Problémové vzťahy, vzťahy v problémoch

Každý partnerský i nepartnerský vzťah prechádza skúškami ohňom v podobe problémov, nedorozumení, odlúčení. Úspech či neúspech závisí od toho, ako často sa aktéri vzťahu rozprávajú, čo zdieľajú, kedy to začnú zdieľať, koľko času si dokážu venovať, akým spôsobom interagujú, do akej miery poznajú seba a svoju polovičku, do akej miery sú otvorení pravde, zdegenerovaní či obohatení vlastným výchovným prostredím i sami sebou neschopnosťou pozrieť sa na seba inými očami, pracovať na sebe, či sú ochotní včas podchytiť osobnú a/alebo vzťahovú krízu, aká kvalitná, dynamická a efektívna je spätná väzba, odpoveď na aktuálne potreby toho druhého, do akej miery sú otvorení zmene, sebakritickí atď.

Kvalita vzťahu teda závisí od toho, koho si partner vyberá na úprimný rozhovor, od jeho kvality a kvantity.

Ešte stále prevláda názor, že chlap sa uspokojí s tým, čo je a svoje problémy rieši diskrétne. Chlap sa vraj nepotrebuje "vykecávať." Ja si myslím, že potrebuje a je to aj správne, ak "vykecávanie," teoretizovanie, sťažovanie sa či snívanie nie je náplňou celého jeho dňa či života. Dnešný chlap by sa rád porozprával o svojich problémoch, nezávisiac od jeho inteligencie či zásad, len jednoducho musí mať istotu, že rozhovor nebude zneužitý či použitý proti nemu ako zbraň proti jeho mužskosti, hrdosti a sile. Zbraň, ktorá bude použitá na jeho zneistenie či poníženie. Tých, ktorí to ešte nedokážu, je potrebné k tomu viesť, naučiť ich rozprávať o svojich pocitoch získaním si ich dôvery, prispením k zmene ich postoja či myslenia.

Vzťah dvoch partnerov je v procese a vždy prirodzene chladne, ak sa potreba a atraktivita jedného pre druhého stráca, ak vzťah bezobsažne plynie bežnými povinnosťami i neriešenými problémami. Rapídne sa ale zmení vo chvíli, kedy jeden z partnerov nájde pri inom človekovi to, čo mu chýbalo (ak je náklonnosť aspoň sčasti opätovaná). Dovtedy, v predošlom vzťahu, bol buď aktívny alebo len "estivoval," trápil sa alebo bol šťastný až na zopár "maličkostí" (pre muža zvyčajne sex, pre ženu zvyčajne pozornosť a správanie sa muža).

Je niečo vo vzťahu maličkosť, pokiaľ tá maličkosť sužuje? Je niečo, na čom sa už nedá pracovať? Všetko sa dá, len láska sa nedá nanútiť. Kto sa však neustále sklame, prestáva milovať toho, kto sklamal... a ľudia sa nemenia, menia sa len vzťahy medzi nimi (naučia sa alebo sa nenaučia spolunažívať takí, akí sú). Dôležitejšia ako zmena je kompatibilita, ktorú si dvaja ľudia môžu odskúšať ešte pred splodením dieťaťa, aby ono potom nemuselo byť tým pokusným králikom, ktorý na všetko doplatí.

Hoci je dôležité rozlišovať podstatné od nepodstatného, veľa nepodarených maličkostí a množstvo malých prejavov ľahostajnosti sú tichým "zabijakom" vzťahu ako živého organizmu.

Zrejme jednoduchšie sa rozchádza, ak vzťah nespečatilo spoločné dieťa. Ťažko sa rozvádza, ak len jedna polovička na sebe prestala pracovať, prestala milovať alebo zhodila masku "trochu neskoro," ak pre partnera pred Bohom spečatené manželstvo znamená veľa a ak si každý v páre uvedomí, že naše dieťa potrebuje, aby boli ocko a mamka spolu.

Tam, kde nie je láska, trpia dospelí i deti. Ak už danú osobu neviem milovať, nezačnem ju milovať, to sa naprogramovať nedá. Som ale schopný niekoho naozaj milovať alebo je to len pud, zvyk a zamilovanosť, ktorá vyprchá a bude si žiadať nový objekt? To je dôležitejšia otázka ako tá, prečo a či sa vôbec rozviesť. Predstierané šťastie a láska kvôli dieťaťu mu nemusia ublížiť, ale ani mu nič hodnotné do života nedajú, neurobia ho silnejším ani schopnejším skutočnej lásky, nedajú mu žiaden základ na dosahovanie, udržanie si vnútornej slobody, vnútorného pokoja a skutočného šťastia (nezažije, ako má vyzerať kvalitný partnerský vzťah, spolunažívanie a láska). Nehovoriac o tom, že samotný pár stojí pretvárka veľa námahy, a úsilie úplne sa od seba formálne odlúčiť, ísť vlastnou cestou sa bude časom iba stupňovať.

Stať sa môže naozaj všetko a len duševne, emocionálne zrelý človek vie predvídať, prevziať zodpovednosť, byť zdravo sebakritický, uznať si omyl, ospravedlniť sa, pracovať na náprave bez upozornenia či nútenia, posúdiť, čo sa stalo, prečo sa to udialo, kto sa zmenil, kto sa ešte môže zmeniť, čo sa dá napraviť a čo sa napraviť nedá. Je to súčasť vzťahu ako procesu, aktuálnej alebo dlhodobej krízy, ktorá sa nezaobíde bez prebdených nocí a trápenia sa. V niektorých prípadoch je správne konať rýchlo (domáce násilie), v iných je správne počkať, dopriať si čas na zmenu, vytvoriť vhodné podmienky na jej priebeh a pôsobenie. Je to obzvlášť ťažké v neľahkej sociálno-ekonomickej situácii tej-ktorej osoby (nemá mi kto pomôcť, nemám prácu atď.). Partneri by sa v procese krízy či rozchodu nemali potápať a psychicky (i fyzicky) chradnúť, ale mali by zabudnúť na pomstu či hnev, skúsiť odpustiť, pochopiť a uľahčiť jeden druhému čas trápenia či odlúčenia.

Najväčšou katastrofou nefunkčných vzťahov sú zbabelí, zaslepení, egocentrickí a nekontrolovateľní muži a príliš emancipované, závislé (naviazané na muža) alebo nesamostatné ženy.

Zasnúbený muž sa zamiluje do inej ženy, vyznáva jej lásku, nedokáže na ňu zabudnúť. Je natoľko zbabelý, že dá prednosť povinnosti a nejakému pocitu vďačnosti či zodpovednosti pred pravdou, pred ponechaním si väčšieho priestoru a času na vnútorné zrenie, pred možnosťou spoznať pravú lásku. Ženatý muž so skutočnými záväzkami, ako sú deti, spoločne vybudovaný majetok (aj to, čo sa ešte len spoločne spláca) už nedokáže urobiť to, čo urobil ako zasnúbený.

Muži sú šťastnejší, ak dajú prednosť intuícii a pudu. Ak príliš veľa zvažujú, nechcú nikoho raniť, uzatvárajú sa do seba, potláčajú svoju živočíšnosť, chradnú a menia sa v takých, akých ich snáď nikto predtým nepoznal.

Naivné, úslužné, nesamostatné či direktívne ženy, ktoré si všetko plánujú, škodia sebe i partnerskému vzťahu. Žena dokáže spontánne nájsť a prejavovať rovnováhu medzi rozumom a citom, nie však každá.

Kedy k sebe dvaja ľudia naozaj patria? Ak sa skutočne milujú a obaja sú v prejavoch lásky spontánni; nie je potrebné ich vo vzťahu i v láske nijako usmerňovať. Ak žena nežije len pre svoje ambície, ale je naslúchajúca srdcu muža. Ak mužovi nechýba odvaha, schopnosť pokoriť sa, povedať prepáč, schopnosť obetovať sa s láskou, schopnosť urobiť v každej oblasti života netuctové, neobyčajné gesto, schopnosť hovoriť pravdu a podávať ju tak, aby neranila. Viac totiž raní prevalená lož, ako akokoľvek podaná pravda. Ak je muž zvyknutý uspokojovať sa bez lásky, ani láska mu nezabráni konať inak. Každá kríza ho posunie do obdobia, kedy mohol všetko, pretože potom sa už len premáhal, zväzoval povinnosťou a trpel. Umením je zachovať si prevahu a samčiu silu, nestratiť česť, pocit vnútornej slobody, sexuálneho naplnenia a pritom zostať gentlemanom, charakterom, čestným, chápavým, stálym, ovládajúcim sa. Tak ako sa žena učí byť tá pudovejšia, tak sa muž učí byť emotívnejším. To však neznamená, že obaja majú stratiť svoju pôvodnú a pravú podstatu. To znamená, že ju majú obohatiť o nové prvky - vnútorne dospieť.

Zamilovanosť vyprchá, ale telesná i duševná vzájomná atraktivita by vyprchať nemali. To by znamenalo, že niečo podstatné alebo veľa maličkostí som robil zle, prípadne ich zanedbával alebo som si nevšimol, že môj partner je traumatizovaný ešte spred obdobia nášho spoločného života, čím bola objektívne narušená jeho schopnosť viazať sa, byť šťastný, vyrovnaný a spokojný sám so sebou, vedieť bezkonfliktne, obohacujúco spolunažívať, napĺňať polovičku.

O čom je vlastne partnerský vzťah? O aktívnej snahe sprevádzať partnera po jeho ceste, pomáhať mu byť šťastnejší po každej stránke. Partner totiž nie je vlastníctvo. Starostlivosť o deti a o domácnosť nie je samozrejmosť; neprislúcha výlučne žene, ani manželstvo nie je hotová vec. Aký je recept manželských párov, ktoré sú pármi viac ako štyridsať rokov? Pomáhať si, odpúšťať, jeden druhého viesť, vidieť hlavne to pekné a dobré, nie to, čo mi prekáža, aby som mal zámienku použiť záložný plán, nezveličovať, konať s chladnou hlavou, vyhýbať sa konfliktom, no napriek tomu hovoriť o svojich pocitoch, a keď sú nervy na dranc, dokázať sa nebrať vážne, vyventilovať hnev a hodiť minulosť za hlavu. Aká je realita dlhodobých partnerstiev? Pijem, aby som zabudol, že ja som ten zlý alebo že partner je ten horší. Mám milenku, lebo so stálicou už neviem vydržať alebo sa nudím. Utekám z domu, aby som sa vyhol zodpovednosti, nemyslel na problémy, nemusel čeliť situácii plnej zúfalstva v nepriateľskej atmosfére. Dlhodobé neriešenie problémov a ľahostajnosť zabijú snáď každú lásku, náklonnosť i potrebu byť nablízku.

Ak ja sám o sebe časom zistím, že vďaka minulosti nie som dostatočne schopný budovať partnerský vzťah, zvládať konflikty a problémy, existovať sám so sebou, potrebujem byť usmerňovaný a formovaný v trpezlivom prístupe krok za krokom, potrebujem čas na zmenu a chcem na sebe aktívne pracovať, pri tolerantnom postoji a pochopení je možné všetko. Ale ak na sebe pracovať odmietam, ak nevidím potrebu zmeny a nemám vôľu ju uskutočňovať sám od seba, nehľadám príčinu svojej vnútornej nepohody a krachujúceho vzťahu, nemám tolerantného partnera, ktorý by mi chcel pomáhať alebo ktorý by bol ochotný dopriať mi čas na zmenu, zrejme je otázne, či zotrvať v takomto vzťahu a otázne je i to, či sa mám hneď vrhať do vzťahu nového.