Viera a homosexualita

03.08.2020

Na portáli zpovednice.cz sa vyskytol zaujímavý príspevok, ktorý si zaslúži zdieľanie i zamyslenie sa.

Ahoj, je mi 18. Jsem věřící gay panic, o kterém to zatím nikdo neví. Nedávno jsem se na gay seznamce seznámil s jedním super klukem (19). Myslím, že si rozumíme a máme si co říct, navíc je strašně hot :-D. Postupem konverzace jsem zjistil, že je též panic a že by to už s někým rád zkusil. Já se přiznám, že já bych to s ním strašně moc chtěl. Možná i proto, že bych mohl zjistit, že třeba gay nejsem, nebo se naopak ujistit, že jím opravdu jsem.

Je tu ovšem strašně moc komplikací a morálních dilemat, která dennodenně v hlavě ve svědomí řeším:

1) Nejsem asi úplně připraveny na coming out, bojím se, že mě rodina nepřijme, možná i z toho důvodu, že jsme všichni věřící.

2) Gay sex je smrtelný hřích, má církev ho zakazuje, jde se vůbec z takového hříchu vyzpovídat/očistit se?

3) A s tím souvisí to, že mám v září přijmout svátost biřmování (křesťanská dospělost), která se má přijmout bez těžkých - smrtelných hříchů. Takže, kdybych měl s tím klukem sex, tak by ta svátost asi neplatila? Jak bych to vysvětlil. Půl roku se připravuji na svátost biřmování a najednou bych řekl, že se na to necítím? Odložit to o rok nebo dva? A co bych na to měl odpovědět, že jsem gay? A jak mi rok či dva pomohou? Akorát bych to zbytečně oddaloval. Pravda je, že to asi není úplně nejlepší jít k biřmování a pak mít sex s klukem. Na druhou stranu, církev zakazuje antikoncepci, ale když si žena počítá dny, ve kterých je neplodná, tak v těchto dnech podle církve mít sex může. Připadá mi to celkem podobné. Taky je to taková vychytralost.

Teď je otázka, zda, když bych nejdříve přijal biřmování a až poté se vyspal s tím klukem, zda by v tom byl nějaký rozdíl, nebo naopak by to bylo ještě horší provinění vůči církvi/Bohu.

Já fakt nevím, už jsem z toho vážně hodně špatnej, popravdě nevím, co mám dělat. Správně bych měl jako věřící gay žít bez sexu. Ale jde to vůbec? Přemýšlím i o tom, že bych se stal knězem nebo jáhnem a toto dilema bych vůbec nemusel řešit díky celibátu. Ale když pak čtu titulky o gay saunách ve Vatikánu nebo i v Praze pro kněží, tak si říkám, jestli už to není jedno...

Nevím, jestli mi tu někdo poradí, je to opravdu specifický problém, který si asi musím vyřešit sám, ale chtěl jsem se s tím alespoň někomu svěřit. Díky.

Z textu vyplýva, že poznáš svoje náboženstvo a máš ho rád. Inak by tento text vyzeral inak a nehľadal by si odpovede. Je úplne logické, že hľadáš cestu, ako žiť podľa nepísaných pravidiel gay komunity i podľa daných pravidiel svojho náboženstva, konkrétne v tomto prípade postavených na Biblii. Je dobré sa veľa pýtať, hoci človek málokedy dostane odpovede na všetky otázky. Litere ale treba vdýchnuť život, nelogickým pravidlám virtuálnej gay komunity a častému nevhodnému správaniu jednotlivcov v nej nastaviť zrkadlo. Najprv ale potrebuješ byť sám sebou a zdieľať seba v bezpečnom priestore, či už rodiny alebo medzi priateľmi bez toho, aby si musel ponúkať svoje telo akoby na výmenu. Tvoja túžba po sexe je pochopiteľná, ale stále ti ešte neušiel vlak. Ak budeš s niekým môcť hovoriť o sebe a povedať mu všetko, tvoja túžba po sexe nebude taká nutkavá, nebudeš mať viac pocit, že bez neho (ešte) nepôjde zdieľanie ani láska.

Odporúčam nehľadať "vychytralost" ani sa neospravedlňovať tým, že niekto v cirkvi chybuje, hoci by to malo byť i vážne zlyhanie.

Únik do kňazstva neznamená zvládnutie celibátu, znamená to iba mať alibi, čo pred Bohom neobstojí.

Neviem, aký je váš farský kňaz, ale rehoľníci sú tiež fajn a miera informovanosti je už vyššia. Treba ale počítať aj s tým, že kňaz ti nemusí vedieť pomáhať napĺňať tvoje potreby a očakávania, niektorý ťa dokonca môže zraniť svojou radikálnosťou alebo chladným riešením. Kňaz totiž potrebuje byť chápavý a mať ku každému individuálny prístup. Je iné, ak za ním príde 18-ročný muž alebo 35-ročný muž, obaja so svojím jedinečným príbehom, ktorý by bolo fajn poznať. Pre oboch teda potrebuje mať dvere otvorené stále a môže sa časom pokúsiť ich začleniť aj do spoločenstva. Pretože tvoj život ani život nikoho iného nie je len o starostiach spojených so sexualitou. Kňaz potrebuje pristupovať k téme citlivo. 

Mať zásady ctí muža. Ak máš raz zásadu, že sex tak skoro s niekým ani vo vzťahu mať nebudeš, tak sa ti to nikdy nevypomstí, lebo ak ťa niekto nemiluje bez sexu (aj partnerstvo by malo prejsť rôznymi úrovňami priateľstva), tak ťa nebude dlho "milovať" s tvojimi chybami ani so sexom. Nemá na čom stavať a sám ešte nevie milovať. Osemnásťročného chlapca by som teda povzbudil k tomu, že ešte nemusí mať sex s mužom a už vôbec nie kvôli tomu, že ten druhý nie je veriaci a pre neho je kamarátstvo s "výhodami" niečo úplne normálne. Je prospešné hľadať si priateľov, hoci aj s rovnakou sexuálnou preferenciou podobného zmýšľania, postavených na podobných hodnotách, aké máš ty sám. V opačnom prípade to bude vždy rozhodovanie medzi tým druhým a sebou (zrejme aj Bohom), medzi sexom a samotou, akoby všetko bolo buď, alebo. Odporúčam upustiť od kolektívneho čierno-bieleho myslenia, videnia potreby sexu, vnímania lásky LGBT komunity, ktoré si možno absorboval na gay zoznamke. Predsa len ani ich dúha nie je čierno-biela.

Ani 35-ročného muža kňaz nemôže súdiť za to, že si našiel partnera. Ak sa rozhodol pre partnerský vzťah až v takomto veku, zrejme nešlo o jednoduché rozhodnutie. Totiž vo svojom vnímaní priateľstva sa nemusím zhodnúť s iným človekom, najmä v dnešnej dobe sústredenej na partnerstvo ako na najvyšší level vzťahu a sex ako najväčšiu radosť. Nie je jednoduché spoznať človeka, ktorý vie napĺňať potrebu lásky, vie prijímať i odovzdávať lásku takú, aká je, teda čistú, jeho život je postavený na rovnakých hodnotách ako ten môj a náš vzťah si udržíme dlhodobo a dlhodobo čistý, hoci bývame v jednom byte. Málo ľudí je ochotných a ešte menej toho schopných. Ak to niekto v istom momente vzdal, stratil vieru v to, že niečo také vôbec môže fungovať, všetci gayovia okolo neho sú vo vzťahoch a pod., treba to pochopiť, prijať. V homosexuálnom partnerskom vzťahu sa odporúča neprijímať sviatosti, ale za istých okolností môže kňaz zvážiť aspoň príležitostnú spoveď a podanie Eucharistie. Toto sa ale musí zhodnocovať individuálne, kňaz potrebuje dlhodobo poznať človeka, poznať okolnosti i jeho stav, vedieť o ňom napríklad to, že skúsil všetko, no potenciálny priateľ ho vždy skôr či neskôr zranil, opustil alebo pošliapal po jeho potrebách i snoch, nenašiel nikoho, pri kom by mohol zažívať napĺňajúcu lásku, prijatie, záujem. Každý máme inú minulosť, iné zranenia i inú hranicu toho, čo nám stačí, ale všetci vieme, že tu nejde o sex, ale o prežitie duše. Samozrejme, pri silnom libide dochádza aj k nezvládaniu svojej pudovosti, čo tiež treba vziať do úvahy. Nič nie je ospravedlnením na príležitostné ani frekventované sexuálne úlety a kto si myslí, že ho k nim dohnala cirkev, ten zrejme vôbec nepochopil, čomu doteraz veril.

Je dôležité si uvedomiť, že sa nespovedáme z niečoho, čo máme už pri spovedi v úmysle robiť večer alebo zajtra. Takáto spoveď nemá zmysel. Spoveď bez aspoň minimálneho úsilia bojovať proti hriechu a maximálnej ochoty byť spojený s Bohom nemá zmysel. Spoveď je vždy zbytočná, ak som sa už rozhodol žiť inak, ako mi odporúča Písmo. Ak som ale iba stratil silu, práve spoveď a Eucharistia ma majú posilňovať do ďalších bojov. Žiaden aktívny kresťan si nemôže povedať, že už pozná Boha. Jeho poznávanie je celoživotné dobrodružstvo a k tomu ti môže dopomôcť kresťanské spoločenstvo i zapojenie sa do služby duchovným či laikom. Mať zmysel života v profesii, ktorú budeš vykonávať, v záľubách, priateľstvách, dokázať vhodne a účinne relaxovať, a za cieľ mať nebo bez toho, aby ťa niekto musel strašiť peklom.