Tajomná mužská duša

Doba zneužívania slobody, chaotického prepletania úloh a povinností vyplývajúcich z prirodzených rodových rolí, emancipácie žien, feminizácie mužov, absencie vzorov a šliapania po hodnotách sa musí prejaviť aj v kríze rodových rolí jej posilnením. Bojíme sa hodnôt, "odstraňujeme" až "zabíjame" ľudí žijúcich na "vyššom leveli," vyspelejšej úrovni poznania, utekáme od nich. Bezhlavo sa náhlime za niečím, čo považujeme za vrchol šťastia a keď ho dosiahneme, zistíme, že toto šťastie nemalo byť v našom živote jediné alebo hlavné, že nás nenaplnilo tak, ako sme očakávali, pretože to, po čom skutočne túži duša človeka je niečo, čo nám nemusí byť prirodzené, čo nám môže byť zahalené, ale čo ako jediné prináša skutočný pokoj, radosť a naplnenie.

Prekvapuje ma mužská duša napriek tomu, že sám som mužom. Ako sa nás mužov dotýkajú nezdary a sklamania v rôznych oblastiach života, čo s nami robí bolesť, veci, ktoré nevyjdú tak, ako sme si naplánovali, no pritom sme do nich vložili veľa. Je zaujímavé pozorovať, čo to s nami robí, ak nás niekto alebo niečo zneistí. Najprv sa usilujeme prispôsobiť, potom to prepískneme alebo rezignujeme. Je ťažké predpokladať, čo sa ukrýva v duši muža. Často to nevie ani on sám. Je medzi nami toľko narcizmu a zameranosti na seba, neveríme nikomu alebo ani sebe, sme tak ovplyvnení skupinovým myslením, až to prestáva byť prospešné, škodí to našej duši a niekedy i povesti. Ako muži sme neistí. Musíme mať čas na to, čo chceme a sme radi, ak nám nezvýši čas na to, čo si vyžaduje našu iniciatívu a premeneného ducha, silného človeka, odvážny a výnimočný charakter.

Sme zraniteľnejší, nepredvídateľnejší, vnímavejší na krivdu, nedotklivejší, ovplyvniteľnejší svetom okolo nás, ale hlavne oveľa dlhšie a bolestnejšie dnes hľadáme samých seba. Chýbajú nám morálne autority a prísne, rázne, náročné, ale spravodlivé, obetavé a láskavé mužské vzory. Akoby sme nedokázali byť skutočnými mužmi, stálymi osobnosťami so zásadami, charizmou, nádychom gentlemana, ktorý priťahuje svojou vnútornou zrelosťou, životnou múdrosťou v pokore, pevnou vôľou, disponuje schopnosťou vhodným spôsobom a v správnom čase vstupovať do životov iných. Sme obmedzení samými sebou, nepísanými pravidlami a svojou minulosťou. Stráca sa z nás mužskosť, a hoci ju máme, zneužívame ju alebo jej nesprávne "používanie" nás diskvalifikuje. Vytrácajú sa spôsoby.

Uvedomujem si, ako aj mladí muži vychádzajú zo vzťahov zničení, dezorientovaní, s poznačeným pohľadom na partnerskú lásku i obraz opačného pohlavia, pretože do nich okrem sexu vložili omnoho viac - lásku, ochotu, dôveru (po odhalení svojho pravého ja, zraniteľného ja), obetu, čas i peniaze a vyšli z nich ako ponížení, vysmiati, ako tí, ktorí boli naivní či neopatrní, a preto "prehrali" (dnešný muž veľmi ťažko znáša bežné životné situácie, kontinuitu života, aj spravodlivé porážky, ťažko sa mu bojuje za správne veci, je zneistený okolím i samým sebou, nevie zaujať správny postoj). Ak však ľudia dajú do nezáväzných či "skúšobných" vzťahov úplne všetko, celú svoju intimitu, a napokon zistia, že to bolo zbytočné či predčasné, sú zranení ešte viac aj v 21. storočí. Výsledkom je nedôvera, využívanie, potreba nosiť masku, vnútorná prázdnota, slepé nasledovanie očakávaní iných, skutky motivované minulou krivdou a zradou, posilnenie transferencií, apatia, zameranie sa na vlastné záujmy a ciele..., a vôbec strata viery v lásku ako takú. Dezorientácia je o to silnejšia, o čo viac syna vo veciach lásky a sexu vychovávalo okolie a nie vlastný otec vzorom a príkladom i vo vzťahu s mamou.

Disponujeme nesprávnym komplexným pohľadom na sexualitu človeka a sex v praxi ako na lacný a ľahko dostupný pôžitok: "Ak si sa sklamal alebo nemôžeš mať (teraz) vážny vzťah, aspoň si uži sex ako prirodzenú potrebu." Človek sklamaný v láske ignoruje/umenšuje potrebu lásky a prijatia, a vyzdvihuje inú, ľahko dostupnú s menším rizikom sklamania či zranenia. V intimite však neexistuje také (dočasné, náhradné) riešenie, ktoré by neovplyvnilo vnútro človeka a jeho smerovanie. Neexistuje tu rozhodnutie sa pre niečo, ktoré by nemalo hlbší či skrytý význam, ktoré by si nevyžadovalo pozornosť, hoci primárne nemusí ísť o nič zlé.

Ak muž nerieši svoje problémy, nemôže sa naplno tešiť ani zo svojej mužskosti a sily a nemôže ňou obdarovávať iných ľudí. Každý muž, ktorý sa necíti byť dostatočne silný či dôležitý, má právo hľadať a nachádzať zmenu. Úspech v práci, v rodine, v medziľudských kontaktoch... dvíha sebavedomie, pocit moci a slobody v rozhodovaní sa pre čokoľvek, upevňuje túžbu byť naďalej vzorom, vodcom, nelíšiť sa v tom, čo by mohlo zdiskreditovať, a to je ďalšie riziko, niečo, na čo si treba dávať pozor, čo je potrebné riešiť. Nie som ani viac, ani menej ako ostatní. Nemám sa hanbiť za to, čo ma nevykresľuje ako dokonalú bytosť a prijať to, pokiaľ tým neubližujem ostatným, neraním seba. Môj aktuálny vnútorný stav v mnohom prispieva k tomu, že svoj vnútorný svet s jeho problémami precením alebo podcením. Preto je potrebné usilovať sa o vnútornú rovnováhu (umenšiť prípadný narcizmus, viac si všímať iných a chcieť sa nechať nimi obohacovať, hoci nie sú mojimi kópiami, bojovať proti negativizmu, strachu, závislosti na iných, beznádeji, učiť sa spracovávať krivdu, dokázať odpustiť sebe aj iným, chcieť napredovať s radosťou, nie z povinnosti atď.), aby som nazeral na veci správne a vedel pomenovať omyly voči samému sebe, pri ostatných ľuďoch a v rôznych situáciách. Otvorenosťou voči sebe a prijímaním spätnej väzby poznávame samých seba a nemáme v pláne posúvať sa niekam čím skôr len preto, aby sme čím skôr vedeli, na čom sme. "Rýchlo a hneď" znamená ignorovať prirodzený psychosexuálny vývin človeka a jeho zrenie (vzťahovo a emocionálne zranené osobnosti vnútorne dozrievajú neskôr, prípadne majú problém so zrelosťou v prejavoch, postojoch a potrebách). V skutočnosti sa nás môžu týkať rôzne problémy, ale sami ich nemusíme objaviť, prijať alebo ich zvládnuť. Tu pomáhajú: čas na seba, pokora, otvorená myseľ a konzultácia s odborníkom. Poznanie samého seba v čase, sledovanie reakcií, zmien, pocitov... a dialóg s odborníkom nám pomáhajú rozlišovať a spoznávať svoju dušu cez vedenie a spätnú väzbu. Uľahčia nám nazeranie na seba, učíme sa vidieť realitu, nebáť sa a predídeme mnohým omylom, ktorým by sme sa bez sprevádzania zrejme nevyhli.

Mohli by sme sa naučiť viac rozprávať aj o svojej duši, pocitoch, hodnotách, predstavách, neuzatvárať sa do seba, ani sa prehnane neprispôsobovať iným, usilovať sa vedome vstupovať do svojich myšlienok a predstáv z pozície dospelého JA, analyzovať pôvod, intenzitu, prejav, kvalitu pocitov a túžob aj s odstupom času a s nadhľadom, pri vnútornom oslobodení a otvorení sa každej možnosti. Dívať sa na seba aj očami druhého, skúmať, čo sme daným prejavom/postojom mohli spôsobiť vo vnútri iného, pýtať sa ho na to. Ideálne je, ak človek nikdy neprestane byť k sebe úprimný, naučí sa byť trpezlivý a vždy si nájde aspoň chvíľu čas na svoje vnútro, prípadne otvoriť sa niekomu inému. Dôležité je vedieť pomenovať, čo naozaj cítim a nebáť sa toho, aj keby to malo byť pre mňa nepriaznivé, ponižujúce či nevýhodné.

V partnerských vzťahoch, manželstvách by sa žena mohla učiť lepšie porozumieť mužovi a dať mu to, čo potrebuje, a naopak. Nikto z nás totiž nemá tú moc zmazať pohlavné rozdiely (potreby, myslenie, predstavy aj v sexe) ani nemá právo meniť partnera na svoj obraz. Prečo sa muž cíti najslobodnejší s partiou pri pive, pri plnej sile a najuznávanejší v športe a žena najmilovanejšia vo vlastnej rodine či najviac ocenená v práci? Prečo máme často pocit prázdnoty a neužitočnosti, hoci nie sme sami? A je problém, aby sme si ako rodina, priatelia či partneri vzájomne dali viac priestoru na to rásť v istote, byť samými sebou, priestoru na napĺňanie potrieb, plnenie snov v tolerancii vzájomnej odlišnosti, učili sa tešiť z odlišností milovaného, byť mu živou oporou pri prekonávaní zlého, úprimne sa tešiť z jeho úspechov a prispievať k nim? Dynamický vzťah okrem iného znamená aj to, že máme prehľad o tom, čo sa v ňom deje, čo sa deje s tým, s kým zdieľame.