Prečo modlitba niekedy nefunguje?

Žijeme pomerne krátky časový úsek histórie Zeme. História každého z nás sa píše necelé storočie. Naším poslaním, hoci krátkym, je pretvárať seba a nechať sa pretvárať v nové (duchovné) stvorenie, pretvoriť, prežiariť láskou, nádejou a dobrom aj životy iných ľudí, nenásilne a autenticky ponúkať iným ľuďom obraz o skutočnej veľkosti a láske Boha.

Existujú dva hlavné dôvody, prečo naša modlitba nemusí byť vypočutá:

1. Boh chce spasiť našu dušu a dušu tých, za ktorých sa modlíme.

Nie vždy je to, o čo prosíme, prostriedkom k osobnej spáse a k spáse iných ľudí, hoci my to tak nevnímame. To preto, lebo nepoznáme budúcnosť a následky svojich prianí či rozhodnutí, ktoré smerujú nás a pomerne široký okruh ľudí okolo nás. Napriek tomu, pri riadení sa zásadami vyplývajúcimi z druhého bodu tohto textu, všetko, o čo by sme prosili, by sme dostali. Stačilo by dať na prvé miesto Boha, vedieť, o čo a ako prosiť a veriť Bohu (prosiť s vierou). Znie to jednoducho, ale nie je to vôbec jednoduché.

Boh vie kedy, komu a čo dať (a väčšinou už dal, len to nie sme schopní vidieť). Jeho skúšky nie sú trestom. Ťažko sa nám chápe a prijíma, že Bohu ide najmä o zdravie našej duše. Všetko, čo dopúšťa, je možné použiť na jednu z dvoch ciest - cestu hľadania Boha a približovania sa k nemu, alebo cestu zavrhovania Boha a vzďaľovania sa od neho. Boh nechce nikoho nasilu privádzať do neba zasypávaním skúškami v podobe trápení, nezdarov či nepohody. Mnohým dušiam nepomôže ani to. Viera je totiž dar, a rovnako i láska ako obraz nie ľudského chcenia milovať, ale prezentácia odrazu Božej lásky a pohľadu na svet. Vo svojich životoch môžeme v každej chvíli nachádzať množstvo dobroty a požehnania, ktoré sú nezaslúžené. Nikdy nie sme zasypaní iba zlom, ale sme pozvaní využiť skúšky na budovanie seba v iných oblastiach, v ktorých máme od Boha ďaleko, a tiež na prehĺbenie duchovného života a úprimnej vďačnosti za všetko, čo máme. Boh nás hlavne v dnešnej dobe chce pozvať k tomu, aby sme sa vedeli zastaviť, prehodnotiť svoj život, pozrieť sa na seba očami iného človeka i Boha a nechceli vždy viac a viac pre svoje telo a pohodlie, ale chceli viac pre svoju dušu. Máme byť na seba náročnejší v duševnej a duchovnej oblasti, a predsa zostať stáť nohami pevne na zemi ako tí nedokonalí, avšak so širokým srdcom a úsmevom pre iných. Súčasný kresťan prestáva poznávať svoj morálny kompas, úprimne sa tešiť zo života, vedieť byť menej prísny na iných a pravdivý k sebe samému, dávať iným šancu aj bez záruk, stráca z dohľadu životný cieľ - nebo.

2. Modlitba odzrkadľuje náš vzťah k Bohu, vlastnej duši a k blížnemu.

Pred tým, ako niečo žiadame od Boha, vytvárame si s ním vzťah. Viac, ako prosíme, prijímame, čo nám dáva s dôverou a ďakujeme za to. Je Boh našou celoživotnou láskou? Možno milujeme inú osobu, titul, úspech, zdravie alebo niečo vo vlastníctve viac ako Boha a ani si to neuvedomujeme; je pre nás úplne prirodzené, že to milujeme a nerozmýšľame nad tým, že sa toho nevieme vzdať, kým nemusíme. Avšak, ak príde na lámanie chleba, zistíme, že sme schopní urobiť všetko na svete a všetkými možnými prostriedkami, aby sme to, čo milujeme nestratili alebo získali naspäť. A pritom všetko patrí Bohu, aj duša každého človeka. Každé iné bohatstvo mimo obohacovanej duše, si so sebou nevezmeme a s dušou každého milovaného sa od jedného dňa môžeme stretávať večne.

Nemôžeme chcieť niečo žiadať od Boha, a pritom nemať v láske niekoho iného. Boh vypočuje modlitbu jemu vždy verného služobníka s čistým a úprimným (pokorným a sebakritickým) srdcom. Vypočúva modlitbu s istotou vtedy, keď je prosiaci schopný obstáť v skúške, v ktorej mu ostanú iba otvorené dlane smerujúce do neba, teda odovzdávajúce všetko, všetkých a celý život Bohu. Ak túžime po vypočutí našich modlitieb, nemôžeme byť schopní a ochotní urobiť tento krok - pravdivo sa dokázať vzdať všetkého pre Boha a plniť jeho vôľu - až v hodinu svojej smrti.

Je ťažké byť Boží, vedieť, o čo prosiť a zároveň všetko odovzdať do rúk Najvyššieho. Je ťažké milovať a byť skutočným Božím dieťaťom. S Božou pomocou to ale nie je nemožné.

Venované zosnulému kňazovi o. Jozefovi, ktorý bol vždy ochotný vypočuť, prinášať nádej a radosť...