Rozvedení, spájajte sa kvôli dieťaťu!

Ľudia by sa mohli vyhnúť nešťastnému manželstvu a následne i rozvodu, keby vedeli, čo chcú, keby si dokázali priznať vlastnú neschopnosť a mali by ochotu bojovať proti nej (prvý krok je pozerať sa na seba v pravde), keby boli zodpovední a vytrvalí v dobrom, schopní prijať záväzok a robiť kompromisy.

V dnešnej dobe už ani nie je problém v tom, že by sme spolu začínali žiť ako veľmi mladí a vnútorne nezrelí. Trend modernej uponáhľanej a "krvilačnej" doby bez náznaku vytvárania istoty stabilného a harmonického prostredia, v ktorom by sme si mohli vlastný život vychutnávať bez stresu a naplno rozvíjať nielen vlastné schopnosti, ale i hodnoty, nám dáva iba možnosť nejako prežiť (a aj to neraz za privysokú cenu). Okrem sťažených životných podmienok je tu i druhá a možno závažnejšia príčina rozpadu spolužitia dvoch osôb a to "pokrivený" obraz o sebe samom a o človeku, s ktorým by sme mali zdieľať život a všetky jeho nástrahy - neschopnosťou vidieť a rozoznávať pravdu. My neraz nedokážeme žiť sami so sebou, nie to ešte s niekým iným.

Mladí ľudia sú pred rozletom do sveta sami rôzne "poznačení" minulosťou - skúsenosťami zo svojej defektnej rodiny a v takejto psychickej nepohode (navonok často neznámeho pôvodu) či s "pokriveným" obrazom rodičovského vzoru si zakladajú rodiny vlastné.

Každý má právo na omyl, ale nikto nemá právo ubližovať ani sebe a ani tomu druhému. Ak sa k sebe ako dvaja dospelí ľudia nesprávame vhodne, nie je to síce príjemné, ale pokiaľ nejde o týranie, nemusí to na nás zanechať žiadne negatívne stopy (maximálne nepríjemné spomienky bez tráum), pretože sme dospelí; vieme, čo robíme, čo sa deje okolo nás a prečo sa to deje. Ak sa však v takejto situácii ocitá spolu s nami i naše dieťa, mení to celú situáciu, ktorá si bezpodmienečne vyžaduje sebaovládanie, konštruktívny dialóg a kompromis; všetko v záujme dieťaťa. Veď na ňom sa odzrkadľuje všetko, pretože sa neustále vyvíja; prijímaním a spracovávaním podnetov sa formuje. Ak si myslíme, že len týrané dieťa je životom veľmi poznačené, veľmi sa mýlime. My ako rodičia ubližujeme svojmu dieťaťu každým nevhodným prístupom, každým neuváženým slovom, gestom smerujúcim nielen k nemu, ale aj k nášmu životnému partnerovi a jeho druhému rodičovi. Ako dospelí máme právo na omyly, ale nemáme právo do nich zaťahovať naše dieťa.

Nemyslime si, že deti problémy dospelých nevnímajú. Život dieťaťa je už od počatia fantasticky spätý so životom matky nielen biologicky, ale (od istého obdobia) aj emocionálne a po narodení sa napája aj na otca. Nevhodný alebo nezosúladený výchovný štýl, alebo akékoľvek konflikty medzi rodičmi dieťa pozorne vníma a usiluje sa ich v sebe nejakým spôsobom spracovať. Hoci im nerozumie preto, lebo to ešte nedokáže alebo preto, lebo mu ich nemá kto nestranne (a primerane veku) vysvetliť, ukladá si negatívne zážitky z konfliktov do podvedomia a tie ovplyvňujú jeho život a správanie dokonca aj o niekoľko rokov neskôr; už v období vlastnej dospelosti. Dieťa môže podobne pocítiť aj následky nesprávneho či nedostatočného výchovného vzoru daného rodiča. Zdravý duševný vývin syna viac ohrozí emocionálne neprítomný otec, hoci fyzicky prítomný, ako otec, ktorý v rodine chýba. Takto ho ale môže nahradiť iný muž, neraz výchovne schopnejší ako jeho biologický otec. Rozvod preto nie je vždy nevýhodou ani pre samotné dieťa (nehovoriac o škodlivom vplyve tyrana, závislého alebo, keď sa dvaja dospelí ľudia už nemôžu ani vystáť), no pred rozvodom, počas neho a po ňom by mali obaja rodičia dôkladne sledovať záujmy dieťaťa, vysvetľovať mu celé dianie tak, aby ho pochopilo a ubezpečiť ho, že ich ako rodičov nikdy nestratí (pokiaľ je obojstranný záujem o striedavú osobnú starostlivosť aktuálny a myslený vážne aj do budúcnosti). Dieťa nesmie byť prostriedkom vybavovania si účtov medzi rodičmi. Dieťa potrebuje kontakt aj s druhým rodičom, u ktorého nebýva a potrebuje si zvyknúť na nových partnerov svojich rodičov. Je v záujme dieťaťa, aby rodičia po rozvode neskončili ako najväčší nepriatelia, ktorí sa na seba nedokážu ani len pozrieť. Prečo by sme mali za sebou páliť mosty, hoci už definitívne vieme, že rozvod je to najlepšie riešenie situácie a zahlúšame pekné spomienky na spoločne strávené chvíle? Koniec koncov, vždy nás bude spájať naše dieťa, ktoré potrebuje cítiť, že niekam patrí, ktoré si zaslúži prežívať rozvodovú traumu čo najmenej bolestne a ktoré túži zažívať istotu a teplo domova i naďalej. Ženy robia často jednu veľmi závažnú chybu - chcú potrestať a v horšom prípade vydierať svojich bývalých partnerov ich spoločným dieťaťom. Zabúdajú pritom na to, že tak, ako sú ony matkami, ich bývalí partneri sú otcami a to už nikto a nikdy nezmení. Manželstvo sa dá zrušiť, ale rodičovstvo nie. Hoci sa rodič zrieka svojho dieťaťa sám a dobrovoľne, nie je v jeho moci zmazať pečať pokrvného puta. Práve ono nie raz spôsobí, že dieťa ani takéhoto rodiča nedokáže zavrhnúť dlhý čas alebo vôbec. Láska dieťaťa k rodičom je vždy čistá a úprimná, nikdy nie vypočítavá. Takú istú potrebuje prijímať i ono, aby sa mohlo duševne vyvíjať správnym smerom. Čo znamená milovať dieťa čisto a úprimne? Venovať mu maximum voľného času a svojej pozornosti, dávať mu zo seba to najlepšie.

Každý rodič má svoje práva, ale ani jeden z nich ich nesmie uplatňovať mimo záujmy dieťaťa. Je správne znemožňovať otcovi kontakt s dieťaťom len preto, že sa jeho matka s otcom nedokázali rozísť ako dvaja distingvovaní ľudia? Je správne, ak otec zneužíva možnosť striedavej osobnej starostlivosti a úmyselne nerešpektuje režim a pravidlá, ktoré si dieťa v domácom prostredí už prirodzene osvojilo? Neochvejné chcenie poznať svoje dieťa, chrániť a milovať ho nikdy nedovolí, aby egoizmus, ľahostajnosť či akási pomsta zo strany matky, resp. otca boli silnejšie ako potreba zachovať a neohroziť zdravý duševný vývin dieťaťa.

Hoci by sa i dieťa na žiadneho z rodičov fyzicky nepodobalo, nosí nielen genetickú, ale pre neho podstatnejšiu vnútornú identitu oboch. Potrebuje cítiť, že z nich vzišlo, k nim patrí a o nich sa môže opierať aspoň po dobu, kým samo nedospeje. Pre dieťa neexistujú majetky a peniaze ako životná istota. Jeho jedinou istotou sú jeho praví (nie vždy biologickí) rodičia. A praví sú vždy takí rodičia, ktorí o svoje dieťa javia záujem a ten záujem stojí nad všetkými ostatnými záujmami. Tam, kde nie je obeta, nie je ani pravá láska.

Skúsme si na chvíľu predstaviť, čo znamená taký bežný rozvod rodičov pre dieťa. Znamená takmer jednoznačnú stratu jedného rodiča (zvyčajne otca). Ak sa aj bývalí manželia dohodnú na striedavej osobnej starostlivosti, vymieňajú si dieťa pri dverách s tým, že si nemajú čo povedať. Pre dieťa sú chvíle, kedy sú rozvedení rodičia spolu, veľmi vzácne. Nemali by preto trvať príliš krátko. Pri každom stretnutí by mal prebehnúť kvalitný dialóg dvoch dospelých ľudí a spoločná aktivita s dieťaťom je len vítaná. Dieťa, či už v kompletnej rodine alebo v rodine po rozvode, by nemalo vyrastať v nepriateľskej atmosfére, pretože takto trpí dvojnásobne (cíti sa byť nepochopené, zmätené až vinné a trpí i neláskou rodičov navzájom). Hoci by si už muž a žena nemali čo povedať, stále ich spojí jedna téma - láska k ich dieťaťu, rozhovory o jeho živote, problémoch, potrebách a záujmoch.

Nahnevaný rodič nie raz zvykne hovoriť dieťaťu o tom, aký je ten druhý rodič zlý a rozoberá pred ním interakčné problémy, jeho chyby a nedostatky. To by v žiadnom prípade robiť nemal. Napríklad muž možno nebol dobrým manželom, ale to nie je starosť a vec dieťaťa, ktoré si ešte nevie predstaviť, čo je to byť manželom. Jeho zaujíma iba to, čo potrebuje a potrebuje cítiť lásku oboch rodičov smerom k nemu a potrebuje cítiť to, že jeho rodičia sa vzájomne tolerujú a neubližujú si. Nič viac ešte do istého veku nie je schopné obsiahnuť či analyzovať. Dieťa potrebuje pokoj, pohodu, smiech a pokiaľ je to možné, veľmi často sa ocitať v prítomnosti oboch rodičov, ktorých miluje. Potrebuje cítiť, že je chcené, milované a že žiadna jeho potreba, starosť či radosť nie je jeho rodičom ukradnutá.

Najčastejšou príčinou rozvodov je rozdielnosť pováh, názorov a záujmov a hneď po nej nevera a závislosti. Dieťa možno hrám dospelých, ktorí nevedia, čo chcú, nerozumie, ale veľmi intenzívne vníma a prežíva všetko, čo sa okolo neho deje. Nepokazme mu preto svojou nerozvážnosťou detstvo a následne i úspešný štart do vlastného života.