Moje vyjadrenie k potratom
Som za to, aby zákroky, hrubo porušujúce plné znenie Hippokratovej prísahy, zmizli z nemocníc. Nielenže nimi lekári porušujú Hippokratovu prísahu (iný lekár klame o pacientkinom zdravotnom stave - preceňuje alebo si vymyslí diagnózu, aby mohol UPT vykonávajúci lekár oklamať alebo zavádzať túto pacientku a ešte aj ospravedlní vraždu), ale v nemocnici sa do toho zaťahujú aj ľudia, ktorí vykonajú vraždu alebo asistujú pri vražde v rámci plnenia príkazov nadriadených, zo strachu. Keďže všetci vieme, že na UPT sa parádne ryžuje, je to veľká výzva pre súkromné kliniky, ktoré žene pred zákrokom nekladú žiadne "zbytočné" otázky. UPT zákroky mimo nemocničných oddelení sú voľbou menšieho zla, ale aspoň je žena pod dohľadom odborníka, aby sa trebárs nepokúšala vyvolať si potrat sama doma. Tieto kliniky zarábajú na ľudskom nešťastí či životnom omyle, ale minimálne tam nepracuje ani jeden človek, ktorý nechce vraždiť a podieľať sa na vražde, lebo nejaká žena to tak aktuálne cíti. Je smutné, že takýmto ženám neposkytujeme psychologickú pomoc, ale slepo a promptne plníme ich požiadavky, aby sme sa vyhli konfrontácii, množstvu emócií, starostiam a komplikáciám, a aby sme ľahko zarobili. Ale potom nerobíme vznešenú lekársku vedu, ale neetický biznis.
Podobne žena, ktorej plod sa nevyvíja správne alebo trpí genetickou poruchou, si v prvom rade vyžaduje kvalitnú psychologickú starostlivosť, nie stretnúť niekoho morálne otupeného a citovo vyprahnutého, ktorý v strohej komunikácii s pacientkou naznačí, že najlepšie je dať "to" preč. Pacientkin prvotný súhlas často znamená to, že je len zmätená, zlomená, ovláda ju strach, nechá sa viesť dojmami, pocitmi, názormi iných (aj anonymov z internetu) a odborníkom.
Zdravotná starostlivosť je dnes na takej úrovni, že v mnohých prípadoch už nie je potrebné vykonať potrat a nemala by sa zanedbať komplexná (najmä psychologická) starostlivosť o ženy, ktoré zamýšľajú predčasné ukončenie tehotenstva a usmrtenie embrya alebo plodu. Na Slovensku sa to môže upraviť jedine prísnejším zákonom, lebo zdravý rozum prehráva (má to však úzky súvis s korupciou a zneužívaním postavenia lekára).
Chceme chrániť práva všetkých, v tomto prípade práva žien, ale kto potom bude chrániť ich duševné zdravie a morálne hodnoty? Niekedy pomôže len pozrieť sa na vec z iného uhla pohľadu, prekonať stres a pocit, že ma tlačí čas i okolnosti. Spoločnosť môže pomáhať jednotlivcom, párom i skupinám dospievať k správnym rozhodnutiam, pomôcť prekonať krízu, duševne rásť, čo neznamená, že atakuje ich práva (pokiaľ sa to nedeje násilne a manipuláciou).
Ďalej som za to, aby sa sprísnili podmienky UPT zo zdravotnej indikácie (nech zdravotný stav a okolnosti posúdia viacerí nezávislí a nepodplatiteľní odborníci - lekári a psychológovia). Na sedenia u psychológa alebo terapeuta zvyčajne nie je čas, ale nariadil by som pred plánovaným termínom UPT zrealizovať aspoň tri rozhovory s takýmto odborníkom (pretože mnohé ženy sú v strese a vo veľkej vnútornej nepohode, nemyslia jasne ani na následky).
Zanedbáva sa názor otca alebo sa otec z rozhodnutia vynecháva. Muži majú právo na tri V - Vedieť, Vyjadriť sa, Vyjadriť sa znovu (právo zmeniť názor, mať čas a priestor prehodnotiť to, čo už bolo vyrieknuté, právo na omyl a druhú šancu). Bez písomného súhlasu otca s podpisom overeným notárom, by takisto nemalo dôjsť k rozhodnutiu o živote a smrti potomka, ktorý je aj jeho potomkom. Mnohé ženy priamo či nepriamo podporujú mužov v tom, aby ich úlohou skutočne bolo len splodiť a nič viac. Nielenže rozhodujú o živote a smrti potomka bez otca, ale dokonca nezapísaním mena otca do rodného listu prehlasujú, že žiadny muž ho nikdy nesplodil, že sa potomok počal a narodil iba vďaka žene. To, že je muž zbabelý alebo že ženina hrdosť a egoizmus nepoznajú hranice, je jedna stránka veci, ale nikdy sa nesmie zabúdať na to, že biologickými rodičmi sú jeden konkrétny muž a jedna konkrétna žena a obom by nemalo len tak jednoducho prejsť, ak sa chcú zbaviť svojej časti zodpovednosti, ktorá i napriek väčšej obete a vkladu ženy ostáva rovnako pridelená obom (50 : 50).
Žena si so svojím zdravím a životom môže robiť čo chce, ale nemá právo rozhodovať o "súbore zdravých buniek a tkanív," ktoré biologicky ani geneticky nie sú identické s jej telom a orgánmi, nijako/významne neohrozujú jej zdravie, a ktoré napokon sú schopné samostatnosti (prestanú potrebovať telo ženy, aby mohli ďalej existovať ako iný celok, iné telo, iná bytosť, iná osobnosť). Žiadny človek nemá právo svojvoľne zničiť akokoľvek vyvinutý základ inej ľudskej bytosti. Embryo, plod predsa nie sú nádorom či zlom, aby sme k nim takto pristupovali. Keby v maternici rástla ženina tretia ruka alebo noha, nech požiada lekára, aby ju roztrhal a vysal. Keďže v maternici nerastie jej orgán, nemáme o čom polemizovať a ani nemusíme premýšľať nad tým, kedy vstupuje duša do tela (kedysi aj Katolícka cirkev zdieľala názor, že duša do plodu vstupuje vtedy, keď sa v maternici začne hýbať). Hoci ona z narodeného dieťaťa radosť mať nebude, to dieťa môže byť obrovským prínosom pre okolie, v ktorom bude vyrastať... a možno i pre svet. Nová bytosť má už v okamihu počatia, ba ešte pre ním, určenú svoju budúcnosť. Nie je nič cennejšie ako život a šanca naň. Len to, že žena je geneticky a biologicky príbuzná svojmu potomkovi, je veľmi málo na to, aby mu brala budúcnosť; možnosť zažiť šťastnejší, zmysluplnejší, plnohodnotnejší život (v inej rodine), aký ho má ona sama, šancu byť vzácnejšia osobnosť, ako je ona sama.
Druhá dôležitá otázka je, čo so ženami, ktoré sa rozhodli vynosiť dieťa a ponúknuť ho na adopciu. Boja sa totiž toho, aby neutrpela ich kariéra a najmä povesť. Je potrebné zabezpečiť pre ne vľúdne a diskrétne prostredie (možnosť odísť preč na pár mesiacov bez akýchkoľvek následkov či nejakej formy "trestu") počas posledného trimestra gravidity (resp. fázy zjavnej gravidity). Zrieknuť sa dieťaťa, no predsa mu ponechať život, je veľké rozhodnutie, ktoré by nemalo ženu prenasledovať takým pocitom viny, aký by si niesla za vedomý a dobrovoľný súhlas na vraždu. Spoločnosť by takéto ženy nemala odsudzovať, pretože nie každá žena sa cíti povolaná byť matkou, a je to normálne. Nemôže proti tomu bojovať, ak to tak dlhodobo cíti a nezmení to ani tehotenstvo, pôrod či pohľad na svoje dieťa. Súdiť by sme, samozrejme, nemali ani ženu, ktorá podstúpila UPT a je na to hrdá, a už vôbec nie tú, ktorá sa cíti previnilo.
Celá
spoločnosť sa môže zamyslieť a uvedomiť si dar života (najmä budúce mamy a
otcovia), ktorý je potrebné chrániť a odovzdať svetu. Lekári by sa mali
zamyslieť nad tým, na čo v deň svojej promócie prisahali, pripomenúť si vážnosť
svojho statusu, poslania a odborných rozhodnutí, ktoré takmer vždy
zasahujú pacienta komplexne a ovplyvňujú ho už doživotne. Pacient môže
v budúcnosti zmeniť názor; aj to by malo lekára zaujímať a prinútiť
ho k tomu, aby nezabúdal na princíp opatrnosti a cnosť pokory. Niekedy
postačí, ak si uvedomí, že on tam nie je len na to, aby podával operačné výkony
a lámal rekordy v predpisovaní medikamentov (napr. psychiatri). Je
tam aj na to, aby s pacientom komunikoval - niekedy je to prospešnejšie a
vo väčšom záujme pacienta.
Podobný článok: NIE interrupciám na gynekologicko-pôrodníckych oddeleniach!