Modlitba ako protest?

Častejšie sa začínam stretávať s tým, že sa skupina ľudí modlí na verejných neobvyklých miestach na nejaký úmysel. Vopred musím zdôrazniť, že si vážim odvahu týchto ľudí, ktorí, verím, že nechcú upozorňovať na seba, ale na nejaký problém spoločnosti. Nebojácne vyjadrujú svoj nesúhlas a nechcú sa len nečinne prizerať. Zvyčajne ide o modlitby za nenarodené deti pred nemocnicami, na hlavných uliciach, peších zónach miest. Niekto by sa mohol opýtať - Čo je ich do toho? Ale my vieme, že každý problém sa hlboko dotýka každého z nás, lebo sme ľudia, a lebo si chceme pomáhať. Niekedy však nevidíme iné východisko, riešenie ťažkej situácie, a tak nám ostáva už len modlitba. Inokedy modlitbou sledujeme niečo úplne iné. Takéto a iné postoje by ale neboli celkom správne. Máme sa modliť na dobré úmysly, a to tak, aby nás nevideli iní ľudia, aby sme sa takto sami neprezentovali, aby sme nekonali zištne (čakajúc pochvalu), nevystupovali na pohoršenie. "Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti" (Mt 6, 6). "Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi" (Mt 18, 20). Milosti, ktoré získavame v individuálnej alebo spoločnej modlitbe v skrytosti, vylievame skrze Boha na okolitý svet ako svedectvo našej viery.

Modlíme sa preto, aby sme získali posilu, napojili sa na energiu večného Boha a modlíme sa v skrytosti preto, aby sme sa, ničím a nikým nerušení, mohli ponoriť do rozhovoru s Otcom (spoločná modlitba "na povel" je často zautomatizovaná, nepremýšľa sa nad ňou, v podstate sa recitujú naučené texty bez zamyslenia sa nad sebou samým - úprimná modlitba musí byť spontánna, vychádzať z hĺbky srdca, v súkromí nie je načasovaná či poháňaná inými). Preto aj naše chrámy majú múry - aby sme sa medzi nimi mohli "ukryť," odpočinúť si, nebyť rušení tým zvonku. Človek sa musí na modlitbu naladiť a to nejde robiť podľa hodín a v akomkoľvek vnútornom rozpoložení. Sila spoločenstva znamená, že dané spoločenstvo je jednotné aj inde ako v chráme, má podobný vzťah k Bohu a dokáže sa naladiť na jeden úmysel v jednom čase. I tak najúčinnejšia je spoločná modlitba rodiny (je priamo úmerná kvalite vzťahov v rodine, ktoré ľudia v spoločenstve zvonku zvyčajne také nemajú, hoci by mohli mať). Na načasovanú modlitbu (napríklad v chrámoch) je potrebné vnútorné naladenie sa, cítiť potrebu sa na nej zúčastniť, pripraviť sa na ňu, účinne sa napojiť na Zdroj (nie pripojiť sa k folklóru či mŕtvej tradícii) kvôli sebe, nie kvôli iným. To je osobná diskrétna modlitba v širšom ponímaní cez vnútornú pripravenosť a silu spoločenstva, bez postranných či iných pohnútok. Modlitba má byť vyjadrením kresťana, nie slepého a hluchého fanatika, nie burana.

Modlitba nemá byť spájaná s protestom. Na legislatívu štátu neútočíme modlitbou, ale verejnými protestmi, petíciami a právnou cestou. Postačilo by aj to, keby každé Božie dieťa bolo svetlom a nechalo sa viesť jeho lúčmi. Máme v rukách prostriedky, ale bojíme sa robiť správne veci. Každý na niečo alebo na niekoho čaká či necháva sa zviesť popularitou (zviditeľňuje seba a svoje dobré úmysly, ktoré skoro zapadnú prachom). Mŕtvych či falošných charitatívnych projektov s veľkou reklamou máme naozaj dosť, no pomoc sa nedostane každému, kto ju naozaj potrebuje, prípadne účel či cieľ neodráža realitu, stojí mimo praxe, skutočných potrieb človeka, je obyčajnou bublinou, časťou veľkého biznisu.

Nejde nám teda o to, aby sme na ulici vzbudili pozornosť, ale aby sme v súkromí či diskrétnej modlitbe spoločenstva, vedení zhora, zjednotení v láske, získali silu byť svojim bratom a sestrám na úžitok. Ak chceme nejakú zmenu, modlime sa za to, aby Boh predpripravil srdcia tých, ku ktorým budeme poslaní, urobil ich vnímavejšími pre Božie veci. Najprv si ale "upracme" pred prahom dvier do svojho srdca, "vyhoďme brvno zo svojho oka (Lk 6, 41-42)" a nepripisujme dobre vykonanému dielu vlastné zásluhy.

Modlitba nie je nikdy zbytočná, pokiaľ je úprimná, jej úmysel je dobrý, hoci by situácia mala aj iné riešenie, pretože sa modlíme najmä kvôli sebe (i modlitby za iných formujú práve naše kresťanské cítenie, empatiu, súcit, vzbudzujú túžbu zdieľať), kvalitnou modlitbou sa posväcujeme, osvietení Duchom Svätým skúmame, ako by sme mohli byť sami účastní na zdarnom riešení vlastných problémov i problémov okolo nás. Keby sme ostali iba pri modlitbe, zrejme by to bolo málo. Modlitba je prepotrebná a napriek tomu nie je všeliekom. Bez skutkov by totiž boli mŕtve viera, láska i modlitba. Modlitba je prvým krokom premeny seba, návodom na život v praxi, na vyhratie každodenného boja so zlom. Modlíme sa tiež preto, aby, ak Boh uzná za vhodné, použil nás ako prostriedok na iniciáciu zmeny v srdci iného. Možno postačí náš pohľad, úsmev či slovo - a meníme svet, pretože v tej chvíli sme mobilným aktívnym chrámom živého Boha.

Veľa tehotných žien vyhľadávajúcich informácie o potrate vlastne hľadajú pomoc, a hoci sú možno zatrpknuté, nepohrdnú vľúdnym slovom, snahou o pochopenie. Ženu v kríze života dav modliacich sa ľudí pred nemocnicou za to, aby ona nešla na potrat skôr vydesí, ako povzbudí. Tí ľudia sa modlia slovami, ale ona potrebuje skutok lásky vykonaný na nej - modlitbu lásky. Ani ten modliaci sa dav či konkrétne skutky nemusia "zastrešiť" všetky tehotné ženy v kríze, ale o koľkých ženách vo svojom okolí jednotlivec vedel a vie a nepohol ani prstom? Azda sa spoliehal na to, že to vyrieši jeho modlitba? A nič viac? Nestačí, ak sa matka modlí za to, aby jej dieťa bolo dobre vychované. Musí ho i sama dobre vychovávať, ukazovať cestu, formovať jeho srdce do plnej samostatnosti zrelého človeka. Matka čerpá energiu, ktorú zužitkováva v praktickom živote, aktívne prikladá ruku k dielu. Ani samotné slová by jej dieťa dobre nevychovali, vychováva ho najmä príkladom a vzorom.

Kto je zodpovedný za to, že sa žena nedokázala zveriť so svojím tajomstvom? Nie práve blízki priatelia, kňazi a všetci ľudia, ktorí jej nedokázali prejaviť dostatok lásky, pochopenia a milosrdenstva? Prečo tá žena nevyhľadá odbornú pomoc? Prečo nevynosí svoje dieťa a nedá ho na adopciu, nevloží do hniezda záchrany? Sú to na prvý pohľad veľmi jednoduché, ale v skutočnosti veľmi zložité otázky s nejednoznačnými odpoveďami; o to ťažšími, ak ich kladú tí, ktorých sa problémy a utrpenie iných akoby vôbec netýkali.

Tehotná žena nevyhľadá pomoc, lebo si myslí, že nie je taká zúfalá, nie je taká bezmocná..., pretože vždy a vo všetkom si musela poradiť sama. Keď ani otec dieťaťa toto dieťa nechce, keď ani príbuzní ženy toto dieťa nechcú, prečo by vôbec vyhľadávala odbornú pomoc, ak má jeho/ich "požehnanie" k ohavnému činu? Nemá jej to kto vyvrátiť, znásobovať výčitky svedomia, vyviesť ju z omylu, zabrzdiť ju, lebo s tým každý v okolí súhlasí, alebo o tom, pre istotu, ani nikto nevie (vyčítať nikdy netreba po vykonaní skutku, treba len dohovárať, kým ešte skutok nie je vykonaný..., potom už "len" odpustiť).

Každého človeka, ktorý vôbec len uvažuje o zbabelých činoch, nemá kto vrúcne objať alebo mu chýbala/chýba skúsenosť z poznania pravej lásky (je jedno v akom vzťahu). Jedine tá ho mení a nedovolí mu robiť nesprávne rozhodnutia.

Prečo toto dieťa nevynosí? Pretože vynosiť dieťa tajne do posledného mesiaca tehotenstva v známom prostredí je každým mesiacom ťažšie a ťažšie, psychický tlak sa stupňuje, zvyšuje sa možnosť skratového jednania. Žena musí nejako zarábať, žiť medzi ľuďmi (nemôže len tak zmiznúť) stretávať sa so známymi atď. Jej iný stav by už posledné mesiace nebolo možné zakryť a takmer každý by ju po "odložení" dieťaťa odsudzoval, považoval za krkavčiu matku. Je zaujímavé, že sme tolerantnejší voči potratom - vražde ešte plne nevyvinutého dieťaťa, ale už nám zvrie krv v žilách, keď geneticky i biologicky to isté dieťa žena po pôrode "odloží."

Riešenie? Existujú diskrétne zariadenia, centrá pre týrané ženy. Prečo nezriadiť centrá, ktoré by tehotným ženám poskytovali v najkritickejších mesiacoch ich tehotenstva "úkryt" pred očami zvedavcov na bezpečné vynosenie dieťaťa a anonymné ponúknutie ho na adopciu (akési ubytovne, ktoré by boli financované z charitatívnych projektov a z finančných prostriedkov samotných /pracujúcich/ žien)? Po týchto mesiacoch (predpokladajme štyroch) by sa mohla žena vrátiť do bežného života, pokračovať v zamestnaní. Ústretoví by mohli byť lekári, zamestnávatelia i celá spoločnosť. Je nepopierateľný fakt, že ak žena zostáva v prirodzenom prostredí domova, práce atď. a s daným tehotenstvom či stavom sa vnútorne nestotožnila, takéto nechcené/nútené vynosenie dieťaťa len kvôli náboženskému presvedčeniu, pod tlakom prostredia, spôsobuje dotknutej žene psychickú traumu, môže navodiť negatívne pocity až odpor voči vyvíjajúcemu sa plodu. Niet pochýb o tom, že nekomfortný vnútorný stav matky škodí i samotnému plodu/dieťaťu. Možnosť voľby riešiť danú situáciu ľudsky a zároveň diskrétne je v takýchto prípadoch esenciálna. Je potrebné meniť spoločenské myslenie v každom zaostalom prístupe - od pohľadu na pomoc odborníka (psychológa, psychiatra) až po uprednostňovanie nie tuctových, ale logických a hlavne ľudských volieb; volieb, ktoré chránia, nedeštruujú svedomie, neničia krehkú identitu človeka. Byť vždy sám sebou a hľadať naplnenie v akomkoľvek vzťahu (partnerskom, rodičovskom, súrodeneckom, priateľskom) s kýmkoľvek v pravej láske, nepredstieranom pochopení, prijatí s nenútenou nezištnou pomocou.

Ako môže pomôcť jednotlivec? Každý podľa možností s využitím svojich darov. Niekto je dobrým radcom, niekto disponuje voľnými finančnými prostriedkami, ďalší oslovuje svojou charizmou, iný očarí darom múdrosti. Stačí vôľa participovať na životoch a problémoch ľudí okolo seba, v modlitbe očisťovať seba, nachádzať v nej silu i cestu. Napokon zistím, že riešením pre taký či onaký problém som ja sám; vložením sa doň v praktickom živote a v konkrétnej osobnej pomoci adresátovi aj bez slov či verejných protestov (tie sú iba slovami a konať musia často iní - tí, o ktorých sme nepočuli, že existujú, a predsa menia svet). Ľudia si radi vypočujú skutočné príbehy iných, rady do života, ktoré sa ich netýkajú. Prejavy altruizmu vojdú jedným uchom dnu a druhým von, prípadne ešte s povzdychom, aké sú krásne. No už nepreniknú do srdca a nepremenia sa na skutok. Nás sa netýkajú, my ich robiť nemusíme, nemáme na to prostriedky. Stále aktuálne Ježišove slová: "...otupelo srdce tohoto ľudu: ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa - aby som ich nemohol uzdraviť" (Mt 13, 15).

Položme si otázku: "Je výhrou svojím prístupom či protestom vyhnať tím vraždiacich lekárov z jedného zdravotníckeho pracoviska do iného, alebo obrátiť svoju pozornosť na nechcene gravidnú ženu, jej rodinu a okolie, všímať si ich a pristupovať k nim s láskou, pochopením, podaním pomocnej ruky bez slov?" Pri ktorom z týchto dvoch prístupov si plníme svoju kresťanskú povinnosť? Prevencia alebo hasenie požiaru vedrom oleja? Kresťania nemôžu ísť cez mŕtvoly, byť majstri slova. Ich zbraňou je láska, ktorou je potrebné "nainfikovať" svet. Zákon lásky je silnejší ako ktorékoľvek politické zriadenie a každý svetský zákon na svete, pretože on sám je tým najväčším zákonom daný Bohom.

Boh nevstupuje do srdca človeka násilím, a premieňa ho nie podľa ľudskej logiky, ale trpezlivo, v tichu (diskrétne), v pulzujúcej energii lásky. Posiela mu do života rôzne výchovné ponaučenia, rôznych ľudí, a hoci mu ukazuje cestu, je vždy na človekovi, ako sa rozhodne. I my musíme akceptovať slobodnú vôľu človeka a milovať ho takého, aký v tejto chvíli je. To, aký bude o rok alebo o päť rokov, nechajme na Boha. Usilujme sa len, aby sme my mali voči tomuto človekovi čisté svedomie, boli mu nablízku, urobili pre neho maximum bez akéhokoľvek nátlaku. Úlohou kresťana totiž nie je prehovárať, tlačiť na niekoho, zdôrazňovať, ako nám niekto veľmi ublížil, keď nás neposlúchol, keď neposlúchol Boha, ale našou hlavnou úlohou je milovať za každých okolností, a to ostatné nechať na Boha. Nie my totiž premieňame srdce človeka, ale On.