Narušila sa naša vnútorná rovnováha, stratili sme vnútorný pokoj. Ako to riešiť?

V dnešnej dobe je nekonečný zoznam vecí, ktoré nám kradnú vnútorný pokoj a radosť zo života. Niekedy cítime dlhodobo iba smútok, nevieme sa tešiť takmer z ničoho, sme často unavení, rýchlo sa rozladíme, sme vzťahovační, negatívni, nervózni, kričíme atď. Inokedy už cítime aj fyzické príznaky, ako je slabosť, búšenie srdca, závrate, máme triašku, hnačky, bolesť hlavy alebo brucha či nechutenstvo.

Dôležité je zapamätať si, že pokiaľ niečo z uvedeného dlhodobo pociťujeme, nie je to naša vina, naše zlyhanie či hanba. Naša duša reaguje na rôzne podnety intenzívnejšie. Vnímame aj to, čo iní možno prehliadnu a pri mnohom, čo robíme alebo čo nás atakuje zvonku i zvnútra, ideme do väčšej hĺbky. Keďže denne vnímame a spracovávame oveľa viac podnetov, ktoré jednoducho prejdú cez náš široký filter, sme, prirodzene, vyčerpanejší, podráždenejší, a keď napr. večer alebo koncom týždňa nezažijeme vytúžený pokoj, relax, už sa vykoľajujeme. Sme zraniteľnejší, a kým ako-tak spracovávame staré traumy, prichádzajú nové.

Niekedy sme jednoducho unavení, demotivovaní, vyhorení, vyčerpaní z práce, zo štúdia, zo vzťahu, monotónnych povinností, sklamaní, lebo nám nevyšli plány či ciele, lebo nám niečo často narúša náš harmonogram, lebo nemáme čas na seba. Vyskytla sa prekážka pri napĺňaní konkrétnej potreby, sme frustrovaní a napokon deprimovaní, pokiaľ si uvedomíme, že zmena tak skoro nepríde, bude náročné si ju vybojovať a nie je istá. Možno sme príliš ohľaduplní alebo zodpovední a za žiadnu cenu nechceme narušiť komfort iných ľudí. A nevieme ako a kedy, a už sa nedokážeme tešiť zo života. Zažívame nerovnováhu medzi prijímaním a dávaním alebo sme obklopení psychologicky inkompatibilnými ľuďmi. Inokedy, pod ťarchou zdravotných komplikácií, závážnej diagnózy alebo iných problémov zachytených v sieti nášho vnútorného sveta, ideme ku dnu.

Možno sme sa v rodine nemohli rozprávať o svojom vnútornom svete, ani ho zdieľať a možno práve rodina bola prostredím, kde sme získali také vnímanie sveta, vžili sa s takými toxickými myšlienkami, ktoré nás dodnes prenasledujú a nie je jednoduché s nimi bojovať. Možno donedávna sme niektoré obrazy o sebe či iných ľuďoch brali ako normálne, lebo takto sme sa na ne dívali a vytvárali si ich v rodine či v kolektívoch. Možno stále nedošlo k precitnutiu, ale vnímame, že v niektorej oblasti nášho života sa nám nedarí, zasa sme pohoreli. Istý čas sa usilujeme hodiť vinu na iných, ale po toľkej podobnej kritike od rozdielnych ľudí sa už nedá nepozrieť sa aj na seba. Ako sa v našej rodine vyrovnávalo so stresovými situáciami? Akú podporu sme v nich dostávali? Ako vyzerala naša sebakritika, sebakontrola, sebavýchova? Ako sa prejavovala naša zodpovednosť? Možno sme boli často považovaní za vinných, nehodných, prehliadaní, zaťahovaní do problémov iných, zodpovední za ich nápravu alebo šťastie dotknutých. Možno sme boli príliš chránení alebo kritizovaní.

Pri riešení vnútornej nepohody s fyzickými príznakmi alebo bez nich, by sme sa mali riadiť postupnosťou alebo kombinovať jednotlivé formy pomoci.

  • Nájsť si vhodnú formu relaxu a využiť všetky dostupné nástroje psychohygieny (šport, hudba, prechádzka v prírode, dobrý film, rozhovor s priateľom, modlitba, kontemplácia, horúci kúpeľ, masáž...)
  • Dobre sa vyspať (kvalitný spánok je polovica úspechu a záruka dobrej nálady počas dňa, ako aj predpoklad uvoľnenosti a naplnenia duševných rezerv)
  • Individuálna alebo skupinová terapia a svojpomocné skupiny (základ je rozprávať o svojom svete, prežívaní, môcť vyjadriť primárne emócie, zažívať spolupatričnosť v skupine ľudí s podobným problémom, hoci s iným vyrovnávaním sa s danou situáciou, iným riešením problému)
  • Užívanie prírodných či telu prirodzených podporných voľnopredajných látok (napr. na zlepšenie spánku melatonín - ale je potrebné zvoliť vhodnú dávku a ráno prirodzene vstať - nie na budík, alebo extrakt z koreňa rozchodnice ružovej - tinktúra Rhodiola rosea pri únave a strese, bylinné čaje a iné prípravky)
  • Užívanie antidepresív predpísaných lekárom (napr. SSRI)
  • Pri poškodení fyzického zdravia a/alebo bolestiach veriť, že nájdeme ochotného lekára, že stav sa zlepší, že dôjde k vytúženej úľave. Nestrácať nádej, i keď prognóza nie je dobrá, spolupracovať s lekárom, ktorý má "know-how" a dobré srdce.

Ani pri posledných dvoch možnostiach by sme nemali zabúdať na predchádzajúce tri. A to z viacerých dôvodov. Jednak možno budú stačiť nižšie dávky (nebudeme odkázaní na látkovú podporu doživotne), prípadne to zvládneme skôr, skôr, resp. účinnejšie, perspektívnejšie sa s vecami vyrovnáme či popasujeme so sebou samými (nájdeme viac síl, budeme skutočne motivovaní príkladmi iných a kotvení ich priateľstvom, v individuálnej terapii objavíme svoju hodnotu, silu i samých seba).

Najdôležitejšie je vedieť rozlíšiť, čo na sebe potrebujeme zmeniť my sami, aby sa skvalitnil náš život i naše vzťahy, a dospieť do stavu, v ktorom sa nás už nebude dotýkať to, v čom všetkom sa potrebujú zmeniť ľudia okolo nás, naučíme sa tolerovať ich medzery, nedostatky či nevedomosť. Budeme síce vedomí toho, že ich postoj či správanie správne nie sú, ale nebudú nás iritovať ani vyvádzať z rovnováhy, nebudeme im prispôsobovať svoj život. Radšej sa obklopíme ľuďmi, pri ktorých môžeme kráčať dopredu, ďalej sa rozvíjať. Nebudeme chcieť meniť tých druhých. Aj v tej najtmavšej temnote, najtragickejšej situácii, nájdeme kúsok svetla, nádeje. A nebudeme sa umárať bežnými trampotami dňa. Nie na všetko potrebujeme mať okamžité riešenie. Niektoré veci potrebujeme iba nechať plynúť. Naše šťastie nezávisí od vôle, ochoty, nálady, povahy či prítomnosti niekoho iného. Máme právo nenechať sa obmedzovať tými, ktorí nestoja za našu pozornosť. Máme právo pustiť tých, ktorých síce milujeme, ale ťahajú nás ku dnu.

Zároveň je dôležité nebyť egoistický a neubližovať ľuďom prílišnou zameranosťou na seba a svoje záujmy. Nájsť rovnováhu medzi prispôsobením sa, obetovaním sa pre iných a nechávaním iných zasahovať do nášho života. Nebyť závislý na konkrétnom človekovi a jeho názore, a zároveň vyhľadávať kontakt s ľuďmi a pýtať si spätnú väzbu. Meníme sa preto, lebo to potrebujeme, lebo to chceme, nie preto, že to chcú a potrebujú iní. Zároveň, ak nám iní prestanú nastavovať zrkadlo, ak iných nevpustíme do našich životov, nebudeme premýšľať nad ich slovami, skutkami, pôjdeme úplne iným smerom, môžeme začať ubližovať, lebo na to zdanlivo budeme mať právo a stratíme pravdivé poznanie osobnej reality.