Ako sa sexuálne správať pred manželstvom?

Mať čím skôr za sebou prvý sex?

Je viac "cool" byť iný alebo byť ovca? Môcť byť hrdý na hodnoty, ktoré vyznávam, vedieť prečo - mať poznanie a byť vyrovnaný s tým, aký som teraz a čo mám teraz, znamená nepodľahnúť tlaku kolektívu či verejnej mienky, rozhodovať iba za seba a pri neistote sa nebáť vypýtať si radu od morálnej autority, skúseného vzoru. Lebo môcť mať sex ešte neznamená byť citovo zrelý a dokázať prevziať zodpovednosť, vidieť seba i jeho vo vzťahu pravdivo, vedieť s ním vydržať napriek problémom, dokázať toho človeka nechať odísť, nebyť na ňom závislý...

Môžem sa naučiť mať k sebe a svojej sexualite zdravý a otvorený vzťah, učiť sa trpezlivosti a zdržanlivosti, aby som vedel detegovať osobnú vnútornú zrelosť a pripravenosť niekoho naozaj milovať a darovať mu aj svoju intimitu. Podstatou je byť hrdý na svoju inakosť a mať sa skutočne rád. Mať pevný základ, byť vedený dobrým učiteľom, pred ktorým som mohol bez obáv vyjadrovať to, čo som cítil bez hodnotenia toho, či boli moje pocity dobré alebo zlé. Ak sa mám skutočne rád, nepotrebujem byť ovca a plniť očakávania iných ľudí.

16-ročný chlapec, pozerajúc už 6 rokov na porno, si povedal, že je čas to skúsiť naživo. Pozval si kamarátku k nemu domov, keď boli rodičia dva dni mimo mesta, čosi popili a chlapec sa rozhodol neprotestovať, keď sa mu kamarátka začala sama ponúkať. Lenže stalo sa to, že to neprebiehalo tak hladko ako v porne, prišli situácie, o ktorých sa v porne nehovorí, neskúsenosť dvoch mladých ľudí a chlapec "zlyhal." Trvalo mu pár rokov, kým sa odhodlal vyjsť z kolotoča viny a hanby a skúsil to znovu s iným dievčaťom, veriac, že teraz je už predsa len viac pripravený. Situácia sa zopakovala. Ešte pár ďalších neúspešných pokusov ho nakoniec prinútilo zanalyzovať situáciu detailne. Zistil, že bez podpory porna mu to jednoducho nejde a že vlastne žiadnu ženu nedokáže vnímať komplexne a ani ju ako takú nemá chuť poznávať. Pochopil, že nevie skutočne milovať.

Pokiaľ sa mi nepostaví, som nanič!

22-ročný muž mával problém dosiahnuť a udržať pri dievčaťu erekciu. Veľmi sa za to hanbil. Lenže jeho problém nebol v strese, ani v tom, že by bol tak trochu gay, ale v presvedčení, že sa s dievčaťom musí vyspať minimálne na druhom rande, že sa to od neho jednoducho očakáva, ak je dievča zdravé. V opačnom prípade v jej očiach klesne, prestane byť chlapom, stratí právo o ňu bojovať. Lenže on nemal potrebu ju na rande eroticky dráždiť a smerovať k sexuálnemu uspokojeniu. Veľakrát sa kvôli tomu s nejakým dievčaťom, ktorému sa páčil, ani nestretol. Rodová hodnota a sebahodnota tohto muža sa blížila k nule, bol ovládaný mýtmi, ktoré ho postupne ničili. Hodnota toho druhého sa u neho obmedzila na schopnosť chcieť mať sex, užiť si ho a ohodnotiť muža na základe výkonu. Až potom sa ľudia mohli ďalej spoznávať. Načo by spolu ďalej strácali čas, keby to v posteli neklaplo?

Ako dlho spolu chodiť?

Čo je to čistota vo vzťahu a ako dlho by ľudia mali spolu chodiť, aby sa nezačali týrať, aby nemuseli zachádzať ďalej alebo aby si nezhnusovali sex? Snahy o predmanželskú čistotu dnes vyzerajú ako tanec na hrane a skĺznutie sa vníma ako: "To nič, veď sa vezmeme." Je zdravé realizovať svoj vzťah ako kontinuálne "prisatie" na toho druhého? O zdravom vnímaní vzťahov a sexuality nemôžeme hovoriť ani vtedy, ak mladí ľudia nedokážu fungovať ako najlepší priatelia a v rámci erotiky skúšajú všetko, čo sa ešte môže a buď je utrpením to, čo sa ešte nemôže, alebo opakované zachádzanie ďalej je vnímané ako zlyhanie.

Čistota vo vzťahu má niekoľko rovín. Predovšetkým ide o dlhodobý proces, v ktorom vzájomne poznávame svoju osobnosť a jej kvality a zisťujeme, či je možná harmónia a splynutie duší po odhodení všetkých masiek a lepších tvárí. A to nie je možné bez otvoreného srdca, ktoré si samo žiada čím skôr prezentovať svoje skutočné JA. Až potom nasleduje čistota sexuálna, potrebná zvlášť vtedy, ak mladí ľudia nie sú pripravení na spoločný život "naostro" vrátane prijatia a výchovy dieťaťa. Lásku posilňuje obstátie v ťažkých skúškach, chvíle rozkoše ju skôr spestrujú. Partnerský vzťah buduje zdieľanie každodenných starostí a radostí, nie pohotovosť užiť si za každého počasia a nálady. Na partnerský vzťah sa najlepšie pripravíme budovaním priateľstiev s viacerými ľuďmi, teda s rôznou paletou pováh a vnímaní života, ako keď vystriedame pár ľudí v niekoľkých nevydarených vzťahoch, v ktorých sa často silno popálime, lebo sme mali veľké očakávania a zbožšťovali si toho pre nás jediného na svete. Iste, zrelé vyjadrenie lásky nie je veľmi možné bez skúseností a veľmi mladými ľuďmi, ktorými tu a teraz lomcujú pudy a ego. A práve preto spoločné chodenie nemá trvať dlho, a teda nemá začať skoro, ale ani potom nemá príliš rýchlym tempom naberať plnú vážnosť a podobu snúbeneckého stavu.

A čo má byť tou výplňou do doby, kedy budem schopný a ochotný vzťah s niekým plynule posúvať ďalej a budovať ho už aj so sexuálnou zložkou celý ďalší život? Priateľské putá s rovnakým aj opačným pohlavím. Priateľ je ako brat. Ťažko sa to však dnes vysvetľuje, keďže mnohí ľudia dnes nežnú skutočné benefity súrodeneckého vzťahu alebo nemali za potreby povýšiť biologické puto na čosi viac. Faktom je, že čoraz viac ľudí dnes túži zažiť skutočné priateľstvo bez ohľadu na to, či partnerský vzťah majú alebo mali, chcú ho mať alebo ho mať nemôžu.

Dávať slobodu vo vzťahu od prvého okamihu je nesmierne ťažké, hlavne pre ľudí, ktorí si už prešli sklamaním, prípadne ich život sprevádza dlhodobý pocit osamelosti. Alebo ide o príliš mladých ľudí, ktorí si myslia, že láska je: "Je mi s ním/s ňou dobre a ostatné neriešim." A i keď takýto postoj na skutočnú lásku nestačí, bežne vidíme stredoškolákov, ktorí sú na seba prisatí a maximálne využívajú aspoň to, čo robiť môžu - bozkávať sa, hladiť sa, sedieť si v lone a držať sa za ruky, pokiaľ ide o kresťanov aj inak, ako na papieri. Lenže všetky tie "mojkania" a hodinové bozky sú dráždením a hromadená sexuálna energia sa potrebuje nejakým spôsobom uvoľniť. Keby sme toto robili ďalších 5 a viac rokov a vždy sa zastavili v určitom bode, ktorý, aby sme na neho naozaj strácali chuť alebo ho mali silu v sebe potlačiť, si spájame s niečím zakázaným, zlým, nesprávnym, nedovoleným..., je možné, že si v sebe natrvalo poškodíme svoje zdravé vnímanie sexu a jeho zdravé realizovanie ešte podporíme zvyknutím si na kompenzačnú autoerotiku a pornografiu. Lebo sme na to išli od začiatku úplne zle. Najprv sme iba nedokázali byť sami, lebo sme sa báli osamelosti a mysleli si, že vzťah to vyrieši, a potom sme sa už začali stavať nesprávne k svojej sexualite i sexualite toho druhého - podceňujúc aj pohlavné rozdiely v koncentrovaní či rozložení sexuálneho vzrušenia (tie isté stimuly inak vplývajú na muža a inak na ženu). 

Sloboda a priateľstvo

Mladí ľudia dnes majú pocit, že v stave "single" sú nekompletní a odsúdení na samotu. Je to výsledok upadajúcej hodnoty priateľstva a vnímaní partnerského vzťahu ako najvyššej méty a osobnej spásy. Problém je, že pokiaľ si nevyriešime seba pred budovaním vzťahu s niekým iným, nebudeme šťastní aj v stave "nezadaný/á" a nebudeme dávať do svojich priateľstiev maximum zo seba, ani naše partnerské vzťahy nebudú perspektívne a neprinesú nám vytúženú spásu. Pokiaľ si myslím, že už ako dospelý nepotrebujem strácať čas budovaním priateľstiev, hlbokého intímneho vzťahu a hľadať si k nemu cestu napriek rôznorodosti, v kontakte, v ktorom je všetko založené na slobodnej a dobrovoľnej báze, bude mi to fungovať s niekým, s kým sa snažiť budem musieť, lebo sa už poznajú naše rodiny, počítajú s naším manželstvom, prípade spolu čakáme dieťa? Čo zvyknem urobiť s priateľom, ktorý zmení svoje správanie? Snažím sa s ním komunikovať a pochopiť ho. Čo urobím v tom istom prípade s partnerom alebo manželom? Vzťahujem to na seba a začnem ho obviňovať, podozrievať, prestávam mu dôverovať. Pritom som možno sám príčinou toho, že mi prestal hovoriť všetko, prípadne mi všetko nikdy nepovedal. Pri priateľovi som zhovievavý, lebo nie je mojím majetkom a má právo na omyly. No to isté by malo platiť aj pri mojej partnerke, mojom partnerovi. Stačí mať zdravo rád seba a neustále si hľadať cestu aj k tomu druhému - chcieť ho mať rád napriek zmenám a chápať ho, pretože podobným procesom zmien s túžbou po pochopení si prechádzam aj ja sám. Každý slobodný človek má dostatok priestoru na to, aby zrel duševne i duchovne a testoval svoju pripravenosť na vzťah a prácu s rôznorodosťou v hlbokom priateľskom pute s inými ľuďmi, ktorých nakoniec pozve aj do svojho partnerského vzťahu či manželstva. Práve títo ľudia ho budú držať v čase krízy a pripomínať mu to, koho si vlastne vzal a ako ho miloval. Budú mu poskytovať cennú spätnú väzbu, pretože nielen jeho polovička sa bude meniť, meniť sa bude i on sám, hoci to nebude registrovať, i on sám bude mať nedostatky, ktorých si nemusí byť plne vedomý. Priatelia nás robia tým, kým sme, stávame sa pri nich zrelšími a pomáhajú nám zvyšovať kvalitu našich partnerských vzťahov. Ukazujú nám napríklad to, ako je potrebné pravidelne otvárať svoje vnútro a nenárokovať si na toho druhého, ani ho nechcieť meniť. Nehovoriac o tom, že nás učia otvorene komunikovať, obetovať sa, načúvať, predvídať, neopravovať to, čo nie je pokazené, vyjadrovať pocity zrelo a potreby nezraňujúcim spôsobom.Čo je to dnes chodiť s niekým a milovať niekoho, keď mám 18 rokov? Je to veľký rozdiel oproti minulosti. Máme toho druhého radi, prijíma nás takých, akí sme, ale ešte nie sme schopní odovzdať sa mu a byť emocionálne zrelí (napr. sme závislí na tom druhom alebo ešte nevieme byť zodpovední a stáli). Ešte nevieme skutočne milovať, a teda partner je v skutočnosti naším priateľom, s ktorým mávame sex. A to len kvôli tomu, že všetci naši kamaráti už niekoho majú a pletieme si kamarátstvo s priateľským putom, ktoré je v porovnaní s partnerským vzťahom všetkým okrem erotických prejavov náklonnosti. Zároveň pri priateľovi sa učíme vernosti a zdržanlivosti v čase, kedy ešte nemusíme byť verní. V podstate v priateľstve zdieľame svoju intimitu a daný kontakt pre nás nie je menejcenný iba pre to, že si v ňom nedokážeme napĺňať sexuálnu potrebu. Koľkých skutočných priateľov máme a za aký dlhý čas svoj kontakt s niekým povyšujeme na partnerský vzťah? Vieme si vôbec vychutnať priateľstvo s niekým, koho poznávame a máme ho radi? Prečo čím skôr potrebujeme dať kontaktu značku, ktorá často nie je vyjadrením ničoho iného, ako toho, že daný človek nám už patrí? Prečo práve v partnerských vzťahoch potrebujeme zisťovať svoju vnútornú nepripravenosť, často z nej obviňujúc toho druhého? Alebo len v dnešnej spoločnosti nemáme na výber?