Ochrana ľudského života má mať v čase pandémie osobitý priestor i význam

Opäť naťahovačky v parlamente a spoločnosti ohľadom umelého ukončenia tehotenstva.

Je potrebné si uvedomiť, že ZBYTOČNÁ strata života je vždy bolestne dôležitá, či už sa deje v čase pandémie alebo mimo neho.

Ďalej je potrebné si uvedomiť, že v drvivej väčšine prípadov sa žiada o interrupciu nie preto, že dieťa je "chybové," alebo kvôli tomu, že jeho existencia je chybou. A točia sa okolo toho veľké peniaze, ktoré idú do vreciek vykonávateľov interrupcií.

Každá žena má právo na chybu a slobodné rozhodnutie, no existujú chyby a rozhodnutia, za ktoré musíme niesť zodpovednosť. Zodpovednosť nie je iba trestnoprávna, ale je aj osobná. Viem, že 9-mesačné vnímanie dieťaťa ako bremena je veľký tlak na psychiku ženy, ale hovorí sa, že ženy sú silné, že ženy všetko zvládnu (a často je to aj pravda), preto sa domnievam, že deväť mesiacov sa dá zniesť každý kríž, každé utrpenie a potom je možné toto utrpenie odovzdať tomu, pre koho bude požehnaním. Nie kvôli náboženstvu alebo kvôli neplodným párom, ale kvôli tomu, že chceme žiť v spoločnosti, kde sa život svojvoľne neberie - pred narodením ani pred prirodzenou smrťou, v spoločnosti, kde nie človek ani politická moc je pánom nad životom a smrťou ľudí.

A nakoľko ženy držia spolu, nie je to fér voči ženám, ktoré opakovane oplakali svoje nečakane potratené dieťa. Ženy by si mali pomáhať. Je najmenej odovzdať niekomu to, čo mi nepatrí. A je hrdinstvom sa toho nezbaviť.

To nie je žiadna ideológia, to je politika ochrany ľudského života, ktorá má oporu nielen v náboženstve, ale aj vo vedeckých disciplínach, nakoľko človek je od počatia človekom a geneticky nie je zhodný s telom svojej matky, aby ona mala právo na zničenie zhluku buniek, ktoré sa až tak zhlukli, že vytvorili bijúce srdce. To, čo žije v maternici ženy nie je jej kópia ani majetok. Je to človek, ktorého žena nechce bez ohľadu na jeho vzhľad.

Egoizmus človeka je dnes však tak silný, že sa pokúša bagatelizovať a ignorovať všetky dôvody za ochranu ľudského života (a tých je, bolo a bude vždy viac) a obrátiť pozornosť na niečo iné, napr. na utrpenie ženy, chudobu či ochranu zvierat.

Nemôžeme politikom vyčítať ich náboženské presvedčenie či svetonázor, pretože každý politik prichádza do politiky niečím sformovaný, s rôznym rebríčkom hodnôt, s víziou za naplnenie ktorej prišiel dať svoj hlas.

Každý politik by však okrem svojho presvedčenia mal mať nejakú vnútornú integritu, mal by sa vedieť ovládať, správať sa distingvovane a uvedomelo bez používania osobných poznámok, urážok a s ochotou budovať politickú kultúru úcty, kompromisu, zveľaďovania podmienok pre život (nie alibisticky sa ho zbavovať) a rešpektovania vnútorného presvedčenia niekoho iného.