Ako hodnotím lekárske fakulty na Slovensku?

Úvod

Každá zo štyroch lekárskych fakúlt na Slovensku je iná. Úplne iné prostredie, iný prístup k študentom, rozsah vyžadovaných vedomostí (i študijné materiály) na jednotlivých predmetoch. Obrovské rozdiely sú tak medzi fakultami, ako aj v rámci ústavov jednej fakulty. Nehovoriac o iných materiáloch na prípravu pred prijímacími testami s neprekrývajúcimi sa otázkami. 

Spoločné majú všetky lekárske fakulty to, že potrebujú viac myslieť na duševné zdravie svojich študentov (významne narúšané už len vyššie uvedeným a enormnými tlakmi či už v podobe neprimerane vysokých nárokov, nevhodného správania niektorých vyučujúcich, celkovým prístupom a atmosférou), čo možno napraviť ani nie tak armádou psychológov, ale vytváraním kvalitných podmienok na štúdium a sebarozvoj. K tomu patrí dokázať sa znížiť k študentovi ako k ľudskej bytosti, dokázať mu odovzdať podstatu - ukázať nielen odbornú, ale aj ľudskú stránku osobnosti vyučujúceho a cez neho i krásu lekárskeho poslania. 

Ani štúdium medicíny nemá byť traumatizujúcim zážitkom. Potrebujeme sa v rámci Slovenska zjednotiť v tom, čo je vlastne vedomostný základ pre študenta všeobecného lekárstva a držať sa ho na každej lekárskej fakulte. Študent si z čias pregraduálu zapamätá dlhodobo iba malú časť povedaného či naštudovaného. Aj to iba v prípade, ak to povedané či napísané bolo podané prehľadne a pútavo.

Dlhodobo som v tomto článku uvádzal pozitíva a negatíva každej lekárskej fakulty na Slovensku. Veľa vecí sa však za tie roky zmenilo. Vystriedalo sa pár dekanov, skúšajúcich a hodnotenia mnohých medikov, ktorí nemajú možnosť zažiť si štúdium na viacerých lekárskych fakultách a porovnať si ho, nie je príliš objektívne, riadiac sa krédom – Každá lekárska fakulta, štúdium na ktorej ako-tak zvládam, je dobrá. Z toho si vieme odvodiť krédo opačné – Každá lekárska fakulta, štúdium na ktorej takmer nezvládam, zrejme dobrá nie je. Mal som tú možnosť študovať na troch lekárskych fakultách na Slovensku. Znovu by som si vybral LF SZU v Bratislave pre rôzne dôvody, hoci ma úprimne sklamala informácia o bonifikácii za stredoškolský prospech. Nižšie vysvetlím prečo. 

Každá slovenská lekárska fakulta nutne potrebuje reformu. Anonymné hodnotenia štúdia, tzv. kontrola kvality, ktorá sa povinne realizuje na všetkých lekárskych fakultách na Slovensku, je viac-menej pro forma, resp. skôr hodnotenie vyučujúceho, ako obsahu a rozsahu učiva (to bežný študent nemá šancu objektívne zhodnotiť – skôr pochybuje o sebe, o svojich schopnostiach alebo je rád, že skúšku zázrakom urobil). Hoci uznávam, že problémom často býva jedno i druhé.

Máme čo meniť, v čom sa zlepšovať, upúšťať od stereotypov v prospech milovníkov lekárskej vedy ako takej.

SCIO testy, NPS, bonifikácia za stredoškolský prospech?

Myslím si, že SCIO testy či NPS, cestou ktorých sa vydala JLF v Martine a LF UK v Bratislave nie sú správnym krokom. Pripravené a vopred zverejnené testové otázky síce boli prehnane objemné a prehnane náročné (okrem dvoch výnimiek – JLF, ktorá nemala a nemá žiadne podklady a LF SZU, ktorá mala a má rozsahom a náročnosťou primerané otázky v podkladoch na prijímacie skúšky), predstavovali rovnakú štartovaciu čiaru pre všetkých uchádzačov bez rozdielu. Hoci iba na tú konkrétnu fakultu, ale na Slovensku bol i to veľký pokrok, ktorý si fakulty držali desaťročia. O to viac, ak k tomu pripojím formálny boj proti korupcii v posledných rokoch.

Dnes mladí ľudia počas stredoškolského štúdia väčšinou nevedia, čo chcú a keď na to v maturitnom ročníku prídu, je neskoro opravovať známky. To neznamená, že z nich nemôžu byť dobrí lekári. Bonifikácia sa stredoškolský prospech je veľmi sporná a ak je zle nastavená, nastáva pohroma. Zotrie sa morálny princíp rovnosti študentov na prijímacom konaní a naopak, nesprávne sa "hodia do jedného vreca" študenti gymnázií a stredných odborných škôl (porušenie morálneho princípu spravodlivosti). Navyše každý podľa známok priemerný študent má iné dôvody na to, prečo tomu tak bolo. Nenapomáha to rozvoju individuálneho prístupu k študentom, o ktorý sa snažíme na základných a stredných školách. Potom to už urobme tak, že študentov s priemerom známok 1,0 prijmime bez prijímacích skúšok. Nie je podľa mňa správne, aby bol študent strednej školy už od začiatku štúdia pod tlakom a frustrovaný z horšej známky. Nemyslím si, že študent medicíny, ak je známkami "the best," stane sa z neho najlepší lekár a ak je "the worst", je odsúdený na neúspech, ako to kedysi prezentoval jeden profesor na JLF v Martine. Je to v prvom rade človek (zrelé správanie, sebadisciplína a vytrvalosť nezaručia každému vždy najlepšiu známku) a pokiaľ si niekto dlhodobo o sebe myslí, že je, resp. musí byť najlepší, stáva sa sám sebe prekážkou i prekážkou v budovaní tímového ducha, zdravom (pokornom) napredovaní, a ako zdravotnícky pracovník aj v prístupe k pacientom. Inteligenciu, vytrvalosť, ochotu na sebe pracovať, morálnu zrelosť a ďalšie potrebné predpoklady pre dobrého lekára nemožno posudzovať podľa známok. A ak ide o to, aby sme na medicínu neprijímali "rozmaznaných hlupáčikov", skôr bojujme proti korupcii, nepúšťajme študentov cez skúšky, ak ich výkon je opakovane nedostatočný. Na stredných školách obnovme úlohu poradcov v oblasti vzdelávania a pri výbere povolania, aby dieťa nasmerovali na jeho ďalšej ceste skutočne tam, kam chce ísť ono (nie, kam ho chcú vyprevadiť jeho rodičia), tam, kde sa môže svojimi schopnosťami a predpokladmi najlepšie uplatniť, byť šťastné s minimalizovaním rizika ohrozenia seba či iných osôb (napr. v pomáhajúcej profesii). Druhou možnosťou sú objektívne testy inteligencie a psychotesty.  

Avšak vysoké IQ nestačí. Desí ma správanie medikov zo škôl, ktoré si zakladajú na vysokom IQ študentov. Mám s tým veľmi zlé skúsenosti a viem, že to nie je správna cesta. Úspech v pomáhajúcej profesii nie je až tak o vysokom IQ, ako o iných prednostiach. Navyše vysoké IQ negarantuje odbornosť a ľudskosť - základné piliere lekárskej profesie.

Za dobrý prospech a dobré umiestnenie na krajskom či celoslovenskom kole súťaže by si možno každý študent zaslúžil pár (nie však sto) bodov navyše, avšak za toto bol stredoškolák ocenený dobrými hodnoteniami a ocenením v danom čase. Je však čas bojovať ďalej a obhájiť si svoje schopnosti a vedomosti na novej vzdelávacej pôde. Nemôžem chcieť ťažiť z minulých úspechov donekonečna a zasa každý má mať právo začať od znova, ak predtým sa mu z rôznych dôvodov nedarilo, aj keby si mal byť sám sebe prekážkou (čo je diskutabilné, lebo za nedospelé dieťa zodpovedajú jeho rodičia). Inak vyjadrené - Kto to dokáže dnes, dokáže to aj zajtra. Kto to včera nedokázal, mal by byť k zmene motivovaný pozitívne - možnosťou na prijímacích skúškach ukázať, čo dokáže, ak na sebe zapracuje. Buď prehodnoťme systém bonifikácie, alebo prijímajme jednotkárov na lekárske fakulty bez prijímacích skúšok, no nečakajme, že bravúrne zvládnu štúdium i prácu lekára.

Domnievam sa, že vynikajúce umiestnenie na súťaži mladých fyzikov, matematikov, informatikov (ale aj chemikov) nezaručuje, že študent patrí na medicínu alebo do lekárskeho stavu. Predpokladá to nejaký intelekt, prácu navyše a cieľavedomosť, no napríklad bez empatie či veľmi dobrých komunikačných zručností by to bola pri práci s pacientmi čistá katastrofa. Domáci študent, ktorý dobre neovláda materinský jazyk, hoci by perfektne ovládal cudzí jazyk, by nemal skončiť ani základnú školu, nie to ešte dostať sa na medicínu (čiže filter by mal byť časovo inde, ako tesne pred štúdiom medicíny). Ani tento nedostatok by z neho nerobil zlého, neprofesionálneho lekára, avšak takýto lekár by robil hanbu sebe aj zamestnávateľovi ako osoba, ako Slovák. Testovať maturantov či uchádzačov o vysokoškolské štúdium znovu a znovu z nejakého všeobecného prehľadu či základu mi príde komické až scestné. Nehovoriac o tom, že tým znevýhodňujeme študentov, ktorí majú pár rokov po maturite a chcú ísť študovať medicínu. Za mňa teda SCIO a iné testy mimo biológie, chémie, prípadne fyziky ako súčasť vlastnej prijímacej skúšky na lekársku fakultu jednoznačne nie! Bonifikácia tiež skôr nie, ako áno. Často pôvodne slabší študent dokáže sám seba motivovať do tvrdšej práce, vyvinúť väčšie úsilie a dosiahnuť nakoniec viac úspechov ako študent, ktorý si myslí, že to má "vo vačku." 

Vráťme sa k systému rovnakej možnosti úspechu v deň prijímacích skúšok pre všetkých rovnako a zamyslime sa nad zjednotením prijímacích skúšok pre všetky lekárske fakulty na Slovensku. Pretože do dnešného dňa si ich každá lekárska fakulta "vyšperkovala" niekedy do krajnosti, inokedy do absurdnosti. Takto by sme donútili lekárske fakulty zdravo si konkurovať a vytvárať ľudsky a odborne čo najlepšie prostredie pre študentov. Už uchádzači by totiž rozhodovali o tom, ktorá lekárska fakulta je najlepšia. 

Namiesto nezmyselných SCIO testov či testov NPS, prípadne zle nastaveného systému bonifikácie by sa mohla pozornosť upriamovať na reformu štúdia všeobecného (a zrejme aj zubného) lekárstva na Slovensku, ktorá by mohla obsahovať aj tieto body:

1. Zjednotiť sylaby a dodržiavať presne stanovaný rozsah a hĺbku odprezentovaných i vyžadovaných vedomostí na záverečných skúškach. Na to je potrebné vytvoriť akési štandardy, ktoré by kompromisne prijala každá zo slovenských lekárskych fakúlt a každá z nich by sa podieľala na ich tvorbe aj pod dohľadom odborníkov na dušu a profesionálnych pedagógov, ktorí by hodnotili zvládnuteľnosť v danom časovom rozmedzí i prípadné negatívne dôsledky na duševné zdravie, navrhovali by alternatívne riešenia, skutočne by brali do úvahy pripomienkovanie študentov (zmena zdola) atď.

2. Maximálne dvojsemestrálny prírodovedný blok, ktorý by sa mohol uznať napríklad absolventom prírodovedeckých fakúlt z jednoodborového štúdia biológie alebo chémie, ktorí ukončili aspoň bakalársky stupeň v tomto odbore na danej fakulte. Na lekárskych fakultách by sme sa nemali hrať na to, že prvé roky vychovávame z medikov mladých prírodovedcov, pretože na to slúžia prírodovedecké fakulty a študent medicíny chce byť lekárom, nie prírodovedcom. A prírodovedci sú, mimochodom, počas pregraduálneho štúdia na prácu vo vede pripravovaní viac a kvalitnejšie ako medici.

3. Po ročnom prírodovednom bloku môžu nasledovať štyri semestre ostatných predklinických predmetov. Od štvrtého ročníka by študenti všeobecného lekárstva mali mať možnosť špecializovať sa v jednotlivých blokoch – napríklad interný blok, chirurgický, pediatrický blok atď. s väčším množstvom praxe s možnosťou výberu praxe na budúcom pracovisku. Takto by boli nútené zlepšovať sa aj tie nemocnice či oddelenia, ktoré pre medikov nie sú atraktívne z rôznych dôvodov. Napríklad tým, že to oddelenie vo veľkej nemocnici, ktoré nemalo žiadneho medika alebo malo len minimálny počet medikov na praxi by nedostalo finančnú odmenu, resp. by dostalo len minimálnu finančnú odmenu. Študent by mal možnosť zmeniť miesto výkonu praxe do konca prvého týždňa od jej začiatku, ak by sa mu na pracovisku nepáčilo – aj to by sa zohľadňovalo v hodnoteniach oddelení.

4. Každý rok počas šiestich rokov štúdia by mala byť povinná psychologická/komunikačná príprava vrátane riešenia krízových situácií, zvládania stresu, komunikácie s pacientom so závažnou diagnózou a riešenia problémov na pracovisku. Tiež by sa nemalo zabúdať na reálny pohľad na financovanie slovenského zdravotníctva, na poisťovne, ktoré lekárom nie raz zväzujú ruky. Tomu sa doteraz na lekárskych fakultách venovalo len okrajovo.

5. Študenti všeobecného lekárstva by mali mať možnosť po absolvovaní 3. ročníka získať garanciu toho, že nech už by v ktoromkoľvek ďalšom ročníku bolo ich štúdium predčasne ukončené, bude existovať možnosť pokračovať v štúdiu od 4. ročníka bez ohľadu na to, koľko času odvtedy uplynie. Ak sa už títo študenti nevrátia na fakultu, po doplnení praxe by mali mať možnosť pracovať v zdravotníckom zariadení ako pomocný zdravotnícky personál.

Toľko k návrhom. Vás však teraz určite zaujímajú konkrétne podmienky prijatia a porovnanie lekárskych fakúlt. Môj výber poznáte. Pre zdôvodnenie som k dispozícii v súkromnej komunikácii. 

Informácie ohľadom prijímacieho konania na najbližší akademický rok nájdete na webových stránkach jednotlivých lekárskych fakúlt v kategórii Informácie pre uchádzačov alebo Prijímacie konanie. Pripomínam však, že je potrebné sa pripravovať na každú fakultu zvlášť, nemajú totiž rovnaké študijné materiály na prijímacie skúšky. Jedna z nich neposkytuje žiadne konkrétne otázky (JLF Martin).

Dôležité!!!

Maturanti, dávajte si prihlášku maximálne na jednu LF a na ňu sa aj poctivo pripravujte. Rezervou môže byť druhá LF, ktorá nemá podklady. Viac študenti v maturitnou ročníku zvyčajne zvládnuť nedokážu, ani keby chceli. Tí, ktorí už zmaturovali a budú mať celý rok na prípravu na vysokú školu, si zvyčajne úspešnejšie trúfajú aj na viacero lekárskych fakúlt (minimálne na dve s podkladmi sa stihnú pripraviť celkom úspešne). Nedávajte si zbytočne prihlášku na nelekárske odbory - nie, nepripraví vás to lepšie na medicínu, ani nevyjdete z cviku (zvyku sa učiť). Urobíte si viac stresov a dilem a navyše si jeden rok na LF zaplatíte. Budete mať čo robiť pri poctivej príprave na lekársku fakultu aj bez učenia sa na skúšky na inej fakulte. Brigáda do decembra môže byť fajn, no nudiť sa doma určite nebudete - bude to skôr zaslúžený oddych pri príprave na LF vám vlastným tempom.

Trénujte si aj iné poradie otázok z podkladov, lebo mozog si pamätá aj poradie alebo umiestnenie správnej odpovede pri danej otázke. Trénujte si tiež "maľovanie," teda vypĺňanie okienok čiernou fixou (každá otázka má štyri okienka vedľa seba), aby ste to vedeli robiť správne a nemýliť si poradie odpovedí na hárku - aby vám nevznikol posun, ktorý si ani nemusíte tak skoro uvedomiť (to býva častým kameňom úrazu). V hárkoch sa už nedá škrtať ani opravovať!!!

Na každej lekárskej fakulte na Slovensku sa to dá prežiť! Otázne je, ako sa budete cítiť v meste, v priestoroch fakulty, na prednáškach, cvičeniach, na praxi, pred skúškami... a ako z toho vyviaznete (či vás to nepoznačí alebo nenasmeruje na takú cestu, ako vyzerá celé naše zdravotníctvo).

Dobrá rada nad zlato!

Každá jedna fakulta má svoju skupinu na Facebooku - buď ročníkovú alebo burzu, ktoré založili sami študenti a už je zvykom zakladať aj skupinky pre uchádzačov. Pri vyhľadávaní použite skratky, ktoré sú uvedené v zátvorkách (napr. Burza SZU, Burza LF UPJŠ, Burza LF UK, Uchádzači LF (SZU/JLF/UK/UPJŠ), Medici LF (SZU/JLF/UK/UPJŠ) 2022 - 2028 a pod.). Toto vám uľahčí tak hľadanie materiálov na prijímacie skúšky, pomôže byť vždy informovaný, ako aj neskôr rýchlo sa zorientovať v každom ročníku štúdia.

Kolegialita, posúvanie materiálov, testov a vypracovaných otázok vám pomôžu na každej LF, ako aj pracovať na osobnostnom rozvoji a budovať kvalitné vzťahy s inými ľuďmi.

Na klinikách sa nezabudnite učiť správať sa k pacientom. Nie je to váš výučbový materiál. Skúste si predstaviť, že je to váš príbuzný, a tak s ním zaobchádzajte. Pacient ocení vašu slušnosť, ľudskosť, úctu a ochotu normálne komunikovať, nie vaše vedomosti. Tie si nechajte pre skúšajúcich. Zdržte sa akýchkoľvek vtipov, nevhodných poznámok, narážok v prítomnosti pacienta. Neanalyzujte pred pacientom jeho chorobu a možné komplikácie. Pokiaľ viete, že pacient umiera, pokúste sa pred ním tváriť tak, aby ste mu nebrali nádej. Ak sa vám predsa len podarí urobiť nevedomky prešľap, ospravedlňte sa, či už pacientovi, kolegovi alebo vyučujúcemu. Učte sa pokore, ako aj vedieť zachovať v hluku a chaose rozvahu. Istotu rozhodnutí nadobudnete až praxou.

Bývanie

Tradičné medické internáty neposkytujú veľa možností na súkromie, pokojné učenie sa a priváty sú najdrahšie v Bratislave a v Martine a o niečo lacnejšie v Košiciach (privát sa vám oplatí s dobrým kamarátom, kamarátkou v jednej izbe, inak nie). V každom meste je možné "prebojovať" sa k tomu najideálnejšiemu bývaniu - len to stojí čas a energiu (alebo aj známosti?). Niektoré stredoškolské internáty si ubytovávaním vysokoškolských študentov privyrábajú, vyjdú vám ústrety, ale keďže majú obmedzenú kapacitu - alebo sa aspoň tak tvária, musíte vedieť "zatiahnuť za správne páky."

Korupcia?

Pri malom počte študentov sa skôr odhalí netransparentnosť. Pri väčšom počte je zasa viac príležitostí na neetické konanie. 

JLF v Martine disponuje protikorupčným snažením sa, ale až prax ukáže, nakoľko to bude účinné. 

Zrkadlom na žiadnej fakulte nie sú certifikáty, ale pokles anonymných hlasov, ktoré hovorili o manipulácii prijímacích skúšok alebo neobjektívnom či v skutku neštandardnom hodnotení študentov. Jedným z protikorupčných snažení by mohlo byť aj to, že prestaneme niektorú z fakúlt označovať ako tú najlepšiu. Najlepšia je totiž tá, na ktorej študent študuje. A to nie kvôli tomu, že je ozaj najlepšia, ale kvôli tomu, že študent väčšinou nemá inú skúsenosť. Takisto je pre vnútorný pokoj študenta lepšie, ak si myslí, že študuje na najlepšej fakulte. Študenti, ktorí majú osobnú skúsenosť s viacerými lekárskymi fakultami na Slovensku vedia lepšie porovnať, ale k najlepšej podľa nich má ešte každá veľmi ďaleko. Je tiež nesprávne a otvárajúce dvere korupcii, ak rodič chce mať dieťa na konkrétnej lekárskej fakulte z rôznych dôvodov za každú cenu. Najmä, ak tými dôvodmi sú známosti. Možno tým rodičia svoje dieťa spočiatku potešia, ale neskôr si dieťa uvedomí, že žije v tieni rodičov, ktorí riadia jeho život, nedovolia mu vybrať si svoju cestu (vrátane svojej fakulty) ani zistiť, či táto cesta je skutočne pre neho.

Nie je to tak, ako sa hovorí, že kto nemá vplyvných a bohatých rodičov, ten sa na medicínu nedostane alebo ju neskončí úspešne. To je výmysel tých, ktorí mali menej vedomostí alebo šťastia na skúškach.

Pokiaľ si niekto niečo nečestne vybaví, môže sa mu to v živote vrátiť (jedine, že by rodičia zachránili mladého potomka aj pred väzením, ak ako lekár zabije svojho pacienta z nevedomosti). Jediný spôsob, ako poraziť korupciu na Slovensku, je začať od seba a budovať si vlastný charakter, svoju identitu, integritu, morálny a vedomostný kredit. Možno aj povedať rodičovi - Máš na to? Nechaj si. Ja si to svoje vybudujem sám, aby som na seba mohol byť hrdý, hoci by som mal začínať ako predavač langošov na Kramároch, ak ma prvý rok nevezmú na medicínu. Mnohí mladí lekári dnes majú pekný titul pred menom, ale správanie prízemné, neúctivé, arogantné. Ale to už je na inú debatu..., skôr o tom, ako kolektívy v zdravotníctve deformujú a ako realita slovenského zdravotníctva berie ilúzie, čo má za následok, že lekár má smerom k pacientovi zviazané ruky a smerom ku kolegom mínové pole. Jediné, čo by nemal nikto a čo by nemalo nič vziať lekárovi, je pekné správanie k pacientom a kolegialita pri konaní dobra. Ak človek nemá až toľko vedomostí, charakter mnohé vykompenzuje - pokiaľ naozaj nemáte také IQ ako niekto iný - ale nikdy sa tým nebudete ospravedlňovať, budete sa chcieť učiť aj v praxi, bude vás to hnať k vedomostiam, nie k bankovému kontu rodiča, ktorý všetko vybaví a vyžehlí. O tom to celé je.

Medicína je aj o budovaní charakteru a je škoda, že primári oddelení či prednostovia kliník často nie sú tí najcharakternejší, ktorí by mali ísť príkladom svojim mladším kolegom.

Máte pocit, že medicína nie je pre vás?

Zdravá pochybnosť o sebe s pravdivým poznaním seba je vlastne pokora a tá robí to, že na sebe "makáte" a nikdy nespyšniete. Ale nesmie to byť o ponižovaní sa. Využívame len malú časť kapacity mozgu, ale niekto má dar naučiť sa viac a rýchlejšie. Vy sa možno naučíte menej a pomalšie, ale to nie je znakom toho, že na to nemáte. Majte okolo seba ľudí, ktorí vám ukážu vašu hodnotu a potom aj medicínu zvládnete ľahšie. A kto si o sebe veľa myslí už teraz, toho prefacká život alebo niekto iný. Nebuďte namyslení, nebuďte arogantní, nenechajte sa vyrušovať tým, kto každý okolo vás je väčší alebo väčší podvodník. Buďte sami sebou so všetkými svojimi chybami, pracujte na sebe a učte sa svojím tempom. Pomáhajte si navzájom. Ak sa teraz nenaučíte pomáhať jeden druhému a vidieť to, že vás potrebuje, ťažko to budete robiť pri pacientoch.

Ako sa učiť na prijímacie skúšky?

Silno sa neodporúča dávať si prihlášky na viacero lekárskych fakúlt s tým, že sa na ne bude uchádzač aj reálne seriózne pripravovať. Ten čas, ktorý by venoval príprave na jednu, rozdelí na tri - štyri, čiže ani na jednu sa nepripraví najlepšie a aj tak uprednostní skôr prípravu na maturitu (je úplne jedno, na akej strednej škole, z akých predmetov a na aké známky zmaturujete, pretože to vám nepomôže lepšie sa umiestniť na prijímacích skúškach - dôležité je iba zmaturovať). Najideálnejšie je rozhodnúť sa pre jednu fakultu. Ak sa už raz uchádzač rozhodne, nech dá do prípravy všetko. Zbytočne mať plán B, C a D v podobe ďalších fakúlt, pretože takto sa len preťažíte a skôr stratíte (ďalší) rok. Pokiaľ ale niekto maximálnu ročnú prípravu na prijímacie skúšky na jednu fakultu nazýva stratou, ťažko sa k tomu vyjadriť. Istota sú podklady vydávané fakultou. Kde podklady nie sú - je treba viac počítať s prehrou. Ale učiť sa neviem z koľkých podkladov na neviem koľko fakúlt je nerozumné, pokiaľ nie ste vyslovene génius. Učiť sa potrebujete začať čím skôr, aby ste to stihli zopakovať a po maturite si to zopakujete znovu. Tam, kde sú podklady, nie je potrebné chodiť na doučovania, pokiaľ nie ste opačný extrém (ktorý ale zrejme nezvládne ani štúdium, hoci sa na fakultu dostane) - ktorému to veľmi nemyslí alebo trpí poruchou učenia. Nemusíte všetkému v podkladoch rozumieť, ale musíte sa to naučiť. Porozumieť vysokoškolskému učivu zvyčajne predpokladá byť vysokoškolským študentom. Iba na LF SZU máte podklady zo stredoškolského učiva, inde nie.

Niektorí si dávajú ako poistku školu, na ktorú sa nerobia prijímacie skúšky, aby nesedeli doma - je to totálne zbytočné. Po maturite si zaslúžite rok voľna alebo si pár mesiacov vyskúšať nejakú prácu či brigádu. Ak nemáte nič iné na práci, len učiť sa a oddychovať, za pár mesiacov sa naučíte podklady naspamäť a môžete vsadiť všetko len na jednu fakultu. Ak nastúpite inde a budete pokračovať, je náročné sa pripravovať na prijímacie skúšky a súbežne na semestrálne skúšky, nie raz zvažujete, či neostať aspoň po Bc., márnite čas. Potom si už tie roky na medicíne zaplatíte a nie je to malá suma. Nechcite mať hneď všetko alebo čím skôr. Niekto vám možno povedal, že ak prestanete študovať, už vám bude ťažko zvykať si na štúdium. To môžu povedať ľudia po tridsiatke, ktorí desať rokov nevideli žiadnu knihu ani krížovku. Vy v priebehu jedného alebo dvoch rokov nestratíte nič, iba si môžete znásobiť svoje vedomosti, rôznym spôsobom trénovať mozog, popri štúdiu sa venovať tomu, čo máte radi a tentokrát už bez stresu.

Začiatky na medicíne

Budú určite zaujímavé, pre niekoho plné stresu. Dôležité je nebrať si k srdcu desivé scenáre a historky (od starších spolužiakov a vyučujúcich), zvlášť, ak ste citlivá povaha, nekupovať si knihy dopredu a nezháňať si všetky knihy, ktoré profesor odporučil na prvej prednáške. Veľa materiálov získate od starších študentov, iné sú na webových úložiskách. Napríklad také štúdium anatómie sa dnes zaobíde bez tradičných knižných "biblií." Stačí si vedieť nájsť podstatu a mať jeden obrázkový atlas (a dokonca aj tie sú na internete; kúpte si čítačku a naučte sa robiť si poznámky). Kopec textov k nemu nájdete na internete, aj materiálov na vytlačenie - podľa nárokov vyučujúceho. Úspech nezaručuje množstvo kníh a spektrum vedomostí, ale či budete hovoriť to, čo chce konkrétny profesor počuť alebo na čo sa zameriava na testoch. Zvyšok je skôr vaše samoštúdium do praxe. Neskôr zistíte, že si treba zhromažďovať a triediť študijný materiál na skúšku priebežne, aby vám to počas skúškového už čosi hovorilo, mali v tom systém a doučíte sa veci viac do hĺbky. Vidieť to prvýkrát v živote dva týždne pred skúškou a ešte otravovať spolužiakov s tým, z čoho sa učiť toto či tamto je stresujúce tak pre vás, ako aj pre vašich spolužiakov.

Radšej do Čiech?

Tí, ktorí utekajú do ČR za vidinou lepšieho prístupu a údajne väčšieho titulu MUDr. (v porovnaní so Slovenskom) a menšej psychickej záťaže, môžu byť časom veľmi sklamaní a mnohí sa potom vracajú späť. V Čechách je štúdium medicíny ešte náročnejšie a posilnené jazykovou bariérou pre porevolučné deti. Česi majú navyše iný systém výučby, iné nároky už v rámci stredoškolského vzdelávania a prípravy na fakulty a takisto inú mentalitu. Každá LF v ČR je diametrálne odlišná. Tento "únik" je vždy potrebné starostlivo zvážiť a sledovať zmeny - aj tam, kde to bolo roky bezplatné alebo s nízkymi poplatkami, už tomu tak od budúceho akademického roka alebo o pár rokov nemusí byť. Hlavne sa treba zbaviť predstavy, že v ČR to bude lepšie. V niečom áno (poplatky), ale v inom to zasa bude horšie (nároky, jazyk, náklady súvisiace s pobytom, stravovaním, praním, cestovaním...) Závisí to samozrejme hlavne od vašej osobnosti (adaptabilnosť, húževnatosť, vyrovnávanie sa s psychickou záťažou...), inteligencie, návykov v učení, ekonomického statusu atď. Pokiaľ by niekto chcel veľmi poradiť - do Brna a Prahy smerujú tí, ktorí si naozaj veria, alebo skôr uverili niekomu, kto pre nich chcel len to "najlepšie." Dobrý budúci lekár už teraz drieme vo vás a záleží najmä od vás, či ho budete zdokonaľovať alebo ho ušliapete. Fakulta vám dáva možnosti - asi každá približne rovnaké pri vašom väčšom či menšom psychickom utrpení, ale dobrého lekára z nikoho neurobí, nakoľko polovica úspechu je v kvalite vašej osobnosti a druhá polovica v hlade po poznaní. Vyučujúci vám povie vždy menej, ako je v knihách a vždy čosi iné, ako reálne funguje v praxi.

Kauza "Prax" počas pandémie alebo "Budú z nich teoretickí lekári?"

Rozumieme aj nerozumieme. Poznajme realitu, ktorá tu bola aj pred pandémiou a potom hodnoťme. Skúsme nepreceňovať prax medikov a neporovnávať ju s autoškolou, pretože prax v "autoškole" študentov medicíny začína najmä po skončení pregraduálneho štúdia, kedy už ale musia byť študenti šikovní, rýchlo si ju osvojiť a spojiť s teóriou.

Študentov je veľa, diagnóz v nemocniciach v reálnom čase nie až toľko, aby si študent dokázal každú spojiť s konkrétnym pacientom. Nie je reálne možné vyskúšať si počas štúdia všetky výkony a vidieť všetky diagnózy. Je na šikovnosti vyučujúceho, aby vedel študenta smerovať aj pri obrázkoch a videách na internete a na šikovnosti fakulty zabezpečiť študentom možnosť rôznych simulácií na figurínach, auskultačne a inak rozoznať rôzne diagnózy, vedieť odobrať krv, poskytnúť prvú pomoc atď. Takisto anatómia by už nemala prebiehať klasickou metódou v pitevniach, ale na figurínach - ktoré dnes už dokážu byť veľmi autentické, aby študent videl, ako štruktúry vyzerajú na živom pacientovi, kde sú ešte reálne tvary, farby zachované, nie na konzervovanom, rigidnom, jednofarebnom tele so zmenenými štruktúrami. A poznatky doplniť pozorovaním pitvy nekonzervovaných tiel. Je to obrovský rozdiel. Takisto má viac lekárskych fakúlt na Slovensku problém menej bazírovať na predklinike a vyberať z nej základ potrebný do praxe, nie materiál na to, aby to študenti mali zložitejšie a viac sa stresovali. Dnes máme v porovnaní s minulosťou kvantum informácií. Máme študentov viesť k podstate a máme myslieť aj na ich psychické zdravie a osobnostný rast, aby prichádzali do praxe duševne nepoznačení, neukrivdení s ochotou vracať praktiky skúšané na nich mladším kolegom či študentom, vedeli byť morálne silnými osobnosťami, zdravo fungujúcimi v kolektíve so schopnosťou tvoriť zdravé kolektívy.

Majme na pamäti to, že už nežijeme v minulosti, kedy lekárovi po skončení fakulty stačil nejaký kurz a šiel rovno do praxe, kde už musel a mohol samostatne rozhodovať. Dnes mladý lekár - čerstvý absolvent nevie prakticky nič, musí si zvykať na režim a zvyklosti daného pracoviska a tam sa učí praktickým zručnostiam - pod vedením atestovaných lekárov. Úplne sám nemôže robiť nič - okrem príjmu a písania dokumentácie. Je hrubou chybou, ak absolventa dajú slúžiť na centrálny príjem. Na to medici nikdy nemali a v našich podmienkach ani tak skoro nebudú mať vytvorené podmienky, aby mohli po skončení školy vykonávať diagnostiku úplne sami a ešte v urgentných prípadoch pri strese, hoci na nich (kdesi tam) dohliada iný lekár. Potrebujú skúsenosti - tomu tak vždy bolo, to nie je covidová novinka. Len nie každý má ochotu mladého lekára viesť. Mladí lekári sú na oddelení často dievčatá pre všetko, nie sú docenení, lebo sú považovaní za hlúpych, neskúsených, ale kto má šťastie, natrafí na fajn kolegu a ten mu trpezlivo všetko ukazuje. To nevyrieši lepšia prax na medicíne, lebo každý sa chce po škole špecializovať a venovať sa svojmu odboru. To vyrieši iba zmena prístupu k mladým lekárom na pracovisku - dať im patričnú úctu, motivovať ich, nevyužívať ich, ale zároveň im prideliť niekoho, kto chce, nie kto musí z poverenia primára na nich dohliadať. Je rozdiel, ak niekto chce a niekto musí. Dokonca sa v malých nemocniciach môžeme stretnúť aj s mobbingom sekundárnych lekárov a toto tabu je potrebné prelomiť!

Je teda nutné pracovať na vzťahoch na pracovisku, lebo tie sú často príšerné a majú svoj podiel na chybách lekárov, ktorých sa dopúšťajú smerom k pacientovi.

Nešírme nepravdy o tom, že ak medik nemá dostatok praxe, tak po skončení z neho nebude dobrý lekár, lebo už desaťročia to u nás funguje tak, že lekár sa učí praxi po skončení a v praxi. Posledné desaťročia na to nemáme iný systém, fakulty zabezpečujú iba takú "ochutnávku" praxe a každý si z nej už potom vyberá to, čomu sa chce venovať.

Určite by bola potrebná kompletná zmena systému výučby medikov, no musí sa nájsť vôľa. Študenti by sa už mohli aspoň čiastočne špecializovať po treťom ročníku - takto by sa viac prakticky dostali k tomu, čomu sa chcú venovať ako absolventi, možno už aj v tej nemocnici, ktorá ich po skončení príjme do pracovného pomeru. Ak už nič iné, tak aspoň letné stáže by mali byť realizované tak, aby si študent mohol vybrať, čo ho zaujíma a šlo by len o to, aby splnil predpísaný počet dní a hodín, ktoré má určené na prax, a to každý rok.

Tu treba zdôrazniť, aby sa každý špecialista vedel na pacienta dívať komplexne, nie po systémoch, aby liečil pacienta, nie jeho laboratórne hodnoty. Preto teoretický základ musí byť cielený, prehľadný, komplexný s fokusovaním na podstatu so zmierením sa s tým, že v praxi medik neuvidí všetko.

Určite je na čom pracovať, aby sa systém výučby zmodernizoval, ale najprv treba zmeniť vzťahy na pracoviskách a potom prestať preceňovať prax na pregraduálnom štúdiu, lebo študenta nemôže zaujímať všetko, ani ho nemôžeme nútiť do toho, aby ho zaujímalo všetko, a ani nemá kapacitu na to, aby všetko z tej širokej ponuky obsiahol a vedel.

Ako už bolo spomenuté - nemá šancu vidieť každú diagnózu reálne, pričom na internete si môže dnes pozrieť kopec videí o obrázkov, len potrebuje šikovného vyučujúceho, ktorý mu dá odkaz na tie správne linky, lebo obrázok nemusí vždy predstavovať popísanú diagnózu. Ale z internetu vie čerpať toľko, čo počas praxe nemá možnosť vidieť. Tam uvidí len zlomok, zoznámi sa s tým, ako to asi funguje pri niektorých diagnostických a terapeutických postupoch. Prakticky si niektoré veci vyskúšať často nie je možné, lebo pacient s tým nesúhlasí alebo by to veľmi stresovalo pacienta, alebo by to veľmi zdržiavalo, nakoľko lekár má ďalších pacientov. Niekedy dokonca pacient nesúhlasí s tým, aby bol medik prítomný pri vyšetrení, nie to ešte, aby mu niečo robil (a zrejme to v budúcnosti bude horšie), tak väčšinou medici len odoberajú anamnézu a fyzikálne vyšetrujú. Viac sa potom už naučia z vlastnej iniciatívy napr. na brigáde na oddelení, kde by potom chceli pracovať. Na takého študenta už majú na oddelení viac času, študent sa učí za pochodu, pacient je menej stresovaný, viac rešpektuje daného študenta ako zdravotníka, personál vie, že študent je tam dobrovoľne, lebo to robiť chce.

Pribúda nám pacientov, ktorí sú v neprítomnosti lekára vyslovene odporní k študentom alebo aspoň nespolupracujúci. Našťastie ich nie je veľa, ale budúcnosť to zrejme bude meniť. Tak ako ubúda všeobecná úcta k lekárovi, tak ubúda aj k medikovi. Na druhej strane sa pacientove nálady usilujeme chápať najmä vtedy, ak sa rôzni študenti z rôznych ročníkov, skupín či fakúlt otočia pri lôžku pacienta denne aj päťkrát a chcú od pacienta to isté. Možno je dobré napísať aj to, či si každý lekár a každý medik zaslúži od pacienta rešpekt, no netreba nikoho súdiť predčasne - ani pacienta, ani medika, ani lekára.

Čo si zapamätať (alebo čo zlepšiť)?

• Osobnosť zdravotníka sa formuje ešte pred nástupom na lekársku či inú zdravotnícku fakultu. Nie každý by mal prichádzať do kontaktu s pacientmi. Nie každý má dostatočný morálny kredit a schopnosť budovať kvalitné vzťahy, čo je kľúčové na zvládanie kríz a stresových situácií, ktorých je zdravotnícka prax plná. Spolky medikov môžu ponúkať medikom kurzy správania, upozorňovať na nevhodné správanie, ako je napr. ignorovanie, neúctivé správanie, odmietnutie pomoci, arogancia, predčasné súdy, prvoplánové blokovanie vo virtualite, ľahostajnosť, "múdre" nevyžiadané rady, ohováranie, úniky, sexuálne odviazané správanie, amorálne správanie, môcť si vyskúšať modelové situácie vo vzťahu medik - medik, lekár - lekár, medik - lekár, medik - pacient, lekár - pacient, lekár - príbuzný pacienta, lekár - nadriadený, lekár - zdravotná sestra atď... a určite by spolky mali zvažovať ponuku možnosti osobnostného rastu s poznávaním seba samého prenikaním do svojho vnútra. Podstatné je nielen poznať seba, ale aj naučiť sa rozlišovať, akým správaním či gestom sa môžem niekoho dotknúť, zraniť ho a či to bolo ozaj nevyhnuté použiť. Na prvé počutie také jednoduché, menej zaujímavé ako jazykový kurz, ale ako sa dnes ukazuje, je to zrejme potrebnejšie. Takýmito aktivitami je možné skvalitniť vzťahy medikov navzájom, ako aj vzťahy budúcich lekárov na pracovisku vrátane vzťahu lekár - pacient. Byť lekárom je krásne poslanie, ktoré si vyžaduje nielen hlavu plnú vedomostí, ale aj veľkú a vzácnu osobnosť..., samozrejme len vtedy, ak chceme naše zdravotníctvo posunúť tam, kde ešte možno po ľudskej stránke nikdy nebolo. A tiež, ak chceme zastaviť šírenie nepravdivých informácií (o osobe, skupine či konkrétnej lekárskej fakulte), skoncovať s bohorovným správaním medikov či lekárov a aktívne prispievať k zlepšeniu naštrbených vzťahov.
• Štúdium na každej lekárskej fakulte je iné, hoci základný balík vedomostí by mal byť rovnaký. Nestačí sa učiť na prijímacie skúšky na jednu fakultu a uspokojiť sa tým, že to postačí na všetky.
• Uznávam vedenie uchádzača k samostatnosti a k budovaniu tímového ducha. Samostatnosť znamená, že uchádzač študuje systematicky – aktívne si vyhľadáva to, čo nevie, čomu nerozumie na internete alebo v knihách (materiálov je viac než dosť). Tímový duch znamená, že už uchádzači by mali pracovať v malých skupinkách, stretávať sa prezenčne alebo on-line, napr. raz týždenne a vymieňať si poznatky k sporným či náročným otázkam, ako aj študijné materiály k témam, v ktorých majú rezervy. Ak sa uchádzači teraz nenaučia pracovať samostatne, systematicky a v kolektíve, v prvom ročníku im bude veľmi ťažko. I celá ich ďalšia medicínska prax bude o tímovosti a samostatnom celoživotnom vzdelávaní. 
• Pri skúšaní sa po naučení určitého počtu otázok by si mal uchádzač odpovede vpisovať do provizórnych testovacích odpoveďových hárkov so štyrmi štvorčekmi vedľa seba, aby si trénoval neposunutie poradia a správne vypĺňanie - "začierňovanie" štvorčekov tenkou čiernou fixou. Nesprávne odpovede sa nevypĺňajú, nechávajú sa ako prázdne políčka. Za každé správne začiernené (pri správnej odpovedi) alebo správne nechané voľné (pri nesprávnej odpovedi) políčko dostávate 1 bod (teda pri jednej otázke môžete získať  0, 1, 2, 3 alebo 4 body).
• Neodporúčam cvičné testy, ktoré sa ponúkajú na internete – nie je tam zvyčajne všetko a sú tam chyby.
• Neodporúčam počas štúdia na strednej škole hromadné doučovania. Po skončení strednej školy je ich navštevovanie na zváženie.
• Neodporúčam počas štúdia na strednej škole dávať si prihlášku na viac ako jednu LF. Po skončení strednej školy sú dve LF (viac nie) na zváženie.
• Ak niečomu niekto nerozumie, to neznamená, že bude mať problém zvládnuť chémiu či biológiu počas vysokoškolského štúdia na fakulte. Tam sa prakticky študent riadi tým, čo odprednáša profesor a podľa otázok na skúšku. Na podklady môžete hneď po prijímacích skúškach zabudnúť. Navyše sú v nich chyby, takže niekedy neviete, či "naostro" označiť chybne alebo tak, ako to má byť. V každom prípade by ste si potom po neprijatí pri možnosti nahliadnutia do testu vedeli vybojovať správnosť svojho výberu, ak by chybu predsa len urobil ľudský faktor či technika aj na teste na prijímacej skúške, prípadne zle zadanou správnou odpoveďou v počítači (test vám však neumožnia kontrolovať hodinu a väčšinou sa kontrolovať test nevyplatí).
• Kvalitu lekárskej fakulty neurčuje len ochota kompetentných vzdelávať, ale aj ich osobnostná zrelosť, vzťahy, prostredie, bývanie, finančná motivácia či rôzne benefity nielen pre vyučujúceho, ale aj pre študenta, zabezpečovanie základných potrieb, možnosť osobnostného a morálneho rozvoja študentov, ochrana duševného zdravia atď.
• Porovnať kvalitu štúdia so zohľadnením všetkých podmienok (vzťahy, bývanie...) vrátane kvality duševného zdravia je náročné, pokiaľ má niekto osobnú skúsenosť iba s jednou lekárskou fakultou. Každý sa na svojej Alma mater usiluje vidieť to dobré, aby na nej vôbec dokázal prežiť. To ale z objektívneho hľadiska nemusí byť dobrom.
• Ani jedna lekárska fakulta sa nezaujíma o duševné zdravie študentov tak, ako by sa zaujímať mala. V prvom rade by sa mala zaujímať o to, aby to, čo vyžaduje a z čoho to vyžaduje bolo jednotné pre všetky lekárske fakulty, aby vyžadovala základ, podstatu pre prax, aby študentom vychádzala v ústrety ľudsky i poskytovaním študijných materiálov, ukazovala im ich hodnotu i to, že si ich prítomnosť a záujem váži a aby študentom poskytovala v prípade potreby psychoterapeutické služby zdarma alebo aspoň umožnila vznik podpornej skupiny pre študentov v kríze z akýchkoľvek dôvodov. Myslím si, že dotazníky spokojnosti ponúkané študentom sú len pro forma, študenti dopredu vedia, že nič sa nezmení, nakoľko profesor, ktorý na fakulte učí viac ako desať rokov je už nedotknuteľný, nech už to robí akokoľvek dobre alebo zle, nech už sa objektívne zhoršil alebo si len myslí, že sa zlepšuje. Akademická obec by si však sama mala pýtať spätnú väzbu a byť k sebe dostatočne kritická (inšpirovať sa aj inými fakultami, ich prístupom a výsledkami). Je napríklad "šialené," aby sa tri slovenské lekárskej fakulty líšili v biofyzike tak veľmi, ako je tomu dnes. Na LF UPJŠ je to náročná až prístrojová fyzika s kvantom otázok. O tri štvrtiny menej otázok má biofyzika na JLF, kde je ozaj praktická biofyzika s informáciami, s ktorými sa študenti ešte stretnú buď na ďalších predmetoch, alebo v praxi (hoci nakoniec hodnotenie predmetu bolo roky mierne "na hlavu"). Na LF SZU je celá biofyzika vnímaná ako nedemotivujúci úvod do problematiky a ďalšieho štúdia (asi najviac sa k nej potom študent vrátil na lekárskej fyziológii).
• Každý študent medicíny a každý vyučujúci na jednej z dvoch lekárskych fakúlt v Bratislave je povinný redukovať umelo vytvárané napätie medzi študentmi LF SZU a LF UK a ukončiť úmyselné či neúmyselné ponižovanie študentov LF SZU pracoviskami, ktoré majú zmluvy aj s LF UK. Takéto správanie nie je hodné zdravotníka.
• Každý vyučujúci na lekárskej fakulte sa má k študentom správať ako ku kolegom, získať si ich priazeň, motivovať ich iným spôsobom ako aroganciou, "vyhrážaním sa" a vynucovaním si pozornosti.
• Je potrebné začať diskutovať o tom, aké zvyky zo strany jednotlivých ústavov a kliník je v rámci výučby potrebné zanechať, zamyslieť sa nad tým, na čo vlastne dodnes slúžia (či nie na zbytočné šikanovanie študentov) a čím novým obohatiť pedagogický proces. Zamyslieť sa nad tým, či štúdium medicíny na Slovensku ako také nepotrebuje reštart.
• Je potrebné si uvedomiť, že nie je umením zasypať študentov balastom, ale umením je vybrať z množstva informácií podstatu pre prax, obsahovo zodpovedajúcu pregraduálnemu štúdiu. Alebo, v opačnom prípade, umožňujme študentom špecializovať sa skôr a zredukujme prírodovedecký blok, ktorý je ako rýchlokurz nezmyselný. Budúci vedci sa mu venujú a musia venovať podrobnejšie. Nesnažme sa robiť z medikov vedcov, ale posilnime biomedicínske štúdium na iných fakultách. Nesnažme sa vedieť to, čo vedia vedci, ale usilujme sa s nimi úzko spolupracovať a preukazovať im v zdravotníctve patričnú úctu.
• K štúdiu na úrovni patrí to, aby vyučujúci poskytovali študentom svoje prednášky po ich odprednášaní. Takisto vyučujúci nesmie povedať študentom, že to, čo prednáša, nestačí a preto im to ani neposkytne. Vyučujúci má viesť študentov k podstate a ak odmieta poskytovať svoje prednášky, mal by napísať skriptá, nakoľko študent si často nedokáže zaznamenať z prednášok všetky informácie a pokiaľ ich má neúplné, nevie, odkiaľ si ich má doplniť, lebo čo kniha, to iný pohľad na problematiku.
• Vyhráva vždy ten vyučujúci, ktorý študentovi nastaví zrkadlo, ale nezraní, neodradí ho svojím správaním, prehnanou prísnosťou, ukáže študentovi jeho hodnotu, pretože nikdy nevie, ktorý z nich to práve v tejto chvíli potrebuje najviac. Vtedy si študent zamiluje nielen vyučujúceho, ale aj vyučovaný predmet. A hlavne študent potrebuje vidieť, že jeho učiteľ robí to, čo ho skutočne napĺňa a chce svoju "lásku" k odboru odovzdať ďalej. Doplnené slovami istého študenta: "Ďakujem vyučujúcim, ktorí mi nevzali nádej, že raz budem tým, čím chcem byť, že na to mám atď. Známky nie sú všetko. Sformovaná osobnosť je niekedy viac, pretože nikdy nepredstúpi pred pacienta nepripravená a nikdy ho nesklame."
• Študenti najviac oceňujú prístup vyučujúcich vyžadujúcich podstatu a kvalitu ich osobnosti. Vzťahy a kvalitu výučby nepomáhajú zlepšovať nanútené anonymné dotazníky. Viac môže pomôcť osobnejší prístup, teda existencia nezávislého, ale atmosféry na akademickej pôde znalého mediátora - absolventa danej lekárskej fakulty, ktorý si napr. zvolil odbor psychiatria. Študenti by sa na neho mohli obracať, či už individuálne alebo za krúžok/ročník. Mediátor by zhodnocoval, či ide alebo nejde o problém, ktorý stačí riešiť len so študentom alebo skupinou študentov, ale je potrebné ho riešiť aj s vyučujúcim či vedením fakulty. Jednak by to pomáhalo študentom, ktorí sa ocitli v kríze a potrebujú podporu (tých kríz je počas štúdia neúrekom). A takisto by sa predišlo tomu, aby nahnevaný študent alebo nahnevaní študenti bombardovali kompetentných e-mailmi s nevhodným obsahom alebo požiadavkami. Občas študentom chýba ochota komunikovať na úrovni, ale ak chceme niečo zlepšiť, zrkadlo musíme nastavovať nielen študentom, objektivizovať ich postoje, ale je potrebné poskytovať kvalitnú spätnú väzbu vhodnou formou a citlivo aj kompetentným.
• Začnime nielen legislatívne myslieť na študentov, ktorí z rôznych dôvodov zanechali štúdium v jeho druhej polovici a chcú sa zamestnať v zdravotníctve, aby mohli byť v tom zdravotníctve aj zamestnaní na adekvátnej pozícii.
• Po skončení štúdia sú vždy reálnymi hrozbami nevďačný pacient číhajúci na každú chybu mladého neskúseného lekára. Potrebujeme pripraviť študentov medicíny na rôzne kolízie vo vzťahu lekár - pacient, lekár - iný lekár, zdravotnícky pracovník, hľadať adekvátne riešenia bez ujmy, poznať svoje práva a povinnosti i práva pacientov. Klásť dôraz na etiku zdravotníckeho pracovníka, dokázať cielene a s úctou poučiť kolegu i pacienta o chybách či hraniciach.
• Nezabúdajme klásť dôraz na pohodlie pacienta a čo najväčšie dobro pre pacienta.
• Hovorme o mobbingu sekundárnych lekárov na pracovisku a riešme ho.
• Hovorme o znevýhodňovaní študentov medicíny starších ako 30 rokov, ich smerovaní do finančnej i duševnej krízy s výsmechom, že si predsa môžu nájsť brigádu alebo vziať si pôžičku, najmä ak už majú ukončené vysokoškolské vzdelanie. Pomôcť pri tom môže fakulta, mesto..., ale každý subjekt sa tvári, že to nie je jeho vec.

Na záver...

Dnes je náročné byť lekárom - pacienti vedia byť aj nevďační, príliš dezinformovaní alebo až príliš si istí informáciami z internetu, ktoré ich majú oprávňovať spochybňovať rozhodnutia lekára. Takisto tu máme stupňujúce sa nároky zamestnávateľov, tlaky zdravotných poisťovní, dôraz na výkon lekára, nie na kvalitu jedného vyšetrenia, jedného života... a nakoniec sú tu právnici, špeciálne školení na to, aby vedeli vyhrávať súdne procesy proti lekárom. Je množstvo sťažností a pod týmto tlakom a zle nastaveným systémom zdravotníctva na Slovensku sú niektoré sťažnosti aj oprávnené. Časy pandémie ukázali, že potrebujeme zdravotníkov, no zmeny musia prísť v zdravotníckych zariadeniach, zo strany pacientov, politikov, ale aj vo vnútri lekárov (alebo už medikov), aby sa veci pohli k lepšiemu, aby lekár skutočne svoju prácu mohol vykonávať dobre, čestne, bez rôznych tlakov či znechutení z nedostatku času na jedného pacienta, zručností, moderných pomôcok, prístrojového vybavenia, kompetencií, kvôli finančnému podhodnoteniu, pracovnému kolektívu, politike poisťovní atď.

Ešte predsa len niečo. Študenti zubného lekárstva to majú tiež náročné (už na samotných prijímacích testoch potrebujú získať neporovnateľne viac bodov pre prijatie, ako potrebujú získať uchádzači o všeobecné lekárstvo, pretože ich prijímajú do prvého ročníka len v počtoch 40 - LF UPJŠ a LF UK, 20 - LF SZU a 10 - JLF Martin), ale viac svojím smerom. Myslím na nich a verím, že raz vymyslia systém, v ktorom si bude môcť každý uplatniť právo na pekný úsmev a že ich profesia nebude o biznise, ale rovnako o pomoci ľuďom, aby sa takto, hoci už nie titulom, ale poslaním opäť priblížili k podstate lekárstva a nášmu spoločnému poslaniu - pomáhať k zdravšiemu a plnohodnotnejšiemu životu. Veď podľa WHO je zdravie stav telesnej, duševnej a sociálnej pohody. Nezabudnime tiež na to, že lekár i medik potrebuje prejavovať úctu aj iným zdravotníckym pracovníkom alebo študentom iných zdravotníckych odborov.

Držím palce všetkým uchádzačom a dovidenia na fakultách/pracoviskách. :-)

Poznámka: Posledná úprava vykonaná 29. 10. 2023