Sexuálna a vzťahová výchova v školách

Je pravda, že sexuálna a vzťahová výchova nemala na slovenských školách desaťročia žiadne miesto. A hoci zmena je potrebná, zvlášť po druhom desaťročí 21. storočia, myslím si, že deti zahlcuje, mätie či sužuje nepodstatne viac tém ako ich sexualita. Nerozumiem tomu, prečo by sme z nich mali vyňať práve sexualitu a (partnerské) vzťahy. Myslím si, že oveľa rozumenejšie je zaviesť do tried základných škôl skupinové aktivity s psychológom, posilniť prevenciu v oblasti duševného zdravia a zefektívniť individuálne (preventívne, včasné, cielené) sprevádzanie odborníkom podľa potreby. Pokiaľ viem, deje sa opak. Na stredné školy by som zaviedol ako povinné sociálno-psychologické výcviky. 

Nakoľko v knihách motivovaných rôznymi mimovládnymi organizáciami môže byť čokoľvek bez existencie univerzálneho návodu na to, pre aké dieťa je čo, akým spôsobom a kedy vhodné podať, dôležité je, aby reálne sprevádzanie detí realizovali fundovaní odborníci na dušu, ktorí sa dokážu odosobniť od extrémistických ideí, nevnášať do škôl osobné nespracované krivdy, traumy, zranenia, osobnú zaangažovanosť v aktivizme (v ktorom sa zvyčajne nerešpektuje spektrum názorov), motívy iných pracovných skupín (ktorí napríklad nikdy nepracovali s deťmi, ale veľmi im záleží na tom, aby si vychovali viac aktivistov napr. za práva LGBTI+ osôb) atď. Samo osebe by bolo nesprávne deťom prezentovať, že sexualita má byť kľúčovou témou ich života a ešte so zavádzajúcim podaním (napr. že sexualita človeka sa už nevyvíja), vystupovať pred nimi ako nositelia pravdy, pravdivejší či ochotnejší zástupcovia rodičov, ktorí v konečnom dôsledku môžu presadzovať iné ciele či skrytú ideológiu (v opačnom prípade je nanajvýš nelogické vytiahnuť z množstva citlivých tém a problémov detí a dospievajúcich práve vzťahy a sexualitu). 

Takisto platí, že čím mladšie dieťa, tým väčšiu energiu je potrebné vrážať do edukácie ochotných (formovaniu otvorených) rodičov (aby rodič vedel citlivo, diskrétne, cielene, zavčasu zasahovať, pripraviť, chrániť...) a čím staršie dieťa, tým viac priestoru venovať korekcii a doplneniu už získaných informácií pod odborným dohľadom.

Niekedy mám pocit, že dnes rôzne organizované skupiny s bohvie akým motívom chcú akoby suplovať rodičov, pediatrov, psychológov, detských psychiatrov a všetci chcú byť múdrejší ako odborníci, ktorým by ako jediným malo prináležať viesť tak zraniteľné krehké bytosti (deti) v tých najcitlivejších otázkach. Tu chcem podotknúť, že ak je niekto lekár alebo psychológ, to neznamená, že je automaticky odborník na sexuálnu výchovu detí. Avšak pediater sa stará aj o sexuálne zdravie dieťaťa a špecializovaný psychológ a pedopsychiater zasa o to duševné zdravie, v ktorom má psychická sexualita svoje miesto. To, že tieto osoby na Slovensku sa minimálne zapájajú alebo vôbec nezapájajú z rôznych dôvodov (hlavne pre ich nedostatok a maximálne pracovné preťažovanie) do osvety, prevencie a systematického sprevádzania detí a dospievajúcich aj v oblasti vzťahov a sexuality (vždy v spolupráci s rodičmi), čím vytvárajú priestor iným odbornostiam, aby ich zastúpili, je niečo oveľa viac "šokujúce," ako knihy o sexuálnej výchove a práve tým by sme sa mali na politicko-spoločenskej scéne zaoberať ako prvým. 

Každé dieťa v oblasti vzťahov a sexuality potrebuje vysoko individualizovaný prístup a v prvom rade prácu s rodičmi (alebo aspoň spoluprácu s rodičmi). Nestačí informácie iba podať – je potrebné s dieťaťom s takýmito informáciami ďalej pracovať a to s osobou, ktorá má s dieťaťom vytvorený (intímny) vzťah založený na dôvere. Nestačí napísať knihu, pretože, žiaľ, aj odborník je len človek a niekedy dostane najväčší priestor taký, ktorý by aktuálne mal pracovať hlavne so samým sebou. A ak už viesť, tak v tíme, fundovanosťou posilnenou skúsenosťou, ukotvenou v zrelej osobnosti.