Nie je sexuálna výchova ako sexuálna výchova

Som dieťa nonvirtuálnej doby. Neviem si predstaviť, ako by prebiehal vývin mojej osobnosti a sexuality, keby som mal byť dieťaťom dnes, kedy na deti zovšadiaľ vyskakuje množstvo sexuálneho obsahu a mylných informácií (nielen) o sexualite a sexuálnom živote. Mnohé z nich sú propagované častejšie a následné vnímané ako spoločensky najakceptovanejšie.

Je alarmujúce to, že naše deti sa dnes príliš skoro stretávajú nielen s ľahkým sexuálnym materiálnom, či už na billboardoch, v reklamách, vo filmoch, ale už aj s tvrdým pornom na mobile a tablete, kde môžu vidieť skutočne všeličo. Niektorí starší si pri tom povedia: "Predsa aj my sme svojim otcom doma kradli erotické časopisy." Lenže to nie je to isté. Porno predstavuje množstvo dynamických, rýchlo sa striedajúcich, pestrých erotických stimulov, s ktorými mozog dieťaťa nedokáže pracovať a ani ich spracovať.

A máme na svete ťažké závislosti na porne už v detskom veku spojené s inými nelátkovými závislosťami. Dnes pre staršie dieťa reálny sex už ani nie je ničím výnimočným. Je to len chabým zreálnením niečoho, čo už stokrát videlo a v čom už potrebuje zažiť aj niečo iné, niečo viac. Inokedy sa dieťa vydesí, ak ho vzrušujú videá so zoofilným, sadisticko-masochistickým, homosexuálnym či pedofilným obsahom, no napriek tomu sa k takýmto videám opakovane vracia, uzatvára sa do seba, identifikuje sa cez tieto postavy, vyrovnáva sa pomaly s tým, že je zrejme takéto, že s tým nič neurobí, postupne prekonáva pocity a hanby, lebo na internete sa dozvedá, že nie je také samo, že je to zrejme v poriadku. Lenže ako bude vyzerať jeho reálny sexuálny život? Ako to zasiahne jeho vzťahy, emocionalitu, dušu?

Čo s tým?

Udivuje ma, ak si niekto myslí, že zavedením povinnej sexuálnej výchovy pre deti, kde im budeme hovoriť o tom, že hormonálna či mechanická antikoncepcia sú metódami voľby, že homosexualita je niečo vrodené, čo treba čím skôr prakticky vyskúšať, že rodové rozdiely sú dnes prekonaná záležitosť, vyriešime to kvantum problémov, ktoré sa dnes v rámci sexuality našich detí vynárajú a s čím všetkým sú dnes dennodenne konfrontované. Skôr mám pocit, že takýto krok by mnohé iba zhoršil, lebo je tendencia spájať sexualitu s najaktuálnejšou ideológiou a to bez ohľadu na to, či budeme alebo nebudeme mať k dispozícii aj učebný materiál. Časy, kedy bol učiteľ morálnou autoritou, sú už, zdá sa, preč (česť výnimkám, ktoré deti nielen vzdelávajú, ale aj svedomito vychovávajú a mali to šťastie, že im niekto dal do života kvalitný morálny základ, ktorý vedia podať  bez toho, aby ranili, poburovali či boli na smiech... a ktorým vedia osloviť, lebo ide aj o ich skúsenosť, ich životnú prax). 

Podsúvať dieťaťu kadečo je úspešne možné aj mimo predmetu sexuálna výchova a mimo jeho učebných osnov. Stačí deťom podsunúť to, že všetko, čo sa dočítajú na internete, je "hanbatá" pravda o dospelých a pre dospelých. Inokedy sa nedívame na tieto informácie kriticky, možno ich ani veľmi nesledujeme, sme ticho a to dieťaťu stačí, aby sa informovalo inde a bolo spokojné. Je spokojný aj rodič, lebo dieťa sa ho nepýta a zrazu zažívame klamlivú idylku rodinnej pohody a bezproblémových detí. Čo všetko sa ale denne v duši týchto detí premieľa, to už vedia len ony samy a skúsení odborníci na dušu.

Zaviesť sexuálnu výchovu na druhom stupni základných škôl ako povinný predmet je síce zaujímavá predstava, ale z môjho pohľadu nie je takýto krok potrebný, pretože:

  • Môže dnešný chaos v sexualite detí iba prehlbovať, dávať im bezobsažné, ale mainstreamové odpovede, alebo, paradoxne, ich zneisťovať, brať pevnú pôdu pod nohami ("dobré ilúzie," ale hlavne zásady), ktorú pre deti vytvárajú ich rodiny.
  • Rodič je ten najpovolanejší človek, ktorý pozná svoje dieťa, ktorý vie, kedy je jeho dieťa pripravené a vie aj to, ako chce svoje dieťa smerovať aj v sexualite. Aj stredoškoláci sú ešte značne sugestibilní a netreba deťom podsúvať subjektívne ani ideologické predstavy o sexuálnom živote vrátane antikoncepcie.
  • Máme biológiu, kde deťom už na základnej škole má učiteľ (pre istotu) povedať základné fakty o mužskej a ženskej sexualite, aby sa tak podchytili aj prípady, kedy rodičia dieťaťu o pohlavných zmenách a procesoch nepovedia takmer nič a ponechajú ho napospas internetu.
  • Nemôžeme deťom hovoriť niečo, čo je proti ich náboženského presvedčeniu - tak ako nikoho nemôžeme nútiť navštevovať náboženskú výchovu. Väčšina informácií, ktoré chcú byť obsahom kníh o sexuálnej výchove sú proti náboženskému presvedčeniu a často aj proti osobnému presvedčeniu rodiča.
  • Modliť sa, rozoberať Písmo, hovoriť o základných etických princípoch či bontóne, je síce fajn, ale deti sa potrebujú naučiť svoje presvedčenie aplikovať do životnej každodennej praxe a vedieť prečo. Preto sa o sexualite musí hovoriť aj v rámci náboženskej či etickej výchovy (po biologickom základe). Aby deti vedeli, čo všetko je sex pod nátlakom, čo všetko je sexuálne zneužívanie v detstve, prečo je lepšie so sexom počkať, hovoriť o všetkých metódach antikoncepcie, ich výhodách a nevýhodách (napr. že nemať sex je tiež antikoncepčná metóda a že ňou aj čosi v sebe formujeme, nielen bezducho siahame po pohodlnejších, ale niekedy aj menej spoľahlivých či rizikovejších metódach), prečo si nekaliť myseľ a nezhoršovať úsudok siahaním v partii po alkohole, iných drogách, chemsexe, čo je porno a čo hrozí po vzniku závislosti. A možno sa iba vrátiť k úplne základným otázkam - čo je láska, priateľstvo, viera a kto som ja v spleti všetkých tých vzťahov a väzieb s inými ľuďmi.

Z toho vyplýva:

  • Hovorme o sexualite s deťmi, aby mladšie deti sexualitu nekarikaturovali, staršie nedémonizovali, netajili ju ako neovládateľnú silu či okolím neakceptovateľné praktiky. Aby tiež vedeli včas rozpoznať sexuálne zneužívanie, obťažovanie a sexuálny nátlak, neheterosexuálne sklony a aby o týchto náznakoch hovorili s rodičom či inou dospelou osobou - morálnou autoritou.
  • Edukujme rodičov. V tejto problematike nutne spolupracujme s rodičmi. Bez ich súhlasu nemáme práve deťom posúvať subjektívne ani ideologické predstavy o sexualite, o prvom sexe či aktívnom pohlavnom živote.
  • Je veľmi dôležité deťom podať informácie o sexe tak, aby sme im ho nezhnusili, ale ani naň nerobili reklamu. Viac je však potrebné sa venovať sexualite a nie sexu, aby sa nestalo, že pubescent či adolescent si tieto dva pojmy začne spájať do jedného. Deti v kritickom veku potrebujú mať viac informácií o sexualite, ako o sexe.
  • Edukujme učiteľov, ktorí často nevedia o sexualite veľa, nevedia argumentovať, a preto tému sexuality často zámerne opomínajú.
  • Nepúšťajme do škôl rôznych externistov, ktorí pod rôznymi zámienkami chcú deťom propagovať jediný správny prístup k sexualite a k sexu.
  • Začnime hovoriť o sexualite v rámci biológie a rozviňme tieto myšlienky na iných predmetoch, ktoré majú formovať dušu, ducha dieťaťa, rešpektujúc pri tom vnútorného presvedčenie a výchovné prostredie dieťaťa.
  • Edukujme kňazov, aby náboženská výchova mala v sebe aj iné prvky vedenia, ako je to zvykom dnes.
  • Ponúknime stredoškolákom voliteľný predmet psychológia alebo sociálno-psychologický výcvik, pretože ak nám adolescenti začnú pracovať sami so sebou, rozmýšľať nad vecami, nad iným pohľadom na vec, selektovať, nie pasívne prijímať všetky informácie z virtuality (čo doteraz vnímali ako zlo zdanlivo obmedzujúce ich slobodu, začnú vnímať ako niečo, čo ich chce robiť zrelšími, zodpovednejšími, slobodnejšími, uvedomelejšími a kvalitnejšími osobnosťami), začnú rozvíjať vzťah k sebe, všímať si iných ľudí a budovať s nimi hlbšie vzťahy, nebude im cudzia cnosť, láska a úcta k sebe ale aj k tomu druhému, ale aj akási odolnosť voči kolektívnemu či ideologickému nátlaku. Predovšetkým si začnú napĺňať potrebu intimity autentickejšie a neohrozia svoj zdravý psychosexuálny vývin.