Rozvedení v novom partnerskom/manželskom vzťahu aj pred Bohom?

Čitateľka sa ma pýta, "ako majú dvaja rozvedení (predtým cirkevne sobášení s tým, že civilne rozvedené manželstvo nebolo anulované cirkvou) veriaci prežívať svoj nový vzťah?

Situácia je podľa jej slov takáto: Dvaja rozvedení sa milujú ozajstnou láskou. K takej láske patrí odovzdávanie sa jeden druhému aj v intímnej oblasti. V katolíckej cirkvi sa toto považuje za smrteľný hriech. Môžu dvaja takíto ľúbiaci sa žiť intímne bez toho, aby boli odsúdení na pocit smútku/zúfalstva zo straty večného života? Obom na večnom živote záleží. Alebo sú nútení žiť len ako brat a sestra? Chvíľu sa možno takto žiť dá, ale asi len do určitého času. Sú rozvedení odkázaní len na duševnú časť lásky, niečo v štýle platonickej lásky?

A teraz troška absurdná situácia: Keby som sa pomilovala s ex po tom, ako som sa s ním rozviedla a neľúbim ho, len preto, že mám chuť sa pomilovať, tak to by bolo v poriadku? Predpokladám, že takéto situácie existujú aj v nerozvedených manželstvách. Neviem, je to O.K.?"

Veľmi dôležité a často kladené otázky, pretože sa týkajú čoraz viac ľudí, kresťanov nevynímajúc. Nechcem zachádzať do hĺbky, lebo čo prípad, to iná odpoveď, iný prístup, iné vnímanie problému, iná osobnosť, iné priority, iné vnútorné rezervy a kapacity..., ale hlavne - iné prežívanie viery.

Myslím si, že každý, kto po jednom či viacerých vzťahových sklamaniach ešte má vieru a chuť do nového vzťahu, je veľmi odvážny, a treba na neho i tak pozerať. Existuje však pár zásad:

Ešte pred rozchodom sa pokúsiť zo svojej strany urobiť všetko pre to, aby ten pôvodný vzťah fungoval. Dnes z nás už nikto nechce robiť mučeníkov. Ak sa všemožne usilujeme o pohodu a fungovanie daného vzťahu, pracujeme aj na sebe samom, necháme si poradiť odborníkom..., a aj s odstupom času vo vzťahu trpíme, myslím si, že aj Katolícka cirkev dneška by mala byť (a často aj je) otvorená anulácii manželstva. Len nesmieme urobiť z anulácie manželstva tovar, ktorý sa rozdáva v radoch na počkanie, alebo niečo, čo si takmer vždy a za hocijakých okolností "objednávajú" a dostávajú vyvolení; za štedrý dar alebo ako známosť. V skutočnosti existuje relatívne málo relevantných dôvodov na anuláciu manželstva a ešte menej prípadov, pri ktorých by dané manželstvo bolo skutočne neudržateľné pri dobrej vôli oboch. Cirkev s tým počíta. Nepočíta s tvrdohlavosťou, zaslepenosťou a pohodlnosťou človeka, ktorý vidí problém všade inde, len nie v sebe, ktorý od každého problému "statočne" uteká, alebo ho rieši neštandardne minimálne pred Bohom. Preto má jeden doživotne trpieť pre nezrelosť druhého? Ale čo ak sú nezrelí obaja, len u každého sa to prejavuje inak? Potom je jeden "neboj sa" a druhý "nedaj sa." Nezávidím nikomu, kto to musí objektívne posudzovať a ešte aj chcieť, aby ho minimálne jedna strana pre jeho verdikt neprekliala.

Z vyššie uvedeného vyplýva aj to, že sa nemám rozvádzať kvôli tretej osobe, hoci to neraz tak "vypáli," že práve v tom ťažkom období mi bol niekto nablízku, do koho som sa jednoducho zamiloval/a (a niekedy nemusí prísť ani ťažké obdobie vzťahových útrap, aby som sa kvôli tretej osobe už nemusel/a veľmi snažiť). Ďalej z toho vyplýva, že ak naivne vstupujem do nového vzťahu s tým, že som schopný/á a ochotný/á všetku vinu za nepohodlie či rozpad pôvodného vzťahu až môj aktuálny stav duše či spôsob myslenia "hodiť" na bývalého manžela, bývalú manželku, podobná "story" sa mi môže zopakovať v novom vzťahu.

V podstate, ak nie som rozvedený cirkevne z dôvodu, že potrebujem čakať, čakám, ako bude rozhodnuté v danej veci a správam sa ako kresťan v manželstve, teda nespávam s inou osobou. Počas tejto doby vlastne až po uzavretie nového manželstva by som mal/a žiť sexuálne zdržanlivo. Starší, ostrieľanejší ľudia však buď z rôznych dôvodov už príliš kladú dôraz na intímnu stránku vzťahu, alebo, či zároveň už majú rešpekt pred vstupom do nového manželstva, ktoré sa môže zrealizovať až po niekoľkých náročných krokoch a často po rokoch. Inými slovami - sex mať budú a nové manželstvo už nechcú uzatvárať. Pre človeka po 30-tke je už akoby nepredstaviteľné fungovať bez sexu. Tu by sme si mohli položiť otázku - Prečo? Prečo ja sám bez neho nedokážem fungovať isté obdobie alebo prečo si myslím, že každý ďalší vzťah by sa bez neho rýchlo rozpadol, alebo by ani nikdy nezačal? Prišiel by som na mnohé zaujímavé odpovede. Tu je potrebné opýtať sa seba aj na pravý dôvod rozvodu môjho predošlého manželstva - či to nebolo iba alebo aj kvôli problémom v sexuálnom živote, ktoré sa neriešili alebo riešili nedostatočne.

Pojem čistota či sexuálna zdržanlivosť je dnes v cirkvách medzi ľuďmi veľmi nepopulárny - to už vieme, len sa nepýtame prečo a prečo ho kresťania pred viac ako päťdesiatimi rokmi dokázali prijať s väčšou pokorou až samozrejmosťou a nespôsobovalo im to ujmu na duševnom zdraví. Možno by sme si museli priznať, že sme spohodlneli, narástlo nám ego a Boha sme si posunuli v osobnom rebríčku priorít na menej významné miesta.

Máme aj my tak v manželstvách trpieť, ako trpeli ľudia v minulosti pri polovičkách, s ktorými nebolo možné pohnúť?

Je dôležité si zapamätať, že tam, kde dlhodobo zo seba dávam maximum a dostávam minimum, tam, kde nie som cenený a prijímaný, tam, kde trpím nie vlastnou voľbou ani vlastným pričinením, nemusím ostávať. Čo však potom? Chcel mi tým Boh povedať, že pre mňa je pripravené niečo iné (ak ešte nie som matkou, otcom), alebo to mám skúšať s niekým novým?

Anulácia manželstva nie je vždy možná. Ak si ja pred Bohom vo svojom svedomí myslím, že mi právom patrila, ale nedočkal som sa jej, mám možnosť pokorne prijať daný verdikt, prežiť svoj život bez partnerstva a sexuálnych vzťahov, alebo si nájsť partnera a prijímať Eucharistiu duchovne, dúfajúc v spásu svojej duše. Nemyslím si, že tu ide o akékoľvek cirkevné zákony či akokoľvek (ne)spravodlivé rozhodnutia tej-ktorej cirkvi. Ide o môj osobný vzťah s Bohom, ktorý je pre mňa potrebný alebo nie je, ktorý je naplnený alebo nie je. Iba v prípade živého osobného vzťahu s Bohom budem vedieť posúdiť svoju situáciu objektívne a z tej Božej perspektívy, napr. pokorne prijať rozhodnutie cirkvi a vôbec faktu, že neexistovali objektívne dôvody na cirkevnú anuláciu manželstva a ďalej žiť bez partnera, alebo, dúfajúc, že sa s Bohom v rozhodnutí zhodnem (a cirkevné právo mi spôsobilo krivdu), prípadne vediac, že sa s Bohom nezhodnem, pôjdem do nového partnerského vzťahu. V prvom prípade dúfam, že Boh tento vzťah požehná, hoci v cirkvi som neuspel. Ďalej prehlbujem svoj vzťah s Bohom a prijímam ho duchovne. V druhom prípade môžem dúfať v Božie milosrdenstvo. Každý môj ďalší sexuálny vzťah sa napokon môže ukázať ako omyl, nemám v ňom istotu. Istotu mám iba v Bohu. Je otázne to, či by som vôbec potreboval nový vzťah, partnera, ktorý už pred Bohom nebude mojím manželom, manželkou, keby môj vzťah s Bohom bol už odteraz vážny, živý a osobný. A vôbec, keby som takýto vzťah s Bohom mal/a už pred týmto ďalším partnerstvom či manželstvom, bol/a by som sa vôbec rozviedol/rozviedla (ani nie tak kvôli prijatiu kríža, ale kvôli premene partnera a manželstva živým Kristom v sebe)?

Ak sa mám vyjadriť k tej "absurdnej" otázke, tento problém je zrejme možné zadefinovať teologicky, morálne aj psychologicky. Biologický rozmer riešiť v tomto prípade nemusíme, lebo kebyže nie sme ľudia, tak máme sex s každým, kto nás vzrušuje. Je prirodzené teda mať sex s tým, kto nás vzrušuje, nie s tým, koho sme prestali milovať po každej stránke, alebo koho nám niekto nanútil. Ale ako ľudia a Božie deti - s jedným človekom, s ktorým máme puto - spolu s budovaním niečoho mocnejšieho, ako je to živočíšne v nás.

Podľa cirkevného práva a morálky by pravdepodobne bolo v poriadku mať sex s človekom, ktorý je cirkevne stále mojím právoplatným manželom, manželkou. Niekedy sa totiž stane, že rozvedení manželia naďalej žijú v spoločnej domácnosti a začnú si znovu rozumieť i spolu spávať. Psychologicky je problém vtedy, keď s niekým spávať musíte, alebo to robíte, ako ste napísali, len kvôli sexuálnej potrebe, a to trebárs aj s človekom, s ktorým ste v manželskom zväzku. Neviem si predstaviť, do akej miery by šlo skutočne o naplnenie potreby - fyziologické snáď áno (nejaký pocit uvoľnenia, pokiaľ by šlo o dobrého milenca), ale komplexne určite nie.

Pokiaľ by som mal všetko zhrnúť, hľadanie nového partnera po rozvode alebo rozhodnutie sa pre iný život, je len a len na nás. K čistote, teda k zriadenej sexualite, sme povolávaní všetci. Anulácia manželstva nie je právom, ani Boh by ju nerozdával ako na bežiacom páse. Problém je ten, že až príliš rozmýšľame ako autonómni odbojní ľudia, oháňajúci sa svojimi právami, nie ako pokorné Božie deti, ktoré prijímajú Božiu vôľu. Boh si vie použiť aj hriešneho biskupa k tomu, aby zjavil Jeho vôľu človekovi. Hoci človek momentálne odmieta prijať Božiu vôľu, Boh nie je krutovládca či pomstiteľ. Rozvedený človek, túžiaci po láske, si nesmie myslieť, že je Bohom potrestaný a zavrhnutý. Je však dobré nevhupnúť do nového vzťahu čo najskôr a začať sa spoznávať hneď aj so sexom, hoci sme už starší a predpokladá sa, že už vieme, čo od života očakávame. Dajme si čas (vyriešme si najprv predchádzajúci vzťah aj svoj vnútorný obraz tak, aby to bolo pravdivé a poučné zároveň) spoznávať partnera a keď už naozaj budeme vedieť, že s týmto človekom to chceme skúsiť, riešme našu spoločnú budúcnosť aj s Bohom, pokiaľ nám na ňom záleží. Boh od nás nechce, aby sme sa museli rozhodovať medzi ním a partnerskou láskou. No na prvom mieste by aj tak mal ostávať On. Boh stojí nad všetkým. Cirkev je jeho dielom, nie jeho ekvivalentom. A jej ľudská zložka je hriešna viac alebo menej. Nie všetko v cirkvi a od cirkvi dostaneme, to je fakt, ale Boh nám nikdy nevezme to, čo nám patrí, pokiaľ žijeme tak, ako sa to páči Jemu, ani nebo. Nikto nevidí do nášho srdca, iba Boh. 

Nerozprávali sme sa o deťoch - kvôli nim vždy stojí za to, aby sa spamätali obaja rodičia a prestali aspoň na chvíľu presadzovať len svoje záujmy. V dnešnej dobe je však toľko manipulátorov, duševne chorých, ale veľmi inteligentných ľudí, emocionálne chladných egoistov atď., že je nad ľudské sily zostávať v danom manželstve, no nemáme dostatok silných argumentov, ktoré by podľa cirkevného práva stáli za anuláciu. Osobne si myslím, že doba si vyžaduje prehodnotenie systému vyhodnocovania nefunkčného manželstva a schvaľovania jeho anulácie. A stále sa viac a viac ukazuje, že dobrý kňaz by mal byť aj psychológom. Dnes totiž má iba minimum kňazov "know-how," schopnosť detegovať a uvedomovať si skutočné peklo života s človekom, ktorý je pred okolím svätec, ale v rodine sofistikovaný "diabol." Takýto človek nemôže byť vzorom či prínosom ani pre svoje dieťa. Mnohé rozvody sú pre deti vlastne vyslobodením, hoci sa dlho v cirkvách predpokladalo, že sú iba zbytočným, ľahkovážnym až traumatizujúcim kradnutím jedného z rodičov.

Žiaľ, v cirkvách zlyháva aj prevencia rozvodov a utrpení v manželstve, morálna a psychická podpora manželov atď., a to či už na úrovni slobodných mladých ľudí alebo mladých manželov. Kňazi však nemajú povinnosť robiť mladým kresťanom terapeutov. A často nebudujeme ani zdravé miestne spoločenstvá (nevieme alebo nechceme).

O anuláciu manželstva sa pokúšajme vždy, ak si naozaj pred Bohom myslíme, že ho žiadame opodstatnene. A ak to nevyjde, pýtajme sa Boha na ďalšiu cestu. Pokiaľ je to nový partnerský vzťah, a pred svetským zákonom sa staneme manželia, žime ako manželia aj pred Bohom a prijímajme ho do svojho srdca aspoň duchovne po pravidelnom spytovaní si svedomia a modlitbe. Realita je taká, že často si obaja hľadajú nových partnerov, hoci k rozvodu nemuselo dôjsť; obaja boli za zhoršenie kvality vzťahu rovnako zodpovední. Je to pred Bohom O.K.? Ako by som mal/a ďalej postupovať z pohľadu zodpovednosti seba ako Božieho dieťaťa v prípade (aj) svojho zlyhania? Ako bude vyzerať to mojej vyvodenie zodpovednosti a dôsledkov? Bude to iba stará ľútosť na novej ceste? Snaha o záchranu pôvodného manželstva po tom, čo doň pozveme aj Boha? Komplexná zmena života? Alebo ma povedie ego, hrdosť, nechuť vracať sa späť, odpúšťať, zamilovanosť do iného, ilúzia a zláka ľahšia cesta (apropo, začiatky s novým partnerom budú pomerne jednoduché, v atmosfére lásky v naivnej fáze, ale aj s ním sa raz dostanem do štádia neľahkého rozhodovania sa, čo ďalej)?