Rodinné činitele pri vzniku a vývine homosexuality

Na sexualitu človeka sa potrebujeme dívať komplexne ako na psychosexualitu, nakoľko psychická sexualita tvorí gro ľudskej sexuality.

Podľa W. Mertensa (nemeckého profesora klinickej psychológie a psychoanalýzy) pozostáva pohlavná identita z jadrovej pohlavnej identity tvorenej prvé roky života pôsobením biologických a psychologických vplyvov (formovanie psychického pohlavia rodičmi na základe toho biologického). Druhým komponentom je pohlavná rola (formovanie psychického pohlavia cez kultúrne normy a sociálne očakávania), ktorá sa nevedome zvnútorňuje. Tretím komponentom je orientácia na pohlavného partnera, čiže sexuálna preferencia ako výsledok predošlých dvoch komponentov, vzťahovej skúsenosti s rodičmi, osobných skúseností s primárnymi mužskými a ženskými vzormi a ich vzájomným pôsobením, ako aj vlastných predstáv či predstáv akceptovaných autorít o tej-ktorej sexualite.

Negatívna emočná skúsenosť v kľúčovom vzťahu môže vznikať už v útlom detstve a môže byť prekážkou v identifikácii s rodičom rovnakého pohlavia, jadrovou príčinou negatívneho sebaobrazu a odpojeného vnímania rovnakého pohlavia. Korigujúca emočná skúsenosť v terapeutickom vzťahu sa môže pomerne úspešne získať ešte aj v puberte, kedy mozog pubescenta je vplyvom začínajúceho pôsobenia pohlavných hormónov plastickejší ako mozog v ďalších obdobiach života. Terapeut alebo terapeuticky pôsobiaca osoba je v role katalyzátora, ktorý spúšťa reťaz pozitívnych zmien.

Na druhej strane sa v odbornej literatúre hovorí, že identita a sexuálna orientácia sú dve nezávislé dimenzie, alebo, že síce máme rôzne úvahy o somatickej a psychickej etiológii konkrétnych neheterosexualít a žiadna nie je záväzným vysvetlením, nie je to nič udivujúce, lebo nemáme žiadne vysvetlenie ani pre heterosexualitu. Prihliadajúc na vyššie spomenuté formovanie pohlavnej identity človeka sú tieto tvrdenia sporné až uletené (akoby sme sa aj chceli vyjadriť slobodnejšie, ale z ideologických dôvodov a pre jasný a rafinovaný diskurz sa zahráme na totálne nevedomých, ale dobrých a prajných anjelov odpatologizovania).

Poznáme skôr viacero veľmi pravdepodobných vplyvov, avšak sú to vplyvy, ktorých priama spojitosť so sexualitou človeka je ťažko dokázateľná. Môžeme niečo dedukovať z biografických anamnéz a aj tieto výpovede môžu byť neúplné alebo skreslené (schopnosťou človeka vstupovať do seba a vnímať súvislosti, aktuálnymi spoločenskými náladami pri danej problematike, rozvoľnením noriem, vlastným teoretickým balíčkom plným každou interpretujúcou osobou viac či menej modifikovaných informácií alebo nekriticky prijatých dobre a slobodne znejúcich postojov). Je to spôsobné absenciou faktov pri problematike psychickej sexuality človeka. Dobrý terapeut však vie, kedy a čo sa má pýtať a čo tým sleduje. On by možné súvislosti poznať mohol a mal.

Viacerí odborníci tvrdia, že či už pri homosexualite alebo transsexualite, je podobne ako pri heterosexualite prítomné celé spektrum duševných stavov - od psychického zdravia po duševnú chorobu. Čo ma pri tomto tvrdení vyrušuje, je nápadný dôraz na to, že ak už pridružená psychická porucha, tak najčastejšie v súvislosti s rôznymi intrapsychickými a interpersonálnymi konfliktami nadväzujúcimi na intoleranciu, neprajnosť až krutosť rodiny či spoločnosti pre "inakosť." Obdobie pred tým, vnútorné utrpenie pred tým, skutočné dôvody inakosti pred uvedomením si svojej sexuálnej preferencie akoby málokoho zaujímali.

Takisto sa o neheterosexualite, ale nie o každej, hovorí ako o prirodzenej variácii ľudskej sexuality, avšak prihliadajúc na to, ako sa pohlavná identita formuje a koľko patologického na jej vývin môže od raného detstva pôsobiť, je akurát prirodzené to, že tieto negatívne vplyvy (alebo nedostatočné napĺňanie vyššej potreby, negatívna emočná skúsenosť, negatívny sebaobraz pod vplyvom zraňujúcej blízkej osoby či rodinnej dynamiky) zasiahli nielen psychický, ale celkový, teda psychosexuálny vývin jedinca.

Homosexualita nie je diagnóza. Hoci sa to z môjho pohľadu udialo veľmi neštandardným a veľmi nevedeckým spôsobom, ide o fakt, ktorý má rešpektovať odborná verejnosť i laická spoločnosť. My na Slovensku sme nikdy nemali reálne psychoterapeutické skúsenosti s neheterosexuálnymi osobami v časoch diagnostikovania homosexuality. V iných krajinách takéto skúsenosti mali, preto odborníci na dušu veľmi dobre vedeli, čím si duša pre-homosexuálneho jedinca prechádzala v detstve (v rodine a vtedy, kedy ešte nikto nevedel, ani len samotné dieťa netušilo, že je homosexuálne) a ako pri dospievaní navyše začal trpieť aj stigmatizáciou, kvôli ktorej často mlčal či potláčal neželanú časť identity. Je potrebné však poznamenať, že v týchto v časoch ani v týchto krajinách sa psychiatria ešte len rozvíjala, nebolo toľko terapeutických možností, výskum väčšiny psychiatrických diagnóz bol na začiatku, chýbala zhoda v tom, čo je v experimentálnej i v riadnej liečbe etické, kde sú hranice, v rešpektovaní vôle psychiatrického pacienta atď. Psychoterapia nebola natoľko rozšírená, rozpracovaná, rozvinutá a tým pádom ani úspešná, ako je tomu dnes, hoci Slovensko v tomto dosť zaostáva - viac v kvalite psychoterapeutických vedení a tým pádom aj v ich účinnosti. Podľa mojich skúseností, nezanedbateľná časť neheterosexuálnych jedincov potrebuje psychoterapeutické vedenie a profituje z neho. To, na čom sa dohodnú so svojím psychoterapeutom, čo je aktuálne prioritou, čo je prospešné a čo je skutočne žiadosťou klienta samotného je už na posudzovanie v rámci psychoterapeutického vzťahu, ktorý je vzťahom nesmierne dynamickým. Tu neexistuje tvrdenie, že toto by klient žiadať nemal, lebo homosexualita je prirodzený stav človeka. Mnohí klienti poznajú homosexualitu v kontexte osobnej histórie oveľa lepšie ako psychoterapeut a atmosféra dôvery, rešpektu a plnej slobody je to najhlavnejšie, čo klient od psychoterapeuta očakáva. Dôležité nie je tak to, čo klient žiada, ale to, prečo to žiada, aký má náhľad na samého seba a svoj problém, ako dobre sa pozná a či sa kvalita jeho života aplikovaním svojho rozhodnutia do praxe skutočne zlepší. Z tohto hľadiska uzdraviť svoj pohľad na seba a zmeniť nazeranie na obe pohlavia môže byť legitímne, ako aj zotrvať v heterosexuálnom partnerskom vzťahu, pokiaľ už existuje. Dôležité je v rámci psychoterapie zreálniť klientov pohľad, aby sa mohol čo najsprávnejšie rozhodnúť.

Je viac dôvodov, prečo sa homosexualitou na tomto webe (ale aj inde) zaoberám, hoci nejde o diagnózu. Po rokoch práce s neheterosexuálnymi osobami som si uvedomil podobnosť ich biografických anamnéz v niektorých prvkoch a fascinuje ma to dodnes. Myslím si, že by o nich mal vedieť každý dotknutý, pretože takto začne pristupovať (nielen) k svojej duši i sexualite inak, snáď sa mu môže zlepšiť i kvalita života. Okrem toho ma pri mužskej homosexualite fascinuje skľučujúci deficit dotykov, chlapského objatia, hlad po mužskej láske, tendencia dramatizovať, "konzumovať" druhého (niekedy neochota prenikať hlbšie, inokedy podvedomá túžba "prehltnúť" toho druhého a takto dosiahnuť väčší komfort vo svojej mužskej prirodzenosti), fetišizmus zameraný na maskulínne črty a pohlavný orgán, presýtenosť "ženskosťou," správanie niektorých homosexuálnych mužov, napr. regresia v správaní niekedy už dávno dospelých homosexuálnych mužov alebo neschopnosť osobnostne a emocionálne dozrieť. Zvyčajne sa takéto správanie naplno prejavuje v anonymnom priestore. Aj preto vnímam bežné LGBT+ zoznamky, ktoré sú väčšinou sexzoznamkami ako skôr škodlivé pre násťročných kvôli nevhodnému správaniu nevhodných mužských vzorov. Druhým dôvodom je, že ide o stále citlivú a často v spoločnosti zneužívanú tému. Tretím dôvodom je, že cirkvi ju neraz majú problém uchopiť (objektivizovať a cielene viesť) a nie raz tým zrania alebo sa nechajú dostať do úzkych či vmanipulovať do niečoho od ľudí zvonku i od samotných veriacich. Čo je, samozrejme, pochopiteľné, pokiaľ sa kĺže po povrchu a necháva sa opiť lacnými tvrdeniami či silnými pseudoetickými (aj pseudoempatickými), ale dostatočne emočne prifarbenými a tým pádom aj účinnými frázami bez ohľadu na testovanie objektívneho poznania a uvedomelého vnímania reality.

Sexualita človeka sa vyvíja, avšak mnoho ľudí nerozumie pojmu "vývin sexuality" - skôr si ho vysvetľujú ako výchovu k sexualite. Tá nám síce môže skomplikovať sexuálne správanie a vzťah k sebe ako k sexuálnej bytosti, ale sama osebe neovplyvní sexuálnu preferenciu. Čiže vývin sexuality je niečo iné, ako tomu rozumie väčšina laikov a s postupnou glorifikáciou homosexuality a "biologizáciou" takmer každého duševného stavu človeka sa postupne vytratila odborná literatúra, v ktorej by sa o tomto vývine hovorilo viac. Upozorňujem, že to nie je tým, že by to nebola pravda, že by šlo o niečo prekonané, ale je to nastavením modernej spoločnosti, výskumným trendom a sitom - mnohé javy sa skúmať prestanú alebo ani nezačnú, lebo vieme, že by ich žiaden odborný časopis nepublikoval (komisia by jeho publikovanie neschválila) a keby aj, spoločnosť by tieto výsledky neprijala - tak ako napríklad neprijala výsledky rozsiahleho výskumu z roku 2019 o tom, že homosexualita nie je podmienená geneticky. Zrazu sa začalo hovoriť o mnohých génoch alebo o iných biologických vplyvoch, nikdy však o vplyvoch psychosociálnych, ktoré sa až kŕčovito (hystericky) desaťročia odmietajú (a predsa ich nikdy nebudeme môcť vyvrátiť a už vôbec nie, ak ich nevieme ani akceptovať, nie to ešte dôsledne skúmať). Pokiaľ vieme, že sexualita človeka sa vyvíja aj postnatálne, nemôžeme povedať, že homosexualita je výnimkou a nemá žiadne zákonitosti či predpoklady vývinu.

Psychosociálne vplyvy sa v minulosti vyznačovali nízkou mierou dokázateľnosti ich spojitosti so sexualitou človeka (a po vyčlenení homosexuality z Medzinárodnej klasifikácie chorôb už nebol dôvod ju skúmať ako medicínsky problém). To však rovnako všetky doposiaľ publikované biologické hypotézy - nevylučujeme ich, berieme ich na vedomie, ale každá je jedna z mnohých. Hlavne však nevieme dokázať, nakoľko súvisia so sexuálnou preferenciou a sexuálnou identitou ako takou. A absolútne netušíme, ako súvisia s psychickými javmi a stavmi dieťaťa, ktoré predchádzajú sexuálnej identifikácii. Avšak venovať sa pri homosexualite pojmom ako vzťahová väzba, rodinná dynamika a rodová (non)konformita je takmer vždy namieste. 

Homosexualita sa nemusí prejavovať významnými opačnopohlavnými črtami v myslení, správaní a neverbálnej komunikácii. Rovnako ako pri všetkých neheterosexualitách vrátane pedofílie ide o komplex zážitkov, vzťahov (k sebe, obom pohlaviam, k svetu), emócií a nenaplnených potrieb vnímavej osobnosti naprieč jej jedinečným psychosexuálnym vývinom.

Je chybou odhaľovať sexualitu človeka bez podrobnej analýzy dlhodobého nepriaznivého stavu jeho duše, odstraňovať daný stav iba zmenou postoja k sexuálnej identite či sexuálnemu správaniu. Potrebujeme implementovať také výcvikové a terapeutické programy, ktoré umožnia nazerať na klienta komplexne.

Keď mi niekto vehementne tvrdí, že homosexualita je vrodená, zvyknem odľahčiť neraz napätú situáciu rečníckou otázkou, či aj preferované kvality sexuálneho objektu a sexuálna pozícia (v gay terminológii "top" alebo "bottom") sú vrodené. Trochu sebakritický a otvorený človek sa zvykne zamyslieť nad tým, či neprebral príliš povrchné alebo simplexné nazeranie na sexualitu.

Samotní autori výskumu alebo terapeut v klinickej praxi potrebujú byť tomuto súvisu vývinu sexuality s bio-psycho-sociálno-spirituálnymi vplyvmi otvorení. Klienti zasa potrebujú disponovať schopnosťou ponoriť sa do svojho vnútra, do osobnej histórie a mentalizovať svoju minulosť i prítomnosť. To podľa mojich skúseností dokáže spontánne len zanedbateľná časť laikov. Veľkým omylom, ktorý nepriamo podporila aj vedecká komunita, bolo pri sexualite človeka pri verejných prezentáciách uprednostniť biologické vplyvy pred tými ostatnými, ako aj jej mlčanie vtedy, keď tak činili médiá.

Z mojich pozorovaní vyplýva, že vývin sexuality - sexuálnej preferencie, identity a sexuálneho správania človeka je významnou mierou ovplyvnený samotnou kvalitou psychických procesov jednotlivca a prostredím, do ktorého je vsadený. Biografické anamnézy potvrdzujú, že títo jedinci sú v detstve rôznym spôsobom, rôzne hlboko a často veľmi diskrétne zraňovaní v osobnej i pohlavnej identite a vo vzťahu k obom pohlaviam. Sú vnútorne extrémne senzibilizovaní, najviac však v oblasti vzťahov a rôzne signály, slová a skutky pozorované i zažívané smerom k nim sa ich významne dotýkajú.

Malé deti do seba nasávajú všetky možné postoje, emócie a správanie dôležitých ľudí v ich živote. Ide o veľmi nenápadný až tajomný proces. Akoby dieťa do seba nasalo obraz rodiča dávno pred tým, ako sa mohlo subjektívne rozhodnúť, či vôbec chce byť ako matka alebo otec. S identifikačným vzorom nasaje všetky jeho postoje a vzorce správania, ktoré viac či menej ovplyvnia aj jeho osobnú a sexuálnu identitu, nakoľko sexuálnu identitu nie je možné odseparovať od komplexného vnímania samého seba a konkrétneho pohlavia - neexistuje pohlavná atraktivita bez neerotickej príťažlivosti a sympatie. Zrod týchto sympatií má svoje zákonitosti a prebieha podľa pravidla - Cudzie, nepoznané priťahuje. Homosexualita ponúka osobitý stav človeka, ktorý je plne stotožnený so svojím biologickým pohlavím, avšak "prijatý vnútorný program prezentovaný jeho primárnym identifikačným vzorom o ňom samom či o druhom rodičovi" nezodpovedá požadovanej kvalite psychickej sexuality (je v diskrepancii - homosexualita, až v úplnom rozpore - transsexualita). A tak pre homosexuálneho muža je príťažlivý "vnútorný program," ktorý vníma v iných mužoch ako nie jemu vlastný. Je to ako keď nahráte do počítača program, ktorý s jeho systémom nie je kompatibilný pre inú verziu. Tak napríklad mozog muža nevie pracovať s verziou, ktorá mu nedovoľuje rozvíjať sa v maskulínnom pohlaví. Mozog človeka je ale vynaliezavý a hľadá spôsoby, ako sa s týmto programom naučiť pracovať bez potreby ho odstraňovať, meniť vnútorné nastavenie, pokusov "vložiť do seba" iný program, nakoľko sa ten pôvodný rokmi stal jeho relatívne stabilnou súčasťou a riskoval by sebazničenie. Navyše to, čo mala duša človeka dostávať počas vývinu mozgu a osobnosti, už nikdy nebude mať rovnaký efekt v jeho dospelosti.

Závisí nielen od vnímavosti a štruktúry vyvíjajúcej sa osobnosti dieťaťa (skutočná predispozícia pre neheterosexualitu) a od pôsobenia oboch výchovných vzorov, ale aj od schopnosti korekcie nereprezentatívneho a dušu dieťaťa značiaceho obrazu rodinnej dynamiky dieťaťom v samom sebe za pomoci iných ľudí, čo sa v budúcnosti udeje s jeho sebaobrazom, identitou a sexualitou. Preto by psychoterapia mala začať prebiehať už v detstve. Na druhej strane, keby uvedomelí rodiča dokázali zavčasu identifikovať to, že pôsobia na dieťa zraňujúco, zrejme by takéto pôsobenie veľmi rýchlo stopli a začali sa správať inak aj bez verbálnej intervencie z prostredia mimo rodiny.

Psychoterapia pri homosexualite v dospelosti môže ponúknuť zážitky bezpečnej vzťahovej väzby s rovnakým pohlavím, resp. vôbec jej prvé vytvorenie v dospelosti bez očakávania zmeny sexuality. Okrem vytvorenia zdravého, stabilného, pevného a perspektívneho nesexuálneho puta s mužom (s mužským vzorom, ktorý v atmosfére plného prijatia, intimity a epistemickej dôvery dotvorí identitu a zdravý self-esteem mladšieho muža) - často úplne prvého v živote - si mladý dospelý muž často potrebuje v rámci psychoterapie vytvoriť korektúru neistej vzťahovej väzby s matkou. Zrejme najviac by teda homosexuálny muž profitoval z psychoterapeutických sedení v prítomnosti dvoch psychoterapeutov - muža a ženy. Pokiaľ nie je možná simultánna spolupráca, mužovi odporúčam muža, žene ženu a následne (po prerušení alebo ukončení sedení) pokračovať v sprevádzaní druhým pohlavím. 

Pokiaľ chceme hovoriť o tom, ako vzniká homosexualita človeka, najprv si potrebujeme zhrnúť všetky základné psychologické poznatky o tom, ako sa formuje sexualita človeka. Pomôcť môže edukačná prezentácia pre rodičov, ktorá je k dispozícii na stiahnutie na konci článku: Sexualita - edukačné prezentácie pre rodičov a deti.


Rodinné činitele pri vzniku a vývine homosexuality muža

Matky dokážu inštinktívne premieňať dcéry v ženy, pretože ony sa nemusia pripútavať k otcovi a menej trpia jeho neprítomnosťou v rodine či neschopnosťou. Otec je pre dievča kráľom vtedy, ak dohliada na ženy v domácnosti, bráni ich a buduje sebaúctu dcér častým oceňovaním ich snáh i výzoru. Samy osebe (bez pomoci mužov a ich zážitkového vedenia a vovádzania do sveta mužov), alebo ak sa nenaučia zavčasu vybočovať z inštinktívneho vedenia dcér (a zaspia na vavrínoch), však matky nedokážu vovádzať synov do sveta mužov. Za normálnych okolností má byť matka pre syna najmä vzorom ženy a budúcej partnerky, nie kópiou jeho samého. Musí plne rešpektovať synovu inakosť a mužský potenciál, ktorý ho núti dívať sa na seba i svet inak a konať inak, ako sa díva a koná matka, žena. Matka môže nevhodným správaním a vyjadreniami smerom k synovi a iným mužom zabiť tento potenciál a podporiť rast ženskej zložky duše muža, čo je často manifestované nepatrnou zženštilosťou, pri extrémoch výraznou. 

O tom, ako niektoré (neurotické, psychotické, emocionálne/osobnostne nezrelé) matky dokážu (zvyčajne nevedome) vytesniť otca z výchovy dieťaťa píšem v článku: Vytesňovanie otca zo života dieťaťa alebo Otec ako humanizovaný chybový robot

Mužskej homosexualite často predchádza detstvo, počas ktorého sa otec pre syna nestal identifikačným vzorom alebo sa stal negatívnym vzorom z rôznych dôvodov. Identifikácia do maskulínneho pohlavia prebehla cez matku/ženu zväčša jej vlastným úsilným pôsobením, niekedy až vytesňovaním otca rôznymi spôsobmi, často pri neistej vzťahovej väzbe matka - syn. Neskôr sa mohol vzťah s mamou zhoršiť, lebo syn sa pokúšal vymaniť z jej čičíkavého náručia či náručia plného podmienok, no stále sa vrátil späť. Chlapca z maminho náručia, či už s mamou má alebo nemá priateľský vzťah, môže vymaniť iba iný muž. A už len na ňom záleží, či ho oslobodí alebo uväzní iným spôsobom (zraní jeho mužskosť najmä žiadostivosťou a sexuálnymi aktivitami). Moderní homosexuáli si volia cestu ospravedlňovaného vzájomného uväznenia alebo použitia. Pri pobyte v homosexuálnych komunitách som narážal na rôzne prejavy vnútornej nerovnováhy, neslobody. V nich chlapi na seba skutočne narážali a často si závideli. Iní boli hlboko si nedôverujúci, hlboko stratení v sebe, hoci i ako narcisti. Súperenie o to, kto je väčší muž, kto si získa autentickejšieho muža, akoby nútilo ľudí ponižovať sa, klamať, popierať seba či utláčať. Aj takto sa prejavoval jadrový problém identity, nezapadnutie do sveta mužov, nie následný problém spojený s minoritnou sexualitou a jej podceňovaním či osočovaním heterosexuálnymi jednotlivcami/skupinami. "Pocity menejcennosti vo vzťahu k mužskosti a ženskosti sa často rozvíjajú ako reakcia na konkrétne vplyvy a vzťahy v rodine a v rovesníckej skupine." Van den Aardweg.

Matka mohla byť prehnane starostlivá, príliš ustráchaná, ktorá nevnímala nič okrem svojho dieťaťa (neurotická láska, bezbrehá oddanosť voči dieťaťu ako k potenciálnej kópii samej seba). To jej neraz nahrádzalo partnera alebo mala tendenciu z neho vychovať "ideálneho muža pre seba" so ženským myslením a návykmi. Mohla byť tiež nevýrazná a prehnane zhovievavá osobnosť s viac pochopením pre dieťa, ako sa mu dostávalo od otca; bola mu oveľa bližšia ako otec (emocionálne dôležitejšia ako neprítomný, nedostupný až negatívny otec).

Je veľmi nevhodné/diskrétne zraňujúce, ak sa rodič alebo iný člen rodiny pred dieťaťom negatívne vyjadruje na adresu druhého rodiča, zvlášť rodiča rovnakého pohlavia, a ak rodičia zapájajú dieťa do ich problémov a hádok a nútia ich vybrať si stranu (hoci len pre daný okamih hádky).

Mnohé matky homosexuálov príliš pripútavali svojich synov k sebe - z dôvodu svojej emocionálnej instability, obmedzení (vrátane psychiatrickej diagnózy) alebo vnútorného nenaplnenia; kvôli problémom v manželstve; alebo preto, že syn bol jediný, v poradí súrodencov najmladší, slabší, vnímavejší, plačlivejší, hendikepovaný, chorľavý, akokoľvek iný či v dôsledku iných okolností (túžili mať dievčatko, správali sa k synovi rovnako ako k dcére/dcéram). Iné chceli mať všetko pod kontrolou alebo boli prehnane prísne, dominantné (čo však neznamená, že boli skutočne vodkyňami či silnými osobnosťami - skôr odmietali byť vedené, neprejavovali svoj strach, slabosť, pochybnosť, zraniteľnosť, emócie, ženské túžby a potreby navonok, mali zlé skúsenosti s mužskými vzormi - otcami, strýkami, partnermi..., videli trpieť svoje matky rukou či správaním muža alebo samy boli bité, týrané, sexuálne zneužité a pod.).

Otec mohol byť príliš slabý, nerozhodný (model nevýraznej roly muža), pre syna v ničom nepoužiteľný (v máločom použiteľný), nemal veľký záujem byť súčasťou synovho sveta, mohol byť voči nemu prehnane kritický, nedokázal sa mu priblížiť ani pri spoločných aktivitách, fungoval vo vzťahu s ním na báze príkazov, zákazov bez dialógov a spoločných aktivít, ba niekedy ho priam odmietal. Dôsledkom toho bolo, že chlapec bol príliš upätý na matku ako stredobod jeho vesmíru a mal slabý vzťah s otcom. Chlapec však podvedome túži poznať cez otca svet mužov, potrebuje byť doň vovedený a prijať ho taký, aký v skutočnosti je, nie taký, aký by ho chcel mať niekto iný, napr. matka. Takisto syn potrebuje byť otcom uisťovaný, oceňovaný, potvrdzovaný vo svojej identite. Otec začal rešpektovať matkino zaobchádzanie v rukavičkách (pre manželkinu spokojnosť a pokoj v rodine), hoci s tým vnútorne nesúhlasil. Hyperprotektívny prístup k synovi však ponechal jej. On sám sa viac-menej stiahol, do výchovy zasahoval skôr príležitostne. Aj vďaka častej matkinej kritike až devalvácii otca ten postupne strácal synovu úctu alebo autoritu pred synom, prípadne syn otca ako autoritu rešpektoval len "pro forma." Normálne chlapec potrebuje cítiť, že cez skutkovú lásku, výrazný pozitívny vplyv a záujem otca patrí do sveta svojho otca viac než do sveta svojej matky, pretože práve toto v ňom rodí mužskú sebaistotu a cez to je schopný napojiť sa na svet mužov taký, aký je. Každý syn je veľmi citlivý na to, ak otec robí rozdiely medzi svojimi deťmi/synmi. Starší bratia môžu posilňovať alebo redukovať pocit menejcennosti a vnútornej nepohody mladšieho brata v rodovej role iniciovanej otcom.

Pre-homosexuálni chlapci vo väčšine prípadov nezakúsili veľa otcovskej blízkosti a porozumenia, preto napodobňovali viac matku než otca. Spoliehali sa na ňu, že ich povedie, ochráni, naučí atď. Otca zo svojho života (pri pasivite otca, prílišnej aktivite matky zaujať aj otcovo miesto, stratou osobného záujmu o otca) vytesnili alebo ho nepovažovali za taký prínos pre seba, aký pre nich predstavovala matka. Niekedy tomu dopomohli iní členovia rodiny, že obraz o otcovi bol negatívny, zraňujúci (pretože ak niekto raní rodiča, ktorého dieťa prirodzene a nekriticky "nasalo do seba"/"nasáva do seba" - je rozdiel, či pre-homosexuálny chlapec mal priestor "nasať do seba" pozitívny obraz otca alebo aspoň čiastočne pozitívny, alebo ten obraz otca bol od začiatku viac-menej negatívny - vnímajúc ho ako súčasť seba, akoby bola priamo zraňovaná či ušliapavaná časť jeho identity zloženej z dvoch polovíc celku - matky a otca). Najhoršie pre dieťa je, ak sa rodičia zraňujú navzájom. Dieťa možno nechápe (o to je to horšie, lebo to vzťahuje na seba, nevie s tým pracovať), ale vníma a do jeho duše sa zapisuje všetko.

Podobnú neistotu, úzkosť z neschopnosti nadviazať kontakt, cudzosť, negatívne pocity zo správania či hodnotenia otcom chlapec pociťuje aj v chlapčenskom kolektíve, má problém chápať a prijímať rôzne prejavy správania iných chlapcov, uzatvára sa do seba, cíti sa byť iný, niekedy je vďaka tejto inakosti šikanovaný, prehliadaný, odmietaný. Napriek tomu ho istým spôsobom už vtedy začne svet mužov priťahovať, často ako niečo zaujímavé, no pre neho nedosiahnuteľné, začne pociťovať silnú túžbu byť naplnený mužom. Táto túžba sa však už v čase dospievania erotizuje (je vzrušujúca, provokuje erekcie).

Z jednej anamnézy vyplýva, že pre vývin homosexuality bolo pre chlapca kľúčové obdobie do 3 rokov života, kedy pestoval veľmi negatívny vzťah k otcovi. Bolo to vo vývinovom medzníku, v ktorom mala prebehnúť identifikácia do jeho vlastného pohlavia cez mužský identifikačný vzor - otca. Pri otcovi však pociťoval úzkosť, neistotu, ohrozenie, cudzosť a odmietal ho. Ako dospelý pri analýze vzájomného vzťahu s otcom si uvedomil, že daný postoj podvedome prebral od svojej matky, resp. ona bola jeho príčinou, nie nejaký konkrétny traumatizujúci zážitok s otcom.

Z inej anamnézy zasa vyplynulo, že otec nedostatočne čítal a reagoval na signály, ktoré vysielal jeho najmladší a veľmi vnímavý syn a často uprednostnil, viac vnímal a oceňoval starších synov. Subjektívny pocit nepochopenia, odmietania a nelásky zo strany otca sprevádzal syna celý život. Otec si zasa nikdy nebol vedomý toho, že by v niečom zlyhal. Okrem toho si syn dlho nosil so sebou krivdu voči otcovi, ktorý v rámci pomáhajúcej profesie viac venoval čas a svoje pochopenie iným, ako jemu samotnému.

"Objektívne mnohí otcovia zanedbávali svoje otcovstvo vo vzťahu k danému dieťaťu: pretože boli už starší; pretože ponechali chlapca pod ochranou manželky; pretože boli príliš zaneprázdnení; po rozvode; preto, lebo si od syna nič nesľubovali alebo od neho očakávali príliš veľa a pre mnoho iných dôvodov. V dôsledku týchto kombinácií rodičovského vplyvu sa nerozvinula chlapcova mužskosť a sebaistota ako chlapca (či ako muža). Jeho osobnosť často charakterizovali vlastnosti ako túžba po odvahe a prirodzenej agresivite, ustráchanosť, slabosť, nadmerná závislosť, jemnosť vo vzťahu k sebe samému, detinské návyky, príliš ženské postoje. Toto bolo príčinou toho, že nedokázal koexistovať s rovesníkmi a že skončil v pozícii "osamelého vlka." Okrem toho "mamin maznáčik" a prehnane ustráchaný chlapec sa mohol stať objektom výsmechu alebo šikanovania zo strany rovesníkov a starších chlapcov. Tieto činitele tvoria pozadie väčšiny prípadov, keď muž počas dospievania vníma, že mu chýba mužskosť a že nepatrí do sveta iných mužov. Inými slovami, tvoria pozadie špecifického pocitu rodovej menejcennosti." Van den Aardweg

Tento základný vzorec má rozmanité variácie a výrazne ho ovplyvňujú médiá a kultúra daného národa.

"Otcovia musia byť skutočnými otcami, pretože všetci muži s hlbokými homosexuálnymi sklonmi, ktorých som stretol, mali problém s otcom alebo dospelým mužským stereotypom (obrazom tradičného muža). Muži preto musia na seba brať svoje otcovské povinnosti veľmi zodpovedne, byť cnostným vzorom a správať sa mužne aj k svojej žene. Pri deťoch by mali konať ako silné a rozhodné osobnosti, ale zároveň ich skutočne milovať. Pokiaľ totiž nebudeš pravým otcom pre svoje dieťa, mnohí iní muži sa budú usilovať zaujať tvoje miesto." Joseph Sciambra

Je dôležité vystupovať a správať sa tak, aby sa pri mne môj syn cítil očakávaný, milovaný, vypočutý, prijatý a hodnotný napriek rozdielom, a aby moje slovo platilo za každých okolností.

Chlapi, ktorí si neveria alebo si chcú vzťahmi či sexom vyplniť nejaký deficit z minulosti, volia takú kvalitu, kvantitu vzťahov a postoj k sexu, ktorými by si dokázali svoju silu a schopnosti. Usilujú sa akoby chrániť seba a oddialiť serióznu prácu na sebe samom, lebo to by si vyžadovalo dospieť, opustiť zábavné ihrisko, uvedomiť si svoj problém i to, že potrebujem zmenu, pomoc.

Ak je niekto vzácna osobnosť, nepotrebuje spĺňať žiadne ďalšie kritériá k tomu, aby priťahoval ostatných bez ohľadu na štýl života a názory. Sám vie, na čom má popracovať, teší sa spätnej väzbe, je otvorený iným názorom, dokáže si z nich vybrať to správne pre seba bez narušenia vzťahov.

O čom by teda mala byť úspešná premena mňa ako muža? O nadobudnutí istoty seba ako muža, o objavení vnútornej sily i schopností a ich použití pre svoj duševný rast, aby som mohol každý deň o niečo posunúť svoje doterajšie hranice a byť na seba hrdší ako včera ("thinking, knowledge, manners and aims make man, no his sexuality or lifestyle").

Rodinné činitele pri vzniku a vývine homosexuality ženy

"Predlesbické dievča veľmi často nemá dôverný vzťah s matkou. Predovšetkým matky stimulujú u dievčat rozvoj ženskej prirodzenosti, inštinktov a sebaistoty. Občas zohrával pri výchove dievčatiek príliš veľkú úlohu otec, pričom matka bola psychologicky vzdialená.

V iných prípadoch si otec veľmi málo vážil ženy, mal minimálny záujem o dcéru a na jej úkor uprednostňoval jej bratov. Takéto činitele bývajú príčinou toho, že dievča prijme chlapčenské zvyky a záľuby (pretože takto sa cíti docenená). A čo je ešte dôležitejšie, toto ju predisponuje k tomu, aby seba hodnotila a vnímala tak, že nie je taká ako iné dievčatá, že nie je "ozajstným dievčatkom." K ženskej neistote sa môže pridružiť ešte komplex "som škaredá." Takéto dievča sa cíti fyzicky menej atraktívne, menej pôvabné alebo fyzicky príliš "mužské." Jej nedostatok ženskej sebaistoty spôsobuje, že sa nestotožňuje so ženskou rolou (čiže so svojou vrodenou ženskou prirodzenosťou), takisto ako ľudia vo všeobecnosti odmietajú správanie a úlohy, ktoré v nich vyvolávajú bolestný komplex menejcennosti. V období dospievania sa predlesbické dievča cíti osamelé, necíti sa byť jedným z dievčat a často má ťažkosti pri nadväzovaní priateľstiev. Preto začína snívať o zidealizovaných priateľkách alebo o starších dievčatách, ktoré jej pripomínajú mamu. S erotickým podtónom sníva o citovom vzťahu s nimi." Van den Aardweg

V niektorých rodinách sa odpor, pocit krivdy a bolesti voči mužom prenáša z matky na dcéru, a tá ich v dospelosti nedokáže a možno ani nechce považovať za rovnocenných partnerov. Muži nie sú hodní ani sexu s ňou.

Prejavy ženskej homosexuality sú vo fáze pubertálneho a adolescentného experimentovania častejšie ako pri rovesníkoch opačného pohlavia, a takisto sa vtedy nejedná o skutočnú a trvalú homosexualitu (žena je sama osebe emocionálnejšia a vyhľadáva blízkosť iných žien, s ktorými zdieľa svoju intimitu). 

Lesbické ženy sú v spoločnosti akceptovanejšie a lepšie znášajú prípadnú samotu či nestabilitu partnerských vzťahov kvôli možnosti pomerne ľahko zabezpečiteľného rodičovstva.

Záver

O sexualite človeka veľa nevieme a nikdy sme nevedeli. Teória, že by psychosexuálny vývin človeka bol podmienený len biologickými javmi je neudržateľná. Psychologizovať psychiatrické diagnózy je niečo úplne iné ako poukazovať na komplexnosť vývinu psychickej sexuality človeka (pretože pri sexualite človeka majú psychosociálne javy obrovský význam). Dnes už máme vedomosť o tom, že niektoré biologické zmeny a zmeny mozgu sa dejú (zrejme epigeneticky) práve pod vplyvom rôznych prístupov k človeku, obrazov identifikačných vzorov a ich vzťahov, zjavnej traumatizácie, podvedomých diskrétnych zranení atď., ktoré tento človek nasáva/vníma od detstva a ktoré sa zrkadlia v jeho sebaobraze, túžbach, predstavách a potrebách. Tým sa stávajú relatívne nemennou súčasťou identity človeka - fixujú sa. Napriek relatívnej nemennosti sexuality fyzicky viac ako desať rokov dospelého človeka - vynechať z jej vývinu a formovania psychosociálne vplyvy je čistý amaterizmus alebo účelovosť v odborných kruhoch. Psychosociálne teórie formovania ľudskej sexuality neboli prekonané. Boli len prekryté tými biologickými pod silným lobistickým tlakom.