Vyrastie z tohto chlapca gay?

Rozprávanie skutočného príbehu 

Štvorčlenná rodina sa vybrala na výlet - mama, otec, trojročný syn a osemročná dcéra. Ako aj iné rodiny, aj táto chce mať zvečnené spoločné momenty. Poprosili teda niekoho, aby ich odfotil z niekoľkých metrov a zachytil aj krásnu scenériu. Obaja rodičia si berú do náruče jedno dieťa. Syn ale odmieta otca, tak si ho necháva mama a k otcovi ide dcéra. Cvak! Fotka je na svete.

- Čo to ale chlapec na sebe má? Celé dievčenské plavky?

- Áno.

- Prečo? Veď je teplo a je to chlapec!

- Pretože nechce byť vyzlečený ako otec. Vystrája kvôli tomu. Nechce otca, cíti voči nemu nepriateľstvo.

- Taký malý? Prečo? Urobil mu otec niečo?

- Nie. Každý deň, keď prišiel z práce, pobozkal ho a keď bol chorý odviezol ho s mamou k pediatrovi alebo na pohotovosť. Nikdy na neho nekričal a ani raz ho neudrel.

- Tak potom je to jasné! Urobil niečo jeho mame!

- Nie. Úplne bežná rodina, ktorá žije hlavne pre svoje deti. V podstate pre deti robí všetko. Rodičia nie sú zlí ľudia. Občas hádky, asi ako v každej rodine, ale žiadne násilie. Muž síce na začiatku manželstva mal pozitívny vzťah k alkoholu, ale žena mu ho piť zakázala, takže už keď prišli deti, ani raz z neho nebolo cítiť alkohol.

- Ja už skutočne neviem. Myslím si, že syn sa narodil do iného tela. Ty určite vieš, čo sa stalo. Tak mi aspoň povedz o tom chlapcovi viac.

- Áno, viem, čo sa stalo v tejto tradičnej slovenskej rodine. Bol to proces, ktorý začal takto. Dnes je na začiatok procesu spomienkou len jedna poloroztrhaná fotografia. Ale v duši sa to potrhané lepí dodnes.

- Rozprávaj ďalej, prosím.

- Chlapec nemá rád agresívne hry a viac si rozumie s dievčatami. Jeho nástup na povinnú školskú dochádzku je problematický, lebo mama je ženou v domácnosti a medzi synom a matkou sa vytvorilo veľmi silné puto. Samozrejme, nielen kvôli tomu, že je doma 24-hodín denne. Spolužiaci si na chlapcovi všímajú, že je veľmi hanblivý, napätý, citlivý a separuje sa. Starší chlapci si to všímajú tiež a začínajú sa mu posmievať. Nemá rád kolektívne športy, lebo mu pripadajú príliš agresívne a mohol by sa pri nich zraniť, mohol by ho niekto vysmiať, slovne mu ublížiť. Jeho hry sú viac dievčenské. Jednoducho, je iný a deti sa nevedia postaviť k takémuto typu inakosti.

- Ale to si asi prehnal, že trojročný chlapec necíti nič k otcovi. Veď nemá kvôli čomu. Sú ozaj zlí a násilnícki otcovia a ich deti ich v takomto veku ešte majú celkom rady.

- Je to pocit cudzosti, odporu, akoby ho i chcel mať rád, ale nemohol či nevedel. Jeho otec nikdy nezažil vzor dobrého otca. Nevedel, čo má otec robiť, ako má otec milovať, čo všetko vo vzťahu k synovi znášať, čo si nebrať k srdcu, kedy zabojovať. Nevytvoreniu puta medzi otcom a synom pomohla aj matka. Vytvárala obraz o otcovi, ktorý nie je schopný, nie je dosť dobrý, má sa od malého dieťaťa držať ďalej a iba pomáhať matke. Chlapec pod týmto vplyvom myslením neprestáva byť ženou (nie je mu vlastné myslenie muža, lebo sa nikdy nepripútal k otcovi), preto otec i rovesníci mu nie vždy rozumejú. Nechce byť ženou, neprekáža mu jeho telo ani pohlavný úd (ako by mu aj mohli v takom veku prekážať), ale v jeho chlapčenskom tele sú hlas, spôsob uvažovania, postoje matky a puto k nej silnejšie ako čokoľvek iné. Dokonale s ňou splynul a nevytvoril si identitu odlišnú, identitu vlastnú na základe inej predlohy. Tu nešlo o prítomnosť/neprítomnosť otca, ale šlo o to, ako bolo s obrazom otca/muža v rodine narábané.

Otázky

• Čo mohlo byť príčinou minimálneho množstvo pozitívnych emócií smerom k otcovi vo veku troch rokov?
• Mohol niečo urobiť otec pre to, aby vzťah trojročného syna k otcovi bol iný?
• Mohla niečo urobiť matka pre to, aby vzťah trojročného syna k otcovi bol iný?
• Je vzťah matky a syna v poriadku?
• Prečo chlapec inklinuje k ženskejším činnostiam a správaniu? Zmení sa to niekedy?
• Bude chcieť tento chlapec byť v dospelosti ženou?
• Bude prežívať niečo erotické k opačnému pohlaviu?
• Bude pociťovať niečo erotické k rovnakému pohlaviu? Ak áno, kedy?
• Bola sexualita chlapca do tej doby už daná a nemenná?
• Zasiahlo to niečo, čo sa ešte len vysvetlí, aj dcéru?
• Ako ten muž žije dnes? Je šťastný?

O 25 rokov neskôr... píše chlapec, ktorý sa stal mužom:

Každá rodina sa môže snažiť viac, aby sa každé jej dieťa v nej cítilo rovnako vnímané, cenené, uistené a čo najviac pripravené na reálny život. Nestačí len dávať dieťaťu podľa svojich schopností a nálad, niekedy je potrebné sa prekonať - budovať či kontrolovať sa viac a nezabúdať na rešpektovanie a podporu vývinu rodovej identity dieťaťa, jeho sebavedomia, svedčiť svojím vzorom o tom, ako sa stavať k rôznym situáciám a ako prekonávať tie stresové.

Až neskôr som si uvedomil, že objektívne to v našej rodine nebolo také zlé, no veľmi som prežíval už ako malý chlapec každú maličkosť a vysvetľoval si veci možno inak, ako boli mienené. S takýmto nastavením duše som sa zrejme narodil, nie však už s vopred hotovou sexualitou.

Mama je z mnohodetnej rodiny s otcom alkoholikom. Od detstva mala psychické problémy a otec v rodine ju poznačil aj vo vzťahu k iným mužom (nedôvera, potreba mať veci pod kontrolou, ofenzívne výpady). Bola jednoduchá, trochu bigotná, neurotická s výkyvmi nálad a neadekvátnymi reakciami či výchovnými metódami. Nie vždy dokázala dať svoje emócie voči nám deťom najavo, napr. uznať našu šikanu v detstve, prejaviť ľútosť pri zlyhaní smerom k nám, svoju nedokonalosť a pod.

Otec bol tvrdohlavý, mával skreslené predstavy o realite, vyrastal v prostredí s otcom alkoholikom, vychovávaný starou mamou, ktorú veľmi miloval (avšak zomrela, keď mal asi 5 rokov). Kolektívom bol prijatý neskôr. Ako dospievajúci chránil matku pred otcom, občas musel zdvihnúť ruku na otca, ale nikdy ho neudrel. Matka sa ho po svadbe s neodobrenou ženou zriekla. Dnes je nesamostatný, naďalej prostý, nerozhodný, trpí zmiešanou poruchou osobnosti, vytvoril si svoj vlastný svet, má svoje nelogické aktivity, ktoré nesmie nikto narušiť. Je pod dohľadom manželky (mojej matky), ktorá sa k nemu správa skôr ako k nedospelému indivíduu, o ktoré sa nemôže oprieť a ktoré máločo urobí samo od seba alebo poriadne. Jeho emocionalita je oploštená voči žene i voči nám deťom.

Svoj špecifický a často negatívny vzťah k otcovi naša mama vždy vyjadrovala aj pred nami deťmi.

Našu rodinu a rodičov okolie vnímalo ako minimálne problémovú (občas susedia počuli hádky). Mamu vnímali ako milujúcu a obetavú matku s morálnymi zásadami, otca ako introverta, ktorý zabezpečuje rodinu a plní si všetky základné povinnosti voči nej.

Počas môjho útleho detstva sa v maminom živote stali veci, pre ktoré si ma k sebe silno pripútala, a ja som to ako dieťa vnímal normálne; dožadoval sa jej pozornosti ešte viac. Pomohli mi k tomu môj temperament, nešikovnosť, chorľavosť a to, že otec mi bol cudzí. Mama bola takisto veľmi vnútorne spätá so svojou mamou, ktorá bývala s nami a ktorá umrela, keď som mal sotva dva roky. Ja som sa stal jej najväčším útočiskom. Boli sme spolu stále, pretože bola ženou v domácnosti. Ďalším dôvodom môjho nezdravého vzťahu s mamou boli vážne manželské nezhody rodičov. Ako deti (ja a moja staršia sestra) sme boli chtiac-nechtiac rozhodcami v ich hádkach, museli sme počúvať ponižujúce hádky, zhadzovania otcovej autority a vnímať jeho neschopnosť urobiť pre rodinu aj čosi viac, ako priniesť domov zarobené peniaze. Vlastne ja som nikdy nevnímal otca ako autoritu, lebo ani mama ho tak nevnímala, odkedy si pamätám. Na otca nemám z detstva žiadne spomienky, zážitky s ním, hoci bol takmer každý deň doma. Dodnes neviem, či skôr mama nedovolila otcovi realizovať sa, bránila sa dôverovať mu kvôli strachu, že ak mu dá viac slobody, on to zneužije a bude ju týrať, ako týral mamu jej otec, alebo sa môj otec naozaj nikdy nemal stať otcom (ako manžel bol spočiatku vraj veľmi pozorný, ale potom sa cítil atakovaný všetkými členmi rodiny, do ktorej sa priženil, a zrejme rezignoval). Otec bol pre mňa nedostupný nie pre svoju prílišnú nadradenosť či nedostatok času, ale pre svoj strach, povahu, nevýraznú osobnosť, zaťatosť a možno i naivitu (žil v presvedčení, že každý otec, ktorý dieťa nebije a nosí domov peniaze, je dobrý otec a bohato to stačí). Mama bola zasa moje všetko a cez ňu som sa identifikoval. Typické mužské aktivity a sebaistota mi boli cudzie (mame sa veľmi nepáčili), hoci som nikdy nechcel byť ženou a netúžil som ani po typicky ženskom povolaní. Obaja rodičia boli poznačení vlastnými rodinami, komplikovanými vzťahmi v rodine a otcami alkoholikmi. Pri niektorých mojich kamarátoch boli naviazanie sa na mamu, iné prešľapy mamy a zlyhanie otca menej citeľné, a pri iných zasa výraznejšie, ako to bolo v mojom prípade.

Otec ma vždy posielal preč, keď som chcel, aby sa mi venoval, posielal ma za sestrou, keď som napríklad nevedel úlohu do školy (a tá na mňa v tom veku nemala nervy) alebo na mňa kričal, keď som si niečo z jeho "odloženo-vyhodených" vecí zobral na hranie. Mama sa zasa často hádala s ním, že nič nevie urobiť poriadne alebo zasa niečo zbabral. Možno že si otec potom svoju frustráciu vybíjal na mne minimálne tým, že sa tváril, akoby som mu zavadzal, ale podľa mňa unikal zo vzťahu, ktorý nezvládal, svoje deti "zavesil na krk matke" a bol rád, že má na bojisku (on vs. svokra, on vs. švagor, on vs. jeho manželka) a po práci pokoj. Navyše vyrastal v presvedčení, že žena sa má výchovne starať a je fajn, ak otec existuje. Chcel byť pánom domu, ale nikdy mu to nebolo umožnené, pretože dom ani nebol jeho.

Samozrejme, ako dieťa som netušil, že ma niečo z toho zraňuje, ale keď si na to spätne spomeniem, bolo to strašné, čím si moja duša musela prechádzať každý deň, do čoho ma to rodičia zatiahli a ako mi tým sťažili adaptáciu na kolektív. Bol som extrémne nesamostatný a úzkostlivý. Otec mi spočiatku nechýbal, lebo som ho ani nepoznal a hoci ho moja matka mala istým spôsobom rada, ja som ako dieťa nasiakol tým, čo voči nemu predo mnou vyjadrovala. Pamätám si, že už v materskej škole boli pre mňa chlapci veľmi divné a veľmi odlišné entity v porovnaní so mnou. A hoci pozorovať ich na základnej škole niekedy naháňalo strach (často mi pripadali krutí, arogantní, rebelujúci), postupne som stále viac a viac obdivoval ich silu, šikovnosť, sebavedomie a úspešnosť. Celkovo to, že sú mužmi s takou ľahkosťou, kdežto ja som seba vnímal ako nemehlo plné strachu a hanblivosti. Do kolektívu som vždy prichádzal s úzkosťou a dlho nebol nikto, kto by ma mal rád takého, aký som. Akoby mama s otcom zo mňa urobili mimozemšťana, ktorý sa nedokázal začleniť do sveta ľudských mláďat. Hoci ani dievčatá sa so mnou baviť veľmi nechceli, a ak, tak s takým odstupom až nadradenosťou, no myslením mi boli blízke. Nikdy som sa necítil byť jeden z tých sebavedomých, šikovných a obdivovaných chlapcov a postupne všetko na nich ma začalo priťahovať, začal som snívať o tom, aké by to bolo byť jedným z nich..., alebo aké by to bolo, keby sa o mňa taký chlapec zaujímal a mal ma rád. Spočiatku a veľmi dlho to nebolo nič erotické.

Až neskôr som si vedel sám pred sebou pomenovať, čo mi vlastne na otcovi prekáža. Boli to napríklad ignorovanie, nedržanie slova, klamstvo, ľahostajnosť, chorobné šetrenie, nevšímavosť, hádzanie zodpovednosti na iných, neochota sa učiť novým veciam, impulzivita a nevyjadrovanie emócií. Najťažšie sa mi prijímala skutočnosť po tom, ako som si ju naplno uvedomil, že ja vlastne nemám otca, hoci existuje vedľa mňa, že už ako dieťa som sa v živote posunul ďalej ako on a že ma nemá čo naučiť... aj to, čo by mohol, sa mu nechcelo. A v podstate až ako dospelého ma začalo bolieť také to chýbanie skutočného otca - múdre rady, vedenie, zručnosti... a uvedomenie si toho, že vždy mi takýto otec chýbať bude.

Možno, čo mi tak viac doma prekážalo, bolo to, že mama s otcom si pred nami deťmi nikdy nepriznali svoju nedokonalosť, chyby, slabosti, hoci sme ich už ako deti videli. Chceli od nás to, čo sme v rodine nevideli robiť svojich rodičov. Rodičia tiež nemali správny prístup k sexualite, intimite, nechápali pocity ani správanie svojich detí, nevedeli si pred nami vyjadriť aspoň takú lásku a rešpekt, ktoré medzi nimi boli, sex bol tabu a moja šikana síce mamu trápila, ale bála sa to predo mnou priznať. Vždy pôsobila ako tá silná, ktorá musí riadiť domácnosť a nemôže pred dieťaťom uznať, že niečo nie je jeho chyba. Myslela si totiž, že ak sa ja ako dieťa zmením, tak sa zmení aj moja šikana. Nakoniec však bola príliš ochraňujúca. Toľko som vždy plakal a zúfal si, až som ju nakoniec presvedčil, aby urobila tak, ako som chcel ja (napr. som necvičil na telesnej výchove, aby sa mi iné deti nesmiali). Mama ma aj nevhodne obliekala (akoby nerozlišovala to, že ja už nie som druhá dcéra) a aj sa ku mne správala ako k jemnejšiemu pohlaviu. Bol som vnímavejší a úplný emocionálny opak otca, ktorý si tak zrejme ku mne nedokázal nájsť cestu aj z tohto dôvodu. V rodine sme zažívali veľa lásky od mamy, ale tá láska bola podmienková s emocionálnym vydieraním. Otec nás vždy odkazoval na mamu, akoby nebol svojprávny. Sestra bola takým rebelujúcim dieťaťom. Ja som sa vždy snažil byť poslušným synčekom a to sa mame páčilo.

Bez mamy som nevedel žiť ani ako 3-ročný, ale ani ako 12-ročný. Hlas, ktorý mi dlho vnútorne hovoril, čo je dobré a čo zlé, nebol hlas svedomia, ale jej hlas.

Ako som už spomenul, dlho som nevedel identifikovať svoju odlišnosť v sexuálnej orientácii, keďže som bol vždy a vo všetkom iný. Zrejme by som dlho potláčal akúkoľvek sexualitu, nakoľko všetko okolo sexu bolo v našej rodine tabu či zlé. Dlho som sa s inými chlapcami iba porovnával a závidel som im. Nevnímali ma totiž ako niekoho, s kým by chceli tráviť čas. Keďže ja som sa cítil slabý, nemožný s iným pohľadom na svet, plný strachu z mužskej sily a agresivity vyjadrenej aj v športe, imponovala mi ich rozhodnosť a sila. Ani neviem, kedy to vzhliadanie na silných, sebaistých, niekedy pre mňa drsných a nedostupných mužov prešlo do erotickej príťažlivosti. Seba som nepovažoval za vzor chlapa, skôr za jeho slabý odvar. To sa už opakujem, ale podstatné je, že exotické (lukratívne), teda mne vzdialené, ale veľmi príťažlivé, s čím som nemal osobnú skúsenosť a nikdy si to nezvnútornil, sa u mňa stalo erotickým (EBE).

Prečo sa iní chlapci pri zlej rodinnej dynamike nestanú homosexuálni? Bol som vnímavý, v žiadnom období života pre mňa otec nebol atraktívny, nevytvoril si so mnou puto a matka ma úplne ovládla. Toto v rodinách až také bežné nie je, ako je bežný otec, ktorý nie je pre syna vzorom. A prečo nie je každý syn homosexuálny? Rodinná dynamika sa v časovom horizonte mení a každé z detí je iné, má iné zážitky, iné vzťahy s ďalšími členmi rodiny či inými mužmi.

Úplne odbočím. So známou sme sa nedávno zamýšľali nad tým, ako sa formuje pedofília a prečo ju všetci odsudzujú, teda už samotné ochorenie, nielen skutok. Prečo sa stojí za tým, že nie je vrodená a musí sa liečiť, hoci sa vyliečiť nedá? Zrejme detstvo bolo poznačané jasne detegovateľnou traumou či traumami, zneužitím, tyraniou, neužitím si detstva, až dospelý muž akoby znovu prežíval svoje detstvo s dieťaťom v náruči, ktoré najprv túži poznať a chrániť, neskôr sa to nepoznané a zranené v ňom erotizuje. No je každý muž s rovnakou skúsenosťou pedofil? Dokonca ak chlapec zažíva prvé erekcie pri zvieratách, nestáva sa zoofilným, pretože na to potrebuje byť zranený inak ako ponorením do sexuálneho pudu zvierat odmalička. Rovnako pedofil sa nestane pedofilom preto, že miluje deti a má zvrátenosť v povahe. Pri homosexualite sú tieto vplyvy neraz diskrétne, ťažko sa vynárajú na povrch. Homosexualita sa stala prirodzenosťou iba preto, že dvaja dospelí ľudia si môžu robiť, čo sa im zachce a ako to cítia. Pedofilný muž je odsúdený na liečenie, večnú sexuálnu abstinenciu alebo násilnú normalizáciu sexuálneho života a... stigmatizáciu. V zahraničí pedofilné osoby bojujú za odstránenie stigmatizácie a nespravodlivej diskriminácie. No ako pri homosexualite mali nie všetci LGBT+ aktivisti vysoký morálny kredit, čistý motív bez krivdy a nenávisti a s pravdivým poznaním seba, šľachetný cieľ a nie všetci využili legitímne prostriedky na jeho dosiahnutie, i v tomto prípade tomu nebude inak. Ale poďme ďalej v mojom príbehu...

Ako žiak som bol veľmi dobrý, snaživý, so vzorným správaním, po tom, ako som sa na školu zadaptoval, ale bál som sa urobiť chybu, zlyhať. Možno aj preto, že som bol outsiderom, výchovne smerovaný tak, že nesmiem vybočovať, a tak som sa plne venoval učeniu, na ktoré kládli dôraz aj rodiča a postupne sa zo mňa stával perfekcionista s mnohými strachmi. Pamätám si, že raz, už ako dospelý, som mal s mamou rozhovor o tom, že ma k tomu priviedla ona, pretože zo všetkého sa u nás robila veda (dôraz na slušnosť, štúdium, prehnane karhané banálne zlyhanie). Povedala mi, že ona to takto nemyslela. Chcela zo mňa vychovať slušného chlapca a na školu kládla dôraz preto, lebo mi prvé roky veľmi nešli a musela sa trápiť spolu so mnou. Potom som si to už, údajne, vybral sám, že budem nad učivom tráviť toľko času (to si ale nemyslím, lebo mama bazírovala na tom, aby som mal aj úlohy, ktoré som si nevedel urobiť a nebola nadšená zo zlej známky alebo z toho, že sa mi nechcelo učiť), resp. začal som si myslieť, že mi to až tak dobre nejde, nakoľko aj niektorí učitelia a zle nastavený systém vzdelávania mi to chceli dokázať a že musím iným ukázať, že niečo zo mňa bude, že nie som ten niktoš, za ktorého ma považujú. Mama mala svoju predstavu o vzornom chlapcovi, ktorý nemá rád zbrane, násilie, nemá byť agresívny, bitkár, nemá nadávať, vybočovať ani zlyhávať a nemá ísť do rizika. Pre mňa boli všetci takíto opačne sa správajúci a mysliaci chlapci (ktorí sa mohli vyvíjať bez oklieštení, relatívne slobodne) - a v kolektíve takí boli naozaj všetci, niečo cudzie a nehodné nasledovania. Mama so mnou nemala vytvorený zdravý vzťah - bola na mňa príliš naviazaná. Ani otec so mnou nemal zdravý vzťah - nedokázal sa ku mne priblížiť a viesť ma ako otec. Nedovolil mi zažívať to mužské a mať rád to mužské - riziko, slobodu, môcť sa nazlostiť, môcť sa presadiť, realizovať sa ako muž, nevzdávať sa, odviazať sa... V podstate som už potom nikdy nenašiel samého seba, pretože kolektív (starší chlapci) definitívne rozbil môj vnútorný obraz na milióny kúskov a stalo sa to najmä preto, lebo som doň vstupoval nepripravený a zranený už z rodinného hniezda.

Keď som niekde ako dieťa v puberte videl nahotu, mal som skľučujúce pocity viny a hanby. Mama nám takisto prepínala televízny program, ak šla milostná scéna.

Paradoxné je, že hoci sme si boli s mamou vždy blízki, rešpektovala moje rozhodnutia, ale nad niektorými vecami chcela mať kontrolu a vnucovala mi svoj názor alebo chcela, aby som mal za iný názor výčitky. Občas som sa cítil ako na výsluchu - musel som sa obhajovať a presviedčať pri banálnych veciach. S otcom sa dodnes nemôžem otvorene rozprávať o hlbokých veciach, lebo mentálne a emocionálne je ako dieťa s výpadkami dospelého. Mame hovorím asi najviac a rokmi sa náš vzťah začal normalizovať. Uvedomujem si jej pokroky vo vnútornom a duchovnom raste a nesúdim ani jedného rodiča. Samozrejme, niekedy som sníval o tom, aké by to bolo mať úplne iných rodičov a zdravé vzťahy v rodine. Najmä vtedy, keď som videl, aké rozhovory vedú so svojimi deťmi iní rodičia, že v týchto rodinách sú deti vedené k autentickému vyjadrovaniu pocitov a nemusia sa báť totálneho "zotretia" či odsúdenia.

Uvedomil som si, aké nesmierne dôležité je zo strany rodičov prejavovať voči deťom emócie, ktoré sú adekvátne situácii, vrátane ľútosti a uznania si omylu. Aké nesmierne dôležité je dať dieťaťu slobodu myslenia, pomáhať mu prekonávať jeho strachy, citlivo mu vyvracať zlý obraz o sebe samom. Pre rodičov je kľúčové nemať patent na pravdu, chcieť sa zdokonaľovať a nestierať dobrý obraz druhého rodiča, ktorý dieťa má, a ak ho nemá, je dobré mu ho posilniť (nájsť to dobré aj na nie najlepšom rodičovi a odprezentovať to dieťaťu).

Zopár mužov vstúpilo do môjho života a som za nich vďačný, ale neprijali ma a neviedli tak, ako som to potreboval, nedokázali vyzdvihnúť moje kvality alebo ich ani nevideli. Najbližší mi bol strýko, ktorý však nedokázal prejavovať emócie a vyjadriť svoj vzťah ku mne. Navyše, môj otec strýka neznášal. Skoro nikdy sa normálne nerozprávali, hoci žili pod jednou strechou.

Zranila ma nielen matka, ale neskôr aj zopár dievčat. Matka tým, že akosi nerešpektovala moju mužskosť a individualitu, zaťahovala ma do svojich problémov v manželstve i do problémov so sestrou. Pripútala si ma k sebe nielen ako dieťa. Ja som mal byť tým poslušným a starostlivým synom, keď ostatní členovia rodiny v matkiných očiach zlyhali. Zopár dievčat tým, že vo mne nikdy nevideli muža, alebo sa mi otvorili oči, keď som ich lepšie spoznal a začali ma odpudzovať. Dnes si uvedomujem, že som sa na ženy díval cez perspektívu matky. V podvedomí som veril tomu, že buď si ma k sebe pripútajú, alebo ma začnú riadiť. Od detstva boli pre mňa muži cudzím elementom, a to ma v každej etape živote priťahovalo rôznym spôsobom. V sebe som nevidel to, čo som videl v nich. Neskôr ma to začalo priťahovať aj sexuálne.

Dlho som nemal vzor muža, lebo mi nikto nerozumel. Na základnej škole som bol slovne šikanovaný a ignorovaný, čím úplne kleslo moje sebavedomie a sebadôvera. Keď si spomeniem na tú nenávisť, aj dnes ma tie nenávistné pohľady mrazia. Myslel som si o sebe, že musím byť strašne nemožný a škaredý, keď ma každý odmieta a toto presvedčenie vo mne v istých formách pretrváva dodnes.

Keďže si do mňa každý kopol alebo ma opustil, neprijal som seba takého, aký som. Týkalo sa to výzoru a reči tela. Dodnes ma ovláda strach z rôznych vecí, pocity viny či hanby, ťažko odpúšťam sám sebe.

Mal som problém nebyť alebo nestať sa závislým na ľuďoch, ktorí o mňa prejavili aký-taký záujem. Dnes sa situácia postupne mení, od nikoho už nečakám večné priateľstvo. Tak dlho som riešil svoje problémy sám, že aj dnes mi je ťažko otvoriť sa pred ľuďmi, pri ktorých si to môžem dovoliť. Niekedy si myslím, že mám byť pre nich príkladom a nemal by som im odhaľovať svoje ťažkosti či zlyhávania. Dnes sa učím byť skutočným priateľom a nebáť sa toho, že ma pre moje chyby či zlyhania opustia.

Ako som prijímal svoju homosexualitu a ako ju vnímam dnes? Ťažko sa mi rozlišovalo, čo je čo, čo je už erotické a čo inou túžbou. Nevedel som, aký postoj k problematike zaujať. Vedel som, že rodina o tom nemá vedomosť, nepoznajú pravdu a necítil som sa dostatočne povolaný k tomu, aby som im túto pravdu objasňoval. No musel som. Rozhodol som sa nemať partnera a ani úlety s inými mužmi. Najprv ma brzdili predsudky a strach, potom ma usmerňovalo dôkladné poznanie seba i homosexuality. Trvalo mi roky, kým som pochopil, z čoho pramenia moje problémy i strachy.

V mojej povahe je hľadať pravdu a nezotrvávať dlho v ilúzii či sebaklame, počúvať hlavne svoj rozum. Netvrdím, že všetky moje potreby sú naplnené, ale pýtam sa, za akú cenu majú byť naplnené všetky. Takisto je pre mňa dôležitý spôsob ich napĺňania.

Môj stav neurčuje moju cestu. Keby som sa narodil bez nôh, nie som predurčený k tomu, aby som sa plazil po zemi, ale aby som mal kolieska. Tými podpornými kolieskami sú v mojom prípade priatelia, aby som sa nemusel plaziť po zemi.

Čo mňa momentálne fascinuje, je skúmanie správania heterosexuálnych mužov, ktorí sa nejako nepotrebujú zbližovať s inými mužmi. Často sa zamýšľam nad dôvodmi. Všímam si rozdiely medzi mnou a nimi a držanie hraníc z ich strany. Ja som hladný po láske a pozornosti iného muža a oni akoby hlboké mužské (neerotické) kontakty vôbec nepotrebovali - skôr len tie, z ktorých čosi majú, kto sa im bude venovať, ak budú mať čas, koho si zaslúžene vyberú..., taká tá služba skôr než priateľstvo..., výmenný obchod. Iných mužov vnímajú teda ako spoločníkov na voľný čas. Alebo potom ako rivalov či menejcenných ľudí, ktorým sa vyhýbajú. Ak niektorý muž chce získať prevahu, vyhnú sa mu alebo s ním vstúpia do konfliktu, aby mohli potvrdiť svoju silu a dominanciu či ukázať hranice. Niekedy si napĺňajú ego vystatovaním sa a vymýšľaním si (slovné súboje o dominantné postavenie a moc). Aký veľký rozdiel medzi mnou a nimi - ich mužskosť bola ako-tak naplnená v priebehu dvoch desaťročí života, moja nie a vyzerá to tak, že ani nikdy nebude... Samozrejme, že máme veľa stratených heterosexuálnych mužov, ale aj tí chcú skôr riešiť akoby seba so sebou, ako zdieľať svoje problémy s inými mužmi a nechávať sa nimi napĺňať. Niektorí zasa hľadajú mužské vzory, aby sa nimi mohli inšpirovať, nakoľko ich nezažili doma. Zlyhávajú vo vzťahoch so ženami i vo vzťahu k sebe samým, ale jadro ich mužskosti a sexuality zostalo nedotknuté alebo dotknuté minimálne.

Mám pocit, akoby som v sebe mal cudzí, ženský alebo "zavírený" mužský program vložený do inak zdravého tela, ktorého biologická a psychická identita je a chce zostať mužská. Niečo, čo tam nepatrí, čo sa nedá vyrvať zo srdca, čo mi spôsobuje množstvo problémov každý deň, hoci som prijal svoju homosexualitu a nežiadam ani nečakám jej zmenu. Mám pocit, akoby ma gay vzťah mal uzamknúť alebo zakonzervovať v mojej túžbe prakticky urobiť niečo, čo by znamenalo posun v mojej identite muža. Vnímam ho ako rezignáciu s následným milovaním svojho vnútorného stavu, ktorý mi už nemá spôsobovať bolesť, lebo svet hovorí, že nemá. Ale moja duša, moje pocity a poznanie nie sú svetonázor. Nedokážem sa zamilovať do duše homosexuála, pretože ma priťahuje iba duša heterosexuála a v kombinácii s príťažlivým telom je to u mňa to jediné, čo dokážem maximálne komplexne milovať.

Moje vlastné pohlavie mi bolo znepriatelené už v detstve. A potom sa všetko iba komplikovalo. Necítil som sa vo vlastnom pohlaví prijatý a komfortne a potom ma už skutočne vlastné pohlavie neprijalo, lebo pri mne cítilo tichú revoltu, môj strach, rezervovanosť. Viacerí mladí homosexuáli si uvedomujú to, že ich homosexualita je niečo vážnejšie, ako len biologická náhoda, ale postoj spoločnosti k homosexualite im v podstate vyhovuje, lebo sa nemusia skrývať či prežiť svoj život bez sexuálneho a/alebo životného partnera. Vlastne človek riskoval aj vtedy, keď bola homosexualita ochorením či dokonca bola trestná. Urobil by čokoľvek, len aby nebol sám, aby mohol niekoho komplexne milovať byť komplexne milovaný. Táto silná túžba neraz núti mladých, naivných, neskúsených chlapcov riskovať aj dnes - a to svoje duševné i fyzické zdravie - existenciou na sexzoznamkách bez štipky dôstojnosti, na ktorých v sebarozvoji robia krok vzad a nechráneným pohlavným stykom, striedaním partnerov, odpájaním sa od svojich emócií atď. Vo svojej mužskosti sa nikto sám nenaplní. Homosexuálne cítiaci to veľmi dobre vedia, ale maskujú to za prirodzené hľadanie partnera a jeho výber podľa rôznych kritérií, v ktorých podľa nich aj odborníkov netreba hľadať hlbší význam ani skrytý bolestivý pôvod.

No a čo moja sestra? Dlho som jej zranenia, odnesené si z našej rodiny, nevidel. Časom som si uvedomil, že mala obrovský problém milovať seba, ale nakoľko bola odmalička úplne iná ako ja, inak vnímala veci a vyrovnávala sa s nimi, vzťah s mamou plný konfliktov, nepochopenia, odcudzenia, nepriateľstva a neskôr aj výčitiek prekonala a v dospelosti nejako spracovala. Mizivý až nepriateľský vzťah s otcom a šikana poznačili jej vzťah k sebe a vzťahy s inými mužmi. Nikdy nemala jasno v obraze muža ako partnera. Poznávanie mužov, ich duše, inakosti jej trvalo dlho a spôsobovalo veľa rán. Dodnes vnímam jej jazvy na duši, hoci je sama matkou (učí sa byť matkou a ide jej to veľmi dobre), empatickou ženou, ktorá pravidelne a kvalitne reflektuje seba. Vlastným úsilím dobehla všetku teóriu, ktorej sa jej nedostalo v rodine, len rovnako ako ja, aplikovať do praxe niečo, s čím nemáte osobnú skúsenosť, alebo nájsť niečo, čo v sebe nemáte, pretože vás niekto ochudobňoval, ukracoval o niečo dôležité, kradol niečo, čo vám patrilo, deformoval vo vás obraz o sebe a v podstate aj o oboch pohlaviach, nie je jednoduché.

Je zaujímavé, že v dospelosti vnímame svoje rany, ktoré trebárs určujú náš ďalší výber partnerov, vzťahy, sexuálny život, ale nie sme ochotní uvedomiť si, že najvnímavejší na to všetko sme boli v detstve a každý jeden impulz nás formoval, smeroval a spôsobil to, že sme o dvadsať - tridsať rokov takí, akí sme.

O ďalších 10 rokov neskôr...

Žijem v dobe, v ktorej sa s homosexualitou narába tak, ako sa mi nepáči. Jej prezentáciu vnímam ako agresívnu a manipulatívnu, no nič s tým neurobím, hoci by som chcel, pretože to nielen mňa znevýhodňuje pri hľadaní a budovaní hlbokých priateľstiev medzi mužmi, ktoré nie sú poznačené mýtmi o tom, čo by gay mal alebo nemal robiť, čo homosexualita je a čo nie je. Mám pocit, že každý vie lepšie, čo potrebujem a čo potrebujú všetci tí, ktorí sa nenarodili ako sexuálne iní. Okrem toho je to obrovským hendikepom pre každého, kto sa ako inak sexuálne orientovaný rozhodol vnútorne rásť a vystupovať autenticky aj vo svojom pohlaví (a teda aj so subjektívnym pocitom osamelosti narábať iným spôsobom ako únikom do partnerského vzťahu či sexu s rovnakým pohlavím).

Dlho som si kládol otázku, ako autenticky narábať so svojím sexuálnym pudom. Uvedomil som si, že otvoriť sa láske muža a k mužovi pristupovať bez známok sebadeštrukcie je pre mňa prioritou, bude to dlhý proces a sex v ňom pre mňa stráca význam, dokonca by som ho s mužom, ktorý je pre mňa veľmi pekný, ale už dokonale poznám jeho dušu, realizovať nevedel. Sex nie je to, čo ma vo vzťahu k mužovi uzdravuje, posilňuje moju identitu, vracia mi moju hodnotu a do môjho intímneho kontaktu (viem, kto si, potrebujem ťa, vidím do teba, viem, na čo myslíš, čo prežívaš, hoci mi to nepovieš) s mužom nepatrí.

Mrzí ma, že homosexualita je dnes dôvodom na rozdelenie, na oslavu, na lobizmus, na politické ciele. Ale toto všetko sú veci, ktoré ovplyvniť neviem. Pracujem s tým, čo mám a kto som. Nikto mi nezviazal ruky, aby som nemohol hladiť, nespútal srdce, aby som nemohol milovať takou láskou, akou chcem byť sám milovaný. Či sa mi v tom darí? Nie vždy. Ale aj nezdary používam na to, aby som cez ne ako poučený opäť o niečo vyrástol vnútorne. Nikto mi nevezme moje šťastie, pretože šťastím je už samotná cesta, nie cieľ. Som nesmierne vďačný za to, že moje vnímanie homosexuality je triezve a nezničujúce mňa samotného, nakoľko pustenie sa ľudí, ktorých som považoval za priateľov a ktorí ma prestali milovať alebo, skôr, v skutočnosti nikdy nemilovali, bolo veľmi zdrvujúce. Padám a vstávam vďačný za poznanie, za vnútornú radosť a nádej, že i ja raz dostanem od muža to, čo som nikdy nedostal. Asi základom bolo odpustenie. Skutočný vnútorný pokoj dosiahneme odpustením sebe a cez pamätanie si situácií, v ktorých nám bolo odpustené, aj úprimným a častým žiadaním o odpustenie niekoho iného. Ťažko sa odpúšťa to, čo sa stalo, ešte ťažšie to, čo sa nestalo a malo sa stať. Potreboval som veľa odpustiť to, čo sa nestalo a malo sa stať, aby som trpel menej a naučiť sa s vďačnosťou prijímať to, čo je. Svoj život nevnímam ako utrpenie ani ako trápenie. Nevnímam akýkoľvek partnerský vzťah ako svoju záchranu. Zachraňujem sám seba každý deň spôsobom, aký mi je vlastný, napredujem tempom, aké mi je príjemné. Skutočný vnútorný pokoj je proces, ktorému okrem odpustenia napomáha aj ochrana vlastnej dôstojnosti, ako i dôstojnosti niekoho iného. K tomu patrí moje premýšľanie o tom, čo je vlastne pre mňa pornografia, čo je v skutočnosti moja chuť na sex, ktorej predchádza zbožšťovanie toho na/v niekom, čo sám nemám, ale aj sebaľútosť, sebadramatizovanie či obyčajná rezignácia, potreba zabudnúť, "vypustiť paru." Keby som nepoznal seba, nevedel by som, že som veľmi náchylný k sexuálnej závislosti a viem si predstaviť, k čomu všetkému donúti človeka sklamanie a hlad po láske. Už nie raz som sa emocionálne zablokoval a nespoznával seba.

Som zrelý muž a ako taký som sa potreboval naučiť to, že nemusím byť ako ostatní, robiť veci tak, aby s tým ostatní boli spokojní a nijako to neznižuje moju hodnotu. A milujem tento pocit vnútornej slobody, kedy si poviem, že sa nemusím ženiť, mať deti, mať homosexuálny partnerský vzťah, auto, veľa peňazí. Nemusím robiť verejný "coming out" len preto, že niekto to vníma ako najväčšiu úľavu v živote. Nemusím vyzerať ako model ani byť známy, obdivovaný, aby som si zaslúžiť lásku a pozornosť. Nemusím robiť nič z toho, čo robia ostatní. Jediné, čo musím a chcem, je dokázať sa vždy pozrieť sám na seba v zrkadle, čo je niekedy ťažšie, ako sa odhaľovať pred inými ľuďmi. A to všetko, v čom by som mal urobiť pred svetom "coming out" sú moje rany, môj intímny svet, ktoré som objal s láskou, prijatím, vďačnosťou a odpustením. Najnešťastnejším je človek, ktorý sám seba zavalí sebaklamom, krivdou, nenávisťou, smútkom a hodí to na ostatných. Ja som však hrdý na to, že som sám sebou a úplne slobodný.