Pre mladých a neskúsených vo vzťahoch

Príklad

S partnerkou sme sa rozišli po 5 rokoch spoločného vzťahu. Rok sme už spolu bývali v prenajatom byte, ktorí sme si chceli kúpiť. Uvedomujem si svoje chyby a nedostatky, ale som ochotný na nich pracovať, no moja partnerka už nie (zrejme už prestala byť tolerantná, milovať ma aj s mojimi chybami, nemá chuť pracovať na sebe či na našom vzťahu). Do toho sa zapojili jej rodičia, ktorí ma nikdy nemali najradšej, resp. vždy mali nejaké výhrady. Obaja sme mladí, partnerka ich teda počúvala a bola závislá na ich názore. Za náš rozchod by nemal byť zodpovedný nikto tretí (aspoň o ňom neviem), ale majú to byť len moje chyby, ktorými som spôsobil veľa komplikácií vo vzťahu a vraj aj moja žiarlivosť. Usiloval som sa dávať partnerke dostatok slobody, ale zrejme som si všímal každý detail, zmenu správania a chcel všetko riešiť. Potom mi už partnerka prestala rozprávať o sebe úprimne, ako aj o svojich činnostiach (napríklad s kým bola, s kým sa cíti dobre, s kým je v kontakte atď.) a tajila čoraz viac vecí. Priznám sa, že som sa bál, že ju stratím, ale nikdy som ju nechcel kontrolovať ani ju obmedzovať. Veľmi som ju potreboval a bál som sa, že ma prestane milovať. Viem, že to bolo hlúpe a zrejme som to všetko pokazil svojou komplikovanou povahou, predčasnými úsudkami či opatreniami. Uvedomujem si ale aj jej chyby, ktoré som zvyčajne, z veľkej lásky k nej, prehliadal. Nikdy som ženám nerozumel a zrejme nikdy ani nebudem. Ženy všeobecne zložito a v náznakoch rozprávajú a ja tie náznaky nie vždy pochopím, ich signály neviem dešifrovať správne. Prečo nemôžu byť jednoduché, otvorené a priame? Prečo chcú, aby sme na všetko prichádzali sami a čakajú, že budeme vedieť kedy, čo, ako urobiť, aby sme ich potešili, alebo sa vyhli tomu, že im ublížime?

Pre mladých a neskúsených vo vzťahoch

V partnerských vzťahoch (hlavne v ich začiatkoch) sa ľudia snažia byť lepšími tak dlho, ako to len pôjde. Vedia, že prehnanou úprimnosťou a holým obrazom seba by jeden druhého stratili. Preto nielen ženy sú komplikované, ale aj muži. Rokmi postupne zhadzujeme všetky masky a začíname byť skutočne úprimní, či už v pokojných rozhovoroch alebo pri hádkach. Ide o to, či to ustojíme a dokážeme sa po hádke aj pokojne porozprávať a usilovať sa o kompromis, aby nikto nemusel trpieť viac či obetovať sa menej..., alebo nechávame veci nevypovedané, prípadne sa uzatvárame do seba či hľadáme útechu inde. Skutočný život už nie je fáza zamilovanosti, ale reálnych problémov. O tom vie svoje každá mladá rodina s deťmi. Až vtedy mnoho ľudí zistí, že ešte na vážny vzťah nie sú pripravení a riešia to každý po svojom (niekto útekom a niekto častými zmenami správania, na čo doplácajú hlavne deti).

Nechať vo vzťahoch veciam voľný priebeh znamená nechať partnerovi dostatok času (na spracovanie vážnej situácie či pre neho dôležitej informácie zvonku/zvnútra) a osobnej slobody, nie však nezaujímať sa o neho, nezaujímať sa o vzťah, čakať, čo urobí ten druhý. Vzťah je akoby živý organizmus, ktorý si denne žiada svoju "potravu" a starostlivosť.

Dôležité je, aby sa so zamilovanosťou nevytratila aj vzájomná úcta, láska, schopnosť meniť sa a robiť kompromisy pre spoločné blaho i blaho toho druhého. Je správne nezabúdať byť vo vzťahu i kamaráti, komunikovať bez nátlaku a výčitiek, vžívať sa do kože toho druhého, vnímať jeho potreby, byť nezaujatý, nepresadzovať svoje egoistické ciele, pretože život nie je o tom. Hodnoty, ktoré tvoríme spoločne, nie sú súkromným dielom a nikto si ich nemôže privlastniť. No každý vo vzťahu má právo i na svoje súkromie a osobné šťastie.

Pedantný plánovač alebo ľahostajný ignorant? Ani jedno ani druhé. Rovnováha, sebakritika a pokora. Nesnažiť sa mať vo všetkom jasno (už samotný život a rôzne situácie v ňom jasné nie sú..., ani city človeka a jeho správanie nie je vždy popísateľné, vysvetliteľné či logické). Niekto by mal byť vo vzťahu viac spontánny a nemať odpoveď či plán na všetko. Nemusí byť predsa vždy o krok vpred. Niekedy je fajn nechať sa viesť, počúvať hlas svojho srdca i načúvať potrebám toho druhého. Inokedy byť zasa tým, kto povedie, ochráni, uistí. Iný si zasa musí dávať pozor, aby nebol príliš nevšímavý, ľahostajný. Možno vieme hovoriť o svojich chybách, ak sme pritlačení k múru, ale dokážeme na nich pracovať aj v čase totálnej pohody? Buďme stáli, pracujme na sebe systematicky, neupozorňujme okolie na to, že to robíme a koľko nás to stojí námahy. Obaja členovia páru majú na čom pracovať (za seba i pre vzťah), a buď to chcú robiť spolu, alebo každý oddelene či s niekým iným. Obaja máme vlastný podiel zodpovednosti za náš spoločný vzťah. Sypeme si popol na hlavu obaja, ak už príde na spytovanie svedomia? Aký je to vzťah a aká láska, keď jeden druhého necháme trpieť, čakať alebo ponižovať sa? Nikoho sme nezabili, len sme si obaja spôsobili krízu vo vzťahu, a podľa toho sa treba správať - zodpovedne a primerane situácii. Láska si vyžaduje čistú hlavu a čas pre toho druhého. Karierizmus, rôzne iné (často zbytočné) aktivity, únava... vzájomný vzťah postupne ničia a to ešte nemusíme byť ani manželia a prežívať ďalšiu krízu kvôli deťom. Ak nás zlomila táto kríza, je lepšie ešte vnútorne dozrieť, a potom vstúpiť do vzťahu pôvodného (a posunúť sa v ňom ďalej) či nového (budovať niečo nové a iné s niekým kompatibilnejším).

Netreba zabúdať na vzťahy s budúcimi svokrovcami, prípadne si ešte upraviť vzťahy s vlastnou rodinou. Rodina bude vždy súčasťou nás oboch. Ak moja rodina nedokáže prijať partnera, vždy to bude problém, pokiaľ sa za mňa partner nepostaví a nezačne za mňa pred rodinou bojovať. Vždy budeme pod vplyvom rodičov, jedine že by sme sa sami a dobrovoľne chceli od nich odtrhnúť v zmysle podmienky: Buď začnete rešpektovať môjho partnera, alebo sa nemusíme tváriť ako rodina a každý si bude žiť svojím životom. Takéto extrémizmy ale nie sú vhodné, pretože hoci by sa partner kvôli inému zriekol vlastnej rodiny, veľmi by mu chýbala a poznačilo by ho to (vnútorne by ho to dobehlo). Rodinu totiž nikto nikdy nenahradí, iba doplní ako partner. Na druhej strane, v čase zamilovanosti, môže byť práve rodina tá, ktorá nás drží pri zemi a otvára nám oči. Je len na nás, ako dokážeme filtrovať a korigovať ich narážky, pripomienky či upozornenia tak, aby sme si vzájomne ako rodina neubližovali.

Ak sa naučíme mať viac radi samých seba aj so svojimi nedostatkami, už nebudeme tak veľmi lipnúť na niekom inom, ani ho obmedzovať, pretože láska a vernosť sa vynútiť nedajú. Bude z nás vyžarovať pokoj, budeme sa vedieť sústrediť na potreby toho druhého ako vyrovnané a silné osobnosti s potrebou odovzdávať to dobré v nás okoliu. Vo vzťahu by mala existovať náväznosť - ak mi je s partnerom dobre, nebudem od neho utekať, nič mu tajiť či hľadať si náhradu... a nebudem mu ani ubližovať svojím správaním. Ak mi s partnerom prestane byť dobre, buď obaja niečo robíme zle, ale chceme zostať spolu a robiť to inak..., alebo sme jednoducho zistili, že k sebe nepatríme. Žiaľ, v reálnych vzťahoch už do týchto rozhodnutí často vstupuje niekto tretí, čo výrazne skresľuje skutočnosť a urýchľuje udalosti, ovplyvňuje správanie - ak to nie je vplyv rodičov, častejšie je to nový potenciálny partner.

Nebojme sa rozchodu, nebojme sa pustiť človeka, ktorý už s nami nechce byť. Nikoho neprinútime, aby nás naďalej miloval. Pravá láska nie je vlak, ktorý zmeškáme, ale bumerang, ktorý sa vždy (po kríze) vráti k tomu, kto ho naučil lietať. Ak to pravá láska nebola, jeden alebo druhý si časom nájde iného. Láska vzniká zo vzájomných sympatií a duševnej blízkosti a nezaniká bezdôvodne. Zrejme ju už istú dobu nemalo čo držať ani živiť. Hľadanie pravej lásky je proces vyžadujúci si trpezlivosť. Ak jeden nepociťoval pravú lásku, len si myslel, že ju pociťuje, obaja by mali byť vďační za toto včasné poznanie a nebrať rozchod ako zlyhanie (prípadne zlyhanie jedného z partnerov), ale ako skúsenosť a možnosť ísť ďalej. Rozchod síce bolí, ale žiadny človek nie je naším vlastníctvom a nie je správne ubližovať sebe ani tomu druhému (vydieraním, ponižovaním, ponižovaním seba, manipulovaním s citmi iného, stavaním sa do role obete, obviňovaním partnera atď.).

"Nechoď do nového vzťahu, kým ešte budeš cítiť smútok za predošlým a cítiť sa osamelo. Prvé mesiace vzťahu sú vždy najkrajšie (napokon je také aj priateľstvo), ale niekedy je lepšie vnímať seba a svoje správanie mimo vzťahu, vnímať toho druhého a jeho správanie mimo vzťahu v rôznych situáciách, budovať seba a zamerať sa na podstatu vážneho vzťahu. Táto predpríprava značne eliminuje možnosť ďalšieho rozchodu. Musíš byť ale dosť vnímavý na to, aby si vedel nielen predpovedať vážne rozdiely, ale aj rozlišovať vážne od prirodzenej odlišnosti, nemennú podstatu od meniteľných návykov. Ak chcem s niekým stráviť zvyšok života, pred daným rozhodnutím pustím k slovu aj svoj rozum (v akom období, prečo a na základe akých kritérií som si zvolil tohto človeka a usúdil, že je vhodný pre mňa, ako sa tento človek správa k iným mimo mojej prítomnosti, aká by bola naša spoločná budúcnosť, s akými rizikami pri aktuálnych skutočnostiach). Obaja partneri by sa vo vlastnom záujme a kvôli vzťahu mali hlavne v začiatkoch ponárať do hĺbky svojej duše a rozhodnúť sa v čase, v ktorom ,to ešte tak nebolí.ʻ A na to potrebuje každý, okrem skúseností, aj duševnú zrelosť. Práve tá pomáha urobiť správne rozhodnutie a prekonať bolesť v čase, keď ,to už naozaj bolí.ʻ"

Láska nie je nárokom, ale nezaslúženým darom, nevinným stavom. Pravá láska znamená, že hoci dvaja ľudia prerušili kontakt, dohodli sa na rozchode, sú na seba tak naviazaní a ich životy sú tak prepojené, že si nedokážu nájsť nového partnera, ale stále ich niečo ťahá do starého vzťahu. Pravá láska nie je to, že si nájdem nového partnera, pri ktorom nakoniec zistím, že nebol až taký dobrý, a tak sa rozhodnem, že sa vrátim späť. To je už skôr kalkulovanie, kde mi bolo lepšie. Niekedy i nezrelosť a vypočítavosť, únik od zodpovednosti či záväzku. Pravá láska ostáva i po ukončení kontaktu a vráti sa späť. Nedá sa jednoducho vymazať odtrhnutím sa od partnera. Ale pravá láska nemôže byť pravá, ak je iba jednostranná. Niekedy nie je vzťah pevný, vážny či osobný z rôznych dôvodov. Možno ho ovplyvňuje duševná nezrelosť, pochybnosti, práca alebo iné aktivity a možno i iní kamaráti, s ktorými sa radi chodíme zabávať a necháme sa nimi ovplyvňovať.

Prvý sexuálny partner nás mohol niekam v živote posunúť, pri ňom sa nám otvorili nové možnosti, skúsili sme, aké to je existovať vo vzťahu, aké je to byť milovaný duševne i fyzicky, ale nie je to naša konečná? Zrejme potrebujeme ísť ďalej, skúsiť ešte niečo iné, kým dozrejeme a pochopíme, čo vlastne chceme, aký typ človeka nám vyhovuje najviac. A možno sme v danom vzťahu dozreli a zistili, že toto nie je to pravé pre nás. Nerozísť sa zo strachu pred bolesťou z rozchodu, rešpektom pred samotou, kvôli postojom rodiny, priateľov určite nie je správne rozhodnutie. Priateľstvá udržiavame aj počas vzťahu, aby sme po ňom nemuseli zostať úplne sami. Avšak netrávime s nimi viac času ako s partnerom. Najsmutnejšie je, ak sa sklamaniami či životnou filozofiou dostaneme do stavu, kedy už netúžime po partnerovi na celý život (strácame nádej, ochotu, trpezlivosť), ale vyhľadávame najmä "prechodné stanice" a sexuálne zábavky. Neobstojí ani tvrdenie, že kým nemám stály vzťah, potrebujem si užiť.

Tak, ako sa človek má právo zamilovať, tak existuje aj opačný proces. I na neho človek má právo. Niekedy sa ťažko určuje príčina, často je tých príčin viac, pričom vôbec nemusíme byť nehodným človekom alebo zlým partnerom. Je fajn uvedomiť si svoje chyby a poučiť sa z nich (na to slúži úprimnosť a spätná väzba), ale nie je fajn obviňovať seba či toho druhého, alebo chcieť vzťah za každú cenu zachraňovať. Zachraňuje sa iba vtedy, ak sú láska, úcta a náklonnosť vzájomné. Nie je vždy jednoduché zistiť, či je to kríza alebo reálne citové odpútanie sa, ktoré si vyžaduje odlúčenie (pauzy v partnerských vzťahoch neuznávam, uznávam ich len v manželstvách s deťmi, kedy určite stojí za námahu vyskúšať úplne všetko pre záchranu vzťahu, aj dočasné odlúčenie). Určite to stojí za to zistiť (minimálne jedna strana je zvyčajne o tom presvedčená viac ako tá druhá, a ak sa cíti právom ukrivdená, iniciuje ďalšie roky; najmä v jej réžii je snaha o zotrvaní vo vzťahu alebo snaha o odlúčenie). Hlavným cieľom oboch by malo byť netrápiť seba ani toho druhého, k čomu je potrebné naučiť sa odpúšťať a konať nielen ľudsky, empaticky a morálne správne, ale aj efektívne s ohľadom na obe strany (až sekundárne s ohľadom na rodinu, blízkych, okolie).

Naša minulosť nás formuje v súčasnosti a môže spôsobovať to, že sme pre ľudí, ktorých ľúbime, akousi príťažou. Možno nimi i podvedome manipulujeme, pretože nie sme ochotní znášať to, ak nás niekto raní, nie sme ochotní prijať jeho skutočnú podstatu a robiť ústupky a už vôbec ho nechceme stratiť, dokonca ani vtedy, keď už on nás tak nemiluje, pretože opäť myslíme viac na to, čo my budeme robiť, koľko sme my pre tento vzťah obetovali atď. Zvykne sa tomu hovoriť emocionálne, osobnostne nevyrovnaná osobnosť vplyvom zranení z minulosti, najmä z detstva. Takýto ľudia potrebujú viac času na to, aby ešte sami dozreli, vybudovali samých seba, pripravili svoje vnútro pre vážny vzťah, v ktorom budú vedieť dlhodobo existovať bez vážnych problémov z ich strany. Samozrejme neovplyvnia problémy zo strany druhej, ale vnútorne vyrovnaná osobnosť to prekoná už len tým, že dáva tomu druhému úplnú slobodu - neusiluje sa nič vynucovať, nič nečaká - len miluje (netlačí, nenúti, nežiarli, nevyhráža sa, nevypočúva, nesleduje, neoveruje si tvrdenia, nenárokuje si toho druhého, nevyčíta, nekladie si podmienky atď.)... a pokiaľ to tomu druhému nestačí, s bolesťou v srdci to prijíma ako fakt, nie ako krivdu. Skutočne vnútorne vyrovnaná osobnosť vie existovať so samým sebou a praje si šťastie toho druhého, hoci ho miluje, a hoci jeho šťastie nemá byť spojené práve s ním. Láska je tak krehká, že ju naše zranenia často udusia, zabijú. My sami potrebujeme uzdravenie a ťažko chcieť uzdravenie cez toho druhého. V procese osobného uzdravenia môžeme ničiť jeho, minimálne ho ničím nenapĺňame, hoci robíme všetko na svete. Avšak to zranenie v nás kričí rôznymi spôsobmi a vyskočí v rôznych situáciách. Možno sme prchkí, výbušní, žiarliví, čo je dobré uvedomovať si a pracovať na tom. Už vtedy je dobré v/na sebe vidieť aj množstvo pozitív, na ktorých sa dá stavať. Vďaka nim máme dostatok síl na odstraňovanie negatív, vyzrievať v silnú a vyrovnanú osobnosť napriek svojim zraneniam z minulosti. Iba takýto človek môže vstupovať do perspektívneho vzťahu a má na pamäti to, že zodpovedá len za svoj vklad do vzťahu, nie za vklad či slabý základ toho druhého. Vychovávať a meniť sa musíme chcieť sami. Ak to bude chcieť viac náš partner, zničí to jeho i náš vzťah. Zrelosť ducha sa potvrdzuje kompromismi, predvídaním, všímaním si toho druhého, postupnosťou riešenia, odlíšením vážneho od banálneho, dialógmi bez urážok či urážania sa, výstupov. Väčšinou, ak vážny dôvod na rozchod nie je, jedna strana ho hľadať začne, a pritom dôvodom je možno ona sama tým, že prestala ľúbiť a zistila, že nevie, čo chce..., že ešte nedokáže prijať zodpovednosť, milovať iného aj s chybami atď. Úprimnosť (nie za každú cenu a nie v nevhodnej chvíli) je ďalším liekom na každú krízu vo vzťahu, v ktorom ešte existuje vzájomná láska (nie vtedy, ak jeden ľúbiť prestal, i keby dôvodom mal byť ten druhý).

Ak dvaja veľmi mladí ľudia začnú spolu chodiť príliš skoro a brať to príliš vážne, môže nastať problém. Je to akoby chcelo dieťa čím skôr dospieť, no nemá na to ani predpoklady, ani skúsenosti. Mladý človek ešte nemusí vedieť, čo vlastne chce a či mu ten druhý naozaj "pasuje." Ide skôr o učenie sa pokusom - omylom s malým počtom skúseností. V mladosti sa z toho vytvorí zvyk (alebo i záväzok z predčasného spojenia dvoch rodín a plnenia ich očakávaní, pocit zodpovednosti, tlaku, povinnosti, potreba nesklamať), lebo mladí ľudia ešte dozrievajú a menia sa, čím je ich vzťah odsúdený na zánik, prípadné neskoršie podvádzanie partnera. Niekomu trvá duševné zretie oveľa dlhšie ako inému, pretože nemáme všetci kvalitných základ (výchovný, vzorový alebo iný) i osobnostnú "výbavu."

"Milujte bez výčitiek a podmienok, nepresviedčajte ju, že za to stojíte, meňte sa iba kvôli sebe. A ona Vás buď prijme takého, aký ste a zistí, že to bol iba rozmar alebo kríza z jej strany, pretože spoznala niekoho, s kým by to mohlo byť lepšie..., alebo pôjde inou cestou, prípadne za tým, s kým jej podľa nej je lepšie. Obaja potom máte právo hľadať si k sebe kompatibilnejšieho a zrelšieho partnera a čím budete starší, tým tá zrelosť bude pravdepodobnejšia a s ňou aj perspektivita vzťahu. Nezabudnite, že dospieť znamená aj mnohých vecí sa zriecť a konať zodpovednejšie. Už nie som chlapec, ktorý sa chce baviť a zároveň muž, ktorý chce mať doma zázemie. Buď som vnútorne jedno alebo druhé. Nič medzi neexistuje. Som už vnútorne stabilný a nemám výkyvy. Nevyhýbam sa svojej časti zodpovednosti, ani sa neurážam, neutekám, nevraciam úder, ktorý možno ani úderom nebol. Bol len odvahou (vyjadriť pravdu, povedať ju, hoci zraní) či úprimnosťou po dlhom čase."

Veľmi dôležité je v čase krízy, po opadnutí vášní, vzájomne si poskytnúť priestor povedať všetko. Je vhodné sa dopredu na vážny rozhovor pripraviť. Napríklad napísať si dôvody, "čo na tebe milujem, čo pre mňa znamenáš, čím si v mojom živote, v čom si ma pozitívne ovplyvnil/a" do jedného stĺpca a "kvôli čomu pochybujem o našej spoločnej a šťastnej budúcnosti, čoho sa obávam, čím ma zraňuješ" do druhého stĺpca. Keď každý povie to, čo má na srdci, bez zbytočných emócií (nesnažíme sa citovo vydierať) a prerušovania, môže sa z toho vyvodiť spoločný záver. Opäť len pokojne, bez scén, výčitiek. Načo teatrálnosť? V spomienkach bude on/ona vždy jeden z bývalých partnerov, človek, ktorý bol súčasťou môjho života, niekto, komu som dal časť svojho srdca a svojej intimity. Je správne uchovať si iba pekné spomienky, neživiť bolesť, krivdu, výčitky či odpor. Rozchod je prirodzená vec, ktorá sa v životoch ľudí stáva (ideálne je, ak sú bez ďalších záväzkov). Na záver dialógu (ale to už zo všetkého vyplynie samo) je vhodné povedať si úprimne, čo k sebe cítime a jedine to rozhodne, či spolu zostaneme alebo nie. Ak z jednej strany nejde o pravú lásku, bolo by to len umelé predlžovanie istého konca v blízkej či vzdialenej budúcnosti, čo už s dieťaťom bude oveľa väčší problém.

Láska sa vždy dokazuje skutkami, ako aj silná osobnosť..., nie jednostranným sypaním si popola na hlavu, keď je už zle, presviedčaním, nebodaj sľubmi, že odteraz už bude všetko iné, ponižovaním sa atď. Je dobré priznať si pred partnerom svoje chyby, ale nie za účelom presviedčania či citového nátlaku "hry na city," aby polovička zmenila názor, alebo aby som sa vykreslil ako úbohý, nevedomý a trpiaci, a sľúbil všetko na svete, prosil o milosť, pričom dopredu viem, že sa nechystám meniť, lebo to už nebudem ja. Každý má svoju hrdosť, a tá by ho, pokiaľ je zdravá, mala motivovať k tomu, aby pri sebe nedržal niekoho, kto s ním byť nechce. Je to celkom jednoduchá rovnica, hoci v praxi veľmi trpí ľudské ego a nastupuje pocit krivdy, zlyhania, sebaobviňovanie a strach zo samoty (do bojov so samým sebou nezaťahujeme iných). Zrelá osobnosť nedovolí vracať údery, mstiť sa, ubližovať či nesúhlasiť s rozchodom.

Milujeme a len v kútiku duše veríme, že sa nám láska vráti späť, ale nemôžeme si ju nárokovať ako odmenu za svoju snahu. Niekedy sa ťažko hľadajú príčiny citového ochladnutia, niekedy ich je množstvo maličkých zbieraných roky a vždy to závisí od osobnosti oboch, schopnosti odpúšťať sebe i tomu druhému, ochoty meniť sa kvôli sebe, robiť toho druhého šťastnejším bez osobného prospechu, od osobných skúseností, situácie, vonkajších okolností atď. Láska je umenie, život je umenie. Nikdy si nemôžem povedať: "Už som pripravený na všetko," pretože za okamih ma na sebe prekvapí nová vec a iná zvonku ma vyvedie z rovnováhy. Učíme sa celý život nielen žiť, ale aj milovať. Žiť tak, aby sme boli pre iných magnetom, ktorému je ťažké odolať. Žiť tak, aby sme vedeli odolávať zlu, čeliť problémom a prijímať výzvy. Dokázať povedať nie i na lákavé veci, dokázať umenšiť svoje ego, kedy je to potrebné, v kritickej chvíli sa rozhodnúť, či kráčať spoločne alebo oddelene. Žiaden ústupok či priznanie si omylu neznižuje hodnotu človeka, pretože celý život je boj, komplex rozhodnutí s cieľom byť šťastný..., neskončí nájdením pravej lásky či vyriešením aktuálnej krízy. Pociťujem, že kvôli náročnej dobe na seba ľudia nemajú toľko času, ako ich láska potrebuje, aby mohla prežiť. Dialóg a pocit blízkosti sú riešením na všetko. Chcenie, obeta... . Vzťah napreduje vtedy, ak je v ňom (osobná i vzťahová) rovnováha vo všetkom a nikto sa nemusí báť byť pred druhým úplne vnútorne nahý; vtedy nemusí nič skrývať a môže si vychutnávať blízkosť spriaznenej duše.

Nakoľko má byť partner vnútorne nahý pred tým druhým, kde je hranica, za ktorou už môže zaťažovať, raniť druhého alebo škodiť samému sebe, zdiskreditovať samého seba či ponížiť? Iste je to veľmi individuálne a závisí to od toho, čo jeden od druhého v danom vzťahu vyžadujeme, čo vlastne vedieť chceme, ak to má byť vzájomné poznanie. Pred nikým nebudeme úplne úprimní a ani sami sebou, pričom každý z nás má právo i na vlastné súkromie. Do akej miery je vhodné nechať si pravdu pre seba? Do takej, aby sme ešte stále mohli povedať, že toho druhého poznáme a nežijeme v ilúzii, nenútime ho pred nami zo seba robiť iného človeka. Do akej miery zdieľať? Do takej, aby to jedného neznechutilo a druhého nezaťažilo..., aby sme vedeli, s kým žijeme, čo partner prežíva, aby sme poznali jeho potreby, zvyky, vedeli o jeho túžbach i nedostatkoch. Najslobodnejšie v týchto veciach je priateľstvo, ktoré nič nečaká ani nič nežiada, prehltne aj slabosť, odpustí omyl, ide ďalej bez výčitiek či nárokov. Aj v partnerstve to môže takto fungovať, avšak musia sa stretnúť dvaja, ktorým takáto holá úprimnosť a sloboda vo všetkom skutočne nebudú prekážať (pokiaľ je tam istota vzájomnej lásky a úcty budovaných roky - jednoducho spoločnej a peknej minulosti, ktorá zväzuje, a ktorá naučila odpúšťať). Dôležité je konať tak, aby sme sa raz nemuseli hanbiť sami pred sebou, ale ani pre tým druhým. Opak (rôzne tajnosti, hry) je znakom infantilnosti a neúcty.

Ak dobre poznáme partnera, dokážeme predvídať a robiť ho naozaj šťastným každý deň (svojou charizmou a prístupom k nemu, dokazovaním mu našej lásky, úcty a náklonnosti, skutkovým dokazovaním toho, ako veľmi nám záleží na jeho osobnom šťastí). Vždy je dôležité rešpektovať pohlavie a milované aktivity toho druhého. Nerobiť z partnera niekoho, kto nie je schopný sebakritiky, samostatnosti, užitočných, správnych vecí, ale preukazovať mu patričný rešpekt a obdiv. Partnera dopĺňame v jeho inakosti, nesnažíme sa ho zakaždým ovplyvniť alebo zneistiť. Hľadáme rovnováhu a kompromis vo všetkom, čo robíme a ak niečo robíme samostatne, vždy berieme ohľad na potreby a priania partnera, premýšľame nad tým, či to jemu alebo nášmu vzťahu neublíži. Je dobré vedieť sa ospravedlniť (nie však sa ľutovať či ponižovať), milo prekvapiť, udržiavať vzťah živým, usilovať sa o to, aby náš partner neprestal snívať, pomáhať mu plniť jeho rozmanité a možno i zabudnuté sny, ak je to potrebné, stať sa znovu dieťaťom, ak je to potrebné, byť vážnym dospelým. Jednoducho nestratiť chuť žiť a robiť iného človeka šťastnejším.