Oháňame sa právami, nenačúvame životu

Keď mi 24-ročný pacient, ktorý desať rokov žije v Amerike, hovoril o tom, ako funguje drogová scéna v Amerike a celkové nastavenie spoločnosti, nútilo ma to zamyslieť sa nad tým, kam ako spoločnosť smerujeme v tejto, ale aj v iných oblastiach.

V Amerike, medzi mladými ľuďmi, ktorí poväčšine fičia aspoň na marihuane, je užívanie drog vnímané ako voľba, nie ako zlá voľba. "Ak ti to robí problém, asi ich nevieš užívať správne," ale nie že by si ich nemal užívať vôbec. Drogoví díleri sú ochotní ísť pri novom "zákazníkovi" hlboko pod cenu za jednu dávku, lebo vedia, že pri rozvinutí závislosti a vernosti kupca sa im to určite vráti, treba len vyčkať.

Celkovo to nastavenie spoločnosti je také, že "každý má právo." Prečo tomu tak vlastne je? Pretože človek dneška sa necíti dobre, ak sa mu niečo zakazuje, ak sa mu chce za niečo navodiť pocit viny či nejakým slovom, gestom by malo dôjsť k siahnutiu na jeho právo či slobodu. Ani nie tak slobodu, ako na presvedčenie - Môžem všetko. Už apoštol Pavol k tomuto hneď pripája - Nie všetko osoží. Človek dneška to odmieta počúvať. Všetko totiž má byť voľba. A bodka.

Koľko iných vecí je dnes voľbou, od nekontrolovaného sexuálneho správania cez využívanie iného po zmenu pohlavia či právo na dieťa za každú cenu. Všetko ale musí byť vtesnané do pojmov tolerancia, modernizácia, spravodlivosť, sloboda, hrdosť, potreba, dobro a právo.

Podobne homosexualita. Kedysi bol rovnakopohlavný pár nezvládnutím psychiatrickej diagnózy. Dnes je to voľba. Pretože keď si homosexuál, tak ako inak máš žiť? A ak si už homosexuál v páre, prečo by ste si ako pár nemohli zaobstarať dieťa? Právo a voľba sa menia na normu. Voľba by totiž mohla byť vždy dobrá a zlá. Norma už zlá byť nemôže.

Normou je aj to, že homosexualita je vrodená. Málokto sa zamýšľa nad typickým obrazom homosexuálneho muža, v ktorom sa musí stretnúť niekoľko faktorov. Najprv "slabší" (neschopnejší, nezúčastnený, náročný, zaneprázdnený...) muž a výraznejšia (pragmatickejšia, rozhodnejšia, vždy dostupná, syna okamžite ochotne zachraňujúca vodkyňa...) žena musia do seba zapadnúť ako zámok a kľúč. Potom syna musí z nejakého dôvodu (správaním, postojmi, odlišnosťou od milovanej matky, nepochopením, emocionálnou vzdialenosťou, nedostupnosťou a najmä matkiným vnímaním otca a muža) otec iritovať, rozrušovať, zahanbovať, nenapĺňať, nechávať mimo jeho sveta a sveta iných mužov, čo syna zraňuje. A matka súčasne vycíti kompatibilitu so synom, uzavrie s ním spojenectvo a začne z neho kreovať "náhradného partnera" alebo muža podľa jej predstáv, iného, ako je jej manžel. Hoci je spočiatku matkino čičíkanie synovi veľmi príjemné a ťaží z neho, neskôr ho začne spútavať a v konečnom dôsledku sa tento vplyv ukáže ako vplyv zraňujúci. Takýto chlapec nerozumie mužskému svetu, má problém adaptovať sa na chlapčenský kolektív, intenzívne prežíva neprijatie, ktoré ho po otcovi a matke ďalej zraňuje v jeho mužskosti. To je taký najčastejší vzorec pre-homosexuálneho muža, ktorý ochotne v odbornej aj laickej spoločnosti ignorujeme. Lebo vrodenosť..., lebo spektrum..., lebo rodové zahanbenie a subjektívny pocit nemožnosti dosiahnuť plnosť muža nesúvisí so sexualitou..., lebo každý má právo žiť tak, ako to cíti a nepátrať po tom, prečo je taký, aký je a či je možné to zmeniť..., lebo medveď. A tak máme stále na Slovensku ľudí, ktorí by chceli aspoň čiastočne zvrátiť následky takejto minulosti, ale hovoríme im, že nemajú právo to požadovať a chcieť byť ďalej vnímaní ako duševne zdraví jedinci. Aj keby všetko v duši (v mozgu) človeka vrátane jeho sexuality bolo doživotne nemenné (čo nie je), je mi záhadou, prečo sa niekto tak veľmi snaží zahmlievať či bagatelizovať to, čo v skutočnosti tvorí ľudskú sexualitu, zahrať to do autu. A hlavne, čo z toho má.

Tak teda, vitajte v dobe, v ktorej právo je vôľa privilegovaných, pravda je najčastejšie medializované tvrdenie a svojvôľa na jednej strane a obmedzenie myslenia vlastným rozumom na druhej strane sú najpríťažlivejším vyjadrením slobody, ako aj jej neodmysliteľnou súčasťou v novom tisícročí.