Problémové deti alebo zaneprázdnení rodičia?

Dieťa sme schopní materiálne zabezpečiť takmer dokonale, ale zabúdame na jeho dušu, vnútorný svet. O tom svedčí zvýšená, často nezmyselná rozvodovosť, to, že ani jeden z rodičov nemá kvôli kariére či hypotekárnej ťarche čas na dieťa a to, že prevláda široký nezáujem vzdelávať sa v oblasti vývinovej psychológie, výchovného procesu. Chýba ochota skúmať reakcie dieťaťa a natrvalo napraviť, zmeniť svoje správanie voči nemu, ak je to potrebné. Rodičia na dieťa nemajú dostatok času a prostredie, ktoré, prirodzene, nemá voči deťom žiadne záväzky, ich vnútorne deformuje.

Dvojročné dieťa ešte nerozpráva, je podráždené (zlosťou trhá, ničí veci a po zákaze to zopakuje, resp. zákaz ignoruje, bije, hryzie iných, ubližuje sebe), plačlivé. Iste, obdobie vzdoru má u každého iný priebeh i trvanie, ale dieťa potrebuje istotu, stabilitu - potrebuje najmä matku do 4. roku života na plný úväzok a zvlášť syn potrebuje rovnako intenzívne aj otca už od samého začiatku. Dieťa nepotrebuje, aby si ho pohadzovali starí rodičia, strýkovia či tety, ale potrebuje cítiť blízkosť rodiča, vnímať jeho láskavú autoritu a osvojovať si jasné "pravidlá hry."

Neskôr príde puberta, dieťa začne vzdorovať opäť a rodičia sa čudujú, že všetky staršie deti to zvládli bez problémov a to posledné vyskúšalo už takmer všetko a nemá ešte ani 16. Iste, v období puberty sa komplikuje dodržiavanie pravidiel a disciplíny a priebeh puberty závisí i od temperamentu dieťaťa, no rodič nesmie zabúdať na to, že okrem bazírovania na dodržiavaní pravidiel, ktoré by sa nemali meniť (a aj tresty za ich nedržanie by mali platiť vždy a nie podľa nálady), by mal byť dieťaťu i naďalej vzorom, oporou, poslucháčom a priateľom.

Či už batoľa alebo pubescent, rodič má byť autoritou (nie bezmocným outsiderom), ktorá má čas vychovávať, chuť priblížiť sa potrebám dieťaťa, pochopiť svet dieťaťa a citovú absenciu (neprítomnosť, nezainteresovanosť) nekompenzovať hračkami, prehnanými odmenami či plnením príkazov dieťaťa, ktoré po stupňovaní chtivosti, ignorancie až agresivity dieťaťa nahradia zákazy. Dieťa je odrazom kvality našej výchovy, ale nie terčom našich nálad, komplexov, realizátorom našich nesplnených túžob. Ono je nová individualita, ktorá musí byť braná vážne.

Brániť pubescentovi zažiť prvý vzťah?

Nehovorím prvú lásku, lebo vnútro dieťaťa je nastavené tak, že ide o hru na vzťah podľa vzoru dospelých s dobrým kamarátom, kamarátkou. Dieťa vnútorne ešte nie je pripravené na lásku so všetkými jej zložkami, vrátene tej sexuálnej.

Dnes vzrastá ignorancia a neposlušnosť detí voči rodičom a zákazy nepomáhajú. Ak dieťa nepovažuje rodiča za autoritu a vzor, nebude chcieť chápať ani to, čo mu zákazom chce vlastne rodič povedať. Bude ho vnímať iba ako nespravodlivý trest od nechápajúceho dospeláka. Zlyháva komunikácia. Kde absentuje (pokojná, zaujímavá, motivujúca a vytrvalá) komunikácia a nikdy neexistovali jasné pravidlá, tam niet ani rešpektu. Tam, kde niet vzoru, niet ani rešpektu.

Byť vzorom znamená v útlom veku zaujať a v puberte presvedčiť. Najvhodnejšie je, aby sám pubescent odmietol mať ešte vážny vzťah a vedel i prečo, prípadne ho neposúval ďalej, ako do platonickej lásky a dobrého kamarátstva a opäť vedel prečo; bol s tým stotožnený. K vlastnému a slobodnému rozhodnutiu môže dospieť aj vďaka správnemu vedeniu oboch rodičov. Brániť vzťahu nemá zmysel. Bozky a držanie sa za ruky neublížili žiadnemu pubescentovi - pokiaľ to mali pod kontrolou rodičia oboch strán a pokiaľ nebol medzi deťmi veľký vekový rozdiel. Ak medzi rodičom a dieťaťom existuje rokmi overený kvalitný dialóg, dieťa sa bude pýtať samo na názor rodiča a nebude problém dieťaťu vysvetliť, že na intimitu v takomto veku ešte nie je psychicky zrelé (vysvetliť, že duša zreje rovnako ako telo, len jej to trošičku dlhšie trvá), že skorý sexuálny zážitok by mohol mať veľmi negatívny dopad na jeho prežívanie a vnímanie lásky a sexuality ako takej, a že sa nemusí porovnávať s kamarátmi, kamarátkami, ale môže sa pokúsiť byť hrdé na svoje vlastné správne rozhodnutia bez ohľadu na to, či ich iní akceptujú alebo nie. Samo ešte nevie vždy posúdiť, čo je správne, preto sa môže bez obáv obrátiť na priateľa, priateľku v rodičovi.

Pre dieťa je v tomto veku veľmi dôležitá partia a jej názory. Nie je správne od partie trhať, partiu spochybňovať, ale je potrebné túto skúsenosť dieťaťa korigovať (vedieť, ako sa správa dieťa v partii, ako sa správa partia k nemu a ako sa správa partia ako celok k iným ľuďom). Prílišnými zákazmi rodič nič nedosiahne; akurát vypestuje v dieťati odpor a nedôveru, túžbu uniknúť z domu. Vhodné je menej zakazovať a viac sa otvorene rozprávať o všetkom, pozrieť sa na veci aj očami dieťaťa, neporovnávať ho so súrodencami či inými deťmi, lebo každé dieťa je jedinečné; nemôže teda kopírovať nikoho iného. Je nevyhnutné získať si, nie stratiť jeho dôveru, aby sa dieťa nebálo hovoriť všetko, čo urobilo a čo chce urobiť.

Vhodné je chcieť spoznať aj kamaráta, s ktorým moja dcéra chodí, pozvať ho k nám domov, porozprávať sa. Treba rešpektovať aj takúto detskú či platonickú lásku, "narážať" na city a potreby dieťaťa veľmi opatrne, vzťah nevnímať ako hrozbu, či príliš "dospelo." Môžeme popremýšľať i nad tým, čo dieťaťu chýba v danom výchovnom prostredí (v rodine) a možno i v kolektíve rovesníkov; či sa napr. doma alebo inde necíti byť odsúvané, osamelé, nepochopené alebo pod tlakom, a preto uniká a hľadá oporu inde. Ono totiž ešte nie je zrelé na partnerskú lásku a v skutočnosti ju ani nepotrebuje, kým nedospeje, preto zamyslieť sa nad pravými dôvodmi hľadania pochopenia a opory inde, chcenia čím skôr dospieť a odísť, nikdy nie je na škodu. Ak na niečo prídeme, môžeme urobiť všetko pre to, aby sme sa s dieťaťom opäť zblížili, napravili nedostatky. Mnohí rodičia sú zo skorého randenia svojich detí doslova vydesení, ale niekedy stačí iba pokojne držať ochrannú ruku a takéto prvé lásky sa veľmi skoro vyriešia aj bez zásahu rodičov. Deti sa snažia hrať na dospelých, ale sami skoro zistia, že to nie je ono. Dieťa môže vždy čokoľvek urobiť aj bez súhlasu rodiča, preto je potrebné síce trvať na dodržiavaní istých pravidiel, ale na druhej strane je potrebné pomaly transformovať vzájomný vzťah rodič - dieťa zo striktne autoritatívneho na aspoň čiastočne priateľský, vlastným príkladom učiť dieťa tolerancie a schopnosti aktívne počúvať, zdieľať, byť oporou, učiť prijímať i od protikladov. Opačne to pôjde veľmi ťažko. Ak dieťa vnímalo odmalička rodičov ako kamarátov, ktorých môže vždy a všade prehovoriť či obmäkčiť, nastane veľký problém. Postupnosť tu má svoje opodstatnenie: prvé desaťročie života dieťaťa byť viac autoritou, druhé desaťročie zostať autoritou a začať byť i priateľom, aby sa napokon mohol stať z rodiča skúsený priateľ, ktorý má plnú úctu a dôveru dospelého dieťaťa.

Ako by mal pubescent prežívať vieru v Boha?

Zápaly pre hodnoty alebo čokoľvek iné začínajú v puberte a vrcholia v adolescencii. Úlohou rodičov je dohliadnuť na to, aby neboli hnané do extrémov, aby nimi dieťa neubližovalo sebe (aby sa netýralo, neobmedzovalo) i ostatným (pri nesprávnom poňatí náboženstva ako takého, pri vnímaní kresťana ako moralizátora či ohlasovateľa za každú cenu). Osobnosť dieťaťa sa intenzívne rozvíja v každom smere, preto užitočnejšie a prospešnejšie sú prostriedky na podporu chápania viery a vzťahu s Bohom ako veselého priateľstva mladých a "bláznivých" ľudí s chápavým Otcom. Jeho cesta k Bohu by sa mohla formovať nie cez martýriu či nekonečnú vernosť, zápal, samotu, ale možno aj práve cez otvorenosť k iným ľuďom, cez každodenné situácie, v ktorých sa môže zachovať férovo a čestne, alebo pokrytecky a zbabelo. Inak sa môže stať, že viera bude jeden svet a ten jeho svet bude zasa niečo iné a nebude možné spojiť to v jedno.

Hravým a praktickejším chápaním viery bude dieťa lepšie znášať narážania "kosy na kameň." Kvôli kamarátom, ktorí budú prežívať tú istú vieru inak, sa i ono bude musieť rozhodnúť, ako sa zachovať; či si vybrať cestu upozorňovania, dištancovania sa od nich, únikov, mlčania alebo tolerancie, rešpektu so zachovaním si vlastného postoja. Pravdou je, že málokto nás dokáže prijať takých, akí naozaj sme a i tí doposiaľ najlepší kamaráti sa môžu vzdialiť, ponížiť, zmeniť názor, môžu chcieť vymeniť jedného za iného. Na to všetko musí byť človek pripravený, aby potom neznenávidel Boha i seba. Prísne dodržiavanie pravidiel (ktorým ešte dieťa samo nerozumie a pre ktoré sa samo nerozhodlo) až asketické chápanie viery u príliš mladých ľudí môže viesť k sebatrýzneniu, k obviňovaniu seba až k sebanenávisti pri zlom spracovaní vlastných túžob, predstáv, pri ich potláčaní, pri občasnom neférovom zachovaní sa, prípadne je takto možné dospieť k fanatizmu a mesiášskom nazeraní na svet.

Skĺbiť život s vierou a vo viere so sexualitou je v praxi ťažké i pred dospelých, nie to ešte pre pubescentov alebo adolescentov pri ich prebúdzajúcej sa sexualite a v zmätku vnútorných konfliktov i tlakov zvonku. Prílišné komandovanie, zakazovanie či tabuizovanie sexu zo strany rodičov môže dieťa zraniť. Tváriť sa, že také niečo neexistuje, by všetko len skomplikovalo. Odporúčam vysvetliť sex i masturbáciu dieťaťu bez moralizovania a ísť na to individuálne podľa vyspelosti a povahy daného dieťaťa. Zakazovať masturbáciu, keď ju "dieťa" aj tak skôr či neskôr vyskúša a zažije akurát tak silný pocit viny? Bude to jeho rozhodnutie, jeho život. Rodič už na to nebude mať žiadny dosah. Rodič má vykonávať v sexe osvetu, aby dieťa vedelo, čo sa môže stať; aké môžu byť dôsledky. Nemá robiť direktora, ktorý niečo nariaďuje, sprotivuje myšlienky na nahotu a sex, navodzuje chorobný rešpekt a naháňa dieťaťu strach. Nebránil by som skúšať (masturbovať), ale tiež by som nechcel, aby sa moje dieťa stalo na masturbácii predčasne závislé, vystaviť ho hrozbe autoerotizmu, zvyku najlepšie sa uspokojiť sám pri dobrom porne. Tváriť sa, že neviem o tom, že moje dieťa masturbuje, a že na všetko ohľadom sexu a vzťahov príde samo, mi príde nezodpovedné až detinské. Pri sexe a intimite je vždy čo rozoberať a čo sa týka vzťahov, tu je najlepšie poskytnúť svedectvo vlastného života vo vzťahu s partnerom, druhým rodičom.

Deti, ktoré prijali za svoje dlhodobo vštepované najvznešenejšie zásady a cnosti, môžu mať s čistou a nevinnou dušou problém v kolektívoch iných detí. Dieťa musí pochopiť, že zásady chránia, neobmedzujú, rovnako ako viera v Boha a že tí, ktorí nežijú podľa žiadnych zásad, sú takisto hodnotní ľudia, ktorých nikto nesmie odsúdiť za iný spôsob života. Nikdy dieťaťu nehovoríme, že takí ľudia nebudú šťastní, lebo si vybrali zlú cestu. Dieťa sa musí naučiť tolerancii, aby si mohlo vyberať priateľov nie podľa príslušenstva k niečomu, ale podľa toho, s kým sa cíti príjemne, komu dôveruje atď.

Ak niekomu chýba dravosť a rivalita, je znevýhodnený..., ak je iný, detto. Ak sa v danom kolektíve nevyskytne niekto podobný, je to ťažké. Deti vycítia inakosť a niekedy ju aj náležite potrestajú, aby odvrátili pozornosť od samých seba. Preto je žiaduce mať aj iné aktivity, ktoré dieťa spoja s inými ľuďmi a udržiavať doteraz nadobudnuté priateľstvá. Niekedy je vhodné zmeniť kolektív, ale vždy nech je to posledná možnosť (inak sa dieťa nikdy nenaučí bojovať so zlom a víťaziť nad sebou samým tým, že prijme seba a začne si vážiť svoju inakosť). Zmena prostredia je nutná pri šikanovaní, hlavne v podmienkach, kde každý každého pozná, lebo tým sa obmedzuje vytvorenie vlastného názoru na dané dieťa, zanikne nezaujatosť a túžba spoznať pravosť a čistotu jeho vnútra, pretože opak už dopredu koluje, sprevádza ho. Ľudia radi naletia povrchnému hodnoteniu iných a nechcú sa o tom sami presvedčiť, aby nemuseli priznať, že sa mýlili spolu s ostatnými. Kolektívna nenávisť má aj medzi deťmi obrovskú ničivú silu.

Dieťa nesmerujeme dobrým výberom školy (je jedno, na akú materskú, základnú alebo strednú školu rodič zapíše svoje dieťa..., dôležité bude, akú vysokú školu či budúcu prácu si samo vyberie), dostatkom značkového tovaru, drahými dovolenkami, nútením do úspechu a výhier vždy a vo všetkom. Dieťaťu stačí, ak sme pri ňom, prihliadame na jeho danosti a záujmy, učíme ho pokore a skromnosti, vážiť si seba i iných a dávame mu zo seba to najlepšie.