O Júliusovi Klimovi sa musí vedieť!

Július sa narodil 8. augusta 1937 v Slivníku ako štvrté dieťa rodičom Júlii a Michalovi, ktorým sa po ňom narodilo ešte päť detí; moja mama ako to posledné. Rodičia boli chudobní a otec podľahol alkoholizmu. Mama im často nemala dať čo do úst. Boli nábožní a pokorní a akékoľvek nešťastie, vrátane vojny, raz prekonávali, inokedy zaháňali spoločnou modlitbou pri stole. Duchovným vodcom pre neho bola do jeho osemnástich moja prastará mama Mária Vasiľová a neskôr viacerí kňazi. Ako chlapec pásol dobytok, hrával futbal a vždy ako mohol, obliekal si košeľu. Košeľa mu prischla už na celý život.

Július bol už ako dieťa iný, vynikal svojou citlivosťou a veľmi dobrým srdcom. Po skončení základnej školy chcel byť stolárom, ale nebolo mu to umožnené. Vtedy o vzdelaní chudobných detí rozhodovali viac-menej úrady či iní ľudia a tí ho tlačili do bane. To však nemohol vykonávať kvôli pľúcnemu ochoreniu, a ako som neskôr zistil, mal aj fóbiu z uzavretého priestoru. Ďalšie vzdelanie kvôli chudobe nebolo veľmi možné a neskôr ho už odmietal sám, lebo si málo veril, pretože škola mu nešla tak dobre ako jeho súrodencom. Nakoľko však ako chlapec hrával divadlo, vedel si pamätať texty, jeho neistota pravdepodobne pramenila z prílišnej pokory a možno i strachu z neznámeho.

Krátky čas pracoval v Pozemných stavbách v Košiciach a nakoniec sa zamestnal v závode pri Košiciach, v ktorom vyše tridsať rokov pracoval so železom. Pamätám si silu v jeho rukách. V práci ho poznali ako skromného a trpezlivého muža, ktorý nebol nikdy vulgárny, nepotreboval sa opíjať v práci ani mimo nej. Nikdy som ho nevidel opitého, pritom na dedine bolo nadužívanie alkoholu vnímané skôr ako šport, nie prehrešok. Ako poctivý človek dostával vyznamenania najlepšieho pracovníka. Bolo mu ponúknuté aj členstvo v komunistickej strane, no on chcel zostať naďalej tým jednoduchým človekom, verným Bohu, pomáhajúcim dožívajúcej utrápenej mame a neskôr aj sestre s rodinou. Spoločne vybudovali nový rodinný dom, v ktorom ešte pár rokov života bývala aj ich mama, dožívajúc sa dôstojnejšieho bývania.

Od detstva miništroval, a aj ako dospelý pomáhal viacerým kňazom, či už v našej farnosti alebo mimo nej, cestoval s nimi na pútnické miesta a málokto vedel, že i on sám vo svojom srdci nosil túžbu po duchovnom povolaní. Inicioval a roky viedol modlitbu ruženca pred svätými omšami vo farskom chráme. Tento zvyk je v Slivníku dnes samozrejmosťou. Bol tiež aktívnym členom SSV. Najvzácnejšou mu bola služba mimoriadneho rozdávateľa Eucharistie (vykonával ju len pár rokov a zriekol sa jej kvôli starobe a zdravotnému stavu, a postupne odovzdal mladším aj ostatné aktivity). Sprostredkovane som sa dozvedel o jeho sne, v ktorom mu bolo zjavené, že kňazom nebude, ale bude sa veľa modliť za iných ľudí. A tak sa aj stalo. Žil v celibáte a popri práci sa venoval duchovnému životu, predovšetkým modlitbe a službe. Bol veľmi zručný, dedinčania ho mali veľmi radi, pretože ku každému sa vedel prihovoriť (na nikoho sa nehneval ani neohováral), požartovať a rád obdarovával aj deti vo farnosti, aby ani po prvom svätom prijímaní nezabúdali na svoj duchovný život. Vedel, že toto je alfa a omega nášho relatívne krátkeho pobytu na tomto svete - pripraviť si príbytok v nebi.

Ja som ho vždy vnímal ako druhého otca, starého otca, najlepšieho duchovného vodcu, akého som mohol mať, muža viery, modlitby a pokory, milovníka poriadku, zručného a kreatívneho muža. Ako jednoduchý človek sa na všetko díval cez perspektívu viery, formovaný ťažkým životom, pretavený do bytosti vzácnej Bohu, nevšednej pre iných ľudí. Evanjelizoval svojím životom, využívajúc múdrosť svojich predkov a živý vzťah s Bohom v intímnom spojení a zasvätení, ktoré dnešný človek chápe len veľmi ťažko. Boh ho zasadil do prostredia, v ktorom vedel, že o neho bude postarané, napriek tomu, že nemá vlastnú rodinu. Postaral sa o to tým, že jeho sestre dal podobné srdce, ako má on, s bezhraničnou obetou a citom pre rodinu a šťastie jej členov.

Pamätám si na dve udalosti z jeho života, ktoré som si nevedel vysvetliť. Jedna sa stala krátko po smrti jeho druhej sestry. Správa o jej smrti zasiahla všetkých súrodencov, najviac však moju mamu, ktorá bola v tom čase v zahraničí a nemohla sa zúčastniť pohrebu. Veľmi sa trápila, vyčítala si to, že nebola s ňou v jej posledných chvíľach, neustále plakala a zhoršoval sa jej zdravotný stav. Môj krstný otec a jej brat - Július, už ako dôchodca, niekedy vstával aj o tretej ráno, aby sa mohol pomodliť a jednu noc som sa zobudil na jeho budík, hoci som spal v inej izbe. Veľmi som za zľakol, že zomrel, pretože sa vždy prebudil na akýkoľvek šuchot, nie to ešte na zvonenia budíka. Prišiel som teda k nemu a usiloval sa ho zobudiť. Podarilo sa mi to až po dlhšom čase. Pôsobilo to tak, akoby jeho duša v tom čase nebola v tele. Keď sa mama o niekoľko mesiacov vrátila domov, povedala mi, že jednu noc nad ránom bol s ňou. Mal dar vycítiť bolesť duše, s ktorou bol vnútorne spojený. Ak mohol zasiahnuť osobne, urobil to. Ak to nebolo možné, vždy zasahoval modlitbou. Osobne zasiahol v mojom živote, keď som sa po jednom ťažkom konflikte a emocionálnom vypätí rozhodol odísť z domu a už nikdy sa nevrátiť. On cítil bolesť mojej duše a ponáhľal sa, krívajúc kvôli dávnejšej a zle zhojenej zlomenine nohy, po poli za mnou a volal ma späť. Nemohol som sa nevrátiť. Nepovedal som nikomu nič. On to jednoducho vedel.

Tento vzácny človek dnes bojuje s onkologickým ochorením a rodí sa pre nebo. Strácam svojho duchovného vodcu. Verím však, že neviditeľné putá sa smrťou netrhajú a sila lásky nepozná hranice. A tak ani jeho starostlivosť o moju dušu sa smrťou neskončí. 

Milovaný strýko a krstný otec odišiel do neba po východe slnka 21. 7. 2019. Onedlho by slávil svoje 82. narodeniny. Už ich oslávi v nebi.

Rodina prišla o vzácneho člena, obec Slivník o nenahraditeľného obyvateľa.

Ďakujem Ti za 34 rokov života strávených spolu.

Môj vzor duchovného človeka, celibátnika, ktorý na svojom živote dokázal, že i takto je možné v kruhu milovaných prežiť dlhý, krásny a naplnený život. Vzor muža, poctivého človeka a pracanta. Vzor brata, nakoľko s mojou mamou prežili 64 rokov života v krásnom súrodeneckom vzťahu.

Odpočívaj v pokoji. Odpusť mi, že som posledné dni strácal nervy. Mám Ťa rád a ak budeš na moju dušu naďalej dávať pozor, stretneme sa v nebi. "Mám ťa rád" boli posledné slová, ktoré som Ti povedal. A veľmi si želám, aby si ich ľudia hovorili čo najčastejšie...