Zvláštne praktiky pri zoznamovaní sa i pri rozchodoch
Spoločným menovateľom rôznych aktuálnych praktík používaných pri virtuálnom zoznamovaní sa i pri rozchodoch by mohli byť nezáväznosť a zbavovanie sa zodpovednosti. Často ide o hry nezrelého vnútra, občas o výsledok spanikárenia, problém vyjadrovať aj zraňujúcu pravdu či problém vôbec pomenovať svoje stavy a pocity pred niekým iným vrátane odhalenia toho horšieho JA. Najnebezpečnejšie na tom je to, že nasledovné praktiky sú zraňujúcejšie ako osobné, zúčastnené vyjadrenie akejkoľvek pravdy.
V súčasnej dobe má byť osoba virtuálne pekná, atraktívna. Totiž iné posúdiť neviem a, žiaľ, ani nemám ochotu poznávať hlbšie a čo najskôr osobne, hľadať a opierať sa v prvom rade o osobnostné kvality, na ktorých raz môže pevne stáť naše priateľstvo. Nie raz potom prišlo uvedomenie si aj vonkajšej krásy toho druhého, jeho príťažlivosti.
Chcem pri zoznamovaní sa živiť ilúziu. Tú sa však nikdy nepodarí udržať dlho živú, aktuálnu, zaujímavú ani vzrušujúcu.
Ďalším problémom je pri potrebe mať čo najskôr partnerský vzťah neochota budovať vzťah celoživotný. Navyše nechcem čakať na to, kedy budem vnútorne zrelší. Iní vzťah už majú a ja sa cítim pri tomto vnútornom masovom nastavení rovesníkov podceňovať priateľstvo alebo si ho pliesť s niečím iným trochu osamelo.
Aplikácie umožňujú nezadaným preskakovať od jedného kandidáta k druhému veľmi rýchlo a ľahko. Záväzné vzťahy, teda také, ktoré vyžadujú snahu a kompromis, môžu naraziť pred ich budovaním na neochotu ich budovať aj prakticky či neschopnosť ich udržať.
Dnes sa mi dobre komunikuje s tebou, no zajtra už môže prísť niekto lepší, a takto to pokračuje dookola. Možno som závislý na vzrušení z prvého virtuálneho kontaktu plného ilúzií, šteklivých fráz, bezbrehého záujmu, lacných komplimentov, hladkého priebehu s minimálnou námahou, kritikou i sebakritikou, lebo realita ma takmer zakaždým vydesí. Možno si myslím, že môžem mať kohokoľvek, tak si nepotrebujem vážiť jedného z tej kopy.
Áno, vždy môže prísť niekto lepší, krajší, kto mi bude viac vyhovovať, lenže dokedy tomu tak bude? Zrejme do momentu, kedy si uvedomím, že každý skôr či neskôr stratí auru dokonalosti a stane sa niekým, s kým ja ako ďalší nedokonalý tvor môžem budovať niečo vzácne, trvalé a nám obom na prospech. Problém je priznať si vlastnú nedokonalosť v konkrétnych črtách a skutkoch, uvedomiť si, čo by som robil s dokonalým v akomkoľvek smere, ak sám taký nie som a nebudem. Uspokojiť sa s tým, koho mám, pracovať na tom, čo s ním mám, kým pri ňom som, vážiť si, čo sme obaja doteraz vybudovali, čo nás to stálo, kam nás to posunulo, v radostnej nádeji z toho, čo nás ešte čaká.
Nezáväznosť pri "budovaní," prílišná voľnosť v správaní a jeho žiadna či nízka kontrola vedú aj k praktikám zvaným ghosting (partner sa vyparí ako duch) či breadcrumbing (jeden z dvojice posiela tomu druhému správy a ďalšie signály, no aj napriek jeho záujmu z toho žiadne rande nie je). Nie menej známe praktiky sú ignorovanie, náhla trvalá zmena správania, chlad až blokovanie kontaktu po istej dobe bezproblémovej komunikácie. Toto všetko sú nové spôsoby v zoznamovaní sa vo virtuálnej dobe. Ľudia a ľudská duša sa však nezmenila a tieto praktiky sa jej dotýkajú rovnako, ako keby sa to dialo v osobnej rovine (teda pokiaľ si takéto spôsoby správania neosvojili obe osoby vo vzájomnej interakcii).
Problém vzájomnej nezhody sympatií, nezladenia sa či nezáujmu tu bol vždy. Vždy niekto chcel viac a niekto vôbec. Ale ľudia o tom dokázali komunikovať zoči-voči, radšej spolu nezačínali absolútne nič alebo boli otvorení priateľstvu. Dnes však chceme "zabiť čas" alebo uplatňovať si právo na zmenu názoru či svoje pohodlie vo veľkom štýle a veľmi často. Dôvody vysvetliť nedokážeme alebo nechceme. Je to do veľkej miery spôsobené okrem vnútornej nezrelosti aj tým, že sa zoznamujeme zo zúfalstva, plní očakávaní, falošných predstáv o tom druhom a bez toho, aby sme už aspoň zbežne poznali jeho osobnosť alebo videli jeho tvár naživo. Takto veľmi rýchlo, hocikedy aj predčasne pri prvých pochybnostiach, náznaku nepohody, čo môže byť obyčajným nedorozumením, vyletí rozsudok: "Nie si ma hoden." Navyše sme veľmi citliví na to svoje, máme extrémne zraniteľné ego a extrémne rýchlo, teda predčasne si spájame staré skúsenosti s novou osobou.
Aj ľudia vo vzťahoch si dnes často ubližujú a uchyľujú sa k rozchodu bez objektívne vážneho dôvodu. Jedno ráno ma napadne, že môj partner nie je pre mňa dosť dobrý a často je to podmienené tým, že pár dní pred tým som niekoho spoznal. A teraz čo s tým mojím? Tak začnem vysielať nejasné signály, byť odmeraný, hľadať na ňom chyby, sústrediť sa na to, na čom sme sa v minulosti nezhodli, vyťahovať staré hriechy, tváriť sa, že nemám čas alebo náladu... Musím predsa nejaký dôvod vyrobiť a tak si počkám, kým z toho môjmu partnerovi nerupnú nervy a už budem mať ďalší dôvod na rozchod. Alebo sa začnem správať tak, aby rozchod inicioval on, prípadne zrazu mu vykričím všetky jeho chyby a to, že on vlastne môže za to, že ho už nechcem. Najlepšie je, ak si jeden zmyslí, že to už vo vzťahu nefunguje, pritom tomu druhému to "rozum neberie"... (povymýšľané, hlúpe dôvody, provokácie, výčitky, hľadanie chýb, odmeranosť).
Asi lepšie by bolo uznať si chybu, vlastnú nezrelosť a nestálosť, neochotu pracovať na vzťahu, túžbu striedať, užívať si..., ako takto zraňovať toho druhého. A napokon, kam to vnútorne posúva samotného "previnilca?" Aká osobnosť sa z neho stáva? Aké vzťahy dokáže budovať?
Všímam si, že ľudia z takýchto vzťahov čo pokusov spoznať niekoho fajn odchádzajú zlomení, dlhodobo poznačení, strácajú vieru v lásku i chuť dávať do nového vzťahu maximum dobra zo seba, lebo toto opakovane nečakali od niekoho, koho chceli dlhodobo poznávať, koho mali radi, zbožňovali až milovali.
Aj
nezmyselné či neopodstatnené rozhodnutie sa pre rozchod treba rešpektovať, ale
malo by mať nejakú zrelú, teda čo najmenej zraňujúcu formu (s úctou
k človeku, jeho hodnote alebo k doteraz spoločne budovanému,
obetovanému, nezištne vkladanému), ktorú zrejme ťažko ponúkne nezrelá osobnosť.