Ak nemôžem plnohodnotne žiť, chcem radšej zomrieť!

Nerád sa rozprávam o smrti - skôr o živote, ale občas je potrebné zamyslieť sa aj nad smrťou, aby som dokázal lepšie pochopiť život a vážil si ho.

Pri definícii smrti budem vychádzať zo seminárnej práce mojej (veľmi peknej a empatickej) spolužiačky. V nej sa okrem iného píše aj toto: "Podľa Negovského, ktorý pri štúdiu umierania zistil, že smrť nie je skokom, ale procesom, rozlišujeme 4 štádia zomierania: 1. predagonické štádium, 2. terminálna pauza, 3. agónia, 4. klinická smrť. Klinická smrť je zastavenie životne dôležitých funkcií, t. j. činnosti srdca a dýchania. Z tohto plynúci nedostatok kyslíka poškodzuje gangliové bunky mozgu. V modernom lekárstve možno pomocou rozličných oživovacích prístrojov, vykonávaním tzv. resuscitácie zachrániť chorých z klinickej smrti. Ak sa však pri resuscitácii neobnovia životne dôležité funkcie do 5 minút, gangliové bunky mozgu odumrú, nastáva mozgová smrť, a tým i smrť jedinca. Potom ešte istý čas prežívajú tkanivá, tzv. intermediárny život a po ich odumretí nastáva biologická smrť ako vyvrcholenie terminálnych stavov. Prejavuje sa ako zastavenie riadiacej činnosti mozgu, ktorá sa dokazuje vymiznutím elektrickej aktivity mozgu pri elektroencefalografickom vyšetrení (EEG). Činnosť mozgu sa môže zastaviť z rozličných príčin, ktorých konečným následkom je nedostatočný prívod kyslíka k životne dôležitým centrám mozgu. Tkanivo mozgu je na nedostatok kyslíka veľmi citlivé a gangliové bunky hynú už do 5 minút, preto všetky oživovacie pokusy sa musia začať ešte pred uplynutím tohto času. O tom, aký bude ďalší osud jedinca, rozhoduje stav jeho nervových buniek. Ak sa zničil veľký počet gangliových buniek mozgovej kôry, ale zachovali sa gangliové bunky v centrách základných životných funkcií, môže sa obnoviť činnosť organizmu, ale iba na vegetatívnej úrovni. Jedinec bude dekortikovaný, t. j. nebude schopný nijakej koordinovanej činnosti, nebude vidieť - centrálna slepota, nebude počuť - centrálna hluchota, nebude vedieť samostatne prijímať potravu atď. V prevencii a terapii terminálnych stavov je rozhodujúci časový faktor, lebo pre každé tkanivo platí iný čas vzniku ireverzibility..."

Toto je smrť. Taká, aká v skutočnosti je. Je veľký rozdiel, či túžim zomrieť (lebo som nešťastný) alebo sa chcem pokúsiť o samovraždu. Nemať silu prekonať problém ešte nemusí znamenať stratiť chuť do života. Siahnuť si na vlastný život môže byť zdanlivo jediným a konečným riešením. Ale pre koho? Iba pre mňa. No, keď sa mi to nepodarí uskutočniť tak, ako by som chcel, tak pre nikoho (môžem ostať ochrnutý). Áno, v každej chvíli ide o mňa, pretože je to môj život, ktorý sa snažím žiť, aj keď som sa na tento svet nepýtal. Ak pri myšlienkach na samovraždu skúsim odstrániť prílišný egocentrizmus ("Ja to nevydržím! Zbláznim sa z toho! Kašlem na všetkých!") a pýtam sa znova, prečo (ne)má zmysel žiť; môžem dospieť ku križovatke protichodných tvrdení typu: "On/a mi ubližuje! Oni ma nikdy nepochopia! Život sa mi kruto vysmial do tváre!" alebo: "On/niekto ma potrebuje. Raz sa nájde človek, ktorý ma pochopí a prijme takého, aký som. Život mi ponúka druhú šancu dovtedy, kým budem žiť!" Keď sa napriek všetkému chcem držať tvrdenia, že vždy ide iba o mňa; môžem si, koniec koncov, povedať aj toto: "Dokážem byť silný, dokážem byť šťastnejší, dokážem prijať s láskou to, čo mi život ponúka, nech ma to stojí čokoľvek!" Rezignovať či bojovať? Nech sa rozhodnem akokoľvek, musím si vždy uvedomiť, že som sa nahý a bezmocný nenarodil preto, aby som taký aj zomrel, ale preto, aby som urobil čosi viac. A to "urobiť čosi viac" zvyčajne znamená nemyslieť len na seba, i keď to v ťažkých životných situáciách nie je jednoduché. Nie je jednoduché nemyslieť na bolesť, utrpenie, krivdu, keď sa ma priamo dotýka; keď sa ocitávam zoči-voči existenčnému problému. Vtedy si kladiem otázky typu: "Načo mám ešte žiť? Má môj život zmysel?" Smrť dieťaťa, pocit prehnanej zodpovednosti (zodpovednosť za veci, ktoré som ovplyvniť nemohol/nevedel) po vážnej udalosti, vražda, násilnosti, závislosť, homosexualita. To všetko a ešte oveľa viac ma môže prinútiť k nekonečnému kladeniu si tých istých otázok so zdanlivo konečnou odpoveďou (na ktorú napokon prídem iba ja sám v presvedčení), že môj problém nemá riešenie...

Keď som sa zamýšľal nad otázkami života a smrti, prišiel som na zaujímavú skutočnosť, resp. na existenciu pravdepodobnosti, že zajtra tu už nebudem. Tá sa iste pohybuje od 0,1 až po 99,9%; v závislosti od môjho zdravotného stavu, životného štýlu, rizika úrazu v prostredí, kde sa pohybujem, až po kopec náhodných udalostí a nehôd s rôznou pravdepodobnosťou výskytu. Skutočnosťou však ostáva, že dnes som ešte stále tu. Ak som veriaci človek, pokojne si môžem povedať, že som tu mal byť. Že môj život má pôvod v nejakom vyššom zámere a ten ma posiela usilovať sa o vyššie ciele. Každopádne musím vychádzať z reality mojej dnešnej existencie. Ak si položím ďalšiu otázku: "Prečo som tu?" - môžem napokon (aspoň raz v živote) prísť aj k takejto odpovedi: "Dobre, že som bol vtedy tam, inak by..."

Ak zažijem veľmi zlé obdobie, ktoré môže trvať veľmi dlho, mám dve možnosti. Buď z toho vyťažím maximum pre posilnenie samého seba a na povzbudenie ostatných alebo sa uzavriem do svojho malého sveta a budem čakať, kedy príde zmena. Tá totiž nemusí prísť nikdy. A preto sa mám pokúsiť o samovraždu? Mne sa zdá dosť nelogické čakať, či siahať si na život, keď už teraz môžem svoje životné skúsenosti ponúknuť priateľovi na to, aby on mohol prekonať svoj problém rýchlejšie a s menšími následkami, ako sa objavili u mňa (pomôcť mu hoci len v jednej oblasti jeho života; napr. ja som nemal priateľov, ale môžem ponúknuť svoje priateľstvo tomu, kto ho nezažil, pretože sám viem, aké bolo pre mňa ťažké nemať skutočných priateľov). Pomôcť inému človekovi prežiť plnohodnotnejší život a zároveň sám nájsť v sebe toľko odvahy, motivácie a sily, že sa už na tomto svete nebudem cítiť taký malý a bezvýznamný. Nemyslieť len na seba vo svojom trápení môže priniesť zázrak uzdravenia alebo aspoň začiatok hojenia sa vlastných vnútorných, duševných rán. Nepozerať sa na celoživotný hendikep ako na prekážku, ale ako na výzvu urobiť pre tento svet viac. Obohatiť ho práve o to, o čo život mňa osobne pripravil. Keď ste v živote zažili nedostatok lásky, netúžili ste ju rozdávať plným priehrštím? Láska je prvým i posledným riešením. Je kľúčom i zámkom. Mať väčšie srdce než ostatní, zažívať radosť z každého dňa, vidieť zlo v jeho pravej (často zamaskovanej) podobe a aktívne mu vzdorovať, byť empatickí, milujúci a tak vstúpiť do nekonečného boja lásky a nenávisti. Výsledok sa nemusím dozvedieť (nemusím sa ho ani dožiť) ja osobne a už vôbec nemusí byť veľkolepým dielom, o ktorom sa raz dozvie každý (ako to býva v celovečerných filmoch). Výsledok sa raz dostaví. Ale ešte predtým musí prejsť moja maličkosť v láske "krstom ohňa," či vydržím vo svojom presvedčení alebo nie. Okolie najprv zaplavia pochybnosti o mojich pohnútkach, neskôr prídu obavy až odstup, ale i napriek tomu, informácia o mojom skutku lásky preskakuje ako iskra od zatvrdlivých srdcom, až k nevšímavým, len aby mohla dôjsť k správnemu adresátovi, ktorý o pôvodnom odosielateľovi nemusí ani len vedieť a ak vie, určite to nenechá bez odozvy. A kolobeh lásky nás neobíde. Nesebecká láska v akejkoľvek podobe je ako bumerang; s tým rozdielom, že bumerang lásky môžem hodiť aj veľmi ďaleko a na veľmi dlhú dobu. Z toho vyplýva, že ten, čo aktívne bojuje proti nedostatku lásky, sa raz sám dočká príjemných prekvapení.

Hovorí sa, že tesne pred smrťou človeku prebehne mysľou celý jeho život ako film na televíznej obrazovke. Je to zákerná, ale prirodzená udalosť, na ktorú sa nedá ľahko pripraviť a ktorá na nás nepočká a ani sa vopred neohlási. Bojujme však s tým, čo zmeniť môžeme (náš dynamický život, v ktorom každý deň meníme množstvo ďalších vecí, ktoré sa ako "reťazovka" už nedajú vrátiť späť - toto ja považujem za umenie - vedieť svoj život správne nasmerovať k osobnému i spoločenskému šťastiu) a po úspešnom boji už to, čo príde, nemusí byť viac pre nás také strašidelné. Dôležité je žiť!

V našej obci žije jedna starenka, ktorá mala pred časom mozgovú príhodu. Odvtedy rozpráva akoby iným jazykom v nezmyselne poskladaných slabikách. Často však opakuje slabiku/sloveso "ži." Veľmi pochybujem, že myslí na pravý význam tohto slova (tejto slabiky). Asi sa jej len najlepšie vyslovuje, keď chce pozdraviť svoje susedky. Jej slovo bolo a zostáva i napriek tomu pre mňa odkazom (a ešte keď si v duchu premietnem tú bolesť v jej hlase, pravdepodobne prameniacu z toho, že si uvedomuje, že jej nikto nerozumie). Akoby chcela povedať: "Ži a ťaž z toho, čo máš! Urob i s navonok malými schopnosťami veľké zázraky! Dotkni sa sŕdc ľudí a prines im novú nádej, z ktorej sa aj ty budeš vedieť tešiť donekonečna..."