Schéma možného vzniku ženskej homosexuality
So ženskou homosexualitou neprichádzam do kontaktu tak často, ako sa mi to darí pri tej mužskej. Nie že by som ju zľahčoval, ale homosexuálne ženy objektívne trpia menej často samotou či neakceptáciou ich stavu. Možno kvôli tomu a tiež kvôli samotnej odlišnej konštitúcii ženského mozgu, prevahe emocionálnej zložky, iného vnímania seba, vzťahov, sexuality, okolitého sveta... je menej často pôvodom ťažkostí, strácania sa v samej sebe či nenapĺňania potrieb vo vzťahoch s inými ľuďmi. Niektorí odborníci tvrdia, že ženská sexualita je omnoho fluidnejšia, ako je tá mužská. Možno ani nie tak samotná sexualita, ako intenzita prežívania rôznych zážitkov a spôsoby ich spracovávania (vzťahovania zažitého na rôzne oblasti života vrátane sexuality). Pamätám si na pacientku, ktorá mi vo svojich 19-tich rokoch tvrdila, že je lesbická, v 20-tich rokoch mala síce krátky, ale napĺňajúci heterosexuálny vzťah a o rok neskôr otehotnela (už s iným mužom). Tým však jej vnútorné zranenia nezmizli, stále bolo na čom psychoterapeuticky pracovať. Nakoniec sa s otcom dieťaťa ešte pred jeho narodením rozišli, avšak nie kvôli sexualite.
Akoby iné prežívanie (diskrétnejšie s menšou psychickou záťažou) ženskej homosexuality určite neznamená, že nemá svoje zákonitosti.
Moje osobné skúsenosti so ženskou homosexualitou sú možno jasnejšie a mierne odlišnejšie, ako ilustruje obrázok pod týmto textom. Väčšinou šlo o dievčatá, ktoré vďaka špecifickej situácii v rodine cítili potrebu odmalička byť tým silnejším článkom rodiny, rovesníckej skupiny, napr. ochraňovať veľmi vnímavú a ľahko zraniteľnú mladšiu sestru či iné dievčatá pred niekým alebo niečím. Je zaujímavé skúmať dôvody tohto presvedčenia chrániť iných a nenechať sa ovplyvňovať tými, ktorí chcú určovať pravidlá či "podriaďovať" - brániť sa preventívne, neskôr nepodliehať rodovým a iným "stereotypom." Tieto dievčatá majú často veľmi silno vyvinutú empatiu, veľmi intenzívne vnímanie krivdy, výraznú potrebu nastoľovania spravodlivosti, odmietajú sa pokorne podriaďovať, nosia v sebe výraznú túžbu po slobode, chcú byť v budúcnosti veľmi silné, nezraniteľné. Inokedy je ten dôvod ochrany niekoho v rodine konkrétnejší, napr. chrániť mladšieho/slabšieho súrodenca alebo matku pred nechápajúcim, podvádzajúcim, agresívnym, manipulujúcim, násilníckym či nepoužiteľným otcom alebo otcom ako partnerom. A matka teda vystupuje buď v role tej slabej, depresívnej, rezignovanej, ubitej životom alebo nechápajúcim, nepodporujúcim partnerom podľa priania, nemohúcej, dostatočne nekompetentnej postaviť sa k vzťahovému problému čelom a riešiť ho a riešiť ho bez toho, aby sa doň vťahovalo dieťa, alebo v role navonok silnej, opozičnej, výraznej, absolútne nezávislej osobnosti, ktorá svojím životom a postojmi deklaruje najmä úplnú nezávislosť od mužov, nepotrebnosť mužov, ktorých aspoň občasne častuje hanlivými či ponižujúcimi výrazmi.
Tu je ale potrebné poznamenať (a tým čiastočne podporujem ilustráciu pod týmto textom), že aj vnútorne neistá, ustráchaná, ubolená, osamelá, frustrovaná, sklamaná matka, matka tajne túžiaca po romantickej, nežnej, chápajúcej a vnútorné rozpoloženie ženy správne čítajúcej láske muža môže navonok vystupovať ako dominantná, nezávislá, nezraniteľná (nedotknuteľná), odmietajúca, hyperkritická, úspešne sa brániaca matka. Využíva rôzne obranné mechanizmy ako popretie, všemocná kontrola, znehodnocovanie, projekcia, introjekcia, projektívna identifikácia a iné, pravdepodobne súvisiace s udalosťami ženy, v ktorých bola mužmi (vrátane vlastného otca), ako i nevhodnými postojmi a správaním matky, negatívnou prezentáciou iných mužov zranená. Svoju dcéru však touto neautentickosťou a diskrepanciou vnútorného prežívania a vysielaných signálov zavádza, zraňuje jej ženskú identitu a uzatvára ju v jej budúcich vzťahoch s opačným pohlavím (alebo ich minimálne komplikuje). Rovnako dcéru zraňuje matkino príliš skoré zdieľanie partnerských problémov a zaťažovanie rolou trpiteľky kvôli mužovi/mužom alebo nemohúcej entity. Niekedy dokonca matka žiarli na dcéru, ktorú podľa nej nevšímavý otec má radšej alebo je voči nej pozornejší ako k vlastnej manželke.
Inokedy môže ísť o silnú túžbu dcéry získať si lásku a pozornosť inak príťažlivého otca (pri subjektívnom pocite ich nedostatku zo strany otca) podporenú nevhodným pôsobením (napr. ignorovanie, podceňovanie, vysielanie protichodných, zmätočných signálov) otca voči dcére alebo jeho nedostatočným ocenením dcéry. Pod vplyvom otcovho správania dcéra popiera svoju identitu, nevníma vlastnú hodnotu v autentickosti so zámerom podobať sa na cieľové objekty otca, ktoré od neho zažívajú pozornosť a tešia sa jeho záujmu (väčšinou to sú iní muži, napr. synovia).