Závislosť – prečo je náročné (začať) sa liečiť?

Závislosť. Mnohými nepoznaný pojem, a predsa potichučky rozkladajúci život dotknutých, leptajúci putá dovtedy pevných/pekných vzťahov ako kyselina alebo len nová forma pokračovania v sebadeštrukcii (v tendencii nemať sa rád, pri absencii láskyplného zázemia a prijatia). Niekto uniká, iný to má v génoch, ďalší v rodine či v partii. Či už je to únik od problémov, ich maskovanie alebo návyk neplánovane premenený na nutnosť, je to vždy rozhodnutie daného človeka pokračovať v tom, čo začal on alebo niekto iný v jeho okolí.

Je to ako rakovina. Prerastá človekom, zabíja ho. Pred očami zúfalých blízkych niekto odchádza. Príšerná realita s nedostatočnou odpoveďou na rodinnú intervenciu, niekedy aj na odborné vedenie. Pri zhubnom nádore to má človek vo svojich rukách len sčasti, no ak neurobí nič, nemá žiadnu nádej. Pri závislosti to má každý vo svojich rukách do istého času úplne, na ak neurobí nič pre zmenu, takisto má len minimálnu šancu, že sa z toho dostane. Blízki závislosť milovaného zvyčajne nedokážu pochopiť, no chápu, že stačí tak málo a on bude žiť. No zároveň je to tak veľa – priznať si chorobu, zveriť sa do rúk odborníkov, vystaviť sa nepohode v liečbe, prestať klamať sám seba i všetkých okolo.

Závislosť nie je tvrdohlavosť ani forma rebélie, novodobého martýrstva ani potreba trestať iných. Je to diagnóza, ktorú azda najviac vystihuje vyjadrenie – Jedno chcem a druhé robím. Väčšinu vecí, ktoré myslím, hovorím alebo konám, za mňa myslí, hovorí alebo koná moja droga. Najsmutnejší pohľad je na pacienta vtedy, ak mu chýba krok vzad, aby prežil a on predsa len urobí krok smerom k svojej droge, hoci bude tým posledným, ktorý urobí. Osoba stráca nad sebou kontrolu, stáva sa bábkou ovládanou drogou. V "slabých chvíľkach" by s tým aj chcela niečo robiť, no v iných slabých chvíľkach zasa nemôže odolať. Kritické myslenie úplne nahradí sebaklam, ktorý bráni precitnutiu. Na dieťa, ktoré zabudne, že dva plus dva rovná sa štyri, sa hneváme. Čo robiť s dospelým človekom, ktorý chce prehliadnuť to, že užívanie návykovej látky rovná sa istota straty duševného a postupne aj fyzického zdravia, skorý nástup komplikácií, rapídne znižovanie kvality života a zvýšené riziko smrti? Nemusí to byť primárne závislosť siahajúca na zdravie či život. Stačí byť "pod vplyvom" a zrodiť sa môže znásilnenie, zneužitie, nechcené tehotenstvo, prenos infekčnej choroby, ublíženie na zdraví, traumatizujúca udalosť, smrť (autonehoda, udusenie zvratkami, utopenie, samovražda...), trestná činnosť, minutie veľkého množstva peňazí. Celý život sa môže v jednom okamihu zmeniť. 

Čo teda robiť? Nechať v ňom dozrieť rozhodnutie zmeniť myslenie, prístup k problému a jeho riešeniu a abstinovať. Dovtedy len pozorovať a motivovať pri každej vhodnej príležitosti, ktorá sa v rodine i v partnerstve z času na čas vyskytne. Je to zvyčajne niečo, čo blízkeho závislého na nejaký čas vyvedie zo stereotypu jeho "bezstarostného" užívania (nový život, smrť, choroba, rozchod, strata zamestnania...) so silnejším emočným sprievodom a krátkodobým "zabudnutím" na drogu. Využiť jeho hnev na drogu, posilniť v rozhodnutí liečiť sa. Liečba je odborné sprevádzanie pacienta v podnikaní konkrétnych krokov posilňujúcich abstinenciu. Pacient si teda nenavodí abstinenciu pasívne - zbožným prianím, ani psychiater/terapeut nerozhodne za neho, ako má zmena jeho života, po ktorej sa mu podarí abstinovať, vyzerať, ani neurobí všetky náročné kroky za neho. Sprevádza ho jeho rozhodnutiami.

Nie psychiater/terapeut má presviedčať pacienta/klienta o tom, aby sa liečil, ale pacient/klient má psychiatrovi/terapeutovi pravidelne potvrdzovať svoje rozhodnutie liečiť sa, meniť sa, zbaviť sa milovanej drogy, čo automaticky nepredpokladá samé úspechy. Keby to predsa bolo také jednoduché, nikto, kto je závislý, nepotrebuje odborné vedenie. Pasivita žiadne sebapoznanie ani sebarozvoj človeku neprinesie. A tak, hoci neviem garantovať svoju abstinenciu, aspoň sa ako triezvy zúčastním všetkých terapeutických aktivít, využijem všetky terapeutické možnosti, ktoré sa mi ponúkajú a s dôverou a otvoreným srdcom vložím do nich maximum zo seba. Cesta sebapremeny priama, hladká ani slastná nie je. Ale odhodlaný človek bude aj po vyhodení klopať na tie dvere, ktorými "vyletel," avšak až po tom, ako si začne vážiť to, že pre neho boli čo i len raz otvorené, no "pustil to z rúk ako krásnu ručne brúsenú a veľmi drahú krištáľovú vázu s presvedčením, že si kúpi inú, až sa mu zachce." 

Blízki sa potrebujú naučiť jednu vec – nevysloviť ani jedno ultimátum či nastavenie hranice, ktoré pri prázdnych sľuboch či chvíľkovom spamätaní sa závislého vezmú späť či porušia. Podporovať v skutkoch je niečo iné, ako podporovať v slovách a zároveň je umením naučiť sa celý čas poskytovať aspoň bazálnu dôveru a podporu aj po opakovaných zlyhaniach, odmeňovať každý úspech a nečakať hneď abstinenciu do konca života. Ústavná ani ambulantná liečba závislostí nevyrába abstinentov. Tak ako sa každý závislý naučil milovať drogu a nevedieť existovať bez nej, tak sa musí každý abstinent v dlhoročnom procese znovu naučiť milovať život s ochotným čelením bolesti a prirodzeným prežívaním eufórie, milovať autentický obraz seba. Mnohí tí, ktorí nemajú diagnózu závislosti, nie sú pripravení vstupovať do seba, "hrabať sa v sebe," usvedčovať seba, odhaľovať nelichotivé pravdy, vyzliekať železné košele skalopevných presvedčení, vnútornej slepoty, rezistencie či nedostatočnej pokory. Od závislých by sme to chceli na počkanie, pretože majú o problém naviac?

Závislosť je ako temný mrak pred Slnkom. Nemení jeho podstatu. Mení však jeho jas na tmu. To, čo sa od mraku odráža "na svet," nie je autentické a blízkym ľuďom začne chýbať moje svetlo, ja sám. Začnú nenávidieť mrak, ktorý ma zakrýva. Postupne si nebudú vedieť spomenúť na to, ako to Slnko vlastne vyzeralo a i ono sa začne meniť, deformovať, vyhasínať. Cez mrak sa už nedostane nik a temnota začne hľadať temnotu. Ak sa ten mrak včas rozplynie, Slnko, ešte silnejšie, znovu začne vyžarovať autentické svetlo. Ak nie, mrak Slnko navždy pohltí. Práca, vzťahy, koníčky sa ponoria do prázdna a človeku to začne byť jedno. Aj to, že mu niekto chce pomôcť – lezie tým totiž na nervy.

Blízki zvyknú problém najprv bagatelizovať, potom sa vyhrážať a nakoniec rezignujú, začnú si žiť vlastný život alebo sa utrápia k smrti.

Závislosť ako psychiatrická diagnóza je takmer vždy spojená s inou psychiatrickou diagnózou. Veľmi často s afektívnou poruchou, často s poruchou osobnosti. Preto je tak náročná samoliečba a preto často neprichádza úspech, ak sa príliš zameriame iba na abstinenciu.

Čo dnes najviac, okrem ďalšej psychiatrickej diagnózy, komplikuje liečbu závislosti?

Usudzujem, že (najmä pri mužoch) najviac sťažuje liečbu závislostí myslenie, identita formovaná v morálnej kríze, v atmosfére ochladzujúcich sa vzťahov, mýtov a predsudkov, kríze mužskosti/otcovstva; kríze mužov ako vodcov a autorít, v ktorej sa rúcajú všetky štyri piliere kvalitného fungovania so samým sebou i na všetkých úrovniach vzťahov (nielen bezduchého prežívania): fyzický, mentálny, emočný a spirituálny rozvoj a vedenie inou entitou rovnakého pohlavia zastrešenými skutočnou láskou, časom pre toho druhého a držaním slova.  

Ďalej je to:

  1. Zvyknutie si na klamstvá a zatajovanie pravdy. Zvyk zneužívať to, že ma má niekto rád.
  2. Nepochopenie toho, že ten, kto ma má naozaj rád, ma nikdy nebude podporovať v mojom rozhodnutí ohrozovať svoje zdravie, svoj život. Potrebujem sa rozhodnúť, či ja alebo droga, milovaní alebo droga. Dovtedy sa vnútorný konflikt stupňuje.
  3. Strach, že ostanem sám, ak sa odstrihnem od ľudí, vzťah s ktorými mi pomáhala vybudovať/udržať moja droga a presvedčenie o jeho výnimočnej kvalite.
  4. Nedostatok pokory, priznať si problém a hovoriť o ňom. Presvedčenie, že nepotrebujem skutočnú pomoc, skôr pomoc pri zahladzovaní či prehliadaní problémov, ktoré závislosť prináša, pomoc s užívaním drogy, jej zháňaním a triezvením.
  5. Problém povedať si, že som chorý s potrebou zvýšenej doživotnej starostlivosti o duševné zdravie, aby bola moja choroba pod kontrolou.
  6. Neochota niesť dôsledky za vlastné konanie.
  7. Pocity viny, hanby, zlyhania, ktorými si okolo seba vystaviam pevnú múr.
  8. Neochota rásť a posúvať sa dopredu najmä cez vnútornú nepohodu. Droga mení osobnosť užívateľa a zároveň jej nedovolí dozrieť. Droga zvýrazňuje tie črty osobnosti, ktoré sú inak nenápadné alebo pod relatívne účinnou kontrolou.
  9. Vnímanie sebadisciplíny, pravidiel a držania slova ako zbytočného obmedzovania vnútornej slobody.
  10. Presvedčenie, že liečbou pomôžem blízkym tým, že im vyhoviem, alebo ich presvedčím o tom, že liečba nefunguje. Sám sebe by som akože pomohol neskôr, možno inak a možno nijako.
  11. Neochota spolupracovať s odborníkmi – nedostatok dôvery voči nim.
  12. Blízki, ktorí sa milovaného, odmietajúceho liečbu, zdráhajú nechať padnúť na samé dno kvôli tomu, že možno zomrie. Tak pomaly zomierajú všetci zúčastnení, každý pre niečo iné, to svoje rozhodnutie.
  13. Nízke sebavedomie, nedostatok sebalásky, negatívny sebaobraz, problematické vzťahy v minulosti a/alebo v prítomnosti.
  14. Láska k návykovej látke, láska k drogovej partii, láska k toxickému partnerovi, členovi rodiny. Strach, že stratím to, čo milujem najviac – svoju drogu.
  15. Predstava, že droga ma robí schopnejším, výkonnejším, odolnejším a nič za to nechce.
  16. Nezvládanie stresu, nesprávny prístup k problémom.
  17. Presvedčenie, že ešte je čas na to, aby ma iní z toho dostali a ak vážne ochoriem, iní ma dostanú aj z toho a to všetko bez toho, aby to mňa stálo veľa úsilia.
  18. Nevedomosť, nedbanlivosť. Domnienka, že tak skoro chorý nebudem a raz predsa prestanem sám. Sebaklam, že chorý budem len fyzicky a až o mnoho rokov užívania návykovej látky.
  19. Predstava, že ak to budem mať pod kontrolou, nič sa mi nestane. Odmietanie myšlienky, že to pod kontrolou nemám, až kým neurobím niečo, o čom som si pôvodne myslel, že nie som schopný urobiť, že mne sa to nemôže stať.
  20. Neschopnosť mentalizovať minulosť i prítomnosť, vyjadrovať svoje pocity, pracovať s nimi, zdravo sa presadzovať. Droga spôsobuje zamrznutie emócií a motivačnú distorziu, teda blokujem si precitnutie, konám roboticky a nie tak, ako je to správne alebo čo naozaj chcem.