Podozrievavosť, žiarlivosť, nezdravá väzba, túžba vlastniť
Obom osobám v intímnom vzťahu zalichotí občasná, často vtipná poznámka či neverbálny prejav nevinnej žiarlivosti toho druhého. Je to úplne bežné a prirodzené, pretože nám na milovanej osobe záleží, túžime byť spolu, strážime si našu lásku a bojíme sa o ňu. Keď ale niekto žiarli na rodinu, priateľov a známych svojho partnera tak, že by mu najradšej riadil osobný i spoločenský život a má potrebu ho kontrolovať, je potrebné sa nad sebou vážne zamyslieť a pripomenúť si dôležitosť dôvery a slobody každého, aj manželského spolužitia. Moja žena nie je mojím majetkom a ja nie som jej poručníkom. Môj muž nemusí byť ako ostatní, ja mu verím a nepotrebujem ho kontrolovať. Prehnanými žiarlivými scénami iba dokazujem nezvládanie samého seba, konfliktnej či stresovej situácie ani spolužitia s niekým iným. Možno mám zlú skúsenosť a bojím sa, že sa bude opakovať. To je síce dôležitá téma partnerského rozhovoru, nie však ospravedlnenie nevhodného správania sa voči partnerovi. Ak ma partner chce podviesť, podvedie ma bez ohľadu na moju žiarlivosť. Alebo, vari, chcem zo seba urobiť tyrana, ktorý ženu psychicky zruinuje, a ktorého žena skôr či neskôr znenávidí? Ak bude mať dostatok síl, raz utečie do bezpečnejšieho náručia iného muža, ktorý ju bude chrániť, bude jej vedieť prejavovať nehu, úctu a poskytovať dostatok priestoru na žitie vlastného života. A zasa manipulátor chce možno dosiahnuť práve to, aby od neho jeho obeť nedokázala odísť alebo aby sa bála v podstate všetkých osôb opačného pohlavia.
Chcem urobiť zo svojho muža každý deň obžalovaného, ktorý ma pre moju hystériu skôr či neskôr opustí? Niekedy sa bojím, myslím si, že nie som dosť dobrý, vytvoril som si k partnerovi nezdravú väzbu, lebo sa domnievam, že bez neho som ničím, že on ma potrebuje zachrániť a ja ho musím smerovať, aby som sa cítil v bezpečí. Inokedy je môj partner väzňom a ja som vo vzťahu k nemu dozorcom, pretože len ja viem, čo je pre neho dobré.
Láska je puto, no puto nie je reťaz. Láska je sloboda a možnosť ponúkať, nie vnucovať niekomu zo seba to najlepšie. Pokiaľ si nevyriešim svoje zranenia z minulosti, nezačnem riešiť neadekvátne reakcie a zraňujúce správanie, je pravdepodobné, že tým otrávim svojho partnera. Navyše, on nie je môj spasiteľ, ani moja trofej či nemohúca a stále chybujúca bábka, on len so mnou chce zdieľať svoj život a cítiť sa pri mne ako v prístave, nie ako na výsluchu, nútených prácach či vojenskom výcviku. Je úžasné, ak môžem niekoho objať, ak ma niekto bezhranične chápe, dáva mi silu byť tým, kým som vždy chcel byť, ale nemal som na to odvahu. Láska je, keď sa nemusím pretvarovať, nemusím hľadať úniky, mať potrebu vyhýbať sa tomu, kto ma vraj miluje, báť sa jeho reakcií.
Dôvera vo vzťahu je výsledok otvorenej komunikácie. To nie je o tom, že ani jeden partner nezlyhá, ale o tom, že spolu komunikujeme, aby sme eliminovali možnosť zraniť toho druhého, ale komunikujeme spolu aj po tom, čo sa nám zraniť podarilo. Jedine takto budujeme atmosféru dôvery - stavu, v ktorom vieme, čo môžeme čakať, vieme, čo môžeme stratiť a zároveň vieme, že si dokážeme odpustiť. Lebo nič sa nedeje len tak a obaja máme nielen temné stránky a sme vystavení pokušeniam, ale tiež robíme vo vzťahu chyby, ktoré majú svoje následky. Dôvera je poznať slabiny toho druhého a ponúknuť pri nich nenútenú podporu bez kontroly, o ktorú nás nikto neprosil. Dôvera je poznať kvality toho druhého a len vďaka dôvere nebudeme mať nutkanie vyjadrovať kritiku na adresu toho druhého, ak sme ním o ňu neboli požiadaní.
Meniť môžeme len seba. Pokiaľ partner nevidí dôvod a nemá ani potrebu pracovať na sebe, niečo nie je v poriadku a my to nezmeníme. Iný extrém je, ak je osoba vo vzťahu príliš nešťastná sama zo seba, má veľa problémov sama so sebou, nedokáže zvládať stres, riešiť konflikty a potrebuje nás skôr ako tútora, nie ako rovnocenného partnera. Ešte zaujímavejšie je, ak sa stretnú dve bytosti, ktoré nezvládajú seba ani toho druhého a ani o tom nevedia.
Niektorí si len potrebujú nájsť kompatibilnejšiu polovičku, iní zasa potrebujú odbornú pomoc. Akú cenu má udržiavať nefunkčný vzťah pred manželstvom? Vlastne kvôli čomu? Niečo sme partnerovi či jeho rodine sľúbili? Čakáme, že v manželstve sa to ustáli? Je nám partnera ľúto? Zvykli sme si na neho i na svoje ústupky voči nemu? Pokiaľ si dvaja ľudia dokážu ubližovať už pred manželstvom, je veľká pravdepodobnosť, že v manželstve pri vzájomných osobnostných rozdieloch, rozdielnych postojoch a predstavách o živote, väčších tlakoch zodpovednosti i únave z rodičovských a ďalších nových povinností a zodpovedností, sa konflikty vygradujú tak, že to rozbije vzťah a ublíži aj deťom.
Úlohou oboch vo vzťahu je zvyknúť si na seba, spoznávať svoje medzery, trhliny, pomáhať si vykrývať nedostatky, podporovať sa a nachádzať vytúženú rovnováhu, tak osobnú, ako aj vzťahovú. Až potom má zmysel vstupovať do manželstva.
Je otázne to, že ak sa budem venovať sebe, napĺňať seba, pracovať na svojich zraneniach, pritiahnem k sebe oveľa vyrovnanejšiu a vzácnejšiu polovičku. To určite nie je záruka, ale stane sa to, že si budem istejší vo svojich rozhodnutiach, nepoľavím zo svojich očakávaní, nájdem riešenia, ktoré si nebudem musieť vyčítať a skôr odhalím človeka, ktorý pre mňa nie je ten pravý. Nepravý je ten, ktorý ma permanentne dostáva do vnútornej nepohody. Má to však jeden háčik. Skutočnú príčinu budem schopný identifikovať až vtedy, ak budem pravdivo poznať samého seba, aj svoje problematické JA, ktoré som dlho nepovažoval za problematické. K tomu sa potrebujem pýtať na spätnú väzbu a pozorovať sa, ako reagujem v rôznych situáciách a na rôznych ľudí.
Človek sa niekedy tiež musí zbaviť konvencií a vsugerovaných vzorcov správania, ktoré ako jediné sú správne a dokonalé, rušivých hlasov zvonku, hoci znejú zvnútra, aby sa vedel rozhodovať skutočne sám za seba a správne. Ten, kto sa má zdravo rád, je naplnený, zrelý, si dokáže skôr odpustiť a nemá potrebu niekoho opravovať ani zachraňovať stroskotané vzťahy, pokiaľ nie je treba. Stále nie je dokonalý a potrebuje iných ľudí, aby ďalej zrel, ale už je v procese. Nemusí sa báť nepohody, ale ani sa obetovať na úkor svojho šťastia. Nemusí sa prispôsobovať zlu, ale vie chápať a prijímať aj zlé rozhodnutia iných. Opúšťa, čo ho brzdilo na jeho ceste progresu a ide ďalej, čo ho automaticky nerobí nezhovievavým, vyberavým, nedávajúcim druhé šance. Jednoducho už vie, čo chce. Vie, že skúsil všetko, aby zachránil vzťah, na ktorom mu zdravo záležalo, no je si plne vedomý aj toho, že s dotyčnou osobu si nič nesľúbili, iba sa spolu pokúsili žiť a jednoducho to nevyšlo. Nevzdá sa svojej predstavy o životnom partnerovi pre seba, hoci by ho mal hľadať celý život. A to nie je o hľadaní dokonalosti, ale o tom, že vďaka niekomu sa môžem stávať viac samým sebou, pretože jeho výnimočnosť a vnútorná sila ma premieňa aj vtedy, keď sa zhodia všetky masky a nútené úsilia, keď to už nie je o zamilovanosti, ale o pute.
Pokúsme
sa vzťahy budovať a zveľaďovať, nie rúcať a deformovať, no majme vytýčenú
hranicu. Ak si od začiatku vzťahu s partnerom pestujeme možnosť otvoreného
dialógu na akúkoľvek tému, dotknime sa i tém uvedených v tomto texte,
a nezabudnime skutkami denne dokazovať svojej polovičke, ako veľmi ju
milujeme, dôverujeme jej, a tak jej dávame možnosť konať slobodne a bez
strachu. Láskou, ktorá je dennodenne budovaná, si môžeme byť istí. Láska, ktorá
je naplnená, nemá dôvod konať s nevôľou ani poza chrbát.