Nie je to len o autoerotike
Mnoho mladých ľudí sa vôbec nezamýšľa nad autoerotikou, jednoducho ju praktizujú od puberty. Iní sa zasa točia v kolotoči pocitov viny a sklamania zo samých seba. Zlatá stredná cesta zrejme pre kresťana v tomto neexistuje. Pomôže skôr zamyslieť sa nad tým, z čoho pramení naše žitie a vnímanej osobnej sexuality, aké vnímanie a prax sú správne, a aké sú riziká, ak sa predsa len rozhodneme ísť inou cestou. Mnohé nezriadenosti súvisia s našimi dávnymi alebo aktuálnymi vnútornými zraneniami. V opačnom prípade by nemal byť problém ich minimalizovať alebo sa ich úplne zriecť. Čo ale v sexualite človeka platí? Že rozbehnutý voz sa nesnažíme zastaviť vlastným telom; neuchyľujeme sa k radikálnym riešeniam, na ktoré nie sme pripravení. Zamýšľame sa nad tým, čo by sme vo svojom sexuálnom živote mohli robiť lepšie. Najhoršie je totiž obviňovanie seba alebo iných kvôli chúlostivým veciam, na ktoré sme si jednoducho zvykli alebo si myslíme, že máme pádny dôvod na to, prečo ich robiť takto (necítiť potrebu aspoň minimálnej zmeny tiež nie je výhra). Avšak, keď sa nad tým lepšie zamyslíme, možno zistíme, že nie sme až takí slabí či nekontrolovateľne ovládaní pudmi, že v živote je vždy čo zlepšovať, že predsa len nie sme a nemusíme konať ako zvieratká, a že oddávanie sa niečomu bez rozmyslu (bez akejkoľvek analýzy, snahy o pochopenie samých seba, ochoty mať väčšiu kontrolu nad tým, čo nás ovláda), nám môže neskôr i ubližovať prehĺbením tohto či rozvinutím niečoho iného, horšieho.
Sexualita a jej prejavy nie sú hriešne, rovnako ako radosť z nich, pretože keby nám slasť Boh odopieral, zariadil by to inak. Sex a sexuálne aktivity by sme vnímali a prežívali ako povinnosť, ktorá v nás nevyvoláva žiadne pocity, necítili by sme nič pred tým ani po tom. V podstate by nás do sexu nehnalo nič okrem plodenia. Všetci vieme, že to tak nie je a že to nedokážeme ovplyvniť. V nasledujúcom texte sa pokúsime porozumieť tomu, či a prečo je autoerotika podľa učenia Cirkvi hriechom, o čo tu vlastne ide a na čo si dávať pozor.
Hoci by Katolícka cirkev mohla byť pri vzťahových problematikách a sexualite otvorenejšia, dostupnejšia, konkrétnejšia či vedeckejšia, drží kurz a nepristúpi na zovšeobecňovanie sexuálnych problematík, bagatelizovanie či schvaľovanie voľby "menšieho zla," a je to správne. Zlo v sexualite je však potrebné správne pomenovať vo svojej vlastnej duši, aby sme nemuseli tvrdiť, že všetko v nej je zlé, alebo, naopak, nič nie je zlé (osobne pre nás). Mnohé z tvrdení sme si priniesli z dávnych období, kedy v podstate vyhľadávanie a prežívanie pôžitku bolo hodné pekla, lebo radosť sme si robili permanentne na tomto svete. Podobné postoje v súčasnosti a neustále výčitky prinášajú človekovi iba duševnú nepohodu a zvláštny postoj k sexu bude aj v manželstve spôsobovať nemalé problémy (rovnako ako opačné extrémy v názoroch a žití vlastnej sexuality a sexuálnych aktivít v praxi ako niečoho, čo nemá pravidlá ani hranice a môže sa praktizovať akokoľvek, kedykoľvek, s kýmkoľvek a možno aj kdekoľvek).
Sexuálne aktivity nie sú voľbou menšieho zla, hoci už v iných oblastiach Cirkev jasne definuje, kedy je ten istý skutok za daných okolností hriechom a za iných nie je. Cirkev bola kritizovaná za zákaz používania kondómov, čo samozrejme malo negatívne dôsledky pre tých, ktorí videli iba tento zákaz, a predmanželský sex a sex bez záväzkov vnímali ako rutinnú prax. Pre koho by bol sex v záväzku (v manželstve) autentický a volený ako jediný správny prístup k sexu a sexualite v osobnej životnej praxi, ten by predsa nepotreboval používať ochranu ako zábranu počatia dieťaťa. Kým v manželstve je prirodzené a pochopiteľné skúmať motív používania ochrany proti počatiu, a teda vieme pri ňom pomerne rýchlo zhodnotiť skutok ako správny alebo nesprávny, pri masturbácii je potrebné skúmať viacero faktorov (vek, rodinný stav, osobnosť, hendikep, upevnené návyky, libido, objektívne príčiny pocitu fyzickej/duševnej nepohody). Výsledkom v konkrétnom prípade môže byť to, že viac ako ďalšie vypytovanie sa a napomínanie, je potrebné poďakovanie za úprimnosť, usmernenie v dôležitejších veciach a povzbudenie (kňazi v spovedniciach nie sú kompetentní skúmať intímnosti človeka a ich pozadie a nie je ani vhodné, aby sami iniciovali detailné rozvinutie chúlostivých problematík).
Cirkevní zákonodarcovia si musia dávať pozor na to, aby nepodľahli rôznym tlakom verenej mienky, manipulácii či citovému vydieraniu, pod vplyvom ktorých by začali robiť rôzne ústupky. Napríklad v kresťanských komunitách je stále vyššia a vyššia akceptácia aktívneho sexuálneho života vo vážnych partnerských vzťahoch a záväzkoch. Tvrdenie: "Možno budeme manželia, skúšame, či spolu dokážeme žiť." je tvrdenie pod vplyvom sekularizácie, neobstojí v skutočnom vzťahu s Bohom. Ústupok neprinesie nič dobré vo veciach, pri ktorých sa zbavujeme zodpovednosti, unikáme, vyberáme si ľahšie možnosti, v ničom netrénujeme seba, neformujeme sa a dištancujeme sa od svojho vplyvu a jeho následkov, stôp zanechaných na inom..., vo veciach, ktoré v podstate ani nie je možné definovať, iba ak slovom "keby." Sám si pri tom uvedomujem, ako aj mladí muži vychádzajú pozraňovaní zo vzťahov, do ktorých okrem sexu vložili omnoho viac - lásku, ochotu, dôveru, obetu, čas i peniaze a vyšli z nich ako ponížení, vysmiati, ako tí, ktorí boli naivní či neopatrní, a preto "prehrali" (dnešný muž veľmi ťažko znáša bežné životné situácie, kontinuitu života, aj spravodlivé porážky, ťažko sa mu bojuje za správne veci, je zneistený okolím i samým sebou, nevie zaujať správny postoj). Ak však ľudia dajú do nezáväzných či "skúšobných" vzťahov úplne všetko, celú svoju intimitu, a napokon zistia, že to bolo zbytočné či predčasné, sú zranení ešte viac aj v 21. storočí. Výsledkom je nedôvera, využívanie, potreba nosiť masku, vnútorná prázdnota, slepé nasledovanie očakávaní iných, skutky motivované minulou krivdou a zradou, posilnenie transferencií, apatia, zameranie sa na vlastné záujmy a ciele..., a vôbec strata viery v lásku ako takú.
Čo je masturbácia v praxi? Rituál, bez ktorého si nevieme predstaviť svoj život, rituál "dospelosti" praktizovaný od prvých erekcií, ktorý sme rokmi rozvíjali, zdokonaľovali, na ktorý sa tešíme a spájame ho s inými "pôžitkami." Kto nemá disciplínu v tomto, nemusí ju mať ani v "riadnom" sexuálnom živote, "serióznej" pohlavnej praxi. Ak sa totiž opýtate chlapcov, prečo masturbujú, v skutočnosti sami nevedia prečo, ale vedia, že nemôžu nerobiť to. Masturbácia sama o sebe nie je strašiakom, ale v spojení s inými vecami a rôznymi situáciami môže byť pomôckou, ktorá posúva vnímanie a prežívanie vlastnej sexuality i sexuality iných kdesi mimo cesty psychosexuálneho rastu, rozvoja sexuálneho umenia (na cestu konzumu, postoja k sexuálnej aktivite ako k lacnej záležitosti). Týmito vecami môže byť sledovanie porna, neúspech v reálnych vzťahoch, krivý obraz v sebe o sebe samom, nevhodné "riešenie" stresu či duševnej nepohody, závislosť, pohodlnosť, narcizmus, malá alebo žiadna sebadisciplína atď. Boh nechce, aby sme si odopierali slasti, ale aby sme od počiatku, prebudenia svojej pohlavnosti skúmali samých seba a svoju sexualitu (akí sme, prečo robíme to, čo robíme, čo nás k tomu vedie, v akom sme stave, aký je náš motív a cieľ, aké poznanie...), aby sme vedeli pripustiť možnosť, že sa vyvíjame nielen ako psychologické osobnosti, ale aj ako sexuálne bytosti (a aby sme sa chceli vyvíjať, nie degradovať tento vývin), aby sme vedeli, s čím máme dočinenia, s čím počítať, na čom stavať a na čo si dávať pozor.
Nejde o odopieranie si slasti, ale o učenie sa sebakontrole a správne používanie toho, čo v skutočnosti nie je možné oddeliť od integrovanej osobnosti a pomenovať ho holým pudom. Dodnes sú orgazmické aktivity vnímané ako nečisté, pretože ide o slasť, a pretože dráždia tých, ktorí sa rozhodli ich vo svojom živote ignorovať, čo si ale kompenzujú prehlbovaním iných nerestí. Nie je možné prežívať orgazmické aktivity bez pocitov slasti, ako je prakticky nepravdepodobné používanie masturbačného aktu na holé vyprázdnenie sa. Je potrebné sa učiť ovládať alebo nechať chuti na masturbáciu voľný priebeh? Do akej miery vieme mať nad svojou sexualitou kontrolu a je to vôbec dôležité? Hovorte o sexualite a o "návode na používanie" sexuálnych túžob (ako s nimi narábať) so zrelou, neurotickou, nestabilnou alebo dezintegrovanou (psychotickou) osobnosťou. Bude to rozdiel, pretože každá potrebuje iný prístup, nehovoriac o biologických a psychických špecifikách každého osobnostne vysoko integrovaného subjektu. Určite nikto z nich nepotrebuje počuť, že sú to veci hriešne alebo neprirodzené. Mnohí však ich potrebujú pochopiť správne a naučiť sa ich žiť vhodnejším spôsobom.
Nikto odo mňa nemôže chcieť, aby som nikdy nemasturboval, pokiaľ som sa pre to sám nerozhodol, pokiaľ som si to sám nevybral, pokiaľ na to nemám psychosomatické predpoklady, vhodné podmienky, reálne možnosti a silu udržať dané rozhodnutie, ak nemám schopnosti zvládať túto záťaž či stres a najmä ak som v stave, ktorý mi nedovoľuje žiť sexuálne usporiadaným životom, zdieľať svoju intimitu s inou osobou vo zväzku. Mám právo ale krotiť či nahradiť zvyk niečím iným (samozrejme nie patologickým). Pri masturbácii sa zo zvyku z dospievania stáva zlozvyk v dospelosti. Nemožno povedať, že úplne integrované osobnosti nepotrebujú masturbovať, pretože by sme tým opäť len tvrdili, že masturbácia je niečo zlé, že je to nezvládanie situácie či svojho sexuálneho života. Možno ale povedať, že iné osobnosti sú náchylnejšie prepadnutiu zlozvykom a závislostiam (ich pestovaním a obohacovaním) a veľmi ťažko ich prekonávajú. Na druhej strane, na základe opakovanej skúsenosti s masturbáciou, sa stávame pomerne skoro závislými na sexuálnom pôžitku, a stupeň závislosti či schopnosť jej prekonania nezávisia len od osobnosti človeka, ale sú tiež silne podporované chemizmom mozgu konkrétneho človeka (nie je možné to zovšeobecniť). Nie je jasné, do akej miery pravidelná ejakulácia prispieva k prevencii zápalu/karcinómu prostaty, avšak domnievam sa, že narušenie dlhodobého (od puberty) nastavenia organizmu (fyziologického vnútorného biorytmu modifikovaného vonkajšími vplyvmi) na nespontánnu, úmyselne vyvolávanú ejakuláciu (odsun sekrétov a ich nová produkcia) môže spôsobovať nielen psychickú nepohodu vplyvom istej formy závislosti, ale aj zdravotné problémy (nespontánna ejakulácia narúša polučný "cyklus," ktorý nemusí byť výrazne ovplyvňovaný zvonku, vedomými aktivitami, a zvýšené množstvo sekrétu ako obvyklej "rezervy" sa hromadí). Väčšinu objemu ejakulátu tvorí výlučok žliaz (glandulae vesiculosae), ktoré sú uložené za močovým mechúrom a ústia do močovej rúry pred jej vstupom do prostaty, menšiu časť objemu prostata. Je zrejmé, že karcinóm prostaty sa objavuje vo veku, kedy akékoľvek sexuálne dráždenie a stimulácia u mužov klesá (aj vzhľadom na vykonávanú vasektómiu nepredpokladám, že by pravidelná ejakulácia pôsobila ako prevencia karcinómu semenníka/ov - malé množstvo riedkeho sekrétu v nadsemenníkoch sa vstrebe a mŕtve spermie sa "zlikvidujú" imunitným systémom). Za normálnych okolností a pri sexuálnej abstinencii odchádza semeno von z tela polúciou alebo spermatorrheou (nevie sa ale, či toto ako prevencia stačí). Z vedeckého a fyziologického hľadiska nikto nemôže tvrdiť, že ak sa tento viaczložkový systém "prečistí" raz týždenne, je to nepraktické a v ničom to nepomáha. Isto je tiež praktické nemusieť mať 500 fľakov na matraci či tri dni za sebou meniť posteľnú bielizeň.
Zaujímavé je, že takéto dilemy nemusí riešiť kresťan v manželstve, preto môžeme (nemusíme) uznať, že iné duševne dospelé osoby sa môžu cítiť právom znevýhodňované, pretože ich potreby a túžby nie sú o nič slabšie ani silnejšie, a ak je ich vzťah s Bohom úprimný, nebudú kvôli tomu čo najskôr vstupovať do manželstva alebo vyhľadávať "kvalitnejšie," ale nezáväzné sexuálne uspokojenie s inými osobami. Ak človek vie, že by nemal masturbovať ani nezáväzne súložiť, je dospelý, ale nechystá sa vstúpiť do manželstva, nastáva v ňom konflikt, pred ktorým nie je možné zavrieť oči. Ak kričia: "Nemasturbujte, lebo je to hriech!" tí, ktorí masturbujú (sami nedokážu uniesť toto "bremeno"), potom to už nie je potrebné komentovať, ale radšej sa zdržiavať akýchkoľvek vyjadrení na danú tému v Cirkvi, a ticho dať priestor laickým odborníkom, ktorí tvrdia: "Masturbujte, lebo je to zdravé!" Ja nezdieľam žiaden extrémizmus ani povrchné či neúplné vyjadrenia. Rozlišujem motívy, intenzitu masturbácie a nabádam k tomu, aby sa ľudia nebáli ponoriť sa do seba, aby sa nebáli prijímať iné názory, nevnímali ich ako útoky či donucovacie prostriedky na zamyslenie sa nad samým sebou, vnucovaním pocitu viny. Vnímam takisto množstvo nezdravých postojov k sexu a sexualite pri mladých ľuďoch, ktoré by mali byť ošetrené venovaním pozornosti a nie tvrdením: "Robte, čo cítite, ale používajte ochranu a neubližujte iným." Je to málo, je to prihrávka svetu k tomu, aby on vychovával mladých ľudí, a nie im blízke morálne autority (ak vôbec existujú). Vedieť sa ovládať nie je proti prirodzenému sexuálnemu pudu, sexuálnej potrebe, rovnako mať v úcte svoje telo, brať vážne sexualitu iných ľudí, disponovať základnými morálnymi zásadami.
Keby sme chceli zovšeobecniť problematiku masturbácie, museli by sme nakoniec uznať: "Masturbujte, je to zdravé a pomáha to v prevencii uchyľovania sa k niečomu "horšiemu." Vieme ale, že masturbačné aktivity menej integrovanej alebo dezintegrovanej osobnosti, hendikepovanej alebo inak znevýhodnenej osoby, ktorá nedobrovoľne možno ani nemá šancu na "normálny" sexuálny život, sú neporovnateľné s masturbačnými orgiami integrovanej osobnosti pre každodennú zábavu či z pasie. Na druhej strane, rôznym osobnostiam, ľuďom v rôznych stavoch či životných situáciách hrozí rôzny stupeň a prejav závislosti a široké spektrum aktivít sprevádzajúcich masturbáciu je vstupnou bránou k iným "nezriadenostiam."
Pri stupňovanom sexuálnom dráždení (bez vyvrcholenia), ktorému nie vždy vieme zabrániť, či dlhodobej sexuálnej abstinencii, dochádza k nutkaniu, k zvýšenej citlivosti intímnych partií až diskomfortu muža (podobne ako pri príliš častých orgazmických aktivitách). Okamžite sa tu však vynárajú otázky: Kto môže a v akom stave? Ako často? Za akých podmienok? Za akých okolností? Ako masturbovať? Od koľkých rokov? Na čo myslieť? Kde to robiť? Úplná absurdita! Ak by sme šli do hĺbky problematiky a uvedomili si, že masturbácia pomáha poznávať reakcie tela, rôzne techniky masturbácie môžu pomôcť pri tréningu muža, ktorý má problémy so skorým alebo neskorým vyvrcholením, niekedy urýchľuje liečbu zápalu prostaty, pomáha mu ako-tak zvládať závislosť na predošlých nezáväzných a častých sexuálnych kontaktoch, depresie z toho, že nemôže žiť sexuálne rovnako kvalitne ako ostatní, je absurdné vyčítať si jej realizáciu (samozrejme, masturbácia nie je všeliekom na zranenia v citovej, vzťahovej a sexuálnej oblasti - človek by sa mal posúvať dopredu podľa svojich možností a schopností, skvalitňovať svoj osobný i sexuálny život..., a ak to sám nezvláda, nedokáže, mal by vyhľadať odbornú pomoc). Je absurdné zostaviť zoznam podmienok a okolností, prípadne ešte akceptovateľných spôsobov masturbácie. Je to na vedomí a svedomí každého človeka, kresťana, laika, ktorý však sám o sebe nemá kompetenciu či právo rozhodovať o tom, kedy daný skutok je alebo nie je objektívne hriechom (okrem toho to patrí k tréningu pokory, avšak je potrebné vyhnúť sa nezdravému, opakovanému či prehlbujúcemu sa pocitu viny či sklamania zo samého seba), pretože ako jednotlivec má obmedzené poznanie, je omylný a ľahko ovplyvniteľný. Hriech nie je nič iné ako to, čo neprospieva psyché človeka. Ja ako subjekt môžem skutok zhodnotiť ako správny, no môžem sa mýliť; môžem vnímať realitu skreslene, byť ovplyvnený nesprávnym úsudkom alebo osobnými zraneniami (pri masturbácii zrejme najviac závislosťou). Preto je lepšie sa o tom rozprávať, rozmýšľať o svojich pocitoch, motívoch, vypočuť si názor iného, nebáť sa odpovedí z vlastného vnútra, samého seba, reakcií iného, lebo práve po nich môžem jasnejšie zhodnotiť svoje možnosti a schopnosti, priblížiť sa k realite, byť k sebe otvorenejší a možno kritickejší (ak je to potrebné). Hoci experimenty v puberte často končia zvykmi, zlozvykmi až závislosťou, dospelý a zrelý človek vie zhodnotiť, kam svojím postojom či životnou praxou smeruje vo vzťahu k Bohu, k samému sebe, iným ľuďom, a či pre neho vôbec je dôležité takto zhodnocovať svoj život, podriaďovať sa vyššej bytosti a jej zákonom (ako kresťania väčšinou žijeme dvojakým životom alebo si vyberáme to, čo nám pasuje, ignorujeme to, čo nás núti sa nad sebou zamýšľať, čo sa odlišuje od pohľadu väčšiny, čo sa dotýka nášho ega alebo nás chce aj v dospelosti vychovávať).
Niektorí používajú na svoju "obranu," že ich masturbácia je čisto praktické zbavenie sa príznakov nepríjemných pocitov "plnosti" a "vnútorného tlaku." Pristupovať k akejkoľvek sexuálnej aktivite ako k niečomu z povinnosti, potláčať emócie a pocity slasti či vyhýbať sa im nie je absolútne vhodné pre aktuálny či budúci zdravý sexuálny život. Orgazmus vyvoláva pocit slasti a nie je možné prirodzene sa netešiť na akt (ak chýba pocit radosti, je to už skôr patologické) a nevychutnávať si ho, nech už je náš motív masturbovať akýkoľvek ("pudový" nekontrolovateľný zlozvyk alebo "ušľachtilá" plánovaná prevencia choroby či nevery, náhrada za koitus, ktorý "sa nekoná" z rôznych dôvodov). Nejde o slasť ako o hriech, ale o zdvihnutie prsta nad osobnou sexualitou a smerovaním v intímnej praxi s pohľadom na seba ako na psychosexuálnu bytosť (s užívaním rozumu, nie využívaním až zneužívaním všetkých možností, ktoré mám, či eskalovaním doteraz neriešeného, pričom nevinné experimenty boli len začiatkom), nie "bábku" ovládanú "nitkami" pudov. Ritualizovaná masturbácia, zvyk masturbovať aj v manželstve, nepoznanie zmyslu sexuality a pohlavnosti človeka, zneužívanie toho, čo môžem robiť, podceňovanie toho, čo môžem mať... budú vždy problémom a nie je možné ich separovať od komplexného duševného obrazu subjektu natoľko, aby sme si ich nevšímali či úplne odlíšiť vo svojom prežívaní (zadefinovať ich ako niečo, čo súvisí iba s biológiou živého tvora, tváriť sa, že psychika a sexualita spolu vôbec nesúvisia).
Východné kultúry povýšili sexualitu na umenie. Muži i ženy pravidelne posilňujú svaly hrádze a panvového dna a hoci si neodopierajú sexuálne aktivity, dospelí muži ejakulujú maximálne raz týždenne, dovtedy prežívajú a hromadia sexuálnu energiu. Okrem toho problémy s potenciou spájajú s problémami iných orgánových sústav, a tak ich riešia komplexne. Hoci si v praxi neviem celkom dobre predstaviť sexuálne dráždenie, ktoré by aspoň počas spánku neskončilo ejakuláciou (polúciou), som presvedčený o tom, že sa máme čo učiť aj od mužov z Východu; minimálne v tom chcieť viac poznať svoje telo, vnímať jeho reakcie, naučiť sa ovládať ich, zmeniť cieľ v realizovaní sexuálneho aktu (nielen vyvrcholenie by malo prinášať radosť, ale celý akt) a postoj v prežívaní sexuálneho pôžitku. Pomáha to skvalitniť sexuálny život manželov a individuálnu spokojnosť so sebou samým cez lepšiu kontrolu včasnej i oneskorenej ejakulácie. Ak chce muž rásť v sexuálnom umení, musí rásť ako osobnosť (napr. infantilné konanie sa často prenáša aj do postojov v sexuálnom živote) i ako muž (bojovnosť, rozhodnosť, pokoj, rozvaha, systematickosť, pevná vôľa, nadhľad, trpezlivosť, vytrvalosť atď.), čo v praxi často znamená líšiť sa myslením a postojmi (vnútorne sa odpútať, navonok ich akceptovať) od veľkej skupiny iných mužov. Bolo by to ale nanič, keby takto šťastný nebol a nevidel za tým nevhodný zvyk, závislosť či svoju slabosť.
Aká je pravda o análnych praktikách? Najmä mužom môžu spôsobovať radosť (hoci to nie je "zadarmo," stojí to nejakú tú prípravu a vydržať i bolesť), ale po zdravotnej stránke sú maximálne nevhodné (konečník a hrubé črevo nie sú adaptované na takéto aktivity, čo vekom spôsobuje nemalé problémy). Čím častejšie, tým viac stúpa riziko vzniku zdravotných a iných problémov.
Medzi krátkymi obdobiami neustálych masturbácií pri nutkavom prežívaní sexuálnych aktivít, stačí malý bezvýznamný impulz, a už začína nová erekcia a s ňou pocit, že to musím urobiť znovu. Pri zdravom čase sexuálnej zdržanlivosti sa myseľ učí ovládať telo, a toto sa nedeje (impulz musí byť významný natoľko, aby spôsobil "chemickú búrku"). Podobne je tomu pri ejakulácii. Sex je zameraný jedine na ňu, prístup k nemu je viac egoistický a nie je jednoduché dokázať ju oddialiť, je nemysliteľné sa jej pre daný okamih zriecť. To je podstata závislosti na masturbácii a nesprávneho postoja k sexuálnemu životu. Z psychologického hľadiska môže byť prejavom zanedbaného osobnostného rastu, nekvalitného sexuálneho života a duševnej nepohody. Pokiaľ hovoríme iba o masturbácii, v Cirkvi sa môžeme stretnúť s jej interpretáciou ako viac alebo menej ťažkého hriechu, posudzovaného mierou závislosti a tým, či cez ňu v mysli súložíme s niekým iným (väčšinou to tak je), pretože aj reálna súlož s daným človekom by bola ťažkým hriechom. Ježiš jasne hovorí, že hrešíme aj mysľou, niekedy i ťažko. Ja by som masturbáciu označil za aktivitu patriacu do skupiny viac alebo menej vážnejších hriechov, ktoré by sa na spovedi nemali zatajovať, a ktoré by sa nemali zľahčovať (hoci má človek subjektívny pocit, že sa previnil minimálne) už len z toho dôvodu, že často je ťažké objektívne posúdiť náš motív, pokiaľ nemáme možnosť či ochotu zažiť kvalitnú spätnú väzbu či dobre nastavené zrkadlo (zvyk môže byť tak zakorenený, že nie sme schopní cítiť ani to, že by sme masturbáciu mohli vo svojej životnej praxi minimálne obmedziť). Nakoľko sa mám rád, že musím súložiť so samým sebou (niekedy sa nemám rád vôbec, preto masturbujem nutkavo a často, niekedy sa mám rád príliš)? Na čo myslím, ak masturbujem? Som schopný a ochotný žiť kvalitný sexuálny život vo zväzku a vo vzájomnom darovaní sa? Masturbácia môže byť "krízové riešenie," zlozvyk alebo patologický jav spolu so sprievodnými aktivitami. Kresťan pri nej rieši aj dilemu hriechu - nie hriechu, malého hriechu - veľkého hriechu. Ako to je so svätým prijímaním po masturbácii? Pokiaľ si je človek istý minimálnou mierou zavinenia a nejde pritom o zľahčovanie skutku či otupenie svedomia zvykom, závislosťou, nerozvinutým zmyslom rozpoznávania dobrého od zlého, azda by i mohol prijať Eucharistiu a pri najbližšej spovedi sa vyspovedať aj z tohto hriechu. Ja to ale takto robiť neodporúčam, keďže často ide o vedomý a opakovaný skutok s úmyselným vyhľadávaním takých dôvodov, ktoré morálnu vinu znižujú (na ospravedlnenie svojho skutku). Napokon človek zistí, že to nerobil kvôli tomu, ale pre to, že to vlastne potrebuje robiť takto a možno i takto často. Ak je v nejakom zákone medzera alebo výnimka, isto sa stáva medzi ľuďmi veľmi rýchlo obľúbená. V Božom Zákone nie je "diera" ani výnimka, ale pri problematike sebaukájania sa stretávame s viac alebo menej jasným rozporom medzi vedou, morálkou, náboženstvom (učením Cirkvi). Túto dilemu nedokážem rozlúsknuť ani ja. Domnievam sa iba, že masturbácia, nech by bola vykonávaná kvôli hocičomu, je často spojená s aktivitami, ktoré už sú vážnym hriechom. Iným vnímaním masturbácie by sa mohlo stať, že čoskoro by sme prijímali Eucharistiu i nehodne a postupne s minimálnym alebo žiadnym pocitom viny, bez pokory, sebakritiky či potreby pokánia. Nikdy totiž nejde len o zdravotné či hygienické "odbavenie sa" (núdzové sebaukájanie nie je ospravedlnením, pretože pocit núdze je v tomto prípade nutkanie vplyvom závislosti) a na druhej strane ide o najmenej rizikovú závislosť, ktorú nie je správne súdiť, vyvolávať pocity nepohody, viny či zlyhania. Posudzovať motív a skutok masturbácie je správne iba individuálne (napr. ženatý muž si volí radšej masturbovať, ako mať sex s manželkou). Je lepšie sa poradiť, ak si myslíme, že nedokážeme byť objektívni. V otázkach sexu a sexuality je to veľmi zrelý a prospešný krok. Najviac my sami vieme, prečo sme masturbovali, a že masturbovať neprestaneme. Je to v našej hlave, našom zranení, zvyku, je to hlboko v nás. Nemalo by nás to vzďaľovať od Boha, ale zároveň sme povinní sa nad tým zamýšľať a snažiť sa o kontrolu tak, ako to pôjde, ako je to v našom prípade možné, aby náš vzťah s Bohom či samotná spoveď neboli len fraškou.
Hriechy proti sexuálnej čistote, cudnosti a miernosti by som nenadraďoval nad ostatné hriechy. Kresťan, pokiaľ chce byť kresťanom, je povolaný viesť cnostný život (osvojovaním si siedmych cností), byť pokorný, nemyslieť len na seba a bojovať za šírenie dobra vlastným životom, príkladom a odvahou. Hlavne naša láska k iným by mala byť čistá. K tomu patrí i zriekanie sa porna a aj v manželstve viesť usporiadaný sexuálny život. Porno priemysel je sám o sebe tak špinavý, že každý, kto ho akýmkoľvek spôsobom podporuje, nemôže mať zo seba dobrý pocit. Odpája nás od reality a motivuje nás nevážiť si alebo nebyť spokojní s tým, čo máme. Inak povedané - nahlodáva sebadisciplínu, mení doterajší, často správny pohľad, podporuje nezriadenosť mysle a skutkov, roznecuje túžbu nielen po vhodných experimentoch, nepodporuje jasnú myseľ a morálny rast, ale podporuje bezbrehé fantazírovanie a morálnu rozpoltenosť. Ako sme na tom morálne a osobnými postojmi, zásadami, ak v reálnom živote odsudzujeme sex v trojke, ale radi sa naň pozrieme cez videá, pretože nás to neskutočne vzrušuje? To platí aj pri iných sexuálnych praktikách, o ktorých by sme možno bez porna ani nevedeli, že existujú. Nebezpečenstvo vzniká vtedy, ak začíname byť cez porno presvedčení o tom, že v ňom je dosiahnuteľná trblietavá realita a my žijeme v zlom až chorom "sne" (nie naopak). Porno videá krivia našu myseľ a nielen sexuálne obrazy v nej (i obraz iného človeka, ktorý sa pre nás stáva najmä sexuálnym objektom a na ktorom nutkavo aplikujeme svoje predstavy z porna), ale tiež podporuje našu ľahostajnosť voči potrebe zmeny (v porne predsa nájdem to, čo hľadám, nech som akýkoľvek), znižuje pocit zodpovednosti za svoj aktuálny vzťahový a sexuálny život. V neposlednom rade i za svoj vnútorný rast.
Čo hovorí o masturbácii Katechizmus katolíckej cirkvi?
2352 Pod výrazom onánia (masturbácia) treba rozumieť úmyselné dráždenie pohlavných orgánov s cieľom vyvolať pohlavnú rozkoš. "Tak učiteľský úrad Cirkvi v priebehu stálej tradície, ako aj mravný cit veriacich v Krista bez váhania tvrdia, že onánia je vnútorne (svojou vnútornou povahou) a závažne nezriadený čin," pretože "vedomé a dobrovoľné používanie pohlavnej schopnosti mimo normálneho manželského styku - nech by sa dialo z akéhokoľvek dôvodu - podstatne protirečí jej cieľu." Pohlavná rozkoš sa tu vyhľadáva mimo pohlavného styku, "aký vyžaduje morálny poriadok, totiž styku, ktorý v ovzduší pravej lásky uskutočňuje plný zmysel vzájomného darovania sa a ľudského plodenia."
Na utvorenie si správneho úsudku o morálnej zodpovednosti jednotlivých osôb a na usmernenie pastoračnej činnosti treba brať do úvahy citovú nezrelosť, silu nadobudnutých návykov, stavy úzkosti alebo iné psychické či spoločenské faktory, ktoré môžu morálnu vinu zmenšiť, ba azda redukovať na najmenšiu mieru.(1735)
1735 Pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť, ba aj zrušiť nevedomosťou, nepozornosťou, násilím, strachom, návykmi, nezriadenými náklonnosťami a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi.
Na záver je potrebné si uvedomiť, že "bojujeme" nielen s pohľadom na masturbáciu ako takú, ale aj s nesprávnym komplexným pohľadom na sexualitu človeka a sex v praxi ako na lacný a ľahko dostupný pôžitok: "Ak si sa sklamal alebo nemôžeš mať (teraz) vážny vzťah, aspoň si uži sex ako prirodzenú potrebu." Človek sklamaný v láske ignoruje/umenšuje potrebu lásky a prijatia a vyzdvihuje inú, ľahko dostupnú s menším rizikom sklamania či zranenia. V intimite však neexistuje také dočasné riešenie, ktoré by neovplyvnilo vnútro človeka a jeho smerovanie. Neexistuje tu rozhodnutie sa pre niečo, ktoré by nemalo hlbší či skrytý význam, ktoré by si nevyžadovalo pozornosť, hoci primárne nemusí ísť o nič zlé, pretože akt vypudenia ejakulátu z tela prebieha i spontánne, no my sme z neho, ako aj zo sexu a sexuality urobili strašiaka a nevieme správne argumentovať, oháňame sa slovom hriech, neskúmame motívy, bojíme sa zadefinovať masturbáciu takú, aká je, nie akú by sme ju chceli mať alebo aký k nej máme postoj, rozlišovať dobré od zlého, sexuálne vychovávať. A tak sa nečudujme, ak sa mladí ľudia prestanú pýtať na naše názory (ako rodičov, učiteľov, vychovávateľov, kňazov) alebo nás prestanú brať vážne.