O zmysle života a (ne)zmysle samovraždy
O tých, ktorí stratili zmysel života a o tých, ktorý ho pomáhajú nájsť
Mnohí sa dnes pýtame, ako znovu objaviť zmysel života. Presne opačným procesom, ako bol ten, v ktorom sme dospeli k rozhodnutiu život stratiť. Odpovede treba hľadať v našej mysli, v postojoch, presvedčeniach, ktoré si žiadajú reformu. Nech sa nám stane čokoľvek, my sme tí, ktorí zlo filtrujú alebo sa ním nechajú pohltiť celí. My sme tí, ktorí aj v tme a v utrpení života hľadajú svetlo a nádej alebo pasívne čakajú na smrť. My sme tí, ktorí túžia po živote alebo sa ho vzdávajú.
Zmysel života strácame z rôznych príčin. Nech už sú tie príčiny v chápaní druhých osôb akokoľvek vážne alebo banálne, hlboko prenikajú naším vedomím, vstupujú i do podvedomia, zasahujú dušu jedinečnej individuality, ktorá vníma veci tak, ako ich vníma. Často sa stáva, že naše problémy sú i v najbližšom okolí vystavené ignorovaniu z ľahostajnosti, zo strachu či zdanlivej neschopnosti pomôcť, čím sme podrobovaní ďalšej ťažkej životnej skúške.
Hoci povolaných k trefným radám je málo, schopný vypočuť je každý. Všetci by sme sa mali naučiť vzájomne sa aktívne počúvať, prejavovať si spolupatričnosť, ochotu vnímať a byť dostupní pre potreby iného človeka (nemusí sa jednať iba o blízkeho človeka). V prípade dialógu, v ktorom odhalíme ťažkosti či problémy, potrebujeme zaujať okamžité stanovisko, jasne ukázať živú vieru a nádej, ponúknuť svoju blízkosť, pomoc alebo vedenie, lebo potom, potom už môže byť neskoro. Disponujeme živou vierou a nádejou? Dokážeme na seba prijať zodpovednosť za niekoho alebo sa jej usilujeme čím skôr zbaviť? Naša spolupatričnosť a ochota počúvať sú odrazovým mostíkom pre zraneného človeka na jeho dlhej ceste za poznaním, po ktorej už ale nekráča sám. Od nás sa ani neočakáva, že ho "vyliečime." Spoločne ale môžeme budovať jeho stratenú dôveru voči iným ľuďom/odborníkom, prijímať a prekonávať problémy a nedostatky s väčšou silou, odvahou a nádejou. Môžeme posilniť (jeho i svoju) sebadôveru, nalaďovať sa pozitívne, pomôcť nájsť cestu a objaviť vlastný potenciál (reálne schopnosti a možnosti urobiť niečo pre seba i pre ostatných).
Chcieť niekomu pomôcť nestačí. Neskúšajme to vtedy, ak nie sme dosť silní pomáhať a byť oporou, lebo sami to ešte akútne potrebujeme. Ak sme sa i my ocitli na druhej strane, prvým krokom je dobrovoľné, slobodné a pevné rozhodnutie sa pre zmenu a druhým krokom je požiadať o pomoc (na prvý pohľad veľmi jednoduché, v skutočnosti veľmi ťažké kvôli hrdosti či zo strachu). Musíme si uvedomiť, že je najmä v našom záujme, aby sme krízu prekonali čo najmenej bolestne pre nás samých i pre ľudí, ktorí nás milujú. V opačnom prípade bude snaha kohokoľvek neúčinná, dokonca viac uškodí, ako pomôže. Účinne pomáhať je možné len s nehou, trpezlivosťou a láskou, nie nátlakom, nútením do okamžitých radikálnych zmien či vydieraním. Kľúčové je chápať skutočne, nie naoko.
Prečo povzbudzovať k vyhľadaniu odbornej pomoci a nebáť sa jej? Pretože ona je tu pre nás a pretože nie je znakom zlyhania, ale vnútornej zrelosti, rozvahy a sily. Kto z nás nechce byť zrelý a rozvážny? V prípade veľkého strachu môžeme zájsť za odborníkom spolu - ako úprimní priatelia, nerozluční v dobrom i v zlom, kedy je morálna a iná podpora realizovaná spontánne. Ak priateľ odmieta našu pomoc a sprevádzanie, ešte sme si nezískali jeho plnú dôveru (chce to čas a reálne dôkazy lásky).
Pri myšlienkach na samovraždu si nie sme schopní uvedomiť, že pre iných sme svetlom, ktoré zapadne v momente siahnutia si na vlastný život. Zdá sa nám, že sme komplikovaní a že nás nikto nepochopí? Sú i komplikovanejší ľudia ako my a dokážu byť vytrvalí v hľadaní spriaznenej duše. Myslíme si, že naše problémy sú neriešiteľné a že trpíme najviac na svete? Až keď sa poriadne poobzeráme okolo seba, zistíme, že iní ľudia majú oveľa väčšie právo trpieť beznádejou a predsa to nerobia.
Nech je člen rodiny akokoľvek komplikovaný a čokoľvek sa mu stane, vždy je najdôležitejšie to, že v danej rodine je - existuje. Kým sme, dávame iným, ale máme možnosť i brať. Kým sme, meníme seba i svet, pomaly, deň za dňom, pretože vidíme potrebu našej zmeny a vieme, že všetko je možné. Kým sme, život nám pripraví i množstvo nádherných prekvapení a zážitkov, ktoré ale nezažijeme, keď sa rozhodneme nebyť. Rozhodnúť sa pre život tu a teraz znamená nájsť v každom okamihu niečo pozitívne, vyhľadávať krásy života, potešenia duše.
Nemôžeme viniť seba za udalosti, ktoré sme ovplyvniť nemohli, nemôžeme vracať čas, nemôžeme platiť za chyby vlastným životom, pretože život je dar, ktorý nám neprislúcha brať, ale zveľaďovať, rozdávať ho iným. Život je jedinečná (nikdy sa neopakujúca) šanca a iba od nás závisí, čomu dáme prednosť (volíme si predmet šance). Láska by bez života nebola možná a život bez lásky by bol iba prežívaním. Preto, kto dáva lásku, dáva život a lásku môže dať len ten, kto žije. Nemôžeme čakať, že iný začne milovať nás, ale môžeme sa naučiť čisto a úprimne milovať tých, ktorí prahnú po láske rovnako ako my sami. Úsmev je liek. Bolesť premenená na radosť je zážitok. Spojiť trápenie, bolesť s radosťou i nádejou môže len ten, kto žije. Roztopiť neznesiteľne chladné na ľahko plynúce a životodarné dokáže len ten, kto žije a nedá si vziať lásku. Kto miluje, nestráca nádej, kto nestráca nádej, žije a my všetci dokážeme milovať. Tešia nás slzy iných? Ak nie, chceme ich zotierať živí alebo mŕtvi? Chceli by sme zmierniť niečiu bolesť? Túžime niekoho rozosmiať? Vnútorne zrejme bez samovražedných myšlienok, využime všetky dostupné prostriedky, ktoré nám pomôžu zmeniť doterajšie zmýšľanie a životný štýl a raz budeme mať silu byť tými, čo tešia a nie zarmucujú. Čerpajme silu z pravej lásky a nenechajme si vziať nádej, že takáto láska existuje.
Čo je príčinou osobného zlyhania človeka? Sú to vlastné chyby a omyly, ktoré mu spôsobili nešťastie? Konanie iných, ktoré ho priviedlo do stavu nešťastia? Nie. Zlyhávame jedine vtedy, ak nie sme schopní alebo nemáme vôľu úspešne riešiť osobné problémy a vnútorné konflikty, alebo ak dovolíme iným, aby nás ovládali. Zlyhaním teda nie sú vlastné nedostatky, ale spôsob, ako sa na ne dívame. Buď ich na sebe nevidíme, nechceme, nepotrebujeme ich riešiť, alebo sa na ne dívame tragicky. Vidieť znamená prijať ich také, aké sú a následne zvoliť také postupy, ktoré zneškodnia dôvody duševnej nepohody, ale neohrozia integritu človeka. Rovnako ako nevhodné spôsoby riešenia problémovej situácie (vrátane jej zľahčovania či komplikovania), zdrvujúca pre nás môže byť aj vlastná kapitulácia. Nikto nemôže chcieť meniť našu podstatu, ale blízky človek má právo požiadať nás o kompromis, zdôrazniť uvedomenie si vlastných chýb a v záujme zachovania vzťahu či zlepšenia jeho kvality očakávať i postupnú nápravu. Ak niekto žiada zmenu našej podstaty, nevie, čo žiada (nikto nie je zlý vo svojej podstate, ale môžu ho ovládať zlé návyky, neresti, nevhodné správanie, postoje, minulosť bez pravej lásky a pochopenia atď. - Každý by sa mal naučiť zachovať si svoju originalitu, podporiť originalitu toho druhého a rozlišovať napraviteľné zlo od čistej podstaty - vnútorných charakteristík človeka). Pokiaľ majú byť iné zmeny účinné a perspektívne, musíme ich chcieť uskutočniť najmä my sami po plnom uvedomení si toho, že zmeny sú potrebné a žiaduce (sme si vedomí toho, že v opačnom prípade budeme ďalej ubližovať sebe i ostatným). Najťažšie a najbolestivejšie zmeny sa týkajú vlastného zmýšľania (vrátane postojov, presvedčení a prístupov). Napríklad som ako muž veľmi hrdý a preto nebudem na nikom finančne závislý (ani pár mesiacov) a ani si nepožičiam..., som málo sebakritický, poznám sa nedostatočne, preceňujem sa, obetujem sa pre iných, preto popieram, že potrebujem zmenu, prípadne nemám odvahu ani silu ju zrealizovať... alebo som, naopak, ustráchaný, mám tendenciu zovšadiaľ uniknúť, lebo sa tam necítim dobre..., som maloverný alebo neverím, že ak si nenájdem prácu blízko domova, nájdem si ju ďalej alebo až v zahraničí (a že hoci nemám blízko k cudzím jazykom, naučím sa ich)..., neverím, že aj keď ma nechápe rodič, môže ma pochopiť súrodenec, učiteľ, kamarát..., som vnútorne ubolený, zatrpknutý a zúfalý, a keďže mi nikto nedal najavo, že nie som zlý, nenapraviteľný; že sa dokážem zmeniť, uveril som opaku. Daný stav nie je mojou vinou. Hoci by som spravil veľa chýb, žiadna z nich ma nepredurčuje k životu bez lásky, k nešťastiu. Potrebujem veľa lásky a pochopenia a skôr či neskôr sa ich dočkám. Raz natrafím na človeka, ktorý ma chytí za ruku a povie: ""Neviem" či "nedá sa" nie sú v slovníku nášho priateľstva."
Bojíme sa odmietnutia, bojíme sa poníženia, pričom oboje patrí k životu. Môžeme sa naučiť prijímať nedokonalosť iných a aktivovať vlastné sily. Nikto nám nemôže vziať možnosť trpezlivo hľadať ľudí, ktorí nás skutočne pochopia. Nikdy si však nesmieme povedať, že dialóg o veciach, ktoré nás trápia, nemá zmysel, pretože to nikdy nebude pravda. Život je cesta neustáleho formovania samého seba, ktoré nemôže prebiehať bez interakcie s inými ľuďmi (hoci i chvíle samoty majú svoj význam). Skúsme pokorne prijímať i nelichotivé, ďakovať za maličkosti a neprestať veriť vo veľké veci. Bezmocnosť, smútok, úzkosť, sklamanie, strach z neprijatia, z finančnej závislosti na niekom, samoty atď. nás neobídu, ale musia prísť, aby sme si uvedomili množstvo doposiaľ neobsiahnutých vecí a stali sa silnejšími. Bolesť nám bráni žiť povrchne, vťahuje nás do hĺbky - podstaty nášho bytia. Bolesť je učiteľ, nie despota. Bolesť je sestrou pravej lásky.
Dajme životu šancu meniť nás nielen plánovite a podľa priania, ale i nečakane. Kým samovražda je nevratnou voľbou zbabelosti, boj so samým sebou a proti neprávosti je znakom hrdinstva. Buďme preto pripravení odpovedať nie zbabelo, ale láskou a túžbou bojovať. Život ma naučil jednu vec - Máme odkiaľ čerpať lásku, stačí otvoriť svoje srdce, načiahnuť ruku, aj keby to malo byť z posledných síl. Neexistuje noc, po ktorej by nevyšlo slnko, neexistuje realita bez nádeje. Dokedy držať tú ruku vystretú? Kým sa nestane dobro, o ktoré žiadame. A ako vieme, či to, o čo žiadame, je dobré a správne? Kedy sa musia láska a nádej stretnúť s pokorou?