Prečo príde tak rýchlo krach?

Možno by otázka mala znieť inak: Prečo musí zlom vo vzťahu viesť k rozvodu? Prečo nemôže byť zamyslením sa nad sebou samým a motiváciou začať odznova a tentoraz inak? Odpovedí by mohlo byť mnoho. Napríklad kvôli egu, neschopnosti odpúšťať dokonale, robiť kompromisy, spoločne sa podieľať na chode domácnosti, striedavo pri rôznych povinnostiach, kvôli svokrovcom, kvôli iným názorom atď. Iste, i to môže byť príčinou, ale je tu niečo významnejšie, čo sa nechce vidieť.

Aj v tom najdokonalejšom spolužití sa vyskytne búrka, hnev, zlosť, pocit krivdy, nepochopenia a možno aj osamelosti. Aj v tom najdokonalejšom vzťahu by sa našlo veľa dôvodov na rozvod.

Aké je moje telo, ktoré do značnej miery môžem zmeniť alebo upraviť a starať sa oň? Aké je moje srdce a charizma, ktorá priťahuje ostatných? Nakoľko som sám vnútorne zrelý na vzťah, aby som s niekým mohol dotvoriť tú harmóniu, ktorá je vo mne? Nie krkolomne sa o ňu s niekým usilovať či niečo pasívne prijímať. Základom kvalitného, dynamického, živého vzťahu je základ, ktorý je vo mne. Ak zo mňa vyžaruje láska, vyžaruje zo mňa pohoda, kúzlo nevšednosti, pokoja a radosti, a to sa dotýka, oslovuje aj ľudí okolo mňa. Nielenže ich to priťahuje, ale aj mení. Preto sú vzťahy v začiatkoch také krásne (túžime byť lepší, samotná láska nás mení), no potom sa stávame pasívnejšími a pasívnejšími - akoby sa mal viac starať ten druhý a nie ja. Stávame sa vrahmi nádeje, zlodejmi čistej duše, hazardérmi v láske a otrokmi vlastných démonov.

Tretia osoba, prichádzajúca do môjho aktuálneho vzťahu, je niekým novým, prinášajúcim niečo nové, niečo iné a ja jej dávam priestor na to, aby sa prejavila, aby ma naplnila, zmenila. Svoj pôvodný vzťah zanechám, ale časom zistím, že ani táto staronová osoba mi nepriniesla vytúžené šťastie. Aj z tohto dôvodu je minimálne polovica rozvodov zbytočná. Dôvod, prečo ďalší vzťah trvá možno dlhšie, je ten, že ľudia sú skúsenejší, zrelší, opatrnejší a poučení nielen na chybách iných, ale aj na chybách vlastných. Niekedy dopredu viem, že to nemá budúcnosť, no túžim zažiť čaro prvotnej vášne znova; vykúpať sa v blaženom pocite - Že ako chlap/žena za to ešte stojím!

Ako sa môže človek meniť nasilu? Alebo má hľadať chybu len v sebe? To predsa nemá vo svojej podstate. To mám čakať, aby som bol zrelý, až ostanem na ocot?

Niektorí vravia, že láska je chemická reakcia, ktorá do dvoch rokov vyprchá. A iní akoby sa tým aj riadili. Lásku je možné vysvetliť aj biochemicky, ale hormóny, ktoré nás k sebe "priťahujú," nás pri sebe dlho neudržia. Chcelo by to čosi viac, najmä vnútornú zrelosť oboch..., aby sa mi každým dňom viac cnelo za jedinečným, čistým a úprimným vnútrom človeka, ktorý je mojou spriaznenou dušou.

V skutočnosti, ak som vyrovnaný s tým čo je, ak zažívam vnútorný pokoj a prežívam šťastie v pravých hodnotách, málokto ma dokáže vyviesť z miery, zneistiť ma až tak, aby som túžil uniknúť. Ak niekoho slepo milujem a z druhej strany to iba vyzeralo ako láska, lebo ten človek nepoznal alebo nechce poznať silu pravej lásky, ponoriť sa do nej, precítiť ju a žiť ju..., je to naozaj chyba toho druhého, ktorého som vlastne partnerstvom so mnou neprišiel meniť? Čo ak som sa zamiloval tak, že som isté veci nechcel vidieť a nedokázal dať tomuto človekovi slobodu? Čo ak sa aj môj partner vo mne zmýlil, ale ja si to nedokážem priznať? Mám skutočne také čisté svedomie? A čo sa deje v čase rozchodu? Ako veľmi sa usilujem partnera ponížiť, ukázať, kto som a o čo prichádza, skomplikovať danú situáciu? Čo z toho svedčí o mojej vnútornej zrelosti?

I tréning vernosti sa nezačína sobášom, ale životom pred ním. Som hrdý na to, že som vyrastal v rodine, kde sex nebol predostieraný ako niečo, čo sa vykonáva kedykoľvek, kdekoľvek a s kýmkoľvek podľa potreby. Vlastne až neskôr mi bolo povedané, že sex patrí k základným biologickým potrebám. Žil som v presvedčení, že človeka robí ďaleko šťastnejším pravá láska. Sex bol vnímaný ako dar, ktorý nedám niekomu len tak a ani ho len tak od niekoho nevezmem. Moji najbližší nevyhľadávali v mladosti sexuálne úlety, boli verní jednému partnerovi pred manželstvom a ostali verní aj v manželstve. A hoci to nebolo vždy ideálne spolužitie, niečo v nich bolo hlboko zakorenené a dokonale sa stotožnili s daným spôsobom myslenia a žitia. Človek nie je šťastný preto, že celý život prahne po lepšom, ale preto, že si stojí za tým, pre čo sa už raz rozhodol, a to sa snaží udržať si, pracovať na tom, aby jeho vnútro a vzťahy s ľuďmi, na ktorých mu záleží, boli krajšie a krajšie. Človek je šťastný prežívaním prítomného okamihu naplno. Človek je šťastný preto, že nerobí milión vecí naraz, že nepredstiera, že nepredbieha udalosti, nezačína nové, kým po všetkých stránkach neukončil staré, že neuteká, že si nevyberá ľahšiu cestu (napr. v novej známosti, ktorá mu pomôže dostať sa z problémov legitímneho zväzku namiesto vyhľadania odborníka, do ktorého by bolo obťažné sa zamilovať, mať novú nádej v podobe niečoho vzrušujúcejšieho, ako zažil doteraz). Ako pôsobím pred inými i sám pred sebou, keď neviem, čo chcem; keď mi je niečo raz dobré a raz nedobré? Prečo je chyba vo mne? Lebo podstatu a chyby iného meniť nemôžem. Lebo si nepriznám, že ja som to tak chcel, že ja som bol ten, komu stačilo poznať partnera povrchne, že ja som tomuto človekovi nedokázal dať slobodu a teraz mu ju dávam nasilu. Lebo ja som bol ten, kto chcel svojho partnera meniť a kto nedokázal vidieť svoje vlastné chyby.

Keby som bol vždy sám sebou, vyrovnaný, šťastný a spokojný sám so sebou (hoci som v neustálom procese; plánovanej i náhlej zmeny), nemenil sa kvôli inému a takto niekoho napĺňal svojou charizmou, zrejme by odo mňa nechcel ujsť nikto, kto ma už raz spoznal. Ostatné veci by boli detaily, ktorým sa na jednej strane vo vzťahu každý učí (ak je ochota), no na strane druhej, všetko, čo je pre vzťah esenciálne, si už nosí v sebe pred jeho vznikom. Ak niečo z toho nemám, mal by som si uvedomiť, že ma to ohrozuje. To je dôvod na to, aby som sa začal skúmať a následne sa usiloval o nápravu ešte pred vznikom akéhokoľvek partnerského vzťahu (tiež dôvod na skvalitnenie priateľstiev a vzťahov v rodine). Zvyšok dotvorím vo vzťahu z iných základov v sebe - napr. ochotou prispôsobiť sa aj iným ľuďom, nepresadzovaním len seba a svojich záujmov, pokorou, obetou, empatiou, trpezlivosťou, schopnosťou robiť kompromisy, odpúšťaním, premáhaním sa atď.

Ľudia zabudnú na mnohé veci. Niečo kvôli prirodzenému procesu zabúdania, o iné spomienky ich môže pripraviť staroba a choroba. Nikdy však nezabudnú, ako sa pri mne cítili (hoci už nebudú vedieť, kto som).

Mnohí ľudia partnerským vzťahom ešte len čosi skúšajú, lebo zatiaľ sami nevedia, čo chcú. Hoci nemôžu poznať seba v okamihoch, ktoré ešte nenastali, i vtedy nosia v sebe istý základ, ktorý by ich mal smerovať. Základom všetkých základov je úcta k danému človekovi, ktorá mi nedovolí správať sa k nemu hrubo, ponižovať ho, manipulovať ním. Usilujem sa pochopiť správanie toho druhého, ktorý so mnou interaguje, aby som mohol lepšie pochopiť seba samého. Vždy treba počítať s faktom, že mnohí ľudia sú nesmierne sklamaní a zranení minulosťou, preto sa v mojej prítomnosti s nimi/s nami (ako párom) deje to, čo sa deje. Zo vzťahov sa vytráca neha, pochopenie, trpezlivosť, ochota počúvať. Pribúdajú negatívne emócie, hnev, strach, pocit krivdy, menejcennosti, neistoty, nervozita, zúfalstvo. Myslím si, že iných potrestám svojím hnevom, no napokon ten hnev potrestá mňa samého. Vhodné je uvedomiť si svoju zodpovednosť, podiel na tom, čo som neurobil a urobiť mohol, ale i na tom, čo som urobil. Uvedomiť si zodpovednosť za to, že mením životy iných. Okolnosti neovplyvním, ale seba v nich áno.

Koľkokrát beriem osobne to, čo si myslia, robia alebo rozprávajú ľudia? Názory iných zodpovedajú tomu, čomu títo ľudia veria, a preto, nech už si o mne myslia čokoľvek, v skutočnosti sa ma to netýka. Vždy to vypovedá len a len o nich, o ich vnútre, stave duševnej zrelosti.

Stav duševnej zrelosti nie vždy závisí od veku, ale vždy závisí od postoja k životu, od spôsobu zvládania rán, bolestí, ktoré život priniesol (od prijímania a zmierenia sa aj s odvrátenou stranou, ktorá je vlastne druhou stranou šťastia), od toho, či a akým smerom som im dovolili ma meniť.

Vo vzťahu k iným niekedy stačí len nezavrhovať a úprimne odpúšťať. Lebo ak nezavrhujem, usilujem sa milovať aj s chybami a je pre mňa dôležité pochopiť doteraz nepoznané. Ak úprimne odpúšťam, ukazujem, že som pokorný a skláňam sa nie pred človekom, ale pred silou lásky, pretože sám túžim po úprimnej a večnej láske, láske bez podmienok, po zázraku skutočného odpustenia (obzvlášť vtedy, ak som urobil niečo vedome s cieľom raniť) .

Rôznorodosť vo vzťahu nie je prekážkou, ale sám musím vedieť milovať naozaj, musím poznať seba, žiť z hodnôt a pre hodnoty, dokázať sa prejaviť i kontrolovať, vedieť kooperovať. Do vzťahu vstupujem jedine za seba, ale vo vzťahu už bojujeme dvaja. Ak jeden z nás prestane bojovať, ten druhý sa nemusí meniť, či meniť svojho partnera. Môže len počkať, aby prípadne neskôr mohol odísť so cťou a s vedomím, že objektívne už viac urobiť nemohol, lebo jeho prínos síce nebol dokonalý, ale bol to on sám na plný úväzok. Vo vzťahu budem úspešný jedine vtedy, ak dokážem dokonale zladiť protiklady - napr. byť hrdý, ale dokázať i zo srdca odpustiť, nebáť sa, ale i naučiť sa prejaviť rešpekt, snívať, ale i tvrdo pracovať, byť taký, akého ma partner pozná, ale dokázať i prekvapiť (vybočiť zo stereotypu), byť sám sebou, ale mať i ochotu meniť sa k lepšiemu kvôli sebe.

Na všetko človek príde časom; čo stratil, čo získal, čo ho posilnilo, čo ho pokorilo, kto pri ňom skutočne stál a kto hral len smiešnu hru...,

...že jazvy na duši a bolesť v srdci nie sú slabosťou, ale odrazom toho, že mi niekedy na niekom/niečom veľmi záležalo...,

...že skutoční priatelia sa nemenia z dňa na deň...,

...že nie je vždy správne odísť a spáliť mosty, aby som sa zbavil bolesti, aby som bol šťastný inde, ak nie som šťastný sám so sebou, čím nemôžem osloviť ani iného človeka...,

...že pravé šťastie nosím v sebe...,

...že nie všetko je také, aké sa na prvý pohľad javí...,

...že je potrebné naučiť sa vidieť veci také, aké v skutočnosti sú...,

...že možno človek, ktorý má ten najkrajší úsmev, skrýva tú najväčšiu bolesť v srdci...,

...že všetko je o prítomnom okamihu, lebo ten je teraz...,

...že minulosť nezmením a budúcnosť je neistá...,

...že niekedy je sekunda dôležitá...,

...že nikdy netreba súdiť iných, pokiaľ nepoznám dôvody ich konania...,

...že pre vnútorný rast a pokoj v duši nie sú prospešné hnev, zatrpknutosť, odsudzovanie..., ale je oslobodzujúce dovoliť môjmu veľkému srdcu, aby prehovorilo...