Prečo podvádzame? Prečo sa rozvádzame?

Na základe rozhovorov so zadanými a ženatými mužmi, ktorí na slovenských zoznamkách hľadali "niečo iné."

Neuvedomujeme si alebo nepoznáme prirodzené všeobecné rozdiely medzi mužmi a ženami, nerešpektujeme osobnostné rozdiely. Všeobecné rozdiely vyčerpávajúco opísal John Gray vo svojej knihe Muži sú z Marsu, ženy z Venuše. Čo sa týka osobnostných či povahových rozdielov, rozdielov v správaní, tie nie sú prekážkou vtedy, ak sa nimi dokážeme dopĺňať, nie zraňovať. Rovnako to platí o postojoch, názoroch, tradíciách, zvykoch, rituáloch, štýloch a presvedčeniach. Každý ocení aj opačný názor odprezentovaný s pokorou, nenásilne. Každý ocení otvorenosť vypočuť si so záujmom iný pohľad na vec a čokoľvek iné, čo praktizuje ten, koho milujem, najmä ak tomu verí telom i dušou. Ide o rešpektovanie a podporovanie mojej inakosti, ktoré nie je jednostranné. Každý sa niečo rád naučí, dozvie, obohatí niečím, pokiaľ nie je neustále napomínaný, kritizovaný a upozorňovaný ako malé dieťa, nielen za to, čo robí, ale aj za to, ako myslí, aký je. Každý potrebuje vo vzťahu cítiť aj svoju osobnú hodnotu, túži po tom, aby jeho individualita, zručnosti a kvality boli videné a ocenené tými, ktorých si z nejakého dôvodu vybral za spoločníkov na ceste životom a miluje ich. Mnohé veci i napriek maximálnej tolerancii nebudeme robiť spoločne, ale môžeme partnerovi vyjadriť v týchto veciach podporu iným spôsobom, aby cítil našu účasť a záujem. Pokiaľ už zmena v správaní a postojoch v istom momente spoločného života nastala, potrebujeme si uvedomiť, že nie za všetkou zmenou stojíme my, nie všetko potrebujeme riešiť, a nie všetky odpovede potrebujeme dostať okamžite. Skutočne mi partner svojou inakosťou ubližuje, alebo to chcem kategorizovať ako zraňovanie mojej osoby? Som na partnerovi závislý/á natoľko, že sa neviem tešiť z vlastného života, svojich záľub či okruhu ľudí? Potrebujem z partnera urobiť svoju kópiu, aby som sa necítil/a ohrozene? To, či je chyba vo mne alebo v partnerovi, je večná dilema. Tento problém nemá riešenie, iba prevenciu. Dobrým začiatkom je začať sebou a vidieť chyby na oboch stranách. Veľmi nebezpečná je strata kontroly nad sebou samým, lámanie palice nad sebou samým a otupenie vlastného svedomia. Domnievam sa, že pod rozpad manželstva sa nepodpíšu vzájomné rozdiely, ale narušenie rovnováhy, stav, v ktorom pociťujem, že moje potreby prestávajú byť napĺňané, stav, v ktorom zo seba dávam viac, ako prijímam. Je umením nevzdialiť od seba svojho partnera a zároveň ho k sebe nepripútať. Na druhej strane je to výzva, dosiahnuť nie nereálny cieľ a stav rovnováhy. Zhodnúť sa i napriek rozdielom je nevyhnutné pri vytváraní jednotnej výchovnej atmosféry, pravidiel a pohľadov, ktoré by ako nejednotné či protichodné boli mätúce a škodlivé pre zdravý duševný vývin dieťa.

Nie sme vnútorne pripravení ani zrelí. Nosíme si svoj batôžtek zranení zo svojich rodín a predošlých vzťahov, s ktorými nedokážeme, nepotrebujeme alebo nechceme pracovať a možno ich nedokážeme ani vidieť, len cítime diskomfort, zvláštne reakcie alebo zmeny správania neznámeho pôvodu, prípadne reagujeme na rôzne alebo konkrétne podnety prehnane či celkovo neadekvátne. Nevieme, ako sa má správať uvedomelý muž, uvedomelá žena, dobrý partner, lebo nemáme skúsenosť z našej rodiny, nemáme vštepený obraz tvrdej práce na sebe samom a neustáleho budovania vzťahu v láske a ochote. Poznáme teóriu, ale v nás akoby chýbali konkrétne súčiastky na jej napĺňanie v praxi. Natrvalo nás rozhodí či zablokuje krivda, výčitka, odmietnutie, nehovoriac o vážnych problémoch, ako sú neplodnosť, finančné problémy vrátane toho, ak partnerka zarába viac alebo je živiteľkou rodiny, choroba alebo smrť dieťaťa, choroba partnera. Pri prvom vážnom alebo viacerých menších problémoch vhupneme do závislosti, začneme ubližovať tým, že sa prestaneme alebo nebudeme chcieť ovládať ani spolupracovať. Základom je pokúsiť sa zmeniť svoje myslenie, najmä ak je toxické. Napríklad: "Prišlo dieťa, žena sa zmenila, som na druhej koľaji." Odstraňovanie toxických myšlienok si bude vyžadovať obojstrannú otvorenosť alebo tréning v komunikácii, sebakontrole, pochopení, trpezlivosti, tolerancii, zdieľaní, empatii, odstraňovaní sebaľútosti alebo seba z roly martýra. Príchodom dieťaťa sa to doterajšie nekončí, ale transformuje. Muž nemôže očakávať, že všetko bude ako pred tým. Žena nemôže vidieť iba dieťa, začať žiť iba pre neho a neočakávať následky. Zameranie sa aj na toho druhého či starostlivosť o toho druhého by sa príchodom dieťaťa nemala rapídne či dlhodobo zmeniť a obaja by mali mať približne rovnaký záujem o dieťa, aby potom mali viac času a chuti jeden pre druhého.

Nedokážeme budovať kvalitné priateľstvá pred manželstvom. V kvalitnom priateľstve sa veľa naučíme; ako má fungovať zdravé manželstvo a na akých pilieroch má byť postavené. Naše priateľstvá sú založené na výmenných obchodoch alebo na sexe. Nedokážeme sa obetovať, odpúšťať a nedávať si podmienky. Keby sme vedeli byť verní v čase, keď sme takí nemuseli byť, istotne by sme v sebe našli viac sily zostať verní v čase krízy v stave, ktorý už vernosť očakáva. Istotne je to pre nás chlapov aj otázka toho, čo nám vštepil do srdca náš otec a ako sme ho (ne)mali v úcte. Nemáme skúsenosť so skutočným priateľstvom, ktoré v skutočnosti znamená všetko okrem erotických aktivít. Je o intimite, ktorá nemôže byť definovaná inak ako "vidíš do mňa ako nikto iný." Bez tohto najdôležitejšieho aspektu intimity nemôže fungovať ani žiadne manželstvo, ktoré rokmi prechádza od telesnej vášne k radosti z rozkoše z duševnej blízkosti, a teda k priateľstvu. Vstupujeme zo vzťahu do vzťahu, plní obáv, zranení, nedôvery, očakávania zlého, transferencií, so stratou viery v lásku a jej potrebu. Bez toho, aby sme sa aspoň na chvíľu zastavili. Bez toho, aby sme chceli milovať aj svoj stav single a vyplniť ho zmysluplným obsahom.

Nedovolíme, aby nám priatelia v manželstve v čase krízy pripomenuli, koho sme si to vlastne vzali a prečo. Koho sme si to vlastne vzali, keď sme nevedeli, do čoho a s kým ideme, teraz sme na to už prišli a nie je jednoduché s tým žiť. Priatelia nám môžu pripomenúť podstatu nášho partnera, to všetko krásne, kvôli čomu sme si ho vybrali. Môžu aj nám pripomenúť, akými sa môžeme stať, alebo akými už nie sme. Často im však nedovolíme nastavovať nám zrkadlo, nepotrebujeme od nich získavať odosobnený, objektívny pohľad na vec. Väčšinou popretrhávame všetky vzťahy a putá v čase, keď nám je dobre, keď máme svojho vyvoleného, svoju vyvolenú, a potom by sme tých, ktorých sme hodili cez palubu, radi po rokoch vyťahovali z vody ako živých a rovnakých ako kedysi. Je potrebné si uvedomiť, že život je proces neustálych premien. Správanie pred manželstvom nemuselo byť neautentické. Jednoducho časom došlo k zmene vplyvom nových skúseností, zranení, zážitkov. Priatelia by aj v manželstve mali naďalej ostávať opornými bodmi. Nie však preto, aby odďaľovali od polovičky, komplikovali situáciu, ale preto, aby vypočuli, postavili sa za opravu narušenej statiky mosta, ktorý im nepatrí, viedli k odpusteniu, tolerancii, načúvaniu, k riešeniam, ktoré napokon nebudú ich, ale našou vôľou a presvedčením. Nemôžeme zabúdať ani na odborníkov, ktorí sú špecializovaní na riešenie manželských problémov a majú s tým bohaté skúsenosti.

Dlhú dobu pred uzavretím manželstva nie sme autentickí. Na partnera potrebujeme zapôsobiť, aby sme si zvýšili šance vôbec stať sa jeho partnerom. A ak raz začneme byť niekým iným, neautentickou lepšou verziou seba, je potom šokom, ak nás partner po niekoľkých rokoch spozná takých, akí sme boli roky pred tým. Preto, akí sme v partii, akí sme medzi priateľmi, akí sme mimo rodiny, takými raz budeme aj manželmi, manželkami. Ak nemáme v úcte svojho rodiča, súrodenca či priateľa, ak ho nevieme milovať aj s jeho chybami, ťažko budeme milovať a mať v úcte svojho partnera. Len daný vzťah sa odhalí až časom, po odhodení všetkých masiek, po "vytriezvení" - pominutí fázy zamilovania sa, erotického aj emocionálneho opojenia.

Máme príliš veľké očakávania od iného a príliš poľavíme v nárokoch na seba. Myslíme si, že dokonalý muž má mať také atribúty, aké prezentujú médiá. Rovnako dokonalá žena. Takto sme hnaní do túžby urobiť zo seba niečo iné, chcieť mať z toho druhého niečo iné. Sme hnaní do sebalásky, sebanenávisti a rýchlo nás omrzí robiť kompromisy, tešiť sa z úspechov partnera, počúvať jeho problémy, byť zodpovedný za niečo iné aké vlastné pohodlie. Všetko okolo nás pozýva k tomu, aby sme si užívali a neobmedzovali sa. Priestor na formovanie nikdy nebol "na dračku," ale priestor na odpútavanie pozornosti od podstaty, na "odreagovanie sa" bude vždy prekypovať záujmom a finančne vynášať. Podobne sme ovplyvňovaní v sexuálnom živote. Pornografia je nevyčerpateľný zdroj nereálnych túžení a cieľov a vlastných komplexov. Načo sa snažiť doma, načo sa sexu spoločne učiť, načo sa sústrediť a vychutnávať si podstatu intímnych chvíľ, keď inde mám ponuky od výmyslu sveta a sú mi poskytované bez námahy. Ak začneme vnímať záväzok ako záťaž, automaticky už v ňom nechutí ani sex. Kvalita nášho manželského života sa odzrkadlí aj v sexuálnom živote. Muži si nemusia myslieť, že ženy sú automaty na sexuálnu rozkoš. Ženy nepotrebujú trestať muža odopieraním sexu. Nepotrebujú si namýšľať, že muž má alebo odteraz bude musieť mať jej, resp. ženské vnímanie svojej sexuality a potrieb.

Svojho partnera sme nepovažovali alebo ho už nepovažujeme za priateľa alebo spriaznenú dušu. Na začiatku vzťahu sme mu o sebe nechceli povedať všetko a byť pred ním sami sebou, aby sme ho neodradili. A neskôr sa už začali zbierať tajomstvá, stavať malá pevnosť z vecí, ktoré by polovička zrejme nepochopila a nemusí ich vedieť. Možno sme ani neskúšali to, či by ich naozaj nepochopila, možno sme sa už sklamali. Robíme to teda preventívne alebo po uzavretí sa, ako už raz popálení, neriskujúci ďalšie popálenie sa či nedávajúci ďalšiu šancu. Máme pocit, že potrebujeme hľadať spriaznenú dušu inde, a zároveň mať naďalej živý a perspektívny vzťah s polovičkou, čím sa iba rozpolťujeme. Napokon prídeme do stavu, kedy potrebujeme partnera za jeho prešľapy trestať a v podstate nás už prestane zaujímať, prečo robí to, čo robí. Partner by sa nemal nechať oklamať krásnym telom a na prvý pohľad peknou dušou, no skutočnosť je taká, že kým ho vedie sexuálna túžba, hrdosť, zranenia, neodpustenie, idealizovanie si iného človeka či iný životný stav, slabá vôľa, vždy sa nechá oklamať. Potom je už na ňom, či sa poučí, alebo si otupí svedomie ako obranu a možnosť zažiť to znovu a znovu, až kým to nevyjde. Ale až kým nevyjde čo? Zhmotnenie ilúzie mať najlepšieho priateľa v milencovi, milenke?

Stále jednoduchšia a lukratívnejšia možnosť ukončiť vzťah definitívnym vyrieknutím: "Nechcem ťa, nebudem už s tebou ani minútu!" Je to síce výsledok našej bezbrehej slobody, nezávislosti a demokracie v nepochopenom význame, so zneužívaním v praxi, na druhej strane je to moderné, všade okolo nás. Ale partneri si neuvedomujú, že pokiaľ sa daný vzťah rozpadá aj ich pričinením, podobný scenár sa im zopakuje v každom ďalšom vzťahu, až kým nezačnú chcieť meniť seba, nie druhého. Okrem toho, ak maximálne využívam svoje schopnosti, ochotu meniť seba a dávať zo seba všetko pre dobro spolužitia, no i tak to nefunguje, iba vtedy sa s niekým rozchádza/rozvádza s najčistejším svedomím, hoci následky daného rozhodnutia zostávajú rovnako vážne. Operujem iba so svojím vkladom do vzťahu, nemôžem brať zodpovednosť za správanie a neochotu partnera vo vzťahu. Nie som oprávnený vychovávať svojho partnera, aby spolužitie začalo fungovať. Manželský zväzok na to ani nie je vhodný, nakoľko my rodičia už máme byť vzorom, nie nestabilnými, ľahkomyseľnými či infantilnými osobnosťami.

Svokrovci. Bolo by veľmi jednoduché hodiť všetko na svokru, svokra, no aj tí najhorší svokrovci majú na rozpad manželstva maximálne štvrtinový podiel, nakoľko rodičov, a tým pádom aj svokrovcov si človek nevyberá. Štvrtina je napríklad o partnerkinej schopnosti filtrovať vplyv do všetkého sa starajúcej svokry, nedovoliť jej, aby ju menila či začala vnútorne ničiť, získala nad ňou moc, kontrolu, stala sa jej najväčšou slabinou. Žena nemôže nikdy súperiť s matkou syna, ktorý sa vždy postaví na stranu svojej mamičky. Štvrtina je teda o partnerovej schopnosti umierniť svoju matku a postaviť sa za svoju manželku a na stranu svojej rodiny, za ktorej šťastie je aj on zodpovedný. Polovica úspešného zvládania rodičov a svokrovcov teda spočíva vo vnútornej zrelosti oboch partnerov a ich schopnosti dívať sa na veci objektívne, uznať chybu rodiča, riešiť problémy včas atď. Štvrtina je o tom, kde sú priatelia, ak sa nemôžeme spoľahnúť na rodičov, ak potrebujeme vôbec vidieť to, kedy nami začínajú svokrovci manipulovať a vnútorne nás ničiť..., alebo, napríklad, ak potrebujeme rozlíšiť, keby majú pravdu a kedy nie. Nemôže byť náš jediný pomocník zároveň aj najväčší ničiteľ. A takisto ani my deti nemôžeme niekoho odmietať a vzpierať sa mu už len z princípu či pre pár minulých nezhôd. Rodičia a svokrovci majú byť prítomní v danom vzťahu (nie medzi partnermi, ale bokom), iba ak sú doň pozvaní a zaujať to najposlednejšie miesto rečami i činmi. Takisto nemajú byť záchranným kolesom, keď si syn alebo dcéra už nevedia dať rady, aby ich partner nenadobudol dojem, že on schopný nie je, hocikedy ho v spoločných problémoch nahradí svokra, svokor. Rodičia a svokrovci majú dovoliť svojim deťom už nezávisle od nich naďalej vnútorne rásť a poskytnúť im priestor na to, aby si mohli sami dvaja riešiť svoje problémy, naučiť sa to, čo ešte nedokážu. Zrejme pre rodiča je najťažšie odstrihnúť svoje dieťa od seba (najmä, ak sa svojím správaním tlačí naspäť do rodičovského hniezda), a zároveň ho neprestať milovať láskou, ktorá nežiarli, nepotrebuje vlastniť ani ubližovať. Pokiaľ dospelé dieťa v manželstve nevie opustiť svojich rodičov, také nemá čo robiť v manželstve. Najviac usmerniť potrebujú svokrovci alebo rodičia, s ktorými deti zostali bývať v spoločnej domácnosti. Ak si dospelý či starší človek myslí, že svojím vekom alebo skúsenosťami získal patent na pravdu, právo riadiť životy iných, potrebuje sa rýchlo uvedomiť alebo byť vyvedený z omylu.

Niektorí ľudia sa berú zo zvyku, z ľútosti alebo v presvedčení, že on/ona sa určite zmení. Lenže takto to nefunguje. Zmena sa inému neponúka, zmena iného sa nečaká. Niekedy máme potrebu toho druhého manželstvom zachrániť, inokedy "...všetci čakajú, že sa vezmeme, tak prečo by sme sa nezosobášili? Už by to bolo komplikované meniť, snáď to vyjde." Je síce pravda, že každý sa v manželstve a rokmi zmení. Bude závisieť od nás, či tieto zmeny budeme stíhať registrovať a akceptovať a vidieť aj svoje osobné premeny. Ale nie raz do manželstva vstupujeme s ľuďmi s komplikovanými až nekompatibilnými vlastnosťami, názormi či zvykmi, pretože sme zamilovaní a v tomto stave i naivní. Lenže manželstvo nie je priateľstvo, v ktorom sme schopní tolerovať všetko. V manželstve potrebujeme mať spoločné základy aj pre výchovu detí a takú vnútornú zrelosť, ktorá nám zaručí, že svojimi nepilierovými rozdielmi nezačneme jeden druhému ubližovať, brániť jeho slobode, vnútornému rozvoju a napĺňaniu vlastných potrieb. Polovička mi dáva úplnú slobodu, nepotrebuje ma vlastniť, ovládať, zneužívať, nepotrebuje ma pre rozvíjanie sebeckých pohnútok či zvykov. Dovolí mi robiť chyby, a keď ich urobím, sadne si ku mne, chytí ma za ruku a počúva. Podrží ma v mojich rozhodnutiach, zásadách, presvedčeniach a viere, vo veciach, ktoré potrebujem udržať a zdokonaľovať sa v nich, no v ktorých ako slabý človek padám. Nevyhovára túžbu srdca, ale nebude sa nečinne prizerať, ak robím niečo, čo ma ničí alebo do čoho sa musím nútiť. Nepotrebuje mi hovoriť, čo robím zle. Pri nej som v tak jedinečnom duševnom rozpoložení, v procese spontánneho poznávania seba, zážitku zo spriaznenej duše, ktorá nevyčíta, nepotrebuje byť mojím svedomím, ale spontánne vo mne naštartuje proces mojej osobnej premeny, uvidím svoje nedostatky a pocítim silnú túžbu pracovať na nich. Kvôli sebe, ale i kvôli partnerovi potrebujem vidieť seba v pravde, potrebujem vidieť v pravde jeho aj bez jeho výpovedí či náznakov. Vzájomne skladáme svoje masky a nehanbíme sa hovoriť aj o svojich chybách a prešľapoch, a to nielen v zlyhaniach voči druhému, ale zdôverujeme sa aj so svojimi osobnými bojmi. Hľadáme rovnováhu dávania a prijímania - obaja. Môj partner ma pozná najlepšie, ako sa len dá, díva sa na mňa komplexne, vie, čím som si prešiel a imponuje mu, že som sa nikdy nevzdal najmä v boji so sebou samým. Nevnucuje mi svoje boje, nedáva mi svoje zbrane, nepripomína mi, že je ďalej ako ja. Stojí pri mne, povzbudzuje ma, aby som zotrval na svojej ceste so svojimi zbraňami a bojmi. On ma sprevádza, nemusí brať zodpovednosť za moje činy či nešťastie, no uvedomuje si tú nádheru a krehkosť lásky v záväzku a predsa v slobode, mojej i nášho puta, plne si uvedomuje to, že nie je hoden mi niečo vyčítať, no má tú česť mi ošetriť rany. Nie je si istý mnou, ale mojou hodnotou. Možno sa pri mne občas bude cítiť nepochopene alebo osamelo, ale pošliapať toto puto, túto vybudovanú dôveru, túto lásku neverou, klamstvami, pochybnosťami, ľahostajnosťou..., by predsa len znamenalo poprieť i seba a vrátiť sa vo svojom vnútornom raste na úplný začiatok.

Záver. Článkom nechcem povedať, že rozvod je vždy hlúposťou. Nemá byť však ani samozrejmosťou. Ak sa už považujem za emocionálne zrelú osobnosť, vzťah už nemôže byť iba o mne, o mojej pohode a plnení mojich predstáv. Môže to byť veľmi náročné, pretože niekedy potrebujem bojovať nielen s tým, čo je vo mne očividne nevhodné, čo bude brzdiť mňa a komplikovať až otravovať vzťah, ale aj s tým, čo som vlastne celý život považoval za normálne a ono to normálne či akceptovateľné predsa len nikdy nebolo. Pre perspektivitu a každodenné oživovanie vzťahu je podstatné to, aby sa chceli meniť obaja, a to z vlastnej iniciatívy, z vlastnej vôle. Život je veľmi krátky na to, aby sme v sebe živili pocity a stavy krivdy, hnevu, neodpustenia, výčitiek, nadradenosti. Možno keby si partneri či manželia uvedomili len to, že si nemajú čo vyčítať, ale zakaždým majú možnosť začínať od nuly a tento raz sa už posunúť dopredu, spoločne i každý osve.