Srdce túži byť pretvorené láskou

Nielen kresťania sa môžu opierať o knihu kníh, ktorá je nevyčerpateľným zdrojom múdrosti a poznania, aktuálna za každých okolností a v každom čase.

Nedeľa pred pôstnym obdobím upriamuje našu pozornosť na to, čo robí láska, čo plodí láska, a kam až môžu siahať chápadlá akejkoľvek formy zla, koľko ľudí môže zlo ako jed otráviť. Zaiste, každé zlo nie je jednoduché vykoreniť zo srdca, a čím dlhšie sme ho v sebe pestovali, tým bude ťažšie a zložitejšie ho vytrhnúť úplne; proces uzdravovania môže trvať aj niekoľko rokov. A čím? Predsa láskou. Láska uzdravuje, nakoľko dvíha z dna a často i bráni tomu, aby si milovaný človek na to dno musel siahnuť, aby šiel inou cestou, nakoľko mu okolie akoby ani nedávalo na výber. Najrafinovanejšou, najmenej okatou, ale najviac ničiacou formou zla je dnes ľahostajnosť, oči a uši pre vyvolených. Tento postoj presvedčí človeka o tom, že má toľko svojich starostí a povinností, že si úspešne zakryje zrak pred niekým novým, ktorého mu posiela do života Boh. Možno nie preto, aby ho "zachránil," ale aby bol ním "zachránený," hoci si neuvedomuje, že to potrebuje. Alebo zasiahne pýcha - Veď on je čudný, nemáme veľa spoločného, ja som oveľa normálnejší, načo by som míňal polhodinu svojho drahocenného času na to, aby som sa ho pokúsil spoznať, zistiť, či potrebuje moju pozornosť a čo by sme mohli pre seba urobiť?

Je zaujímavé, že ovocie lásky prináša taký človek, ktorý nie raz "ochutnával" trpkosť a ktorý vidí veci inak ako ostatní. Vidí až do srdca, číta medzi riadkami. Jeho srdce sa pretavilo nasledovaním vzorov alebo osobnou bolesťou, a stalo sa neobjaveným pokladom. A zrejme, aby aj ostalo dobrým, potrebuje šíriť dobro v skrytosti.

Ježiš hovorí, ako veľmi sú dôležití vodcovia a ako je potrebné nechať sa viesť človekom, ktorý sa duševne i duchovne posunul v živote ďalej. Svoje vzory nemusíme slepo nasledovať, nemusíme ich zbožšťovať, ale potrebujeme ich mať. Inak sa často stáva, že slepý vedie slepého a obaja padnú do jamy. Slovami aktuálneho jazyka - závislý povedie iného do závislosti, neverný iného k nevere, neodpúšťajúci nakazí iného prehnanou kritikou až nenávisťou. Vzorom pre mňa nemôže byť dokonalý človek, pretože taký neexistuje, ani keby sa prezentoval ako dokonalý. Vzorom pre mňa môže byť každý človek, ktorý povedal: "Áno!" voľbe zdokonaľovať sa, úprimnosti, pokore a službe.

Čím sme starší, tým viac potrebujeme zažívať rovnocennosť vo vzťahu. Ale čím sme mladší, tým akútnejšie potrebujeme mať kvalitného učiteľa (nie vždy ním môže byť a je rodič, najmä rodič rovnakého pohlavia). Žiak má mať svojho učiteľa, osobnostne pri ňom rásť, učiť sa byť k dispozícii, ochote sprevádzať, a teda v pokore vyzrievať pre pokoj v duši, väčšiu radosť zo seba i pre radosť iných ľudí. Učiť sa tu a teraz tomu, čo je schopný pochopiť a na čo je už vnútorne pripravený.

Aká dôležitá je úprimnosť, bez ktorej by sme sa ako kresťania ani len nemali hýbať, a predsa si bez nej smelo vykračujeme životom. Ako môžeme niekomu niečo vyčítať, radiť a zároveň zatajiť to, že máme problém v inej, podobnej či rovnakej oblasti? A to i v prípade, že sme tí, od ktorých sa očakávajú rady či "svätý život."

Možno i toto zamyslenie môže byť začiatkom našich snáh skoncovať s pokrytectvom a pýchou, dvíhať iných ľudí so záujmom, ochotou, láskou a vyjadrovaním vlastných zlyhaní (pokiaľ nejde o profesionálny vzťah, ale ide o priateľský, rovnocenný kontakt). Sme na jednej lodi, nikto z nás ju nevesluje najlepšie, ale spoločnými silami ju dávame do pohybu správnym smerom a približujeme sa k cieľu. Sila puta nie je o najslabšom článku, ale o ochote pravidelne si sadať k jednému stolu napriek rôznorodosti.