Vážne vzťahy vážne nedospelých

No tak daj - prečo by som ako osemnásťročný nemal mať vážny vzťah?! Nežijeme 100 rokov za opicami a aj vtedy sa mladí brali v šestnástich.

Obávam sa, že mladých ľudí je potrebné nanovo učiť, čo je to láska, ako vyzerá obraz pravej lásky, že takáto láska existuje a môže existovať aj v srdci či v životoch tých, ktorí o nej pochybujú, a preto ju znetvorujú, nedokážu si na ňu počkať, ani si ju vychutnať, vážiť si ju, pestovať ju ako vzácny kvet, zveľaďovať ju bez toho, aby nebola s niečím neustála porovnávaná či konfrontovaná. Mnohí mladí ľudia zažili v rodine rôzny stupeň deformácie lásky a medziľudského spolunažívania, trpia emocionálnym deficitom alebo zranením, ktoré sa vždy nejako prejavia aj v životoch dotknutých. Mladý človek je nevinný dovtedy, kým nie je zodpovedný sám za seba. Potom sa už nemôže vyhovárať na minulosť, utekať pred problémami, nevidieť ich alebo ich zľahčovať.

Láska je okrem obety aj väzba a prítomnosť človeka tu a teraz..., potom je to zrelosť ducha a emocionálna zrelosť, relatívna stálosť, a keď to dvaja ľudia všetko spĺňajú, chodia spolu kvôli tomu, že si plánujú aj spoločnú budúcnosť, ktorá už teraz má reálne základy. V prípade mnohých mladých ľudí, bohvie, čo bude o päť a viac rokov, pretože teraz sa potrebujú naplno sa venovať štúdiu, aby ich malo čo živiť až dospejú do zrelosti ducha.

Teraz si v páre na prvom mieste Ty a ona osobitne, nie krížom a nie spolu ako celok. Okrem toho, láska zrelého človeka nekladie podmienky. Prečo by sme to museli hneď nazývať partnerským vzťahom? Prečo by to nemohlo byť hlboké priateľstvo s tým, že ak človek naozaj ľúbil (akýmkoľvek spôsobom a hlavne dovtedy dostupným spôsobom), nikdy nezabudne (to sa však stane len raz za život s partnerom, na ktorého je treba počkať)? Zrejme ale na začiatku "vážneho" spolužitia spečatíme túto "vážnosť" sexom. Ale hlavným dôvodom toho, prečo sa neviazať v mladom veku je, že vy obaja sa ešte prirodzene vyvíjate a nakoniec zistíte, že potrebujete niečo iné, ako ste potrebovali pred pár rokmi. A aj bez vzťahu zistíš, aký typ človeka Ti ako partner bude najviac vyhovovať. Mnohí ľudia dnes skáču do vzťahov hlavne kvôli tomu, lebo si myslia, že im dajú to, čo im nedávajú priateľstvá (niekedy i rodičia). Avšak nič nenahradí čisté, pravé, úprimné priateľstvo (alebo lásku a pozornosť rodiča), ktoré je zároveň slobodné a predsa krásne puto (nemusím byť s tým človekom, ale chcem s ním byť často, lebo ma napĺňa pokojom a radosťou). Vzťah musí robiť šťastných oboch - a práve nezrelosť - fakt, že dvaja mladí ľudia sa vlastne na vzťahoch len učia, aby sa neskôr mohli vyhnúť minulým chybám, učia sa spoznávať samých seba i to, ako veľmi si treba všímať potreby toho druhého, aby to fungovalo..., no nemajú na to čas, lebo sa potrebujú venovať najmä sebe, zvyčajne spôsobuje, že v takýchto vzťahoch, ak ich ľudia berú príliš vážne (väčšinou jeden z nich), nie sú obaja šťastní (alebo len jeden z nich). Ako by aj mohli, ak sa ešte len učia a zároveň dozrieva ich vnútro, menia sa ich potreby..., často ešte finančne závislí od rodičov, bez ktorých by nemali z čoho žiť a kde bývať? Príliš mladý človek nezvláda ťarchu zodpovednosti za dvoch, nezvláda záväzok, prípadne si ho musí upraviť a rozšíriť pocit slobody v ňom, cíti sa byť spútaný, začína klamať a hrať nejakú hru, z ktorej by bolo fajn čo najskôr vycúvať. Začína hľadať dôvody. Niekedy nájde len tie absurdné, aby ospravedlnil seba, ba dokonca komické, ktoré druhého partnera veľmi zrania, ak prídu nečakane a ak, v nezrelosti ducha a mladíckej pochabosti, dôjde k jeho poníženiu.

Neverím, že sa ešte vekom zmením. To akože ešte "dozrejem?" V čom? A keď teda nie vážny vzťah, tak neviazaný sex áno? Veď predsa nám svoje potreby, nie?

Začítaj sa do slov chlapca, ktorý je len o päť rokov starší od Teba a popremýšľaj nad nimi: "Býval som citlivý, ba až precitlivený. Keď som bol ešte malý, často som plakával, každé buchnutie ma prinútilo k slzám a každá podivná vec ma rozrušila. Bál som sa. Keď som mal asi 7 rokov, za najväčší traumatický zážitok som považoval smrť andulky, za ktorou som plakal celý týždeň. Postupom času som bol citlivý čoraz menej. Vždy ma čoraz menej vecí prinútilo k slzám, začal som zisťovať, že život je hra, v ktorej ma nemôžu spomaľovať zlé pocity, neprajní ľudia, ľudia, ktorí si neuvedomujú, že na tomto svete sú aj iní; predsa len z mäsa a kostí..., majú city a bolia ich zlé slová či skutky... .

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Osobne si myslím, že keď je toho zla málo, môže byť na niečo dobré..., ale keď je ho viac, ako by bolo treba, zlé veci z nás urobia necitlivých, zákerných a neprajných bez chrbtovej kosti... . Ja sám cítim a vidím, že mne osobne sa toho zla už zbiera toľko, že nestíham a bojím sa, že sa zo mňa stane človek, akého ma ľudia chcú mať... .

A ako je to so mnou teraz? Svoje slzy som nevidel už niekoľko rokov. Nešťastie iných mi začína byť čoraz viac ľahostajné, neprajnosť už má tiež svoje miesto... . Neviem, ako je to možné, ale vďaka tomuto ma čoraz menej štvú ľudia, ktorí ma využívajú alebo majú na posmech. Zisťujem, že k šťastiu mi nechýbajú iní ľudia - aj tak každý klame, zavádza a hrá nečestne všetkými spôsobmi, len aby sa mal on sám dobre. K šťastiu mi chýba už len... .

Kedysi som nedokázal mať sex len tak. Teraz sa zabávam celú noc a po nej sa deje, čo sa deje. Prečo? Neviem, nezaujímam sa o to, prečo to robia so mnou a prečo to robím ja. Dôležité je, že sa mi to páči, že pri tom zabúdam na svoje nenaplnenie a bolesť... . Páčim sa im, ak som žiadaný. Koho by to netešilo? Nejde len o sex. Skúšam všetko, pred čím som mal doteraz rešpekt..., len aby som zabudol, zapadol, potlačil bolesť."

Vraj každý je strojcom svojho šťastia. To však platí najmä pre sebeckých ľudí, ktorí sú zahľadení do seba. Pre nás ostatných sú strojcami nášho šťastia ľudia okolo nás, pretože nie je možné byť šťastný, pokiaľ vám okolie to šťastie nedopraje alebo vás šťastnými nespraví. Vy sa môžete akokoľvek snažiť, bez priaznivých podmienok okolia sa úplne vnútorne vyprázdnite. Každý potrebuje žiť v spoločnosti, zdieľať a zažiť pocit byť milovaný bez podmienok a výčitiek. Nahradí to dobrý sex? Určite nie. Dvíhajú a zušľachťujú jedine hodnoty; niečo, čo sa z medziľudských vzťahov vytráca a nahrádza holým sexom; bez spojenia duší, ba dokonca aj bez priateľstva. Je to moja voľba alebo volanie o pomoc? Je to osobná výhra alebo prehra? Je to zbabelosť alebo hrdinstvo?

Niekto zo svojho nešťastia viní Boha, osud, iný okolie..., ale málokto sa zamyslí nad tým, či naozaj žije taký život, za ktorý sa nemusí hanbiť..., či ostatní ľudia vidia v mojich očiach svetlo, z mojej duše cítia hodnoty..., alebo tým, že okolo mňa je veľa zla, i ja pomaly vsádzam na sebectvo, trénujem moderné herectvo a hľadám spôsoby, ako z každej situácie vyťažiť maximum pôžitku, a keďže nie som až taký zlý, doprajem ten pôžitok aj iným. Ak dokážem súložiť bez mena, bez citu, bez zodpovednosti za toho druhého, sám seba robím človekom bez mena, bez citu, bez významu... a môžem sa naďalej vyhovárať na Boha, osud a iných ľudí; byť slabý, ale predsa tuctový.

Akým sa stanem človekom, keď už teraz som netrpezlivý, bez partnerského vzťahu nedokážem byť šťastný, no pritom si ani len nevšimnem, že trpí môj kamarát, ktorého poznám od detstva? Som naozaj dospelý a schopný/ochotný bez nátlaku plne prevziať zodpovednosť za svoje činy? Naozaj milujem alebo len hľadám samého seba? Som vnútorne vyspelý, ak dokážem byť voči niekomu ľahostajný? Čo mi bráni tešiť sa tu a teraz bez podmienok? Čo je príčinou toho, že chcem to, čo nepotrebujem, a to, čo potrebujem, nemám? Sedemnásťročné dievča mi po prečítaní si tohto článku napísalo, že je to odpad a mal by som byť vďačný, že si ho vôbec dokázala prečítať a nezvracať. Áno, je to názor človeka po puberte, ale je to naozaj iba tým? Čo vtĺkajú do hláv mladých médiá? Aké prostredie ich formuje? Kto na nich vlastne má čas? Akou budúcnosťou budú naše deti?

O láske sa dlho nepremýšľa, neplánuje sa. Ona je spontánna, pohotová a nevyberavá, ak má byť nezištná, vychádzajúca z čistého a úprimného srdca. Kto takto nevie milovať iných ľudí, nebude šťastne existovať v žiadnom partnerstve, resp. nebude pri ňom šťastný ten druhý a partnerské spolužitie sa stane nenaplnené, v napätí a výčitkách.

Byť verným sa učím vtedy, kedy verným byť ešte nemusím. Je to moja voľba v slobode - byť pánom seba alebo otrokom svojich túžob.

Unikajú nám problémy mladých manželov, ktorí sa v manželstve pomerne skoro začínajú nudiť a hľadajú rôzne spestrenia, najmä tie erotického charakteru a s tretími osobami. Kto praktizuje neveru, určitým spôsobom si prestal vážiť samého seba. Má sa síce rád, ale bol by radšej keby ho malo rado viac ľudí. Ako inak, ak nie pri sexe, kde sa spája príjemné s užitočným? Kto toleruje neveru, prestal veriť v pravú lásku.

Ľudia si prestávajú vážiť hodnoty, prestávajú ich budovať a lipnú k povrchným zábavkám. Strácajú prehľad o tom, čo je správne, čo je nesprávne, čo je sebecké, čo je obeta, čo je rovné, čo krivé, čo je potrebné, čo škodlivé. Sme pod vplyvom verejnej mienky, pod tlakom vlastného nešťastia. Zrelý muž hovorí toto: "Rozišiel som sa s partnerkou. Na vzťah nemám náladu, chuť, ani energiu. Ale už som sa dostal do štádia, že mám chuť na lásku. Pretože láska je to, čo ma robí v spoločnosti ženy šťastným. Vzťah či manželstvo ako slovo je pre mňa znakom obmedzovania, menenia, netolerancie, pretvárky, bytie v zotrvačnosti, za účelom získania majetku a osobného prospechu atď. na úkor vznešeného citu lásky." Môžeme byť až tak pomýlení? Radšej sa vrátiť na správnu cestu ešte v mladosti. Nenechať si vziať obraz pravej lásky krivdou a bolesťou, poprieť ho zlou skúsenosťou, znetvoriť ho stratou viery, prekaziť ho netrpezlivosťou a duševnej nezrelosťou.

Je potrebné skúmať seba a uvedomovať si, ako sa správam k iným ľuďom, aký mám vzťah k hodnotám. Ak nezvládam seba, nezvládam spolužitie s niekým iným, som nestály, náladový, egocentrický, pedantný, podozrievaný, závislý na niekom, závistlivý, hedonista, cynik, klamár, herec, neempatický, nesamostatný, iný človek ma zaujíma najmä zo zištných dôvodov..., budem zrelý na taký vážny krok a záväzok, ako je partnerský vzťah a cez neho moja vlastná budúca rodina? Čo takto odovzdám partnerovi a svojim deťom? Môžem bez snahy o zmenu veriť v perspektivitu partnerského vzťahu, v to, že niekoho urobím naozaj šťastného a že skutočne šťastný budem aj ja sám?