Muž a žena sa učia rozumieť jeden druhému

Prajem si silu bojovať za svoje šťastie a odvahu robiť veci inak, pretože mám len jeden pokus na život a obrovské množstvo možností, ako ho prežiť. Bola by škoda, keby moje šťastie zatienila (nie obohatila) obeta.

Muž i žena sú iní v prejavoch lásky, muža dopĺňa srdce partnerky a ženu partnerova myseľ a rozvaha.

Partner je niekto, o koho sa môžem oprieť, keď mi je najhoršie, niekto, kto ma bude chrániť, kto si ma bude vážiť a nikomu na svete ma nedá, niekto, kto to so mnou nevzdá, aj keď občas niečo pokazím, kto so mnou pôjde aj na koniec sveta... jednoducho niekto, kto si skutočne zaslúži moju lásku.

Vzťah by mal byť ako kniha, mala by sa čítať postupne stránka po stránke, kapitola po kapitole, len vtedy človek dokonale pochopí ten príbeh a jeho podstatu, dokonale sa oboznámi s vlastnosťami hlavnej postavy a pochopí hodnotu jej osobnosti. V dnešnej dobe však väčšina ľudí preskočí rovno k poslednej stránke a odhalí len malú zanedbateľnú časť z toho krásneho príbehu, čerpá emócie len z jeho rozuzlenia, skôr než by poctivo prešla úvodom a jadrom. Potešenie týchto ľudí je však len dočasné, poznanie len povrchné a pramení z ich sebeckých túžob, vyjadruje neúctu voči autorovi.

Keby som zo seba vyškrtol všetko, čo som dostal od iných, nezostalo by zo mňa nič. Nemôžem poznať seba, kým nepoznám svoj vzťah k tebe, k svetu, k bytostiam a veciam, ktoré ma určujú.

Chcieť vnútorne rásť a učiť sa pravej láske v slobode

Vo vzťahu sa obaja staráme o svoj osobnostný rast, osve i spoločne (tým, že jeden druhému na to vytvoríme priestor, zdieľame, poskytujeme si spätnú väzbu, podporujeme sa). Nie sme pripútaní k výsledku, ale k procesu rastu. Ak každý vo vzťahu neegoisticky "zachráni" seba, hoci aj s pomocou druhého, automaticky zachraňuje i spoločný vzťah. Väčšina vzťahov len prežíva, každý si robí, čo chce alebo čo musí robiť, aby si vzťah udržal a všetko úsilie sa vkladá len do toho, aby vzťah fungoval, či na hasenie "požiarov." Vzťahy dneška majú tendenciu skôr potláčať mentálny, emocionálny a duchovný rast, než ho posilňovať a podporovať. Ak obaja vo vzťahu pracujeme na svojom raste, podstupujeme tiež riziko, že tento rozvoj náš vzťah jednoducho prerastie (a my zistíme, že potrebujeme niečo viac alebo niečo iné). Avšak možno práve to dáva vzťahu živosť, roznecuje lásku a umožňuje zostať vo vzťahu nielen triezvo uvažujúcim, ale aj pokorným.

Každý je vo vzťahu zodpovedný sám za seba a svoj vnútorný svet. Zranenia z minulosti často vyplávajú na povrch vo vzťahu a v okamihoch, kedy nemáme dôvod cítiť sa zle, lebo všetko klape (ak cítime silné puto k tomu druhému, môžeme sa cítiť opustení, uviaznutí, odmietaní, nepochopení, prehliadaní atď.). Za zlé pocity často nemôže ten druhý, ale my sami a naša minulosť (traumy, deficity, chybné vzorce a presvedčenia). Starého človeka v nás sa nemusíme hneď zbaviť, stačí o ňom vedieť, akceptovať ho a chcieť sa stávať novým človekom; v nových príležitostiach sa prejavovať inak, hľadať samého seba, svoju pravú podstatu (čo by som chcel ja, nie hlas iného vo mne). Odhaliť to, čo skutočne chcem ja sám, kto a aký skutočne som ja sám, je zrejme najťažší krok, bez ktorého ale nemôže začať žiadna osobná premena.

V obohacujúcom vzťahu, ktorý poskytuje priestor na osobné uzdravenie a premenu seba, je možné čokoľvek cítiť a vyjadriť všetky pocity (nezraňujúcim, neponižujúcim spôsobom). Je neobvyklé byť úplne otvorený v tom, kto naozaj som a nechať svojho partnera robiť to isté. Nemusí byť príjemné vypočuť si názor partnera, jeho stanovisko či pohľad na vec, ale zároveň mu týmto dávame najavo, ako nám záleží na tom, aby bol autentický, aby sa nemusel na nič hrať, aby sa nemusel realizovať inde. Ľahšie je zrejme chcieť zmeniť druhého na svoj obraz (myslieť viac na seba, svoj prospech a potláčať potreby iného) alebo robiť všetko pre to, aby bol ten druhý so mnou spokojný a neprestal ma milovať (myslieť viac na iného a potláčať seba)..., ako ostať sám sebou so všetkými následkami a nechať i partnera takého, aký je. Vzťah sa upevňuje po tom, čo sme ochotní (cítime potrebu) a schopní odhaľovať veci, ktoré je ťažké zdieľať, a odhaľujeme sa obaja. Robíme to preto, lebo sme si istí v tom, že ten druhý naše chyby či zlyhania nikdy v budúcnosti nepoužije proti nám (aby nami mohol manipulovať, riadiť náš život či ponižovať nás). Rozvíjame skutočnú a ničím nepodmienenú lásku.

Vzájomný vzťah je proces, v ktorom v praxi trénujeme prijatie, vnímanie prítomného okamihu, odpúšťanie a otváranie srdca i napriek tomu, že sa staneme zraniteľnejší (najvyšší level). Chceme sa riadiť tým, čo by robila nesebecká láska, ktorej sa chceme učiť. Život človeka, ktorý neochvejne žije to, čomu verí, miluje prírodu, hodnoty v sebe i v inom človekovi viac ako iné kvality, je pretkaný podstatou pravej lásky, úprimnej radosti z prítomného okamihu, čo napĺňa, obohacuje dušu a priťahujú ostatných.

Každý z nás túži milovať a ešte viac - byť milovaný. Láska každoročne spojí milióny dvojíc, ktoré sa neskôr bolestne rozchádzajú, pretože ich láska sa stratila. Z tých, čo sa ľúbia a vstúpia do manželstva, vydrží iba 50%. A z nich ďalších 50% v manželstve nenachádza uspokojenie. Zostávajú spolu z vernosti, z povinnosti alebo preto, že im samota alebo nový vzťah naháňajú strach. Veľmi málo ľudí má to šťastie, že láska rastie s nimi, a predsa sa to stáva. Stáva sa to vtedy, ak muž a žena dokážu rešpektovať a akceptovať vzájomné rozdiely.

Partner či partnerka nám často reflektujú to, čo na sebe nechceme alebo nevieme vidieť. Ak nevyhovujúcu polovičku vymeníme, ďalší vzťah dopadne rovnako (ak sa neplánujeme meniť). Zmene pomáha otvorená komunikácia, spoločné hľadanie riešení a príčin nezhôd.

Myslíme si, že ak nás naši partneri naozaj ľúbia, musia reagovať a správať sa určitým spôsobom - ako my, keď niekoho ľúbime. V tom je náš omyl a sklamanie. Liekom je poznanie a rešpektovanie rodových, ale aj individuálnych rozdielov.

Hodnoty a potreby

Pre muža sú najdôležitejšie moc, autonómia, spôsobilosť (dokázať svoje schopnosti), efektívnosť a výkon. Uspokojenie mu prináša úspech (splnenie cieľa).

Mužovo sebavedomie určuje jeho schopnosť dosiahnuť výsledky. Radiť mužovi, ktorý o radu nepožiadal, znamená automaticky predpokladať, že to nevie urobiť sám, alebo že nevie, čo má robiť. Nežiada o pomoc, ak si môže poradiť sám. Sám si nájde toho, komu povie o svojom probléme.

Muži ponúkajú riešenia a podceňujú city (pritom ženy od nich nepotrebujú počuť riešenia, ale potrebujú cítiť empatiu), muž sa priblíži, ale vzápätí sa potrebuje odtiahnuť.

Muži potrebujú oporu najmä vo veciach, ktoré by ako muži mali zvládať, pretože sú muži. Vtedy je dôverujúce ticho lepšie ako láskavé rady či snahy vyriešiť to namiesto neho.

Muži potrebujú lásku, ktorá zároveň vyjadruje dôveru, bezvýhradné prijatie a uznanie.

Muž sa riadi zásadou: "Čo nie je pokazené, neopravuj. Ak ma chceš vylepšiť, hoci máš dobrý úmysel, zrejme to znamená, že so mnou niečo nie je v poriadku. A to sa ma hlboko dotýka."

Pre ženy je dôležitá láska, komunikácia, zdieľanie, spolupráca, krása a vzťahy.

Sebavedomie ženy určujú city a kvalita vzťahov.

Ženy potrebujú lásku starostlivú, chápajúcu a rešpektujúcu.

Ženy ponúkajú rady a pokyny (chcú vylepšovať nielen svojho muža, pritom muž potrebuje, aby ho žena prijala takého, aký je), čím chcú vyjadriť svoju lásku a starostlivosť. Muž to ale vníma ako skrytú kritiku a prejav nedôvery, prevahy až nelásky.

Žena potrebuje, aby sa ju muž naučil počúvať bez spochybňujúcich poznámok či vychrlených riešení.

Ponúkané praktické riešenia muža či ženské návrhy na zdokonalenie nie sú zlé, len musia byť správne načasované a vyjadrené vhodným spôsobom. Ak nám partner odporuje, pravdepodobne sme sa zmýlili v čase, alebo sme zvolili nesprávny prístup.

Stres

Muž má sklon utiahnuť sa (do jaskyne) a ticho premýšľať o problémoch, nájsť riešenie, aby sa mohol cítiť lepšie (dovtedy je roztržitý, zábudlivý, duchom neprítomný a nevšímavý). Keď sa nedarí nájsť riešenie, hľadá činnosti, pri ktorých môže na problém aspoň na chvíľu zabudnúť. Keď je stres príliš veľký, neváha využiť adrenalínovú činnosť. Ak sa niekomu predsa len sám od seba zdôverí, očakáva radu. Žena je z takéhoto správania muža (ide von, no pritom má doma povinnosti, zapne televízor alebo robí iné činnosti) zmätená, má pocit, že ju ignoruje, že sa o ňu nezaujíma. Je to spôsob muža, ako zvládať stres, nie prejav nelásky k žene. Muž v strese zabúda na všetkých a všetko ostatné. Žena má právo hovoriť o tom, ako sa cíti odstrčená a osamelá, ako aj muž má právo utiahnuť sa do svojej jaskyne a mlčať, ak rieši nejaký problém.

Ako podporovať muža v jaskyni:

1. Nedávať najavo nesúhlas s jeho potrebou byť sám.

2. Nepokúšať sa mu pomôcť pri riešení problému, skôr mu vytvoriť priestor na to, aby si ho mohol vyriešiť sám.

3. Nevypytovať sa na jeho pocity.

4. Nesedieť pred vchodom do jaskyne a nečakať, kedy vyjde von.

5. Netrápiť sa kvôli nemu a neľutovať ho.

6. Venovať sa niečomu, z čoho mám radosť.

Muži nemajú radi, ak im ženy hovoria o neriešiteľných problémoch, pretože sa tak cítia bezmocní.

Žena má potrebu rozprávať sa o problémoch. Úplne otvorene hovorí o pocitoch bezmocnosti, zmätenosti, beznádeje a vyčerpanosti a pri tom potrebuje spoločníka (muž ju vtedy nemá nechávať samu alebo sa pokúšať jej radiť). Ženy si zakladajú na tom, aby mali okolo seba láskavých a starostlivých priateľov.

Žena tým, že je rozčúlená alebo sa potrebuje vyrozprávať, nechce hneď riešiť a počúvať rady, len hľadá úľavu v rozhovore a pochopení. Niekedy sa môže viac zaujímať o problémy iných, aby zabudla na vlastné bolestivé pocity. Ak žena mužovi rozpráva o svojich problémoch, muž to môže poňať tak, že ho istým spôsobom obviňuje (má pocit viny z toho, že zlyhal), robí zodpovedným alebo skryto žiada o radu.

Tak ako muža uspokojuje uvažovanie o podrobnostiach riešenia problému, ženu zase uspokojuje, ak môže hovoriť o podrobnostiach problémov. Keďže ženy pri rozprávaní o problémoch rady preskakujú z jedného problému do druhého a mužovi dochádza trpezlivosť a uniká pointa, mohli by pred mužom začať hovoriť o probléme od pointy či konca príbehu k podrobnostiam.

Niekedy je príčinou toho, že žena veľa rozpráva o problémoch, pocit, že ju nikto nemá rád a nikto ju nepočúva.

Muž prestáva rozprávať, aby zistil, čo chce povedať. Žena hovorí, lebo nahlas rozmýšľa.

Keď ako muži nemáme svoj deň, žena potrebuje ubezpečiť, že sa zo svojej jaskyne premýšľania a samoty vrátime, alebo že ju budeme ochotní vypočuť neskôr.

Motivácia

Muža motivuje pocit užitočnosti; ak ho niekto potrebuje. Ak takého človeka nemá, prestáva mu záležať na živote i na vzťahoch.

Ak má muž dávať viac, potrebuje partnerkinu dôveru, prijatie a ocenenie. V opačnom prípade sa bojí, že nie dosť dobrý alebo schopný (a ak má strach alebo sa cíti ohrozene, je najviac nevšímavý). Ak má muž najväčší strach z neschopnosti, je len prirodzené, že sa bude vyhýbať zbytočnému riziku. Aby sa vyhol neúspechu, radšej prestane dávať ľuďom, ktorým by chcel dávať najviac. Takýto muž musí znova dosiahnuť úspech a moc, aby si myslel, že je dosť dobrý a dokáže aj dávať. Sebaúcta sa v mužovi posilní až vtedy, keď dokáže svoje schopnosti a pochopí, že aj chyby sú na to, aby pomáhali dosahovať cieľ.

Chlapec, ktorý mal to šťastie, že videl svojho otca, ako úspešne uspokojuje matkine potreby, vstupuje ako dospelý muž do vzťahu so vzácnym sebavedomím, lebo vie, že dokáže svojej partnerke vyhovieť. Nebojí sa záväzkov, lebo vie dávať. A uvedomuje si, že keď sa mu to niekedy nepodarí, nie je to dôkaz jeho neschopnosti, a že za svoje úsilie si zaslúži lásku a uznanie. Neodsudzuje sám seba, lebo vie, že nikto nie je dokonalý a že vždy robí, čo je v jeho silách. Dokáže sa ospravedlniť za chyby, lebo očakáva odpustenie, lásku a ocenenie svojho úsilia. Vie, že mýliť sa je ľudské. Videl svojho otca robiť chyby a nestrácať pritom sebaúctu. Prizeral sa, keď jeho matka s láskou odpúšťala otcovi všetky chyby. Cítil jej dôveru a povzbudenie aj vtedy, keď ju otec sklamal.

Ženy motivuje pocit, že sú milované. Ak má žena dávať viac, potrebuje cítiť, že ju partner rešpektuje a záleží mu na nej.

Muž sa potrebuje naučiť dávať (viac slúžiť iným a prejavovať im úctu) a žena sa potrebuje naučiť prijímať (neuchyľovať sa len k obete a k starostlivosti o iných). Obaja potrebujú nájsť hranice. Vo vzťahu by nemala panovať filozofia výhra/prehra, ale výhra/výhra.

"Potreba" znamená jednoducho natiahnuť ruku a požiadať muža o podporu a naznačiť mu pri tom, že to určite zvládne. A muž to skutočne urobí, lebo takýto postoj ženy ho posilňuje. "Žobroniť" však znamená zúfalo žiadať o podporu s vedomím, že ju aj tak nedostanem. Mužov to odrádza a vyvoláva v nich pocit odmietnutia a podceňovania.

Pre ženy je ťažké dávať najavo, že niekoho potrebujú a o to horšie potom znášajú, keď ich partner sklame alebo opustí. Pre ženu nie je ľahké, ak musí byť závislá od druhých, a potom byť ignorovaná, zabudnutá alebo odstrčená. Už to, že potrebuje druhých, ju robí zraniteľnou. Ak ju niekto ignoruje alebo sklame, ženu to zabolí tým väčšmi, že to potvrdzuje jej mylné presvedčenie o vlastnej menejcennosti.

Keď dcéra vidí, ako sa jej matke dostáva lásky (pretože si zaslúži byť milovaná napriek chybám), automaticky to v nej vyvolá pocit sebaúcty a ľahšie prekoná nutkanie priveľa dávať.

Ako sa vyhnúť hádkam

"Doslovný" preklad ženiných slov zavádza muža, ktorý je zvyknutý používať reč ako prostriedok na podávanie informácií a faktov. Mužove odpovede môžu ľahko viesť k hádke. Muž si totiž vetu: "Mám pocit, že ma nikto nepočúva," preloží doslovne, a spochybní ženine pocity. Myslí si, že ju počúva, keď dokáže zopakovať, čo povedala. Správny preklad vety: "Mám pocit, že ma nikto nepočúva," aby ju muž pochopil, by bol: "Mám pocit, že nechápeš, čo sa ti snažím povedať, alebo ti nezáleží na tom, čo cítim. Mohol by si nejakým spôsobom dať najavo, že ťa skutočne zaujíma, čo hovorím?"

Keď sa ľudia ocitnú na pokraji hádky, obvykle ide o nedorozumenie. V takých prípadoch je dôležité rozmýšľať, alebo si preložiť, čo práve počuli.

Pre mužov je najťažšie správne si vyložiť, čo žena hovorí o svojich pocitoch a poskytnúť jej podporu. Pre ženy je zase najťažšie správne si vyložiť mužovo mlčanie a poskytnúť mu podporu. Mlčanie mužov si ženy najčastejšie vykladajú nesprávne.

Ženy si musia uvedomiť, že keď muž mlčí, je to akoby hovoril: "Ešte neviem, čo povedať, ale rozmýšľam nad tým." No ženy namiesto toho počujú: "Neodpovedám ti, lebo mi na tebe nezáleží a mienim ťa ignorovať. To, čo si práve povedala, pre mňa nie je dôležité - preto neodpovedám."

Ľudia musia prestať prejavovať záujem o druhého spôsobom, ktorý vyhovuje len im a mali by spoznávať odlišné spôsoby myslenia, cítenia a reagovania svojich partnerov.

"Ak budeš mať chuť sa porozprávať, rada by som s tebou strávila nejaký čas. Dáš mi vedieť, kedy to bude?" Takýmto nenásilným spôsobom žena skúma terén bez toho, aby žiadala priveľa.

Ak žena nemala v detstve vzor v matke, ktorá vedela, ako prijímať podporu od muža, v dospelosti jej ani na um nezíde, že od muža dostane viac, ak ho priamo požiada o podporu - samozrejme bez kritizovania a zbytočných rád. Navyše, ak sa žene mužovo správanie nepáči, môže mu to jednoducho priamo povedať, ale nemusí jeho správanie odsudzovať ako zlé či nesprávne.

Muž totiž nevie rozlišovať medzi účasťou a súcitom. Neznáša, keď ho niekto ľutuje. Žena povie napríklad: "Prepáč, že som ti ublížila," ale on odpovie: "Nič sa nestalo," a odmietne jej podporu. Ona však veľmi rada počuje: "Prepáč, že som ti ublížil." Pre ženu je to dôkaz toho, že mu na nej skutočne záleží. Muži sa musia naučiť prejavovať záujem a ženy dôveru.

Ak chce žena partnera podporiť, nemusí potláčať svoje pocity, ba ani ich meniť. No musí sa naučiť, ako ich vyjadrovať tak, aby muž nemal dojem, že naňho útočí, odsudzuje ho alebo obviňuje. Aj v tomto prípade platí, že malé zmeny dokážu veľa. Ak chcete podporiť muža, stačí povedať: "To nie je tvoja chyba." Keď žena hovorí o svojich problémoch, môže občas prerušiť tok sťažností a povzbudiť muža: "Naozaj si vážim, že ma počúvaš. Možno si myslíš, že zo všetkého viním teba, ale to je iba dojem. Vôbec to nie je tvoja chyba."

Ak útočí, mala by o svojich pocitoch hovoriť s niekým iným. Mala by počkať, kým zase nadobudne stratenú rovnováhu a až potom osloviť partnera. So svojimi negatívnymi pocitmi by sa mala zdôveriť niekomu, na koho sa nehnevá, kto jej poskytne podporu, ktorú potrebuje. Neskôr, keď je láskyplnejšie naladená a ochotná odpúšťať, môže sa zdôveriť aj partnerovi.

Žena učí muža nebyť sebeckým, resp. on sám chce byť pri žene menej sebeckým. Keď má otvorené srdce, stúpa i jeho sebadôvera a dokáže urobiť veľké zmeny. Ak dostane príležitosť dokázať, čo je v ňom, ukáže sa v najlepšom svetle. Len keď má pocit, že zlyháva, vracia sa k sebeckému správaniu.

Často sa stáva, že keď sa jeden partner zmení k lepšiemu, zmení sa aj druhý. Táto predvídateľná zhoda patrí k zázrakom života. Keď je žiak pripravený, objaví sa učiteľ. Keď položíme otázku, počujeme odpoveď. Keď sme skutočne pripravení prijímať, dostaneme, po čom túžime.

Keď medzi ľuďmi nie je sexuálny vzťah, nie je také ťažké pri hádke či debate zachovať objektivitu. No keď sa hádajú ľudia, medzi ktorými je citová a najmä sexuálna väzba, ľahko sa stane, že všetko berú veľmi osobne.

Základné pravidlo teda znie: nikdy sa nehádajte. Radšej diskutujte o kladoch a záporoch určitej veci. Pokúste sa vyjednávať, ale nehádajte sa. Človek môže byť úprimný, otvorený, ba aj vyjadriť negatívne pocity, a nemusí sa kvôli tomu hádať.

Rozdiely a rozpory nás nezraňujú natoľko ako spôsob, akým ich vyjadrujeme (vyjadrovať by sme ich mali s pochopením a úctou).

Muž vie zvládnuť rozdiely a rozpory, ak sú uspokojené jeho citové potreby. Ak sa necíti dosť milovaný, začne sa brániť, ukazuje svetu horšiu stránku svojej povahy a inštinktívne tasí meč.

Bez ohľadu na voľbu slov, najdôležitejšie sú pocity, ktoré sa za nimi skrývajú. Ak partner necíti vašu lásku, uznanie a súhlas, napätie sa bude stupňovať. Niekedy je lepšie prestať hneď v začiatkoch konfliktu. Urobiť si prestávku, upokojiť sa, aby ste sa mohli opäť stretnúť a navzájom si prejaviť pochopenie, prijatie, uznanie a možno i súhlas. Keď sa muž dostane do negatívneho stavu a žena je schopná správať sa ako pri tornáde, no jednoducho počká, kým to prejde, určite od neho získa veľa bodov navyše, lebo ho neobvinila a nesnažila sa ho zmeniť.

Špecifiká v partnerských vzťahoch

Muž má potrebu pravidelne sa vo vzťahu odťahovať, aby sa mohol znova priblížiť. Ženy sa však takéto odťahovanie muža môže dotknúť a keď sa vráti, potrebuje istý čas, aby nadviazala na to, čo bolo, porozprávať sa (uistiť sa, vyjadriť svoje obavy, možno hnev či pocit krivdy, zanedbania) a dostať sa na rovnaký stupeň dôvernosti. Muž sa odťahuje preto, aby uspokojil potrebu nezávislosti, autonómie. Vtedy až tak netúži po intímnej blízkosti. Má strach, že sa stáva príliš závislým od svojej partnerky.

Žena by preto mala mužovi poskytovať čas a ponechávať mu jeho priestor (starať sa chvíľu o seba a neniesť zodpovednosť za iných), aby nestratil pocit vlastnej identity. Muž zvládne iba určitý stupeň dôvernosti. Keď sa priblíži a potom sa neodtiahne, objavia sa príznaky ako náladovosť, podráždenosť, pasivita a obranný postoj. Obaja partneri by na sebe nemali byť závislí a mali by sa vedieť venovať aj sebe, svojim veciam a napĺňať svoje osobné potreby.

Prirodzený cyklus dôvernosti môže byť narušený už od detstva. Muž môže mať strach odtiahnuť sa, lebo videl nesúhlas svojej matky, keď sa otec citovo odpútal. Takýto muž ani nemusí vedieť, že sa potrebuje odpútať od partnerky. Podvedome si vymýšľa argumenty, aby to ospravedlnil. U takéhoto muža sa väčšmi rozvíja jeho ženská stránka, no deje sa tak preto, že čiastočne potláča svoju mužskosť. Je to veľmi citlivý muž. Snaží sa partnerke vyhovieť a ľúbiť ju, ale v tomto procese stráca časť svojej mužskosti. Keby sa odtiahol, trpel by pocitmi viny. Stráca túžbu, silu a vášeň, stáva sa pasívnym alebo príliš závislým a vôbec si neuvedomuje, čo sa vlastne stalo. Môže mať strach zo samoty, bojí sa odísť do jaskyne. Možno si len myslí, že nechce byť sám, lebo kdesi v kútiku srdca má strach, že stratí lásku. V detstve totiž zažil, že matka odmietala otca, alebo dokonca priamo jeho.

Niektorí muži sa nevedia odtiahnuť, a iným robí problémy priblížiť sa. Typický chlap sa ľahko odtiahne, ale nevie sa vrátiť a opäť byť otvorený. Možno kdesi v jeho vnútri sa skrýva strach, že si lásku nezaslúži. Bojí sa priblížiť a vstúpiť do príliš dôverného vzťahu. Nevie si totiž predstaviť, ako by partnerka privítala, keby sa väčšmi priblížil. Obom typom mužov - citlivým i pragmatickým chlapom - chýba pozitívna predstava či skúsenosť spojená s ich prirodzeným cyklom dôvernosti.

Ak si žena uvedomí, že v každom mužovi sa skrýva chrabrý rytier, lepšie pochopí jeho primárne potreby. Muž síce občas ocení starostlivosť a pomoc, ale ak jej dostáva priveľa, jeho sebadôvera klesá, alebo sa od ženy odvráti.

Sebaúcta ženy stúpa a klesá ako vlna na mori. Keď sa dostane až na dno, nastáva čas citového upratovania.

Vo vzájomných vzťahoch sa muži odťahujú a približujú, zatiaľ čo schopnosť žien ľúbiť seba i ostatných stúpa a klesá.

Muž často nechápe, že žena potrebuje padať na dno (mať občas pocit bezradnosti), aby sa od neho mohla odraziť (a niekedy sa pokúša jej v tom zabrániť, chytiť ju). Niekedy to okamžite vzťahuje na seba alebo má tendenciu situáciu akútne riešiť. Jediné, čo vtedy muž môže urobiť, je do ničoho ju netlačiť, o ničom ju nepresviedčať, iba jej ponúknuť lásku, podporu a pozornosť.

Muž by nemal zabudnúť na to, že aj keď sa mu darí poskytnúť žene podporu, môže to u nej niekedy vyvolať zhoršenie nálady. Vlna sa musí najskôr dotknúť dna, aby mohla opäť začať stúpať hore; keď to muž pochopí, nebude očakávať, že sa žena s jeho pomocou bude hneď cítiť lepšie.

Mužova láska a podpora nemôže vyriešiť ženine problémy navždy. Vďaka jeho láske sa však cíti bezpečnejšie, keď sa ponára hlbšie do studne. Je naivné očakávať, že žena bude vždy len milujúca partnerka. Muž musí predpokladať, že problémy sa z času na čas vyskytnú. No zakaždým môže mať dobrý pocit, ak žene prejaví pochopenie.

Keď človek potláča negatívne pocity, zároveň potláča aj tie pozitívne, a láska zomiera. Ak chceme mať pozitívne pocity lásky, šťastia, dôvery a vďačnosti, musíme pravidelne pocítiť aj hnev, smútok, strach a žiaľ. Keď sa žena ponorí do studne, zbavuje sa negatívnych pocitov.

Keď je muž jediným zdrojom lásky a podpory, znamená to preňho príliš veľkú záťaž. Žena by mala mať aj iné zdroje podpory, najmä vtedy, keď jej vlna klesá a muž je v jaskyni. Inak podľahne pocitu bezmocnosti a odporu voči partnerovi.

0. Najčastejšie omyly, ktorých sa dopúšťa žena:

0. Prečo má muž pocit, že nie je milovaný:

1. Pokúša sa zmeniť jeho správanie, ponúka rady, o ktoré ju nežiadal.

1. Lebo si myslí, že mu žena prestala dôverovať.

2. Snaží sa zmeniť alebo kontrolovať jeho správanie tým, že mu rozpráva o svojom trápení alebo o negatívnych pocitoch. (O pocitoch treba hovoriť, ale nie, ak chcete mužom

manipulovať alebo ho trestať.)

2. Myslí si, že ho žena prestala prijímať takého, aký je.

3. Nevenuje pozornosť tomu, čo pre ňu muž urobí; sústredí sa na to, čo neurobil.

3. Lebo žena považuje za samozrejmé, čo pre ňu robí a neocení to.

4. Koriguje správanie muža a hovorí mu, čo má robiť, ako keby bol dieťa.

4. Muž necíti ženin obdiv.

5. Svoje pocity vyjadruje nepriamo, prostredníctvom rečníckych otázok: "Ako si to mohol urobiť?"

5. Muž má pocit, že stratil ženin súhlas.

6. Keď muž urobí rozhodnutie alebo prevezme iniciatívu, ona ho koriguje alebo kritizuje.

6. Muž cíti, že ho žena prestala povzbudzovať, aby konal samostatne.

0. Omyly muža:

0. Prečo sa žena cíti nemilovaná:

1. Nepočúva, ľahko sa rozptýli, nekladie otázky prejavujúce záujem či starosť.

1. Muž jej nevenuje pozornosť a neprejavuje záujem.

2. Jej pocity berie doslovne, koriguje ju. Myslí si, že ho žena žiada o riešenie a preto jej dáva rady.

2. Žena má pocit, že ju muž nechápe (chýba pochopenie).

3. Počúva, ale potom sa nahnevá a obviňuje ženu.

3. Žena sa cíti nemilovaná, lebo muž nerešpektuje jej pocity (je voči nej neúctivý).

4. Znižuje význam jej pocitov a potrieb. Deti alebo práca sú preňho dôležitejšie.

4. Žena necíti jeho oddanosť, nie je preňho jediná.

5. Keď sa žena trápi, muž jej vysvetľuje, prečo má pravdu on a prečo sa nemá trápiť.

5. Žena sa cíti nemilovaná, lebo muž neuznáva (chýba uznanie) jej pocity a vyvoláva v nej dojem, že nemá na nič právo.

6. Vypočuje ženu, nepovie nič alebo jednoducho odíde.

6. Cíti neistotu, lebo nedostáva ubezpečenie, ktoré potrebuje.

Ako počúvať bez hnevu

0. Čo si treba pamätať:

0. Čo robiť a čo nie:

1. Hnev pramení z vášho nepochopenia ženinho hľadiska.

1. Pokúste sa ju pochopiť. Neviňte ju, že vás nahnevala. Ona za to nemôže.

2. Pamätajte si, že pocity nemusia hneď dávať zmysel. No napriek tomu existujú a žena potrebuje vašu účasť.

2. Zhlboka dýchajte, ale nehovorte nič! Uvoľnite sa! Predstavte si, ako by bolo vám, keby ste svet vnímali jej očami. Nesnažte sa ovládať situáciu.

3. Nezabudnite, že hnev môže prameniť z vašej bezradnosti. Aj keby sa partnerka hneď necítila lepšie, tým, že ju počúvate a chápete, jej veľmi pomáhate.

3. Neobviňujte ju, že jej vaše riešenia nepomáhajú. Ako sa môže cítiť lepšie, keď nepotrebuje riešenie? Odolajte nutkaniu ponúknuť riešenie.

4. Majte na pamäti, že môžete chápať, hoci nesúhlasíte. Aj tak môžete byť dobrý poslucháč.

4. Ak chcete vyjadriť odlišný názor, počkajte, kým žena dohovorí, opakujte jej názor a až potom vyjadrite svoj. Nezvyšujte hlas.

5. Nemusíte všetko chápať, aby z vás bol pozorný poslucháč.

5. Dajte najavo, že nerozumiete, ale chceli by ste porozumieť jej slovám. Prevezmite na seba zodpovednosť, neobviňujte partnerku, nenaznačujte, že ju nemožno pochopiť.

6. Vy nie ste zodpovedný za to, ako sa cíti partnerka. Možno sa vám zdá, že vás obviňuje, v skutočnosti však potrebuje vaše pochopenie.

6. Neobhajujte sa, kým vaša partnerka nepocíti, že vám na nej záleží a že ju chápete. Potom môžete ohľaduplne vysvetľovať, alebo sa ospravedlniť.

7. Ak vás partnerka veľmi nahnevá, možno vám neverí. Kdesi v nej sa ukrýva dievčatko, čo sa bojí, že jej ublížite; najväčšmi potrebuje vašu láskavosť a účasť.

7. Nehádajte sa. Počkajte, kým sa žena trochu upokojí a porozprávajte sa neskôr. Vyskúšajte techniku intímneho listu.

Sú dva typy mužov: jeden sa tvrdohlavo bráni, keď sa ho žena pokúša zmeniť a ten druhý síce súhlasí, ale neskôr zabudne a vráti sa k svojmu pôvodnému správaniu. Muž teda odporuje aktívne alebo pasívne.

Muž potrebuje, aby ho žena prijímala takého, aký je, bez ohľadu na chyby. Prijať človeka aj s jeho chybami nie je ľahké, najmä keď si uvedomujeme, že by sa mohol zmeniť k lepšiemu. Môžeme si to uľahčiť, keď pochopíme, že muž sa môže rozvíjať, ak sa vzdáme pokusov zmeniť jeho správanie.

Ako sa vzdať pokusov o zmenu mužovho správania

0. Na čo žena musí myslieť:

0. Čo môže urobiť:

1. Nevypytujte sa ho priveľmi, keď je nešťastný, lebo bude mať dojem, že ho chcete zmeniť.

1. Nevšímajte si ho, ak o svojom probléme sám nechce hovoriť. Dajte najavo, že ste ochotná sa rozprávať, ale nepreháňajte to.

2. Nesnažte sa ho vylepšovať. Muž potrebuje pre svoj rast vašu lásku, nie odmietnutie.

2. Dôverujte v jeho schopnosť rozvoja, nežiadajte, aby sa zmenil. Úprimne sa porozprávajte, ale nežiadajte, aby sa zmenil.

3. Keď mu dáte radu, o ktorú vás nežiadal, môže mať dojem, že mu nedôverujete, snažíte sa ho kontrolovať či dokonca, že ho odmietate.

3. Buďte trpezlivá a verte, že sa naučí, čo potrebuje aj bez vašej pomoci. Počkajte, až vás sám požiada o radu.

4. Keď je muž tvrdohlavý a vzdoruje zmenám, cíti sa nemilovaný; bojí sa priznať chyby, aby nestratil vašu lásku.

4. Dajte mu najavo, že nemusí byť dokonalý, aby si zaslúžil vašu lásku. Naučte sa odpúšťať.

5. Ak sa obetujete a dúfate, že partner urobí to isté pre vás, bude mať pocit, že naňho robíte nátlak, aby sa zmenil.

5. Naučte sa byť na ňom menej závislá. Robte veci, ktoré vám prinášajú uspokojenie, aj bez partnera.

6. O negatívnych pocitoch môžete hovoriť bez toho, aby ste sa pokúšali o zmenu partnerovho správania. Ak pocíti, že ho akceptujete, bude vás pozornejšie počúvať.

6. Keď hovoríte o pocitoch, dajte mu najavo, že ho nechcete poúčať, čo má robiť, ale chcete, aby bral na vaše pocity ohľad.

7. Ak budete partnerovi dávať príkazy a rozhodovať zaňho, bude mať pocit, že ho korigujete a manipulujete ním.

7. Uvoľnite sa a vzdajte to. Naučte sa prijímať aj jeho chyby. Dajte najavo, že jeho pocity sú pre vás dôležitejšie ako dokonalosť. Nesnažte sa ho poúčať a korigovať.

Ako vyjadrovať (aj negatívne) pocity

Väčšinou sme si počas prvých osemnástich rokov života osvojovali nevhodné komunikačné zručnosti. Vzhľadom na to, že sme sa nenaučili hovoriť o svojich pocitoch, zdá sa nám neprekonateľne ťažké láskyplne komunikovať, keď práve prežívame negatívne pocity.

1. Ako máme vyjadriť lásku, keď sme nahnevaní alebo nespokojní, ak sa rodičia počas nášho dospievania iba hádali alebo sa dohodli, že sa pred nami hádať nebudú?

2. Ako prinútime deti, aby nás poslúchali aj bez kriku a trestov, keď naši rodičia v záujme udržania disciplíny na nás kričali alebo používali tresty?

3. Ako máme vedieť požiadať partnera o viac podpory, keď nás rodičia v detstve zanedbávali a prežívali sme časté sklamania?

4. Ako sa môžeme otvorene zdôveriť partnerovi so svojimi pocitmi, keď máme strach z odmietnutia?

5. Ako sa máme rozprávať s partnerom, keď naše city hovoria: "Nenávidím ťa?"

6. Ako máme povedať "Prepáč," keď nás v detstve za každú chybu potrestali?

7. Ako si máme priznať chybu, keď sa bojíme trestu a odmietnutia?

8. Ako máme dať najavo svoje pocity, keď nás v detstve za hnev či plač neprestajne odmietali alebo odsudzovali?

9. Ako máme povedať, čo chceme, keď nás v detstve karhali, že chceme priveľa?

10. Ako máme vedieť, čo cítime, keď naši rodičia nemali čas, trpezlivosť alebo potrebné vedomosti, aby sa nás spýtali, čo cítime, alebo čo nás trápi?

11. Ako máme akceptovať partnerove nedostatky, keď sme ako deti mali pocit, že človek musí byť dokonalý, aby bol hoden lásky?

12. Ako môžeme pochopiť partnerove bolestivé pocity, keď sa nenašiel nikto, kto by počúval tie naše?

13. Ako môžeme odpúšťať, keď nám nikto neodpustil?

14. Ako si máme uľaviť plačom, keď nám v detstve opakovali: "Neplač," alebo "Kedy už vyrastieš?" alebo "Iba malé deti plačú?"

15. Ako máme vnímať partnerovo sklamanie, keď nám v detstve tvrdili, že za matkinu bolesť môžeme my, ešte predtým, ako sme pochopili, že zodpovednosť nenesieme?

16. Ako môžeme vnímať partnerov hnev, keď si náš otec alebo matka vybíjali svoju frustráciu krikom a príkazmi?

17. Ako môžeme byť otvorení a dôverovať partnerovi, ak nás zradili prví ľudia, ktorým sme vo svojej nevinnosti verili?

18. Ako máme láskyplne a ohľaduplne hovoriť o svojich pocitoch, keď sme sa osemnásť rokov báli, že nás rodičia odmietnu alebo opustia?

Odpoveď na všetkých osemnásť otázok je rovnaká: láskyplná komunikácia je možná, ale musíme sa ju naučiť. Musíme napraviť, čo sa osemnásť rokov zanedbávalo. Nikto nie je dokonalý, ani rodičia. Ak máme problémy s komunikáciou, nie je to ani kliatba, ani partnerova chyba. Je to spôsobené nedostatkom správnej výchovy a atmosféry bezpečia.

Čiastočné preskúmanie pocitov neprináša úľavu. Napríklad:

1. Cítiť len hnev nám veľmi nepomôže. Čím väčšmi sa sústredíme iba na svoj hnev, tým budeme nahnevanejší.

2. Dlhotrvajúci plač v nás zanechá pocit prázdnoty, ak smútok nenahradíme inými pocitmi.

3. Náš strach sa bude zväčšovať, ak nebudeme cítiť nič iné.

4. Ak zotrváme pri pocitoch ľútosti, pocity viny a hanby poškodia našu sebaúctu.

5. Ak sa budeme snažiť cítiť vždy len lásku, prinúti nás to potláčať všetky negatívne pocity a po niekoľkých rokoch dôjde k otupeniu našich citov až k úplnej necitlivosti.

Intímne listy účinkujú práve preto, že v nich pravdivo vyjadríme všetky pocity. Ak chceme vyliečiť vnútornú bolesť, musíme precítiť všetky štyri primárne aspekty citovej bolesti: hnev, smútok, strach a ľútosť. Vyjadrením všetkých štyroch aspektov zmiernime citovú bolesť. Keby sme písali len o jednom alebo dvoch negatívnych pocitoch, nedosiahli by sme rovnaký účinok. Mnohé naše negatívne citové reakcie sú totiž skôr obranné mechanizmy, ktoré nevedomky používame, aby sme sa vyhli skutočným pocitom. Napríklad:

1. Ľudia, ktorí sa ľahko nahnevajú, sa pokúšajú uniknúť pred pocitmi bolesti, smútku, strachu alebo ľútosti. Ak dajú týmto citom voľný priebeh, prejde aj hnev a na jeho miesto nastúpi láska.

2. Ľudia, ktorí sa ľahko rozplačú, sa zvyčajne nevedia nahnevať. Ak sa však naučia vyjadriť hnev, cítia sa oveľa lepšie a prejavujú viac lásky.

3. Ľudia, ktorí majú stále strach, potrebujú pocítiť aj hnev; ich strach potom zmizne.

4. Ľudia, ktorí často cítia ľútosť a vinu, potrebujú pocítiť a vyjadriť hnev a bolesť; až potom dokážu mať radi sami seba, ako si zasluhujú.

5. Ľudia, ktorí vždy cítia len lásku, ale nechápu, prečo sú v depresii, by si mali položiť otázku: "Kvôli čomu by som sa vedel nahnevať alebo rozčúliť?" a potom na ňu písomne odpovedať. Pomôže im to objaviť pocity, ktoré sa skrývajú za ich depresiou. Na takýto účel možno využiť techniku intímneho listu.

Za pocitmi sa môžu skrývať ďalšie pocity. Nasleduje niekoľko príkladov, ako muži a ženy používajú negatívne pocity na zakrývanie či potlačenie svojej skutočnej bolesti. Tento proces prebieha automaticky. Často si to ani neuvedomujeme. Uvažujme chvíľku nad týmito otázkami:

• Usmievame sa niekedy, keď sme nahnevaní?

• Správali sme sa niekedy ako nahnevaní, keď v skutočnosti sme mali strach?

• Smejeme sa a žartujeme, keď v skutočnosti sme smutní?

• Ľahko obviňujeme druhých, keď máme pocity viny alebo strachu?

Dôležité je venovať sa svojim autentickým pocitom a nebáť sa ich vyjadriť. Keď si nájdeme čas načúvať svojim pocitom, akoby sme dieťaťu v sebe vraveli: "Zaslúžiš si, aby som ťa vypočul. Chcem ťa počúvať, lebo mi na tebe záleží."

Intímny list

Meno:.............................. Dátum:.................................

Píšem tento list, aby som sa s Tebou podelil/a o svoje pocity.

1. Hnev

• Nepáči sa mi, keď...

• Frustruje ma...

• Hnevám sa, že...

• Rozčuľuje ma...

• Chcem...

2. Smútok

• Cítim sklamanie...

• Je mi smutno, keď...

• Zraňuje ma...

• Chcel/a som...

• Chcem...

3. Strach

• Trápi ma...

• Obávam sa...

• Mám strach...

• Nechcem...

• Potrebujem...

• Chcem...

4. Ľútosť

• Uvádza ma do rozpakov...

• Mrzí ma...

• Hanbím sa...

• Nechcel/a som...

• Chcem...

5. Láska

• Ľúbim Ťa...

• Chcem...

• Chápem...

• Odpúšťam...

• Vážim si...

• Ďakujem Ti za...

• Viem...

P.S. Odpoveď, ktorú by som chcel/a počuť:

Záver

Dnes už vieme, že mnohé choroby tela priamo súvisia s nevyriešenou emocionálnou bolesťou. Potláčaná citová bolesť sa často stáva bolesťou alebo chorobou tela a môže dokonca spôsobiť predčasné úmrtie. Väčšina našich deštruktívnych nutkaní a zlozvykov, aj rôzne druhy posadnutosti sú vlastne vyjadrením vnútorných citových zranení.

Aby sme mohli rozvíjať schopnosť mať rád seba samého, potrebujeme dostávať lásku.

Aby sme mohli prijímať lásku, musíme mať okolo seba ľudí, ktorým sa môžeme otvorene a bez obáv zdôveriť s našimi pocitmi. Je nesmierne dôležité mať vo svojom živote ľudí, s ktorými sa môžeme podeliť o všetky svoje pocity a vedieť, že nás budú mať radi a neublížia nám kritikou, odsudzovaním a odmietaním.

Sila skupinovej podpory je takisto niečo, čo nemožno opísať, lebo to treba prežiť. Priateľská skupina vie robiť zázraky pri objavovaní hlboko skrytých pocitov. Ak sa o ne podelíme so skupinou, znamená to, že nám viac ľudí naraz môže dať lásku. Počet osôb v skupine zvyšuje potenciál ďalšieho rastu. Aj keď sami pred skupinou nehovoríme, stačí, že máme príležitosť vypočuť si ostatných, ako otvorene a úprimne rozprávajú o svojich pocitoch, lebo si tým rozširujeme obzor a prehlbujeme vhľad.

Vzťah možno označiť za zdravý, ak obaja partneri môžu slobodne vyjadriť svoje potreby a túžby a obaja majú rovnaké právo povedať nie, ak sa tak rozhodnú.

Vo chvíľach, keď sme šťastní, zamilovaní alebo spokojní, sa môžu vynoriť dlhodobo potláčané pocity, nezahojené rany z minulosti. Je to preto, že láska nám vytvorí bezpečné podmienky, aby sme si uvedomili dlho potláčané pocity, viac vnímali svoju bolesť. Keď sme rozrušení, približne 90% rozrušenia súvisí s našou minulosťou a 10% s aktuálnym podnetom. Vtedy máme tendenciu ujsť od lásky alebo sa oddať zlozvykom. Toto obdobie je však potrebné využiť na spracovanie pocitov.

Článok venovaný všetkým mužom a ženám, aby lepšie chápali seba i ostatných. Pretože vo všetkých medziľudských vzťahoch sa prejavujú i nezmazateľné črty našej rodovej podstaty. Za krásu myšlienok ďakujem Johnovi Grayovi, pretože väčšina z nich patrí práve jemu a sú obsahom tejto nadčasovej knihy: Men are from Mars, Women are from Venus. HarperCollins Publishers, New York, 1992 (slovenské vydanie: Muži sú z Marsu, ženy z Venuše. Ikar 2002, 2012)