Každá teória vzniku a vývinu ľudskej sexuality je hodná šírenia, len ju treba vedieť podať

Vo verejnom priestore mi veľmi chýba otvorené vyjadrovanie všetkých teórií vzniku a vývinu ľudskej sexuality, nakoľko ich je viac, ako sa prezentuje. Väčšina z nich je zaujímavá, hodnotná a hodná šírenia. Všímam si, ako neznalosť problematiky, neochota produkovať cenné teórie aj z osobných skúseností, cenzúra pri ich šírení a neochota prijímať nepopulárne hypotézy zasahuje najmä mladých dotknutých ľudí, ktorí sú schopní sa pri výmene názorov urážať a vysmievať sa z opačného názoru. Toto by malo skončiť. Nepopulárne psychosociálne teórie často iba nevedia byť podané správne či zrozumiteľne pre bežného človeka.

Tvrdenie, že zložité či menej sympatické pohľady na vývin ľudskej sexuality nie sú zatiaľ dokázané, vedecky neobstojí, pretože doteraz šírené teórie sú na tom rovnako, akurát sa ako akceptovateľné širokou verejnosťou úspešnejšie rozšírili a udomácnili snáď už v každej krajine sveta.

Vyváženosť biologických a psychosociálnych teórií musí existovať. Vo vede nemôžeme zámerne nespomínať všetky možnosti, nakoľko ona má prinášať objektívne, verifikovateľné výsledky s kvalitnou diskusiou, teda nie výsledky podľa priania alebo na objednávku a bez spomenutia iných a rovnako pravdepodobných možností. Pri homosexualite sme sa dodnes nedočkali žiadneho verifikovateľného údaja. Nevieme, ako vzniká a prečo, ako a či je meniteľná a akým spôsobom. Stáva sa, že prax ukazuje niečo iné, ako sa tvrdí teoreticky. Minimálne však naznačuje to, že ide o veľmi komplexný jav.

Biologické vedy a vedy o duši stále musia pri problematike sexuality spolupracovať a dopĺňať jedni druhé.

Výskumy ľudskej sexuality sú samy osebe sťažené, nakoľko človek nemôže byť experimentálny objekt a čokoľvek v duši respondenta je ťažko overiteľné v priebehu času. Preto žiadne teórie nesmú byť v úzadí a všetky sa majú čo najviac približovať realite - pri vedách o duši vychádzajúc z pozorovania a psychoanalýzy. Je neakceptovateľné, aby bola jedna skupina teórií v úzadí a druhá v popredí, pokiaľ sú všetky rovnako nedokázané alebo rovnako ťažko dokázateľné.

To, že ľudská sexualita je v génoch, je pravda. Základné vzorce, hlavne tie primitívne, živočíšne, sú zakódované v našich génoch. Nie však naše správanie. Môžeme mať predispozíciu pre konkrétny temperament, predispozíciu k zmene či formovaniu takej alebo onakej sexuality. Nemáme však v génoch výsledok ničoho, čo je výrazne formované počas života a významne súvisí s ľudskou dušou. Ona je neporovnateľná s pudmi zvierat či ich schopnosťou objavovať a učiť sa, prípadne cítiť bolesť, strach atď. V ľudských génoch sú vzorce túženia, túženia po spojení, somatické prejavy sexuálnej túžby, ale nie je tam zakódovaný napríklad objekt sexuálneho záujmu, čoho dôkazom je už len to, že sa môže počas života meniť. Môžeme sa líšiť v prežívaní sexuálnej túžby, mierou emocionálnej príťažlivosti a v iných kvalitách sexuality, ktoré do výraznej miery súvisia s neerotickými vzťahovými zážitkami s konkrétnym pohlavím už z obdobia raného detstva.

Základná téza, ktorej sa spoločnosť bráni je uvedomiť si, že duša so sexuálnym správaním sa formuje počas života. Nevieme povedať, do akej miery súvisí sexuálne správanie, prežívanie, vnímanie seba a oboch pohlaví, nie schopnosť sexuálneho aktu s biologickými vplyvmi počas prenatálneho vývinu, ale stále môžeme tvrdiť aj to, že sexuálne správanie, prežívanie, vnímanie seba a oboch pohlaví nemusí súvisieť s prenatálnymi biologickými vplyvmi vôbec.

Ak uvažujeme o zmenách mozgu plodu vplyvom hormónov alebo imunitného systému matky, rovnako môžeme uvažovať o matkinom myslení, prežívaní, vnútornom nastavení, zvládaní stresu a čokoľvek, čo by z toho zasiahlo mozog plodu nemôžeme nazývať prirodzenosťou. Viem o deťoch, ktoré trpeli vnútornou nepohodou často vplyvom vnútornej nepohody ich rodičov už v prvých rokoch života, kedy sa ich mozog ešte stále veľmi intenzívne vyvíjal. Ovplyvnilo ich to aj sexuálne na celý život. Je to fakt, ktorý nemôžem opomínať ani z ideologického dôvodu.

V živočíšnej ríši platí, že vplyvom prostredia dochádza k funkčným zmenám mozgu, zmenám správania, k zmene fenotypu a pri človekovi je navyše možné somatizovanie vnútorného stavu, teda odzrkadľovanie stavu duše na tele. Je úžasné pozorovať, ako sa v ríši zvierat mení správanie pod vplyvom jedinej modality, napr. neprítomnosti samca v skupine vnímanej primitívnym mozgom. O čo zaujímavejšie, ale i náročnejšie to musí byť pri človeku s komplexným mozgom s množstvom súvisiacich a vzájomne sa ovplyvňujúcich modalít, kedy sa človek na sexuálne správanie pripravuje presexuálnym vnútorným nastavením a nesexuálnymi faktormi, najmä v oblasti vzťahov a emocionality - dávno pred biologickým, ale aj psychickým dozretím sexuality.

Poznanie rôznorodosti príčin vzniku a vývinu ľudskej sexuality napokon nemá byť materiál pre vedecké archívy, ale má svoj praktický význam tam, kde sa všetko odohráva a kde sa určuje budúcnosť detí - v rodine.

Prezentovanie iných teórií vzniku a vývinu ľudskej sexuality nie je potrebné využívať ako prostriedok novodobého týrania dotknutých skupín navodzovaním dojmu ich menejcennosti a potreby zmeny. Rovnako to nemá byť trestom pre rodičov alebo vychovávateľov homosexuálneho dieťaťa, ktoré už dospelo. Má zmysel iba ako možná prevencia či zdvihnutý prst pre rodiča dieťaťa od jeho počatia po okamih dospelosti, aby nezabúdal budovať aj zdravú identitu svojho dieťaťa bez strachu z aktivít či správania rovnakého pohlavia, vnútorného konfliktu, odporu, budovať pevnú emocionálnu väzbu a vzťah najmä s vnímavejším a teda predisponovaným dieťaťom. Každý rodič totiž veľmi dobre vie, ktoré jeho dieťa je zraniteľnejšie a akoby iné už odmalička. Ak si na toto rodič nedá pozor, otec môže vnútorne rezignovať (najmä pri tendencii porovnávať syna s iným synom, pri ktorom sa nemusel veľmi snažiť a pozoroval očakávané správanie, budovanie vzťahu otec a syn hladko podľa štandardu jeho subjektívnych predstáv) a matka v dobrej vôli "vypne" rozlišovanie medzi pohlaviami, inými prístupmi a potrebami svojich detí. Nie menej je pre dieťa dôležitý vzájomný vzťah rodičov, už keď ich pozná oboch a usilujú sa ho vychovávať. Nielen kvôli sexualite dieťaťa, ale v prvom rade kvôli jeho zdravému duševnému vývinu, na ktorý nadviaže aj sexuálna zložka.

K edukácii rodičov pred počatím dieťaťa je dobré pridať ďalšie poučenie pred nástupom puberty, aby počas nej nezanedbávali sexuálnu výchovu a viedli svoje dieťa pri zmätku v sexuálnej príťažlivosti vhodným spôsobom. Toto je stále veľký problém. Ak médiami ovplyvnené dieťa príde v 15-tich za rodičom s tým, že je homosexuálne a rodič to musí akceptovať, rodič má zviazané ruky. Nie je správne dieťaťu vyvracať pocit inakosti, ale potvrdzovať či vyvracať jeho sexuálnu preferenciu v tak citlivom veku tiež správne nie je.

Evolučne, biologicky aj duševne má navyše každý homosexuál v sebe vytvorené a pripravené všetky predpoklady k potrebe súťaženia, plodenia, starostlivosti o potomstvo a nenaplnenie týchto potrieb mu chýba. Teda príroda sa nedopustila žiadneho omylu, ako sa domnievajú mnohí "štandardne" orientovaní, no to, čo sa stalo v duši človeka je potrebné skúmať a v konečnom dôsledku zrejme iba akceptovať, avšak bez stigmatizácie takého či onakého žitia, vyrovnávania sa so svojou sexualitou. Toto nemá nič spoločné s právnou podporou vyvolenej skupiny v skupine, ale má to viesť k starostlivejšej ochrane dôstojnosti, k vytváraniu podmienok pre šťastný život a k uplatňovaniu potreby sebarealizácie v praxi pre všetky osoby s homosexuálnymi sklonmi. Nesmie sa stať, že niekto v nej kvôli "správnemu" ideologickému presvedčeniu na základe vedeckých hypotéz prezentovaných ako fakty sa ocitne v centre a druhý zostane marginalizovaný s nálepkou náboženský fanatik s egodystonickou poruchou, ktorú musíme riešiť terapiou a presviedčaním zvyšku spoločnosti o pravde. O akej pravde?