Som s tebou, aj nie som s tebou

Mk 8, 27-35

Kto vám bol naposledy skutočnou oporou? Možno ste aj vy zažili slová svojho priateľa: "Som tak rád s tebou, nedovolím, aby si musel prechádzať ťažkými chvíľami sám." Prešlo isté obdobie a priateľ ani nevedel o tom, že si práve prechádzate osobným peklom. Mnoho ľudí je s nami, keď je všetko poriadku alebo keď oni sami potrebujú našu pozornosť, lebo aktuálne sú možno v kríze. Keď sa však my ocitáme v situácii, kedy by sa nám zišli všetci tí, ktorých sme vo svojom živote trpezlivo a bez výčitiek počúvali, zrazu zisťujeme, že okolo nás nie je nikto. Lebo kto by už v dnešnej hektickej dobe mal toľko času navyše, aby ho mohol tráviť s nami, mal silu počúvať, keď má v hlave plno iných, a hlavne svojich vecí?

Keď Ježiš hovoril svojim učeníkom o tom, čo sa stane, vlastne ako keby im hovoril, že ho tiež opustia, dovolia, aby bol zavrhnutý a zabitý. Navyše im zrejme bolo čudné, že práve on ako Mesiáš bude chcieť trpieť, bude sa cítiť sám, bude ich potrebovať a nechá sa zabiť? Už keď Ježiš podotkol, že vstane z mŕtvych, musel ich upokojiť a znovu ich utvrdiť v tom, že je Božím Synom víťaziacim nad smrťou. Týmito slovami len potvrdil svoju hodnotu, pre ktorú sa mali ľudia okolo neho predbiehať v tom, kto mu bude bližšie. Ale nebolo to tak. Často zostával nepochopený a v najkrušnejších chvíľach od neho takmer všetci zutekali.

Možno také ponaučenie pre nás. Nie všetci naši priatelia s nami vydržia do konca, ale i napriek tomu ich od seba nemusíme odháňať alebo im to potom vyčítať. Hoci vedia, kto sme, a akí sme vzácni, predsa nás niekedy potrebujú opustiť, spoznať aj niečo iné, čo by nebolo ich svedomím, čo by im nepriamo nepripomínalo, že je tu aj niekto lepší, ako sú oni sami. Iba Ježiš mohol právom povedať, že je ten lepší, no ani on nikdy takto človeka neponížil. Napriek tomu sa cítil aj sám, opustený. Aby sme sa mohli ponárať do blata, diamant dáme od seba preč. Inokedy len potrebujeme mať čas pre seba, byť od všetkého a všetkých čo najďalej bez ohľadu na ich hodnotu, pretože to nesúvisí s nimi, ale s nami. Je tu však i otázka, či sme pre iných skutočne takí vzácni, aby s nami chceli tráviť čas.

Vždy ma zaujímalo, čo je to ten kríž, ktorý si máme vziať na plecia, aby sme si zachránili život. Nie je to však o vyhľadávaní utrpenia alebo o zotrvávaní v ňom. Je to o zodpovednom plnení si svojich rol a povinností. Je to o rozlišovaní toho, čo je pre nás spásonosné a čo nie, čo dokážeme zmeniť a čo nie, čo nám dokáže otvoriť oči a čo nie.