Úprimný list rodákom

Niekto si povie, že to bolo dávno, že ty si mal byť iným a nestalo by sa to... alebo že odstrkovanie a žarty z iného sú vlastne ničím dôležitým, treba sa cez to preniesť.

Povedzte to ale dieťaťu, ktoré nesmelo poznáva svet a svoje miesto v ňom. Jeho sila a budúcnosť veľmi závisia od toho, koľko lásky a viery do neho vložia a aký priestor mu vytvoria na to, aby si svoje miesto mohlo vydobyť svojimi a najmä čestnými zbraňami. Nikto ich totiž nemá slabé, nemožné..., len každý ich má iné. Čo urobí hostilný prístup okolia s nevinnou dušou dieťaťa, čo s ním urobí to, ak ho svet, ktorý ešte len objavuje, učí a formuje sa cez neho, opakovane raní alebo zrádza? Akoby ste zdeformovali niečiu dušu, znemožnili niekomu normálne sa vyvíjať ako ľudský tvor i príslušník daného pohlavia, zdravo sa mať rád, mať nádej, radosť zo sociálneho kontaktu, schopnosť dôverovať niekomu, zmenili jeho sny, sťažili cestu k nim a potom to zľahčili alebo nepovedali ani len to "prepáč."

Ako dieťa som premýšľal nad tým, či sa to všetko vráti tým, ktorí ma nenávideli priamo alebo cez ich deti, ktorým možno veľa ľudí nedá pocítiť, že sú cenní a potrební. Tak ako mne. Tie myšlienky som rýchlo vyhnal z mysle, pretože moja podstata nedovoľuje priať niekomu utrpenie, ani len právom a dieťa je vždy nevinné. Navyše, čo je to trpieť právom, zaslúžiť si to? Príliš ľudské a povrchné zhodnotenie, ktoré adresujeme iným, občas i sebe namiesto toho, aby sme sa iba poučili či pozreli radšej na svoje chyby, ako na chyby iného a šli ďalej - lepší a silnejší. Veď ako je nám dobre, keď nám niekto odpustí neodpustiteľné. Duša jasá. Každý z nás má moc odpúšťať neodpustiteľné - iným aj sebe, čo ale neznamená že my všetci nemáme riešiť svoje chyby či závislosti, hoci to bude vyžadovať aj obetu a utrpenie.

Tu chcem poďakovať svojim rodičom a svojej sestre za to, že do môjho srdca nezasiali nenávisť, chlad, ľahostajnosť. Zo sestry sa smiali, že je mníška. A do dnešného dňa už koľkí túto "mníšku" ako lekárku žiadali o pomoc?

Dnes ma v súvislosti s mojou asi 15-ročnou šikanou alebo šikanou kohokoľvek trápi to, že ľudia vydávajúci sa za kresťanov, pravidelne navštevujúci chrámy sa často tvária, že neexistuje duša, či už v náboženskom alebo psychologickom kontexte, a teda že ju ani nemožno zraniť, netreba za akýmkoľvek spôsobom zranenú dušu vyvádzať osobnú zodpovednosť.

Posledných viac ako päť rokov, ak občas píšem o šikane, nerobím to kvôli sebe. V sebe to už mám uzavreté. Zmieňujem sa o tom kvôli šikanovaným deťom, aby vedeli pomenovať svoj problém, necítili sa samy a neobviňovali sa. Ale adresujem to aj rodičom, aby si uvedomili, že oni sami sú svojím nevhodným správaním najväčšími tvorcami šikanujúcich detí, ktoré nemá kto zmeniť ani zastaviť.

Nechápal som dôvod svojej šikany; nepriateľstva medzi mnou a ľuďmi z rodnej dediny a jej okolia, pretože som nikomu nič neurobil. Potreboval som byť prijatý, ale nepotreboval som zapadnúť, pretože som mal svoj morálny kompas a moja originalita vždy bola a bude rovnako vzácna ako originalita každého Slivníčana, Kuzmičana, Kalšana či Brezinčana. Nepotreboval som ani tak ospravedlnenie, ako som potreboval poznať dôvod. Určte by sa mi ľahšie uzatvárala táto etapa môjho života a rýchlejšie by sa zhojili rany. Avšak jedno ani druhé sa mi nikdy nedostalo.

Toto ale nie je text o sebaľútosti ani o výčitkách. Je to o poďakovaní a odpustení. To neznamená, že nebudem brániť členov rodiny, ak sa stanú terčom ohovárania. To znamená, že ja nechcem mať kamenné ani zatrpknuté srdce. Nechcem žiť ako ten, kto nemá v srdci lásku, nedokáže si nastaviť zrkadlo, nedokáže bojovať so svojimi neduhmi či zlozvykmi a tie navyše ešte aj ospravedlní kolektívnymi zlozvykmi. Pretože tak by som mohol ospravedlniť aj svoju zákernosť a všetko, čím jazvím dušu iného i svoju dušu. Nechcem závidieť ešte aj to, ak niekto s niekým súcití. Nechcem žiť ako ten, kto sleduje toho druhého a striehne na každú jeho chybu. Nechcem, aby mi zvrela krv v žilách pri myšlienke, že niekoho majú radšej ako mňa..., ale nechcem ani mlčať o bolesti, ktorú si ľudia v mojom okolí veľmi ochotne spôsobujú minimálne tým, že delia rodiny na dobré a zlé, prispôsobivé a neprispôsobivé, jednotlivcov na zaujímavých a nezaujímavých atď. Možno sa ľudia občas správajú chladno až beštiálne kvôli tomu, že vo svojom živote cítia prázdno a v srdci už dávno nepocítili úprimnú lásku ani záujem o ich osobu.

Nie som pokrytec. Ak mi niekto ublížil, poviem to jemu, nie sto ľuďom okolo neho. A ak sa s niekým rozprávam s úsmevom a záujmom, nebudem sto ľuďom okolo neho tvrdiť, aký je nemožný, ako ho neviem vystáť. A ak som sa o niekom dopočul niečo zlé, sadnem si s ním a vypočujem si jeho verziu, veriac, že on mi povie pravdu. Pravdu odsúdiť neviem, nech by sa počúvala akokoľvek ťažko.

Áno, je to o poďakovaní a odpustení. Odpustenie neočakáva zmenu myslenia mojich rodákov a nie je to ani podmienka. Odpustiť človek potrebuje kvôli sebe a nenechať sa oklamať hlasmi ľudí, že vlastne ani nebolo čo odpúšťať, iba zo seba teraz robím zaujímavého a upozorňujem na seba. Iba ja viem čo a prečo odpúšťam. Poďakovanie je o tom, že aj vďaka nim som taký, aký som - a to nielen "poznačený," ale aj lepší a silnejší. Možno aj so schopnosťou nehranej empatie, ktorá sa medzi ľuďmi v mojom okolí nenosí. S túžbou myslieť inak, ako je tu zvykom.

A možno na záver aj s niekoľkými prosbami. Čo tak byť prajný a tešiť sa z toho, že susedovi sa darí? Čo tak bližšie osobne spoznať aj tých obyvateľov dediny, pri ktorých som len uveril nepravdivým a jedovatým rečiam, ktoré ako samozrejmosť kolujú po dedine roky, ak nie desaťročia? Čo tak priznať si svoju závislosť na alkohole a liečiť sa? Môj alkoholizmus dokáže zasiahnuť niekoľko generácií potomkov tými najrôznejšími spôsobmi, a to je už silná motivácia. Nie, sám nikto z nás neprestane, potrebuje sa liečiť. Alkoholizmus je choroba ako každá iná. Čo tak menej sa dívať do mobilu a venovať sa svojej rodine a priateľom pôvodným osvedčeným spôsobom, ktorý oživuje vzťahy - Som samé ucho, rozprávaj? Čo tak nenechať sa otráviť krivdou, nenávisťou ani správaním sa iných ľudí? Čo tak nečakať na prvý krok iného či na zmenu iného, ale iniciovať niečo či prejaviť sa inak sám? Každá rodina má svoj kríž. Čo tak tieto kríže bez zapierania či škodoradosti pozdieľať a urobiť si ich o čosi ľahšími? Čo tak sa zaujímať o to, ako sa naše deti správajú bez dozoru dospelého? Čo tak nebyť symbolickými kresťanmi a viesť svoje deti k tomu, že ak niekomu ublížia slovom, skutkom alebo aj nečinnosťou, potrebujú sa mu ospravedlniť? Nie je také ťažké odlíšiť dobro od zla, lásku od ľahostajnosti. Nemusíme sa mať všetci radi, ale čo tak si odpustiť, preniesť sa cez chyby a dať si novú šancu? Nemusíme robiť len to minimu, čo sa od nás ako od zdieľajúcich jeden územný celok žiada, ale ako kresťania môžeme robiť neočakávané bláznovstvá kvôli láske - napr. mať málo a dať viac, odpustiť bez čakania na ospravedlnenie, viac sa zaujímať o toho, na koho okolie útočí. Môžeme spoločne rásť v láske. Nečakajme na pád na osobné dno, aby sme sa chceli na veci okolo seba dívať inak a videli seba v Božom zrkadle. Aj z nepriaznivej situácie môžeme vyťažiť maximum pre skvalitnenie svojej osobnosti a svojich vzťahov - vidieť doteraz neviditeľné.

Ďakujem všetkým rodákom a ľuďom z okolia, ktorí v sebe ešte majú lásku alebo aspoň túžbu milovať a nezištne sa podopierať.

Nemusíme chápať niekoho problémy, pohoršovať sa nad jeho skutkami ani ho chcieť "opravovať" ako pokazenú hračku. Stačí ho prijať a nastúpiť tak na cestu prijímania, chápania a premeny samého seba spolu s ním.