Samotná túžba byť kňazom nestačí

Mnohí úprimne veriaci mladí muži s homosexuálnymi sklonmi majú v sebe túžbu po kňazstve. Je to normálne, nemusíš sa toho báť ani sa tým nechať príliš unášať niekam do oblakov, ale zbystri svoju pozornosť. Cirkev ti odkazuje, že samotná túžba nestačí. A ja (nie v mene cirkvi) sa pokúsim vysvetliť prečo.

Cirkev sa o vhodnosti homosexuálnych kandidátov na seminárnu formáciu a kňazstvo vyjadruje okrajovo vo viacerých novších dokumentoch, napr. Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis (Dar povolania ku kňazstvu; 2016), ktoré v podstate vychádzajú z pôvodnej Inštrukcie o kritériách rozlišovania povolania (2005).

V spomínanom novšom dokumente sa v podkapitole Osoby s homosexuálnymi tendenciami píše:

199. Vo vzťahu k osobám s homosexuálnymi tendenciami, ktoré sa hlásia do seminárov, alebo ktoré v priebehu formácie objavia takúto skutočnosť, v zhode so svojím magistériom, 302 "Cirkev, hoci hlboko rešpektuje dotyčné osoby, nemôže pripustiť do seminára a na vysviacky tých, ktorí praktizujú homosexualitu, prejavujú hlboko zakorenené homosexuálne sklony alebo podporujú tzv. homosexuálnu kultúru. Spomínané osoby sa skutočne nachádzajú v situácii, ktorá im vážne bráni nadväzovať správne vzťahy s mužmi i so ženami. Nemožno prehliadať negatívne následky, ktoré môžu vyplynúť z vysvätenia osôb s hlboko zakorenenými homosexuálnymi sklonmi". 303

200. "Ak však ide o homosexuálne sklony, ktoré boli iba prejavom prechodného problému, ako napríklad ešte neukončenej adolescencie, musia byť minimálne tri roky pred diakonskou vysviackou jednoznačne prekonané." 304

Napokon je potrebné pamätať na to, že vo vzťahu úprimného dialógu a vzájomnej dôvery má seminarista vyjadriť formátorom - biskupovi, rektorovi, duchovnému vodcovi a ostatným vychovávateľom - eventuálne pochybnosti alebo ťažkosti v tejto oblasti.

V takom kontexte, "ak kandidát praktizuje homosexualitu alebo vykazuje hlboko zakorenené homosexuálne sklony, jeho špirituál, rovnako ako jeho spovedník, sú vo svedomí zaviazaní odradiť ho od krokov smerujúcich k prijatiu vysviacky". V každom prípade, "bolo by veľmi nečestné, keby kandidát zatajoval svoju homosexualitu, aby bol, napriek všetkému, pripustený na vysviacku. Takýto nepravdivý postoj nezodpovedá duchu pravdy, oddanosti a ochoty, ktorý má charakterizovať osobnosť toho, kto sa cíti byť povolaný slúžiť Kristovi a jeho Cirkvi v kňazskej službe". 305

201. Na zhrnutie je potrebné pripomenúť a zároveň neskrývať pred seminaristami, že "samotná túžba stať sa kňazom nie je dostačujúca a neexistuje právo prijať vysviacku. Je v kompetencii Cirkvi, [...] aby posúdila spôsobilosť toho, kto chce vstúpiť do seminára, sprevádzala ho počas rokov formácie a pripustila ho na vysviacku, ak preukázal, že má požadované vlastnosti". 306

Skúsme to rozmeniť na drobné a obohatiť to o skúsenosť laika:

  • Požadované vlastnosti dnes nemá väčšina kňazov bez ohľadu na sexuálnu preferenciu, ako ukazuje pastoračná prax. Najväčšími aktuálnymi problémami kléru sú zbabelosť, pokrytectvo, pýcha a karierizmus. Za to, čo nemáš, väčšinou nemôže cirkev; ešte si nespoznal jej odvrátenú tvár, nemala na teba taký dosah atď. Celkové nastavenie spoločnosti, kríza rodín, otcov a mužov s tebou boli častejšie a zasiahli ťa oveľa viac. Do seminára máš vstupovať, aby si ukázal svoje osobnostné kvality a cnosti, nie kvôli tomu, aby si dúfal, že tam ich získaš. Ak zostane pri dúfaní, po kňazskej vysviacke ti tvoje predsavzatia postupne vyšumia realitou prostredia cirkvi a opätovným "naštartovaním" tvojho roky potláčaného JA. Rýchlejšie sa zlomí alebo významne vybočí zo svojej cesty kňaz, ktorý mal predpoklad zvládať vnútorné i vonkajšie konflikty, dobré vysvedčenie z medziľudských interakcií, stabilnú morálnu kostru, známky sily osobnosti, zdravo kritický vzťah k Bohu, ľuďom i k sebe samému s túžbou poznávať a milovať (Boha, ľudí, seba) a ochotou pravidelne sa otvárať svetu i smerom dovnútra v čo najväčšej hĺbke až v seminári. Koho kvality život dostatočne preveril ešte predtým, toho tlak zvnútra ani zvonku tak ľahko nezlomí ani nevytlačí zo životnej cesty, nespochybní v dobrých zásadách.
  • Hrozí zamlčanie alebo zľahčovanie homosexuálnych sklonov, ale najmä vnútorného stavu z nevedomosti a nezrelosti (Neviem, nepátral som. Pátral som a na nič som neprišiel.), strachu (Mám strach, že inak by ma neprijali do seminárnej formácie alebo by ma z nej vylúčili.), ľahostajnosti (Je to moja vec. Veľa ľudí to tají. Nič sa nestane. Hľadám najmä lásku a sex k nej už jednoducho patrí. Lásku tajného partnera nehľadám a ak padnem, po sexuálnom úlete sa vyspovedám.) alebo podvedomého úniku (Nechcem trpieť. Už som trpel dosť. Zaslúžim si nebyť limitovaný pri výbere povolania. Nebudem musieť nikomu nič vysvetľovať. Budem mať perfektné alibi pre svoj stav single a väčšina ľudí ma bude rešpektovať a mať rada. Teraz nezažívam toľko lásky, prijatia, podpory, obdivu, pochvál a rešpektu od ľudí.).
  • Byť emocionálne zrelý a vedieť budovať zdravé vzťahy s mužmi aj so ženami bez predsudkov a pokrivených obrazov o nich, videnia v iných nepriateľov z minulosti (transferencie), ťažkého prežívania krivdy, projekcií, s dobrou rezilienciou... predpokladá zvládať aj kňazské povolanie, teda pomáhajúcu profesiu. Nejde o diskrimináciu, ale o výzvu dokázať si nastaviť zrkadlo a cez to sa vydávať na dobrodružnú cestu celoživotnej tvrdej práce na sebe samom, ktorá sama osebe nemá ukrajovať z radosti zo života a jeho žitia naplno.
  • Existuje predpoklad, že mladý muž bude svoj stav lepšie zvládať v komunite iných mužov (rehoľa), ako zatvorený na fare bez nastavovania reálneho zrkadla od farníkov. Ľudí k sebe nepustíš alebo ti budú nastavovať falošné zrkadlo, a tak sa uzavrieš ešte viac alebo začneš ešte viac hrať divadlo. Komunita ti môže pomôcť naplniť túžbu po zdravých mužských kontaktoch. Ako farský kňaz budeš pre ľudí podivín alebo svätec. Na svätca si rýchlo zvykneš a seba presvedčíš o tom, že na tom nie si až tak morálne zle ako iní ľudia, lebo si viac, si vyvolená Božia nádoba, ktorá skladá účty jedine Bohu, nie nechápavým ľuďom. Žiaľ, skladáš účty aj nechápavým a neprajným ľuďom, lebo si ich morálna autorita, duchovný vodca. Ak niečo nezvládaš, majú právo o tom vedieť. Nie si viac. Si často väčší slaboch ako ten, kto k tebe príde oľutovať svoje hriechy. A ak si pokrytcom, ako môžeš dávať rady do života a duchovné povzbudenia iným? V komunite sa bude tvoja rastúca pýcha pravidelne orezávať. Na fare budeš až príliš dôležitý, stredobod pozornosti a medzi štyrmi stenami ťa rýchlo pohltia tvoje nenaplnené túžby i zranenia.
  • Spovede sú často "erotické príbehy," ale aj plné smutného a nezvládajúceho. Intímne sa ti otvárajú aj ľudia, ktorí ťa sexuálne priťahujú a ktorí v tebe vidia záchrancu a dôverníka. Ak nie si vyrovnaný sám so sebou, nežiješ naplnený život, neotváraš sám seba pred inými, budeš neúspešným potláčaním túžob a spracovávaním negatívneho pravidelne frustrovaný. Začneš robiť to, čo nechceš a ak to úspešne zatajíš pred ľuďmi, staneš sa pokrytcom, upadneš do depresií alebo si zvykneš na svoju neautentickosť a dvojaký život.
  • Homosexualita sa bude meniť spolu s tebou, asi najviac sa tvoj vnútorný svet bude meniť do tvojej tridsiatky. Mnohé veci, o ktorých si si počas tohto obdobia myslel, že ťa už neprekvapia, tebou otrasú a každá spracovaná a odovzdaná skúsenosť ťa neuveriteľne posilní do ďalšieho obdobia života. Stávaj sa seminaristom alebo kňazom čo najneskôr vo svojom živote. Získaj najprv iné vzdelanie, zbieraj skúsenosti, skúmaj seba, pravosť Božieho volania, testuj sa a poznávaj to, čo je v tebe najviac neprebádané. Neriaď sa pocitmi. Pocit, že si z homosexuality vonku, máš ju i seba pod kontrolou vo veku 18 alebo 22 rokov, že všetko máš v sebe pomenované a spracované, že sa poznáš, že poznáš svoju homosexualitu, že to zvládneš sám, že nie je potrebné o tom hovoriť, že sa nikdy tak veľmi nezamiluješ, aby to otriaslo celým tvojím bytím a že si nebudeš ľudí vyberať podľa sympatií počas výkonu svojho povolania až príliš, je veľmi klamlivý, nepreverený skúsenosťou (lásky, straty, pocitu samoty...), bolesťou ani neoverený kvalitnou sebareflexiou či spätnou väzbou. Predovšetkým ešte nepoznáš rozdiel medzi odovzdaním a potlačením niečoho, čo zo seba nijako nevymažeš.
  • Svoje pudy a túžbu po láske ťažko zvláda každý v celibáte, stonásobne viac ten, kto nemal a stále nemá naplnené niektoré základné potreby, ako napríklad potrebu byť skutočne prijatý vo vlastnom pohlaví a cez to aj samým sebou ako autentický muž, nie niekto, kto niečo hrá v gay komunite, aby zapadol a niečo hrá vo svete mužov, aby zapadol.
  • Potrvá roky, kým sa človek naučí úspešne až s terapeutickým efektom odkomunikovať svoje emócie, zranenia a sexuálne túžby, kým ho nebude páliť krivda a skutočná alebo vsugerovaná bolesť a samota tak, že ovládne jeho myslenie i konanie, a kým pochopí rozdiel medzi "byť hrdý na seba," uvedomí si cenu tohto vyjadrenia, a "byť hrdý na svoju sexuálnu orientáciu" so všetkými jej príčinami a následkami. Byť hrdý na seba v hĺbke svojej duše, lebo ma to čosi stálo (obetu, pokoru, trpezlivosť, silu, čas, odpustenie, ustráženie si vnútornej nezávislosti, vlastnej integrity a originality napriek tlakom zvonku...), nie je to isté, ako to povedať vtedy, keď sa to hodí povedať pred ostatnými a pri klamlivom pocite osobnej slobody a sebaprijatia.