým môžem kedykoľvek prestať. Úprimné priznanie si zlyhania si vyžaduje silu ducha a zasa aktívne vzoprenie sa akejkoľvek závislosti pevnú vôľu; nie je také jednoduché prestať často požívať alkohol. Sám to zvyčajne nedokážem a kým si nepriznám, že potrebujem pomoc (úprimnosť a pokora), kým si naplno neuvedomím zodpovednosť za svoje i rodinné utrpenie, nepohnem sa z miesta, ale viac zapadnem do bahna vlastnej úbohosti. Pomoc (rovnako ako pokušenie) väčšinou nie je taká vzdialená, pretože číha na každom kroku. Ja musím urobiť len jedno - prvý krok, musím chcieť. Pomoc môžem nájsť hneď v "utrápenom" partnerovi, ktorý ma ešte neopustil, lebo ma miluje, v "zničených" deťoch, kým je ešte čas (už len pohľadom na ich krásne tváre, do ich čistej duše, na ich nevinnosť). Vtedy si uvedomím, že som ich otcom/matkou a som za zdravý psychický vývin svojich ratolestí plne zodpovedný, záleží mi nielen slovami a predsavzatím na ich šťastí, ale i skutkami. Nestačí chcieť chvíľkovo, ale bojovať s pokušením dlhodobo. Sebazaprením bojujem za šťastie iných. Dávam zo seba všetko pre tých, ktorí sú mojou budúcnosťou, ktorí na mňa budú raz spomínať s láskou alebo nenávisťou a opovrhovaním. A aj keď som bezdetný a sám, vždy je dôvod, prečo žiť. Pomáhať iným? Trebárs! Vlastným svedectvom a životom, svojím úsmevom, povzbudením, milým slovom. Získať vnútorný pokoj po dobre (kvalitne) prežitom dni, zožať ovocie lásky. Ak sa rozhodnem pre zmenu, nemusí pri mne stáť len moja rodina (ak si naplno uvedomím, čo mám a o čo prichádzam), ale i rôzni odborníci - psychológovia pri individuálnej terapii alebo vedúci skupinových terapií v protialkoholických liečebniach. V nich mi môžu byť posilou, nádejou i odvahou všetci tí, ktorí "padli" podobne ako ja a ktorí chcú znovu vstať a kráčať ďalej. Život je len jeden. Ospravedlňovaním sa a sebaľútosťou ešte nikto nikdy nič nedokázal. Nie je ťažké padnúť, no veľmi ťažké, ale hrdinské je vstať. Treba pritom myslieť na všetkých, ktorým som ako alkoholik ubližoval a myslieť tiež na svoju budúcnosť - ako sa môj život opäť skvalitní, keď už nebudem vidieť len seba a keď sa na seba pozriem v pravde nielen v slabej chvíli (po vytriezvení alebo nebodaj v stave opitosti), ale vždy a pri maximálnej triezvosti. Viete, koľko zázrakov sa udeje, ak to chcem ja sám a ak som skalopevne rozhodnutý bojovať za správnu vec? Veľa. Veriacemu človekovi môže pomôcť modlitba (čo je síce pre chlapa netypické, ale verím tomu, že nie nemožné), ateistovi viera vo vlastné obrátenie sa. Dôležitá je okrem viery aj nádej - tú nikdy netreba stratiť, nikdy sa jej netreba vzdať. Bojovať až do konca.

Alkoholizmus a chlapi.

Som naozaj chlap, ak si nevypijem? Ak nie som alkoholik, prečo by som sa mal báť alkoholu ako čert kríža?! Jeden pohárik ma nezabije a nikomu inému tým neublížim. To je pravda! Toto si však nemôže povedať človek so zvýšenou príťažlivosťou rúk k fľaši alkoholu. Z jedného pohárika sa stanú dva a po piatich ich už prestane počítať. Ak nemám pevnú vôľu vyhnúť sa alkoholu a partii povedať rázne: "Mne už stačí!" som duševne nevyzretý slaboch, ktorý na sebe musí veľa pracovať a cvičiť sa v pevnej vôli. Veď pánom života som ja, nie môj chľast a nie moji "priatelia." Na kom mi viac záleží? Na sebe a mojej rodine alebo na tom, čo povie partia, ako budem vyzerať pred ostatnými? Budem vyzerať možno ako čudák (zvlášť na dedine), ale čudák, ktorý nezničí seba a svoju rodinu. Takým čudákom by som chcel byť určite aj ja.

Ako zistím, že som alkoholik?

Často myslím na alkohol a oháňam sa zvykom či zlozvykom. Nepamätám si, že by hocijaký alkoholik v stave triezvosti niekedy o sebe povedal, že ním skutočne je (opäť moja skúsenosť z dediny). Sebaklam, zbavovanie sa zodpovednosti, umlčanie hlasu svedomia. To sú už celkom zrelé príznaky prerastajúceho alkoholizmu, nehovoriac o tom, aký nesvoj sa cítim, keď nemám svojho "tekutého priateľa" poruke.

Prečo vlastne holdujeme alkoholu?

Naša spoločnosť si alkoholikov doslova vychováva (a často aj rodičia k nemu privedú svoje deti). Ono, na prvý pohľad, sa nič nejaví také zlé, ak to nie je príliš často. Tým si vypestujem návyk a krátko po tom, ako sa dostanem do kritickej situácie (hocijaký osobný problém, nespokojnosť v manželstve, v práci atď.), mám kde zabudnúť (v krčme), mám pri kom utopiť svoj žiaľ, mám niečo, po čom sa cítim ako malý boh, ako hrdina. Ale čo potom? Vydržím takto až do svojej smrti? Možno ja áno, ale čo moji blízki? Aj oni vydržia? Obdivujem ženy, ktoré svojich mužov alkoholikov neopustili. Škoda, že ich, v mnohých prípadoch, neobdivujú aj oni sami.

Dá sa alkoholizmus liečiť?

Sebazaprením, pevnou vôľou, prehlbovaním úprimnosti a pocitu zodpovednosti v živote žitom bez predsudkov. Riziko recidívy je síce veľké, ale stúpa s mojou slabou vôľou. Moja závislosť visí nado mnou ako čierny mrak dovtedy, kým si sám nedokážem povedať nielen to, že po zmene túžim (to je ešte málo), ale aj to, že ju potrebujem a neustúpim, kým sa mi ju nepodarí uskutočniť.

Moji starí otcovia ma ovplyvnili svojim alkoholizmom nepriamo - cez svoje deti. Otec mal pokrivený obraz otcovskej lásky a matka labilnú psychiku. Alkoholizmus ničí nielen jedinca, ale aj jeho pokolenie a celé jeho okolie. Devastuje sociálne vzťahy, nezainteresovaným navodzuje pocit ľútosti, zainteresovaným prináša utrpenie (nehovoriac o veľkej hanbe).

A čo predstavuje človek, ktorý si priznáva a aktívne bojuje so svojou závislosťou? Je symbolom odvahy, obdivu, pevnej vôle, odhodlaného ducha, trpezlivosti, vytrvalosti a vnútornej zrelosti. Je vzorom tým, ktorí sa raz odhodlajú nasledovať ho, pretože bojuje za seba a za tých, ktorých miluje. Kedy však príde ten čas (kedy príde to "raz"), aby už nebolo neskoro?!


Vzal mi všetko

Pamätám si, ako sme so spolužiakmi na strednej škole používali slovo alkoholik v tých najrôznejších, ale najmä vtipných súvislostiach. Dnes, keď píšem tieto riadky, mám čo robiť, aby som sa ubránil slzám, pretože som alkoholik.

U nás doma sa pilo iba príležitostne a ja som až do nástupu na strednú školu nemal s alkoholom ani len najmenšiu skúsenosť. Vedel som, čo môže spôsobiť, ale i to, že otvára bránu do sveta mužských záležitostí a upevňuje priateľstvá, netušiac, že to nie on je pôvodcom priateľstiev, ale zlozvykom ľudí, ktorí sa v skutočnosti nevedia bez alkoholu porozprávať. Na strednej škole som zakúsil novú partiu, partiu spolužiakov, ktorí ma priviedli k alkoholu ako prví. Bolo to také príležitostné kolektívne pitie, po ktorom sme boli všetci spoločensky unavení. Keďže som sa nikdy nepovažoval za extra tvrdého chlapa a tiež som si vôbec neveril, automatickým prebratím tohto zvyku, počas ktorého sa rozoberali rôzne chlapské problémy a poučné témy, som sa cítil byť ako niečo medzi normálnym chlapom a malým bohom. Domov som vtedy chodil neskoro alebo som využil čas, keď obaja rodičia neboli doma, aby ma nevideli mierne pripitého. Skutočne som alkohol nemiloval a nemilujem ho doteraz, ale nedokážem bez neho žiť. Keď som nastúpil na vysokú školu, rodičia si všimli, že so mnou niečo nie je v poriadku. Keďže sa po strednej škole moja pôvodná partia rozpadla a nové vzťahy sa mi nadväzovali veľmi ťažko, začal som navštevovať rôzne bary sám a chodiť domov častejšie opitý. Už som nemohol vydržať neustále kázne a hádky mojich rodičov, tak som odišiel z domu. Prespával som kde-kade; po internátoch a rôznych ubytovniach. Teraz, keď tak nad tým rozmýšľam, začal som piť preto, aby som sa vyrovnal ostatným chlapom v mojom veku v ich názoroch, postojoch, zvykoch a vlastnostiach a pil som aj preto, aby alkohol zmiernil moju nemožnosť pri komunikácii s dievčatami. Pred diskotékou som vždy vypil aspoň tri pivá a pár poldecákov. Ak som na nej narazil na dievča, s ktorým som sa vedel vyblázniť celú noc, vedel som prestať. Ak však nie, pil som ďalej, až kým ma nemuseli odniesť niekam, kde bola posteľ alebo niečo, čo sa na ňu podobalo. Jednu noc, keď som sa ešte nestihol "doraziť," som spoznal úžasnú ženu. Neskutočne ma priťahovala a neskutočne sme si rozumeli. Dokázal som s ňou tráviť celé hodiny a iba pri nej a kvôli nej som chcel prestať. Chodili sme spolu päť mesiacov a ja som sa dorážal už iba dvakrát mesačne, keď moja priateľka odcestovala na víkend k rodičom. Škola ma prestala baviť úplne. Konečne som mal dievča, ktoré som miloval, moje sebavedomie stúplo a celé dva týždne som sa netešil na nič iné ako na to, že sa "reštartnem." Neriešil som to, že by som mohol byť alkoholik a ako budem žiť ďalej. Konečne som si pripadal byť riadnym chlapom so všetkým, čo k nemu patrí. Keďže rodičia zistili, že školu flákam, najprv mi znížili mesačné vreckové, až mi ho napokon, v jeden mesiac, prestali vyplácať úplne. Z toho, že som finančne závislý od mojej priateľky a že sa mi nedarí nájsť si prácu vo mne stúpala chuť na alkohol a s ňou aj moja nervozita a agresivita. Vedel som, že keď svoju lásku kvôli alkoholu stratím, stratím všetko. Kvôli tejto nepriaznivej situácii sme sa začali s priateľkou hádať, čo v jednu noc vyvrcholilo do takého konfliktu, že sa rozhodla odísť odo mňa preč. V tú noc som v návale agresivity tresol dvermi a utekal do svojho obľúbeného baru. Asi o hodinu, síce nie veľmi opitý, ale alkoholom riadne povzbudený, som sa vrátil späť do bytu. Keď som otvoril dvere a videl priateľkinu cestovnú tašku, vošla do mňa neskutočná zlosť, svoju priateľku som najprv zmlátil a potom znásilnil. Keď som sa na druhý deň zobudil, ani ona a ani jej veci už v našom spoločne prenajatom byte neboli. Veľmi matne (zrejme som pil aj po tom, čo sa ona zbierala zo zeme) som si spomínal na to, čo sa včera stalo. Prešiel rok a ja o svojej priateľke neviem nič. Zmenila si číslo, neviem, kde je, neviem, či po mojom neodpustiteľnom čine neotehotnela a neviem ani to, ako veľmi som jej vtedy fyzicky ublížil. Viem len, v ktorom meste bývajú jej rodičia, ktorých sa neodvážim navštíviť. Školu som zanechal a pijem ďalej i napriek tomu, že alkohol mi vzal všetko. Pijem, pretože som alkoholik. Žijem z toho, čo mi dajú staršie dámy za občasné sexuálne služby. Neviem, či som schopný ešte niekoho milovať, ale viem, že nie som schopný vzdať sa pitia, ktoré ma ako jediné drží pri živote. Spočiatku som pil, aby som sa zbavil svojich komplexov, teraz pijem, aby som zabudol. Aby som zabudol na to, čo všetko mi alkohol vzal.