Silná žena

Kto je silná žena? Je to žena, ktorej táto poznámka lichotí i prekáža zároveň. Ženy sú pozornejšie, vnímavejšie ako muži a napriek tomu sú fyziologicky "skonštruované" tak, aby ich prah bolesti bol posunutý vyššie. Ony dokážu vo svojom vnútri koncentrovať veľkú bolesť alebo kvantá menších bolestí tak, že si dokážu naďalej plniť všetky povinnosti bez toho, aby si ich okolie všimlo nejakú zmenu; dokonca sa i vtedy dokážu usmievať, vyžiariť lúč lásky tam, kde je to potrebné..., bez ohľadu na seba a svoje problémy. Na nás mužoch sú bolesť a trápenie zvyčajne vidieť, poznať, činia nás indisponovanými doma či v práci, trpíme a sťažujeme sa, kde sa len dá.

Povedať žene - Si silná! - by nemalo znamenať - Poradíš si sama. Sprievodné objatie a ochota zdieľať problémy, nech už sú akokoľvek "ženské" či komplikované, navonok akokoľvek maskované, sú jednoducho základom, balzamom na dušu. Netreba si tiež myslieť, že silná žena to preháňa s túžbou byť samostatná, byť niečo viac. To len znamená, že túži žiť svoje sny, chce, aby ju každý rešpektoval ako seberovnú a dal jej istotu v tom, že ak bude potrebovať pomoc, vie, na koho sa môže obrátiť. Nepoznám ženu, ktorá by ochotne nezdieľala svoje problémy s niekým, pri kom má túto istotu, nech by bola akokoľvek silná. Dôležité je tiež zaujímať sa o problémy ženy a pomáhať jej, aby na svoje problémy myslela menej, vytvárať atmosféru, v ktorej sa problémy zvládajú oveľa rýchlejšie, bez ďalších tráum či následkov.

Ani ja som v chápaní ženy nebol iný - Veď žena je silná, poradí si sama. Alebo - Aj tak žene nerozumiem, kto sa v nej má vyznať? Zľahčoval som problémy žien, pretože mnohé z nich navonok nielen že plnohodnotne fungovali, ale zároveň vystupovali tvrdo, chladno, pôsobili nekompromisne. Avšak tie isté ženy som už nemohol vidieť večer, pod tiažou problémov, rozplakať sa v okamihu, keď ich nikto práve nevidel, aby ich nemohol nik formálne poľutovať či začať sa zaujímať o ich problémy po tom, čo by na nich samy upozornili. My muži to na iných nevidíme, lebo vidíme viac seba. Nie je nemožné naučiť sa dívať sa na človeka otvorenými očami a načúvať mu srdcom. Pretože my nie sme jediní, kto má problémy a dokonca nie sme ani spása sveta, ktorá si zaslúži najväčšiu pozornosť.

Domnieval som sa tiež, že ženy zvládajú urážky, ponižovanie či šikanovanie lepšie ako muži. Takéto ženy na sebe veľmi tvrdo pracujú a zvyčajne sa dopracujú na samý vrchol svojich cieľov. Vydajú sa, majú rodiny a fungujú relatívne "normálne." Opäť však nik nevidí do ich vnútra, či práve chladná profesionalita nie je len maskou na tvári ženy, ktoré už nechce viac zažívať poníženie a bolesť z odmietnutia.

Dlhodobo šikanovaný muž prichádza o svoju prirodzenosť, mužskosť a stáva sa troskou, ktorá má problém zapadnúť vo svete mužov, má problém žiť plnohodnotne, pretože stratil atraktivitu, sebavedomie a silu muža (ktorá je u mužov často daná postavou, hlasom, správaním..., nie však skutočnou vnútornou silou). Dlhodobo šikanované či ponižované ženy strácajú dôveru v iných, uzamykajú v sebe túto bolesť a nechcú viac ukazovať svoju zraniteľnosť..., čím viac sa ďalej popália, tým vierohodnejšie sa ich navonok už žiadna krivda a zlo nedotýka, pred pozorovateľom "fungujú normálne."

A tak, muž či žena s akoukoľvek minulosťou, sú vo svojich problémoch nahí a silnejší jedine spolu, bez klamlivých či zľahčujúcich predstáv. Nie je pravda to, čo je hrané. Nie je pravdivý sebaklam. Žena je ako kniha, ktorú môže čítať len málokto. Ak ju čítam, mal by som si to vážiť, nemal by som sklamať. Ženy často nehovoria o svojich problémoch, pretože počúvajú problémy mužov a usilujú sa ich riešiť. Je potrebné nielen vnímať komplexne, ale vedieť tiež pohotovo reagovať a vytvárať vo vzťahoch rovnováhu prijímaného a dávaného. Obaja, muž i žena, potrebujú zahodiť predsudky, mylné predstavy o sile muža, sile ženy..., aby sa mohli skutočne chápať v úprimnosti a v pravde (aby mohli byť pred sebou nahí nielen fyzicky), vzájomne sa dvíhať v láske, pretože sila sa dokonale prejavuje v slabosti a v možnosti byť pred inými slobodný, sám sebou (nie stratený, spútaný, cudzí).

Cítiť silu znamená cítiť istotu, avšak ani ten najväčší silák nie je z kovu. Prečo mať jedného na problémy, druhého na povrchné rozhovory, tretieho na reálny život? Adekvátne pristupovať k problémom, pracovať s problémami a tešiť sa zo šťastia iného - to všetko zvládne aj jediná osoba - tá pravá. Iba tá nám môže každodenne pomôcť dosahovať vnútornú rovnováhu; raz nastavením zrkadla, raz vypočutím problémov, raz zdieľaním radostí, raz zdieľaním bolesti. Dôležité je nezasypávať spriaznenú dušu priveľmi alebo príliš často (nerozbiť v sebe kontrolku, ktorá blikala v čase, keď sme sa sťažovali príliš často alebo sme boli príliš ľahkomyseľní, nemali čas venovať sa vnútornému svetu toho druhého). Dôležité je dynamicky reagovať na aktuálne potreby najbližších a zmieriť sa i s tou možnosťou, že občas i napriek svojim snahám pre iných, my sami môžeme ostať nevypočutí.

Veľkou chybou v partnerstvách je to, že sa uspokojíme s niečím, kedy ešte bol vhodný čas sa s tým neuspokojiť a hľadať ďalej. Argumentovať - Partner sa zmenil! - nie je celkom oprávnené. My sme len nevideli a nechceli vidieť, ako sa v čase veľkej zamilovanosti správal k iným ľuďom.

Podstata akéhokoľvek vzťahu nespočíva v tom - byť spolu, keď je všetko v poriadku (to snáď zvládne každý), ale nezabúdať na duševnú hygienu. Tá je vo vzťahu dvoch vždy osobná, intímna, ale aj prieniková, spoločná. Nie vždy je to o nekonečne dlhom či nebodaj násilnom rozoberaní vnútorného sveta druhého, rozhovory o veciach, ktoré ten druhý ešte ani nevie správne pomenovať. Niekedy stačí pomôcť vypnúť, zabudnúť, urobiť iný program, nečakanú zmenu, krajší deň, sprostredkovať nový zážitok.

Kto je už raz zranený bolesťou, bolesť sa mu môže vracať v iných podobách, v iných životných situáciách. Hovoríme tomu - privolávať na seba nešťastie. Skôr ide o subjektívny pocit ukrivdenosti, nakopených vecí z minulosti, ktoré sme nedokázali spracovať, dodnes si ich neodpustili. Naša minulosť nás tvorí v prítomnosti, no netreba jej dovoliť zvíťaziť nad nádejou, nad možnosťou začať odznovu, byť iný, byť človekom, ktorý šťastie a radosť priťahuje svojou prirodzenosťou. Klamstvo, mrzutosť, zatrpknutosť, rezervovanosť môžu bolesť iba prehĺbiť, neochránia nás od ďalších úderov, trápenia. Novú bolesť sa môžeme naučiť správne spracovať, nie potlačiť či znenávidieť ju, nie útekom pred ňou. Kto sa už viackrát škaredo popálil, ten sa v prítomnosti stane citlivejším, vnímavejším na náznaky nepríjemností, bolesť a sklamanie očakáva dopredu, čím sa často sám pripravuje o vnútorný pokoj a šťastie. Nielen teda iný nám má uľahčiť život tým, že tu bude ako silný pre nás..., i my sami potrebujeme vycítiť, na čom všetkom vo vlastnom vnútri je ešte potrebné popracovať, čoho sa zbaviť, čo prijať..., aby sme mali väčší potenciál urobiť šťastných nielen iných, ale aj samých seba.

Prečo sklamané ženy túžia po citlivom partnerovi? Muž nenahradí kamarátku, nemal by. Muž bude stále mužom aj s chybami. Takýto človek môže mať problém sám so sebou a sklame nie preto, že by to chcel, ale preto, že to jednoducho inak ani nemohlo dopadnúť. Do takých ľudí je možno lepšie sa nezamilovať, pokiaľ nechceme trpieť. Nadmieru vnímaví a priveľmi chápaví chlapi môžu mať problém sami so sebou, nemusia byť až tak dobrými partnermi. Chlap je dobrý taký, aký je a aký má byť od prírody, čiže aj nechápavý, občas nepozorný, občas infantilný, tvrdohlavý atď. Stačí, že má dobré srdce a chce byť lepším človekom. Viac čakať netreba, to by boli ženy permanentne sklamané, pretože citlivý chlap sám potrebuje oporu..., a žena by ju mohla potrebovať viac. Žena je tá, ktorá koná viac citom a muž ten, ktorý koná viac pudom. Obrátene je to zle, katastrofa vo vzťahu a ešte väčšia katastrofa pri výchove detí (najmä synov). Všetko má svoje miesto, svoj dôvod, svoj čas.

To, že muž objíme iného muža alebo ho chytí za ruku..., to, že je občas sentimentálny, neuberá nič z jeho mužskosti, ak z neho naozaj vyžaruje. Zrejme však nie v našich zemepisných podmienkach. :-)

Žena si sama od seba nezvolila mať výsostné právo byť silná vždy a všade. Často to vyplýva z okolností a chladnej reality či reality plnej problémov iných ľudí (žena sa obetuje, poprie seba, aby bolo dopriate tomu, kto to potrebuje). Preto to často nie je potreba, ale nutnosť, aby sa nezosypalo to, čo drží jej sila (teplo domova, manželstvo, vzťah s priateľmi, deťmi atď.), keby sa zosypala ona sama. Pretože to všetko visí na jej sile. Ďalej to vyplýva zo zodpovednosti, ktorú žena má za viacero oblastí naraz; cez množstvo povinností, plnenie ktorých ľudia okolo očakávajú automaticky - lebo je to žena. Každá žena si preto niekoľkonásobne viac zaslúži zažívať stabilitu a silnú oporu, byť dobíjaná energiou, pretože na jej pleciach leží blaho a šťastie mnohých ľudí. Veď "len" bez citu by sme boli ničím. A kto nám do srdca vštepuje cit a umožňuje daný cit rozvíjať a odovzdávať ďalej, ak nie mama? Bez citu by sme boli nielen chorí, ale aj prázdni.