Zdravotníctvo morálne nad priepasťou

Najprv by som sa veľmi rád poďakoval všetkým zdravotníkom, ktorí trpezlivo znášajú aj rôzne nálady a nevhodné správanie pacientov, kolegov, nadriadených a vrtochy tých na ministerstve. Táto práca sa pre vás stala poslaním za každého počasia. Sála z vás pokoj a profesionalita. A to je presne to, čo nášmu zdravotníctvu chýba viac ako peniaze. Klobúk dolu! Hoci možno tu sa nebudete topiť v peniazoch, tam hore už teraz máte svoje miesto. A to nebude na pár rokov.

Každý v tomto systéme vzťahov a profesií má mať ako dôležitý článok svoje miesto a každý v ňom sa už stal a ešte veľa razy stane pacientom. 

Nielen lekári či zdravotné sestry, ale aj sanitári, upratovačky a ďalší pracovníci nemocníc, ktorých možno pacient reálne nevníma, ale bez nich by sa celý systém zosypal tiež. Pacienta by nemal kto zodvihnúť, odprevadiť na rôzne vyšetrenia. Bez upratovačiek by sme mali vysoké percento nozokomiálnych nákaz, baktérií, na ktoré už neexistujú antibiotiká a na ktoré dnes ľudia v nemocniciach aj umierajú. Každý je dôležitý, ak svoju prácu vykonáva svedomito. A tu už začína kameň úrazu. Lekári sú otrávení, čím znechucujú medikov a nakoľko nie všetci sú aj morálnymi vzormi, učia ich, ako nechať pacienta čakať a ako pekne si ho podať. Upratovačky sú otrávené, tak sa nám pekne šíria nozokomiálne infekcie. Zdravotné sestry sú otrávené, a tak s prehľadom znechucujú a urážajú pacientov a kruh takto desaťročia fungujúceho slovenského zdravotníctva sa tým uzatvára.

Toto je skutočná odvrátená tvár nášho zdravotníctva - ľudský faktor - množstvo čiernych oviec. Všetky úrovne vzťahov sú naštrbené, ľudia sa v nich zraňujú. Výsledkom je nechuť starších lekárov učiť mladších, úplné vyhorenie, niekedy aj vypálené svedomie, pretože na svojej osobnosti prestali pracovať ešte počas štúdia medicíny, systémom, rôznymi tlakmi z každej strany, mobbingom, stresom a obchádzaním poznačení sekundárni lekári. Sestry, ktorých profesijná dôležitosť je nedocenená, ľudská dôležitosť a arogancia kritizovaná. Upratovačky, ktoré nevládzu alebo nestíhajú, pretože je ich málo, majú kopec zdravotných problémov, alebo sa im nechce, lebo ani doma toľko neupratujú (nemajú tie správne návyky), nemajú dostatočnú motiváciu ani úctu.

Z mojich osobných skúseností, zo skúseností mojich blízkych a z pozorovaní rôznych situácií som len párkrát zažil to, že komunikácia medzi lekárom a pacientom, prípadne jeho príbuznými, nezlyhala. Dajte dobrému človekovi moc a ak prestane vstupovať do svojej duše, zakrátko sa z neho stane "...." Áno, nemajú čas. Oni sami tento zlý systém, v ktorom nie je čas komunikovať, nevybudovali; nemôžu za to. Niekedy stačí pár milých slov a všetko vyzerá inak. Poučiť pacienta pred, po operácii, skutočne ho sprevádzať chorobou i životom.

Pacienti sa v Bratislave sťažujú na tzv. rajonizáciu a jej negatívny dopad. Niektorí totiž nepatria nikam, lebo napr. operačný výkon podstupujú v nemocnici X, hoci spadajú pod nemocnicu Y, ale nemocnica Y im neurobí predoperačné vyšetrenie, pretože operovať ich budú v nemocnici X. V nemocnici X ale dostanú vynadané za to, že ešte nemajú urobené predoperačné vyšetrenie z nemocnice Y. Ak sa operácia príliš nepodarila, do nemocnice Z sa už dostanú len ťažko; začína nový boj s veternými mlynmi. Aj pacient, ktorého nečaká operácia je často ako pinpongová loptička medzi veľkými hráčmi s malými raketami. Stratil možnosť slobodne si zvoliť svojho špecialistu, pretože už pri dverách zažije stručné, drzé a krátke odmietnutie. Rovnako sú na tom študenti, ktorí študujú v Bratislave. Tí sa v prípade, že nejde o život, nedostanú k špecialistovi jednoducho.

Zažil si to aj jeden študent lekárskej fakulty, ktorý chcel absolvovať očné vyšetrenie kvôli pocitu tlaku v pravom oku. Prešiel niekoľko nemocníc, niekoľko ambulancií. Niekde mali dovolenku, inde ho odbili pri dverách presne tak, ako to zažívajú ostatní pacienti - stručne, arogantne, krátko, bez pohľadu do očí, bez akéhokoľvek záujmu o človeka. Bolo zaujímavé to zažiť, zažiť to, čo musí podstupovať bežný pacient. Zaujímavé bolo, že v dvoch prípadoch bola dokonca prázdna alebo takmer prázdna čakáreň.

Rozumiem aj nerozumiem rajonizácii. Rozumiem len skutočne naplnenej kvóte pacientov, plnej čakárni, neakútnemu stavu, ale s milým slovom zdravotníka a ochote nasmerovať ho tam, kde by ho snáď aj mohli vyšetriť. Pretože on k nim prišiel s dôverou, niekedy aj smutný alebo vystrašený z toho, čo sa s ním deje. Z môjho pohľadu nás rajonizácia vrátila do roku 5 p.n.l. s nerešpektovaním slobodnej vôle a slobodného výberu pacienta. A správanie niektorých zdravotníkov nás vracia do kamennej doby. Domnievam sa však, že ani pred naším letopočtom sa lekári a ich pomocníci nesprávali k pacientom ako ku kôpke hnoja vykydnutom každé ráno do čakárne. A to už ani nehovorím o prístupe k známostiam a ľuďom, ktorých vidia prvýkrát - aký rozdiel! Pýtam sa takýchto zdravotníkov: Prečo nedáte výpoveď a nejdete niekam na salaš, kde môžete byť kráľom alebo kráľovnou všetkých oviec? Možno by vám niektorý bača uplietol z púpav veniec, lebo tam by ste mohli byť skutočne dôležití a každá ovca by tolerovala vaše bezmilostné kraľovanie.

Každá práca s ľuďmi je náročná. Alebo ju robíte už len preto, že inde by už nikoho nezaujímali vaše nálady ani komplexy?

Rozmýšľam tiež nad tým, ako sa tento medik bude ako lekár správať k svojim pacientom a daní zdravotníci sa asi budú musieť veľa modliť, aby mu Boh dal také srdce, ktoré ich v starobe a chorobe nepošle tam, kde si byť po ľudskej spravodlivosti zaslúžili.

Dá sa ešte slovenské zdravotníctvo zmeniť? Je možné zmeniť človeka a vliať do neho ľudskosť a profesionalitu? Do akej miery tu sú ešte naši zdravotníci pre pacienta a do akej miery len musia byť?