Zdravotné postihnutie, hendikep, stigma

Trvalé postihnutie nie je možné považovať len za biologickú odchýlku. Postihnutý človek získava špecifickú sociálnu rolu.

Znaky sociálnej roly postihnutého človeka:

- Zdravotne postihnutý sa zväčša nepovažuje za vinníka a nepredpokladá sa, že by si dokázal pomôcť sám.

- Zdravotne postihnutým sa priznávajú určité privilégiá, ale na druhej strane strácajú niektoré práva, ktoré majú iba zdraví ľudia. Postihnutí majú právo na ohľaduplné jednanie, trpezlivosť a toleranciu nedostatkov, ktoré z jeho postihnutia vyplývajú, ale zároveň sú považovaní za nezrovnateľných so zdravými, v niektorých prípadoch až za menejcenných. Pojem postihnutie sa niekedy zamieňa s pojmom hendikep; čo nie je významovo identický pojem. Termín zdravotné postihnutie označuje deficit určitej orgánovej funkcie alebo štruktúry. Termín hendikep označuje dôsledky znevýhodnenia vyplývajúce z postihnutia rôzneho druhu, najmä sociálneho. Tieto dôsledky sú do značnej miery odstrániteľné.

- Dvaja ľudia s rovnakou poruchou sa môžu cítiť hendikepovaní odlišne, pretože každý z nich má inú schopnosť sa so svojím stavom vyrovnať.

- Stigma - trvalé postihnutie môže byť za určitých okolností hodnotené ako sociálna stigma. Stigmatizované sú predovšetkým také postihnutia, ktorých dôsledkom sú nežiaduce nápadnosti, prejavujúce sa v sociálnom kontakte (vzhľad, verbálna a neverbálna komunikácia, úroveň uvažovania). Tieto prejavy vyvolávajú u druhých nechuť či priamo odpor. Niekedy bývajú spájané s predstavou, že si ich jedinec alebo jeho predkovia nejako zavinili. Stigma nemusí byť skutočnou vlastnosťou človeka, ale je mu sociálne prisúdená. Postihnutý jedinec je spoločnosťou do roly stigmatizovaného priraďovaný umelo. Má málo privilégií, sú mu prisudzované negatívne vlastnosti, je viac odmietaný a preto má väčšiu tendenciu k izolácii od zdravej populácie. Do tejto kategórie patria predovšetkým mentálne retardovaní a duševne chorí, ktorých postihnutie ovplyvňuje hlavne psychickú zložku. Problémom postihnutia býva problém integrity do majoritnej populácie zdravých. Život v rodine, v ústave alebo v komunite rovnako postihnutých môže predstavovať určitú izoláciu, avšak na druhej strane tu bývajú postihnutí jedinci v mnohých oblastiach uspokojovaní lepšie, ako keby boli vystavení tlaku noriem zdravej populácie. Preferencia spoločnosti rovnako postihnutých súvisí s tzv. efektom similarity. Ľudia si lepšie rozumejú, pretože majú rovnaké problémy a reagujú na ne podobnými spôsobmi riešenia. Tak sa vytvárajú sociálne skupiny, ktoré majú charakter minority so všetkými dôsledkami, výhodami a nevýhodami.

Vplyv telesného postihnutia na osobnosť

Telesné postihnutie má z psychologického hľadiska dva aspekty:

1. nedostatočnosť a obmedzenie pohybových možností

2. deformovaný vzhľad

Pri obmedzení pohybových možností rozhoduje úroveň samostatnosti jedinca, ktorá je daná:

- schopnosťou akejkoľvek lokomócie (aktívny pohyb z miesta na miesto), lebo ho oslobodzuje od väzby na stály priestor či závislosti na iných ľuďoch

- schopnosťou akejkoľvek samoobsluhy, ktorá je daná schopnosťou používať ruky (písanie alebo iné aktivity)

V dôsledku telesného postihnutia dochádza u telesne postihnutých ľudí k obmedzeniu rôznych skúseností, najmä sociálneho charakteru. Pohybovo postihnutí nemajú možnosti stretávať sa s inými ľuďmi a preto majú menšie skúsenosti so sociálnym prostredím. Dôsledkom môže byť v neskoršom veku aj úmyselné vyhýbanie sa spoločnosti ľudí. Na druhej strane však títo ľudia majú veľkú možnosť integrovať sa do spoločnosti. Navštevujú a vzdelávajú sa v bežných školách (potreba bezbariérových priestorov) a pokiaľ ich postihnutie nie je komplexné či kombinované, môžu dosahovať dobré študijné výsledky a tak kompenzovať svoj hendikep. V neskoršom veku je preto ich profesná rola najdôležitejšou zložkou ich identity.

Vplyv viditeľnej deformácie

Telo zvyčajne funguje ako primárna zložka vlastnej sociálnej prezentácie. Menej viditeľné poruchy, ako napr. psychické postihnutie, sa môžu prejavovať postupne, spočiatku sú nenápadné. Viditeľná deformácia má vždy sociálny dopad, ktorý znižuje status postihnutého jedinca a nepriaznivo ovplyvňuje jeho sociálne hodnotenie.

Pokiaľ sa telesne postihnutý človek správa nežiaduco, ide o často využívanú obrannú reakciu na odmietnutie (ktorú začína používať niekedy už vopred, preventívne) či podceňovanie sa. Táto neprimeraná reakcia človeka znamená, že človek je frustrovaný a stresovaný. Opačnou obrannou reakciou je zdôrazňovanie a zameranie sa na peknú časť tela, na iné, nadmieru rozvinuté zručnosti. Hendikep v oblasti telesného vzhľadu ovplyvňuje celkové sebahodnotenie takto postihnutého jedinca.

Socializácia mentálne postihnutých

Je oneskorená, závislosť na blízkych sa predlžuje. Mentálne postihnutý človek nemá všetky kompetencie, ktoré sú potrebné k osamostatneniu sa (nedokáže si sám aktívne hľadať prácu, nezakladá si rodinu, nehľadá partnera...). Nemá potrebu emancipácie.

V oblasti sociálnej interakcie im chýba najmä porozumenie bežnej reči. Sami nie sú schopní vyjadrovať svoje pocity. Svoje potreby vyjadrujú často neverbálne. Ich správanie je spôsobom ich komunikácie. Mentálne hendikepovaní často preferujú stereotyp, teda kontakt so známymi ľuďmi. Neznámi ľudia a situácie v nich vyvolávajú strach a obrannú fixáciu na matku. V sociálnej oblasti trpia nedostatkom skúseností. Sú väčšinou schopní zvládnuť len niektoré základné normy správania sa, majú jednoduché komunikačné schopnosti a sociálne návyky.

Dospievanie ovplyvňuje mentálny vývin postihnutého oveľa viac biologicky ako psychosociálne. Ani v tejto dobe nemá väčšina mentálne postihnutých potrebu osamostatnenia sa a nemajú k tomu ani kompetencie. Určitý problém môže predstavovať novovzniknutá sexuálna potreba, ale ani tá sa u všetkých mentálne postihnutých jedincov neutvára. Niekedy ide skôr o vyjadrenie túžby po blízkom človeku.

V období skorej dospelosti niekedy dochádza k zvýšeniu agresivity. Môže ísť o dôsledok stresujúceho pôsobenia sociálneho prostredia, ktoré mentálne postihnutí nechápu (prechod do zamestnania). Niekedy môže ísť o vplyv biologických faktorov, ako napr. zvýšená dráždivosť a sklon k impulzívnym reakciám. Sociálne maladaptačne pôsobí aj nezvládnutie fyzickej sily.

Mentálne postihnutí sa môžu pracovne uplatniť, pokiaľ práca zodpovedá úrovni ich myslenia, koncentrácie a pozornosti a nevyžaduje rýchle reakcie a častú zmenu pracovnej činnosti (pokojné a stále prostredie). Pracovná činnosť je pre mentálne postihnutých užitočná. Rozvíja a uchováva ich kompetencie a dáva im životnú náplň. Ich sebestačnosť je možné rozvíjať aj v dospelosti.