Video o pedofilných škandáloch v katolíckej cirkvi v USA

Môj pohľad na médiami toľko prepieranú pedofíliu v Katolíckej cirkvi

Ide o vážnu a nesmierne citlivú tému, pred ktorou nemôžeme zatvárať oči. Na druhej strane by sme sa mali vyhnúť subjektívnemu a príliš emocionálnemu posudzovaniu veci na základe pár informácií, často vytrhnutými z kontextu, a uvedomiť si pár faktov:

• To, že sa niečo medializuje, neznamená, že je aj skutočne objektívne posúdené, detailne a pravdivo podané a zhodnotené, alebo že to má väčší rozsah, ako sa mohlo štatisticky v danej vzorke obyvateľstva predpokladať.
  
• Pedofilné sklony sa neviažu na sexuálnu orientáciu, povolanie či rodinný stav jej vykonávateľa.
  
• Páchateľ zvyčajne rodinu obete veľmi dobre pozná, rodina mu dôveruje, aby takto mohol účinne korigovať prípadné nežiaduce reakcie, stavy či kompromitujúce situácie alebo im predísť. Častejšie, ako o človeka zvonku, ide o rodinného príslušníka či rodine dobre známu osobu, ktorá ju vpúšťa do súkromných záležitostí danej rodinnej jednotky (menej často je to teda pri skutočne malom dieťati učiteľ, kňaz, vychovávateľ a pod.).
  
• Cudzích alebo málo známych dospelých a najmä starších mužov rodina bez kontroly a dohľadu k svojmu dieťaťu väčšinou nepúšťa. Kto tak robí, považujem to za hrubú nedbanlivosť rodiča. Dôveryhodné povolanie či dobré referencie sú chabými dôvodmi.
  
• Napadá ma minimum príležitostí na to, kedy a kde by mohol učiteľ alebo kňaz zneužiť dieťa, aby sa to robilo vo veľkom. Súkromné doučovania či spovede? V USA, ale i u nás sa už dávnejšie urobili opatrenia na to, aby k tomu takto nedochádzalo (rodičia skôr uprednostnia ženu ako opatrovateľku či doučovateľku, spovede sú väčšinou za väčšej účasti ľudí a medzi spovedajúcim a spovedaným zvykne byť mechanická bariéra.
  
• Dnešné deti majú vďaka internetu a presexualizovanej dobe o sexe viac informácií, ako ich rodičia, čo by malo samo o sebe brániť tabuizovaniu či nepoznaniu aktivít, ktoré by s nimi vykonával starší chlapec alebo dospelý muž. Napriek tomu je potrebné edukovať rodičov, aby nezanedbávali sexuálnu výchovu svojich detí, pretože tie nemá sexuálne vychovávať internet, kolektívy či cudzí dospelí.
  
• Ani pedofília nemusí byť vždy skutočnou pedofíliou. Často ide o efebofíliu, teda reaktivitu s erotickým rozmerom na dospievajúcich mužov, prípadne náklonnosť k deťom, ktoré fyzicky vyzerajú staršie (čo, samozrejme, nie je ospravedlnením skutku). Dospievajúci chlapec zvyčajne ide do sexuálnej aktivity s dospelým mužom dobrovoľne. Chyba spoločnosti či rodičov, že ich deti sa už od 10-tich rokov potrebujú správať dospelo a mať čím skôr za sebou prvú sexuálnu skúsenosť?
  
• Domnievam sa, že chudoba a nízka úroveň vzdelania (a rôzne stavy, pri ktorých sú ľudia odkázaní na pomoc iných) môžu byť živnou pôdou pre rôzne formy zneužívania, bezprávia, násilia..., tam, kde môže páchateľ dlhodobo, bez povšimnutia či beztrestne rozvíjať svoje chorobné stavy a patologické sklony.  Preto si myslím, že užitočnejšie, ako šírenie správ o organizovanej pedofílii v cirkvách na globálnej úrovni, by bolo zamerať sa na podporu detí zo sociálne slabších rodín či v ústavnej starostlivosti, za práva ktorých sa nemá kto postaviť.