Občas sa stane, že láska vychladne...

Možno sa stalo aj nám, že sme vo svojom partnerstve či manželstve prišli do bodu, v ktorom sme si povedali, že už ani nevieme, prečo sme so svojím partnerom či manželom ešte spolu. Z veľkej lásky sa stala všedná záležitosť, z úprimnej radosti z druhého sa stal zvyk tolerovať jeho prítomnosť, a široké spektrum tém na dialóg sa zúžilo na základné informácie ohľadom domácnosti a potomkov. Čo sa stalo? Obaja sme sa zmenili. Zistili sme, čo ten druhý nemá, čo od neho nemožno očakávať a začali sme ísť tak trochu vlastnou cestou.

Kedy sme naposledy ocenili na partnerovi pozitívne zmeny a kedy partner naposledy videl našu ochotu pochopiť aj iné zmeny, ochotu milovať ho takého, aký je tu a teraz? Kedy pre nás partner prestal byť ideálnym rytierom a partnerka dokonalou bytosťou (hoci sme už vtedy dobre vedeli, že sú aj schopnejší rytieri a že dokonalé bytosti sú len v nebi)? Normálny človek vie, že má ďaleko od dokonalosti, ale pokiaľ cíti, že iný ho v láske vníma ako top osobu po každej stránke, nedá mu nestávať sa dokonalejším. Láska nie je slepá, ale motivujúca, dávajúca viac, ako si niekto zaslúži. Slepý je ten, kto to zneužije alebo zaspí na vavrínoch. Dôjde "palivo," dôjde snaha, naruší sa rovnováha brania a dávania, pretrhne sa puto. Nové výzvy si budú žiadať stále pokorného človeka v progrese, kráčajúceho vedľa partnera - nie pred ním ani za ním.

V aktuálnom storočí sa už v skutočnosti iba veľmi zriedkavo stáva, že by sa partner odmietal učiť pozornosti a neoplatil podporu a asertívne správanie podobným konaním, lebo pocítil, že hoci to vo svojej rodine nikdy nevidel, padlo mu to veľmi dobre. Navyše, v súčasnosti majú zvyčajne obaja partneri záujem o psychologickú literatúru a poradenstvo; upúšťajú od presvedčenia, že najlepší radca pre nich je ich rodič alebo kamarát/ka.

Jeden z páru môže mať tendenciu akoby ubrať, vrátiť sa do bezstarostných čias, kedy boli zábava a tajné užívanie si na prvom mieste. To môže znamenať, že vo vzťahu sa vytráca iskra, ochota vyjsť zo všedných koľají, čas na toho druhého a podpora pri plnení jeho snov. Nemusíme byť vždy vážni. Občas sa môžeme obaja vrátiť do detských čias a objavovať nepoznané. Nie však na úkor dôvery či štýlom, že nás náš partner prestane spoznávať.

Čo sa týka sexuálneho života, pokiaľ muž a žena nebudú poznať prirodzené pohlavné rozdiely v predstavách, pohľadoch na vec, riešeniach problémov, potrebách a vnímaní, nebudú sa vedieť chápať a napĺňať ani v sexuálnej oblasti.

Inokedy nie sme zvyknutí žiť s človekom, ktorý nám pravidelne nastavuje zrkadlo. V minulosti sme totiž takýchto ľudí posielali rovno do "koša." Ak trpíme syndrómom nedotklivého ega, rýchlo zistíme, že medzi láskou a nenávisťou môže byť veľmi tenká hranica. Možno náš partner nevie podať kritiku vhodným spôsobom a sám nie je dostatočne zrelý, pokiaľ vidíme jeho snahu a trpezlivosť s nami, prečo neoceniť každý čiastkový úspech na jeho ceste k zrelosti? Povzbudzovať, motivovať je možné toľkými spôsobmi a ani jeden z nich nemusí byť ponižujúci (umenie slova a neverbálnej komunikácie). Nedokonalosť partnera nie je dôvodom na rozchod/rozvod. Dôvodom je neochota, nevôľa, dobrovoľné zotrvávanie na bazálnej duševnej i duchovnej úrovni zrelosti, s ktorou sme si vystačili ako deti.

Hovorí sa, že láska vychladne. Hoci láska "vychladne," nikdy by sa nemala stratiť úcta k partnerovi, osobnostná zrelosť a ochota riešiť problém zodpovedne. Láska v skutočnosti nechladne, iba sa transformuje, posúva sa na inú úroveň - vyššiu alebo nižšiu. Pokiaľ nižšiu, nikdy nebola láskou, iba očarením či zamilovaním sa. Vyššia úroveň zasa môže ostať nedocenená, môže sa jej jeden z partnerov zľaknúť (najmä muž), pretože takúto úroveň lásky vo vzťahu ešte nezažil, nemusí byť na ňu vnútorne pripravený.

Skôr to ale znamená to, že sme sa v živote posunuli ďalej, zmenili sme sa. Ak sme vyzreli, možno máme pocit, že partner zaostáva. Nosíme si v srdci krivdy a zrady utŕžené od partnera. Vzďaľujeme sa mu. V skutočnosti máme iné priority, iné záujmy, iné správanie, iné predstavy o šťastí a živote, ako sme mali na začiatku vzťahu. Zraneniami z minulosti i novými ranami sme citlivejší, vnímavejší na všetko, čo partner urobil, povedal, alebo neurobil, nepovedal. Je to o nás, nie o ňom. Učíme sa vyrovnávať s tým, že naše nároky na iných alebo všeobecne nemôžu byť také vysoké; partner nám nemôže čítať myšlienky a byť taký, akého ho chceme mať. Možno máme i nové zlozvyky. Naozaj sme sa zmenili v očiach partnera k horšiemu, alebo nás partner odmieta prijať v "novom šate?" Tu, pochopiteľne, nemyslím na nové prvky v správaní, ako je ignorovanie či ponižovanie partnera. Tie sú skôr prejavom degradácie či stagnácie človeka, ktorý zrejme nevie, ako ďalej, alebo, ktorý túži vycúvať z konkrétnej situácie, ba dokonca z konkrétneho vzťahu. Mám na mysli zmenu, ktorá nemá raniť dotyčného ani jeho polovičku. Drvivá väčšina negatívnych zmien sú odrazové mostíky do novej etapy života, kedy sa stávame múdrejšími a zrelšími v danej oblasti, naučíme sa ovládať či zvládať jednu časť seba. Áno, pri rôznych problémoch ide v minime prípadov o toho druhého, nech by bol akýkoľvek. Ide o nás, pretože vo svojom živote stretneme kopec ľudí ktorí nám budú chcieť vziať vnútornú radosť a narušiť tak urputne budovanú rovnováhu. A títo ľudia nás nikdy nemilovali, na rozdiel od nášho partnera. Iba ten nám nedokáže škodiť, kto nás kedysi skutočne miloval, a hoci si dnes myslí opak, táto láska v ňom stále je. Na tom sa už dá stavať, a môžeme začať odpustením sebe i tomu druhému, záväzkom tvrdej práce na sebe i na spoločnom šťastí. Ochota sa však vytráca vtedy, ak mám v hľadáčiku novú osobu, s ktorou som prehĺbil svoj vzťah v čase krízy, nezhôd s polovičkou. Už mám niekoho, s kým ju môžem porovnávať a neuvedomujem si, že zmenami som prešiel aj ja sám, že i ja sám som mohol naštartovať to, čo teraz na nej neznášam.

Možno stačilo tak málo - uvedomiť si, že sa na spoločnej ceste meníme, a po každej zmene môžeme duševne opäť splynúť po trpezlivom očakávaní toho, kedy sa podobná vnútorná premena udeje aj u partnera. Môžeme si to predstaviť, ako keď hádžeme dve kocky. Nikdy nebudeme mať po každom hode vedľa seba dve zhodné čísla. V partnerstve ide o to, aby sa "kocky kotúľali spolu" (aby partneri rástli spolu) bez ohľadu na aktuálny stav a výsledok, pretože iba takto sa môžu častejšie stretnúť v jednom bode. Vnútorný rast, pokiaľ žijeme, nie je nikdy konečný. Dôležité je zmenu partnera neočakávať a zamyslieť sa nad tým, že pokiaľ je vo vzťahu vzájomná láska a úcta, rozdiely nie sú prekážkou, ale obohacovaním. Tvoríme tak flexibilnejší a odolnejší celok, ktorý nepriazeň tak ľahko nezrazí k zemi. Ako rodina sme jeden tím, v ktorom je na prvom mieste láska a na druhom formovanie všetkých členov vlastnou zrelosťou a príkladom.

Určite vieme, že najťažšia výzva pre každého človeka je zmeniť seba. To isté platí aj pre nášho partnera. My, pokiaľ si myslíme, že sme sa duševne posunuli ďalej, môžeme partnerovi vytvárať priestor a podmienky na jeho vlastnú premenu s našou podporou, ak mu nezabudneme ukázať, že ho milujeme už tu a teraz. Zmena sa nedeje veľkými radami, nátlakom či doprianím vážnych príučiek - o to sa ani nepokúšajme. Zmena iného sa deje neustálym prezentovaním vlastnej duševnej a emocionálnej zrelosti.

"Občas sa stane, že láska vychladne...," má aj svoje pokračovanie, "no ja si k tebe neustále hľadám novú cestu."