Homosexualita - otázky a odpovede
1. Je coming-out nevyhnutý pre osobné šťastie neheterosexuálneho jednotlivca?
Nie, nie je. Nehovorí nič o tom, aký má osoba skutočný postoj k svojej inakosti či k sebe samej. Ani ľudia s masovým coming-out-om (napr. po verejnej "spovedi") nemusia byť vnútorne vyrovnaní, cítiť sa komfortne vo svojom pohlaví a so svojou sexualitou a nemusia skutočne prijímať seba takých, akí sú.
2. Mala by byť homosexualita liečená?
Homosexualita nie je diagnóza. Myslím si, že mala byť, podobne ako transsexualita (rodová inkongruencia), vyčlenená zo zoznamu porúch, ale ponechaná v ICD/MKCH ako stav (ktorý ešte dobre nepoznáme napriek ohromnému pokroku vedy a techniky). Toto nerovnocenné pristupovanie k stavom spojeným so sexuálnym zdravím je nielen že zmätočné, ale raz sa nám môže aj vypomstiť. Napriek tomu, že som striktne proti tomu, aby bola želaná nehetorosexualita liečená (akýmkoľvek spôsobom), terapeutické vedenie takých osôb je pre nich samotných zvlášť dôležité a prínosné.
3. Je dnes homosexuálov viac ako v minulosti?
Štatisticky presne nevieme, koľko ich je a presné čísla ani nie je možné získať. Sú však dve teórie, predpoklady. Jeden predpoklad hovorí, že je ich približne rovnaké percento ako v minulosti, ale tým, že sa o neheterosexualite hovorí viac a je normalizovaná, budí to dojem, že "číha na každom kroku." Druhý predpoklad hovorí, že dnes je homosexuálne správanie častejšie pre množstvo príčin (kvôli kríze mužskosti, otcovstva, progredujúcej zmene v postavení žien v rodinách i v spoločnosti, meniacej sa kultúre, zmenám v normách správania vrátane morálnych zásad, voľnejšiemu vnímaniu sexu a sexuálneho správania, väčšej dostupnosť erotiky v jej najrôznejších podobách pre maloletých), čo samo osebe predčasne aktivuje a ďalej rozvíja sexuálnu fantáziu, podnecuje sexuálnu túžbu a búra zábrany experimentovať (mladý človek nekritickejšie, menej skúmavo, bez dopriatia si času sa necháva viesť pocitmi a dojmami). Nie každé homosexuálne správanie znamená homosexualitu. Napokon by sa každý mal ustáliť v tej skutočnej (skutočne jeho) sexuálnej preferencii (ale nesie si do cieľa viac zranení z cesty).
4. Je správne všeobecne hovoriť o LGBTI+ komunite?
Nie je to korektné, pretože komunita znamená, že ľudia v nej sa poznajú alebo aspoň sa nejakým spôsobom navzájom registrujú a majú spoločné ciele. V skutočnosti ide o osoby s veľmi rôznorodým správaním a prezentovaním svojej sexuality. Potrebujeme sa naučiť rešpektovať to, že nejde o uniformnú skupinu a ak niekto vystupuje za LGBTI+ komunitu, malo by byť jasne vymedzené, kto, resp. koľkí takto vystupujú alebo niečo žiadajú a že nehovoria za všetky menšinovo orientované osoby.
5. Je homosexualita vrodená či získaná?
Pojem "získaná homosexualita" je už desaťročia účelovo nesprávne interpretovaný, aby evokoval okamžité odmietnutie a výsmech. V skutočnosti sa mozog človeka vyvíja aj po jeho narodení a jeho sexualita sa formuje v kontexte zložitého vývinu psychosexuality. Pojem "získaná homosexualita" znamená akceptovať aj iné ako biologické príčiny zasahujúce vývin psychosexuality človeka a interpretovať ich správne. To neznamená, že homosexualite sa učíme alebo, že je liečiteľná. Dosiaľ známe nielen psychosociálne, ale aj biologické hypotézy o vzniku a vývine ľudskej sexuality sú všetky do jednej nepotvrdené (nepodložené nevyvrátiteľnými faktami), nedokázateľne spojiteľné s vývinom psychickej sexuality človeka, komplexné s nepredvídateľným výsledným dopadom na ľudskú dušu vďaka rozsiahlej interindividuálnej aj intraindividuálnej neuropsychickej variabilite ľudského indivídua. Pravdepodobne sú základy sexuálnej orientácie položené v skorých vývinových medzníkoch života a tvoria komplex genetických, biologických a sociálnych faktorov, ktoré prispievajú k jej ďalšiemu rozvoju. Dnes už máme vedomosť o tom, že niektoré biologické zmeny a zmeny mozgu sa dejú (zrejme epigeneticky) práve pod vplyvom rôznych prístupov k človeku, obrazov identifikačných vzorov a ich vzťahov, zjavnej traumatizácie, podvedomých diskrétnych zranení atď., ktoré tento človek nasáva/vníma od detstva a ktoré sa zrkadlia v jeho sebaobraze, túžbach, predstavách a potrebách. Tým sa stávajú relatívne nemennou súčasťou identity človeka - fixujú sa. Napriek relatívnej nemennosti sexuality fyzicky viac ako desať rokov dospelého človeka - vynechať z jej vývinu a formovania psychosociálne vplyvy je čistý amaterizmus alebo účelovosť v odborných kruhoch. Psychosociálne teórie formovania ľudskej sexuality neboli prekonané. Boli len prekryté tými biologickými pod silným lobistickým tlakom.
6. Prečo sa bránime skorým tranzíciám pri osobách s rodovou inkongruenciou?
Problematika je veľmi komplexná a vyžaduje si extrémne citlivé a dlhodobé vedenie zvyčajne už pubertálneho či adolescentného jedinca. Skôr nadobúdam presvedčenie o tom, že kvalitné psychoterapeutické vedenie v takej tej jednoduchosti (získať si dôveru, aktívne počúvať, ale nebáť sa aj konfrontovať), ľudskej prirodzenosti a triezvosti značne absentuje a nahrádza ho príprava na tranzíciu, ktorú po jej vykonaní odmietol nie jeden transsexuál, pretože mu nepriniesla želanú zmenu kvality jeho života a vzťahov. Hoci existuje silné subjektívne presvedčenie o uväznení duše opačného pohlavia v biologicky nesúhlasnom a nechcenom tele, skúsenosť môže ukázať, že jedinec napokon trpí aj inou psychiatrickou diagnózou, ktorá cez jeho vnímanie, prežívanie, správanie a interpretovanie ešte viac komplikuje náhľad, zužuje pohľad, relativizuje výpovede, čo si vyžaduje citlivé odhalenie, objektivizáciu, korekciu a dlhodobé vedenie s otvorenosťou každej možnosti. Skúsenosť často odhaľuje aj to, že mozog aj po kompletnej tranzícii naďalej vykazuje mnohé znaky biologického pohlavia, ktoré si jedinec ani len nemusí uvedomovať, prípadne ich popiera, vytesňuje.