Šikanovanie

Nesprávny postoj šikanovaného

Viem, čo im na mne vadí. Už som však bezmocný a neviem, čo mám ďalej robiť. Som úplne nanič! To všetko, ako vyzerám, čo neviem a už asi aj čo viem robiť, mi znemožňuje zaradiť sa medzi ostatné deti a preto som im tŕňom v oku. Hocičo spravím alebo nespravím ja, je to vždy zle, aj keď sa veľmi snažím urobiť to dobre, prípadne neviem, že som to mal urobiť. Bojím sa skúšať nové veci, naučiť sa niečo nové, lebo to možno nezvládnem a budem ešte viac na posmech. Navyše sa často dostávam do problémov, spôsobujem maléry.

Som asi najškaredší a najhorší, lebo iba mne sa v triede každý posmieva. Prečo sa neposmievajú iným, ale iba mne? Nemám tam už nikoho rád, lebo je to nespravodlivé.

Neviem sa biť a neviem hrať futbal a nikdy sa to ani nenaučím. Nezvládnem to, lebo som nemožný. Moji spolužiaci mi hovoria, že som "bifľoš," že sa so mnou nedá vydržať, že vôbec neviem zaujať a že je so mnou nuda. A asi majú pravdu.

V triede máme dva tábory. Jeden tábor tvoria tí, ktorí do mňa strkajú, ukazujú grimasy, nadávajú mi, schovávajú mi veci, posmievajú sa mi a ponižujú ma. Vymysleli mi škaredú prezývku a už ináč ma ani nevolajú.

Nikomu tak neubližujú ako mne. Podobne sa vysmievali Ferovi z vedľajšej triedy, ale to bolo preto, že jeho rodičia sú bohatí. Kradli mu peniaze a ničili značkové veci, ktoré nosil do školy. On bol podľa mňa celkom v pohode, nie ako ja. Teraz sa vraj už má v novej škole lepšie. Neviem, či by prestup na inú školu pomohol aj mne. Byť bohatý je podľa mňa super, ale ja nič neznamenám a nikto mi nepomôže.

Druhý tábor tvoria tí, ktorí sa len dívajú a tvária sa, že sa ich to netýka.

Na hodinách nedávam pozor, a bol som párkrát aj poza školu, o čom nikto nevie, lebo som sfalšoval mamin podpis. Prestalo ma baviť učenie a celá škola, pretože sa nechcem ukazovať spolužiakom na oči a už vôbec nie starším chlapcom. Keď mi totiž už veľmi nadávajú a ponižujú ma, rozplačem sa a oni sa zo mňa začnú vysmievať. Hanbím sa za seba a ich nenávidím.

Mame som o tom, že sa ku mne v škole a aj mimo nej správajú zle nikdy nepovedal a ani učiteľom, lebo nie som žalobaba. Musím to nejako vydržať, lebo všetko je to moja vina. Doma by to aj tak nepochopili a možno by mi ani neuverili. Veď aj doma mi často vynadajú za to, aký som neschopný. Ja viem, že ma mama ľúbi, ale nič nezmôže. Všetko je iba na mne, len niekedy mám v sebe taký silný tlak, že si myslím, že vybuchnem alebo že už nevydržím. Vtedy najradšej plačem alebo chcem niekam ujsť. Som slaboch, nič nevydržím. Vo svete to tak chodí. Silnejší vyhráva a ja som slaboch, ktorý musí len nejako prežiť. Asi by bolo lepšie, keby som nežil vôbec. Niekedy sa hanbím aj za svojich rodičov, lebo sa mi možno v škole posmievajú aj kvôli nim. Nevedia sa správať a ani obliekať a nemôžeme si dovoliť to, čo majú iné rodiny, lebo nemáme veľa peňazí. Učiteľom som o svojom probléme nepovedal preto, lebo tým by sa len všetko zhoršilo. Keby existoval aspoň jeden človek, ktorý by ma mal rád takého, aký som a pomohol by mi ubrániť či obhájiť sa. Ale asi za to nestojím. Kiež by som im to všetkým raz mohol vrátiť, pomstiť sa im za to, čo mi robia.

Správny postoj šikanovaného

Čo im vlastne na mne vadí? Prestávam sa tu cítiť dobre nie vlastným pričinením. Je prirodzené, že som iný ako ostatné deti, pretože som jedinečný. Moja inakosť je dar, ktorý nemôže byť dôvodom na to, aby ma niekto zastrašoval, správal sa ku mne agresívne, ponižoval ma alebo mi nadával.

Čím som pre ostatných iný? Všetci sme iní. Kubo má krivé zuby, Jano je chválenkár, Peťo nevie v bránke chytiť loptu, Zdenka veľa rozpráva a Milka má pár kíl navyše. Ale ja ich mám všetkých rád.

Neviem sa biť, mám rád knihy, som slušný, počúvam učiteľov a šport mi nevonia. Myslím si, že mi ubližujú preto, aby boli zaujímavejší, dokázali si niečo a zakryli vlastné nedostatky. Zaoberajú sa mnou, aby zabudli na to, že rodičia a učitelia riešia ich. Vybíjajú si na mne zlosť.

V triede máme dva tábory. Jeden tábor tvoria tí, ktorí do mňa strkajú, ukazujú grimasy, nadávajú mi, schovávajú mi veci, z mojich záľub sa posmievajú a moje nedostatky nafukujú, aby ma ponížili. Vymysleli mi škaredú prezývku a už ináč ma ani nevolajú.

Ferovi zo susednej triedy robili horšie veci - nútili ho zotierať tabuľu, vyhrážali sa mu a kradli mu peniaze. Jeho rodičia sú totiž bohatí a Fero sa oblieka iba značkovo a má vysoké vreckové. Už z našej školy odišiel a chodí do inej školy v meste.

Druhý tábor tvoria tí, ktorí sa len dívajú a tvária sa, že sa ich to netýka.

Nevadí mi, keď sa ku mne správajú zle spolužiaci, ale starší chlapci mi už naháňajú strach.

O tom, že sa ku mne v škole niekedy správajú nepekne, som povedal mojej mame a môjmu triednemu učiteľovi. Moja mama by ma bránila zubami nechtami, ale nemôže byť so mnou stále. Učitelia v škole to takisto riešili, ale tiež so mnou nemôžu byť stále. Oveľa horšie ako prestávky sú chvíle, keď sme vonku na školskom dvore alebo keď čakáme na autobus. Vtedy sa nemám na koho obrátiť, keď sa nadávky stupňujú. Hoci dnes to ešte nedokážem, chcem sa naučiť obrániť sa aj sám. Mama mi povedala, že ja za ich správanie nemôžem a že keď mi niekto ublíži, mám jej to povedať a ona to bude riešiť. Zdôraznila mi, aby som si nič z toho, čo ma trápi, nenechával iba pre seba. Ďalej povedala, že násilie, bezohľadnosť, nečestnosť, povýšenecké správanie a zlé vzťahy nie sú len vo svete dospelých, ale aj vo svete detí a že dospelí sú nato, aby zasiahli vždy, keď je to potrebné. Že zlobu detí môžu spravodlivo rozsúdiť a vyriešiť iba oni, lebo majú viac skúseností a poznajú aj možné následky toho, keď si ako deti ubližujeme. Aj z vlastných skúseností viem, že protiútok nepomáha. Pomáha iba to, ak na urážky nereagujem vôbec alebo reagujem neočakávane. Iba od mojej mamy viem, že to, čo mi robia, je šikanovanie a že aj tí, ktorí sa ma nezastanú zo strachu, robia zle. Ak by som o tom nikomu nerozprával, veľmi by ma to trápilo. Takto to spolu s mojou mamou a učiteľmi nejako zvládame. Dokonca minule si ku mne sadol Juro, ktorý bol doteraz ticho a povedal mi, že by chcel byť mojím kamarátom, lebo matematika mu veľmi nejde. Som silný chlapec, ale i ja ešte potrebujem pomoc dospelých a svojej mame nechcem nič tajiť. Poprosil som ju, aby ma prihlásila do krúžku sebaobrany pre deti. Veľmi sa na to teším. Sú deti, ktoré sú šikanované dlhú dobu a nevedia sa brániť. Šikanovanie im môže poškodiť psychiku, zničiť sebavedomie, rozbiť identitu, spôsobiť dlhodobý strach, zúfalstvo a bezmocnosť. Nechápem, ako sa niekto môže tešiť z toho, že inému ubližuje. Nechápem, prečo ľudia netolerujú inakosť, prečo túžia ovládať a mať nad každým prevahu, prečo chcú niekoho využívať či priživovať sa na ňom. Mne vôbec nevadí, že nie sme ako deti všetci rovnakí. Každý má niečo pekné, niečo, čím dokáže zaujať a potešiť toho druhého. Nie je správne, že mi ubližujú, ale nehnevám sa za to na nich.

Moje zhrnutie

My si často neuvedomujeme, čo je to šikanovanie a zatvárame pred ním oči, hoci sa nám pred nimi reálne odohráva. Nedokážeme si predstaviť, aký ohromný dopad má na krehkú psychiku dieťaťa, jeho sebavedomie, identitu, prekonávanie strachu atď. Nie raz sa vo vnútri šikanovaného dieťaťa hromadí sebaľútosť, bezmocnosť, strach, odpor, ba až nenávisť či túžba po pomste. Ono o sebe postupne prijíma obraz, ktorý mu vnucujú vykonávatelia šikany, obraz, ktorý je už potom veľmi ťažké prekonať, ktorý ho sprevádza až do dospelosti, prípadne i počas nej. Neriešené šikanovanie môže dieťa zlomiť natoľko, že začne pomýšľať na samovraždu.

Živnú pôdu pre šikanu v škole vytvára už samotné rodinné prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Buď je to prostredie s neprimeraným až hostilným správaním sa jeho členov (dieťa žije v neustálom strachu a v pohotovosti aj doma), dieťa je príliš rozmaznávané (prehnane chránené pred svetom, brzdené v rozvoji vlastnej samostatnosti), zanedbávané alebo vo vzťahu s rodičmi chýba vzájomná dôvera. Rodičia trestajú dieťa za úprimnosť, prípadne ho trestajú neopodstatnene či prehnane (prísna výchova). Rozdiel medzi rodinným prostredím šikanovaného a šikanujúceho môže spočívať napr. v tom, že kým v prvom prípade je dieťa vychovávané dôsledne až prehnane v duchu pravých ideálov a hodnôt, hoci materiálne v skromnejších pomeroch, v druhom prípade presne naopak; rodiča by možno aj chceli, ale nemajú čas a chuť venovať sa aj duši dieťaťa a formovať ju príkladným vedením.

Sebavedomie šikanovaného dieťaťa je naštrbené už vo vlastnej rodine a v prostredí rovesníkov sa ničí ešte viac. Dieťa si nedôveruje, nedokáže sa brániť a bojí sa reakcie dospelých, pretože s úprimnosťou voči nim už malo možno nie jednu zlú skúsenosť. Nemá ho kto povzbudzovať a viesť správnym smerom, aby sa posilňovala jeho obranyschopnosť, priebojnosť; aby situáciu, v ktorej sa ocitlo, vnímalo správne a neobracalo ju proti sebe. Takto nadobúda dojem, že ju nie je možné prekonať ani s pomocou dospelých, prestávajú ho zaujímať i bežné aktivity, stráca chuť a motiváciu do aktivít nových.

Rodič nesmie nikdy odsudzovať dieťa ako celok, ale iba zlý skutok, ktorý urobilo. V opačnom prípade ničí jeho sebavedomie a hanobí jeho obraz o sebe samom. Mal by tiež dobre poznať, čo ho viedlo k tomu, že konalo tak, ako konalo (či to bola naozaj zlomyseľnosť alebo obrana) a následne zvoliť primeraný trest. Dieťa, ktoré má dôveru svojich rodičov a ono samo im plne dôveruje, im môže povedať čokoľvek (nemusí sa báť ich reakcie a kvôli tomu im klamať). Ak rodičia podporujú jeho samostatnosť a duševnú obranyschopnosť už od útleho detstva, očakáva sa, že i introvertné dieťa bude v kolektíve iných detí odolnejšie, a že i prípadné útoky nebude spracovávať sebadeštruktívne. I to však nezaručí, že nebude v kolektíve šikanované a že šikanu zvládne. Akákoľvek šikana pri akomkoľvek temperamente dieťaťa si vyžaduje pozornosť a riešenie dospelého. Detskú psychiku je potrebné za každú cenu chrániť a nedovoliť, aby bola ohrozovaná. Za šikanu žiadne dieťa nemôže, je jej obeťou. Vykonávatelia šikany si zvyčajne neuvedomujú, aký dopad môže mať ich konanie a preto potrebujú ráznejšie napomínania, dôslednejšie vedenie a náležitý trest (tak zo strany rodičov, ako aj učiteľov). Nestačí len jednoducho prijať ospravedlnenie dieťaťa s tým, že to bola len jedna facka, jedna bitka, neškodná nadávka. Akékoľvek podozrenie na šikanu je potrebné dôkladne preskúmať. Učme deti prosociálnemu správaniu a pri jeho porušovaní buďme nekompromisní. Deti v kolektívoch je potrebné viesť k tomu, aby si vzájomne pomáhali a nevysmievali sa zo svojich nedostatkov i bez prítomnosti dospelého (autority, dozoru).

Každé dieťa by malo byť rodičmi vedené tak, aby sa naučilo byť na seba hrdé, aby sa dokázalo zdravo presadiť, chcelo bojovať so svojimi nedostatkami, ktoré sa dajú prekonať. Rodičia sú povinní venovať sa aj duši svojho dieťaťa. Len vtedy, cítiac ich lásku, oporu a istotu, môže byť dieťa právom hrdé aj na nich. Nikto nemá právo vyčítať dieťaťu jeho nedostatky, ale každý mu s nimi môže pomôcť priateľským vedením; tým, že mu venuje kúsok svojho voľného času, vypočuje ho a zároveň (a to už akokoľvek, čímkoľvek) ho postupne naučí brániť sa, viac si veriť, filtrovať negatívne odozvy a povzbudzovať ho v hľadaní si skutočných priateľov.

Dieťa vedieme k takým aktivitám, ktoré ho naučia vážiť si seba a byť na seba hrdý a do takých kolektívov, v ktorých stretne iné deti s podobnými záujmami, aké má ono samo (je úplne jedno, či je to v prípade chlapca futbal alebo tanec - pri výbere aktivít s dieťaťom spolupracujeme a nenariaďujeme mu ich podľa vlastných predstáv). To je častá nevýhoda vidieka, na ktorom sú viac alebo menej talentované deti akoby odrezané od sveta rôznorodosti a nových možností.

Všetci sme iní, čím môžeme byť jeden pre druhého darom. Táto myšlienka má vychádzať z úst rodičov a učiteľov často, aby ju napokon pochopili a prijali za svoju aj samotné deti.

Ak vlastné deti nenaučíme priznať si a napraviť chybu, nebudeme ich viesť k empatii, odpúšťaniu a k aktívnej pomoci druhým, sami prispievame k morálnemu úpadku spoločnosti, v ktorej žijeme a v ktorej raz i naše deti budú vychovávať deti vlastné. Nepodporujme v deťoch nezdravú súťaživosť a egoizmus, ale lásku, štedrosť a spolupatričnosť. Nebuďme prehnane hrdí a úmyselne slepí, pretože správanie sa detí je zrkadlom osobnostných kvalít i hodnôt nás rodičov a sme za neho plne zodpovední.