Najväčšou tragédiou kresťana je to, že sa nechce meniť

Mk 13, 24-32

Diskutovaný nedeľný text je o druhom slávnom príchode Ježiša na túto zem. Sú dve možnosti, ako sa kresťan stretne na konci svojho života s Bohom - buď príde pred Boha po vlastnej smrti, alebo si pre neho a pre ostatných príde Boh a pričlení ho k svojim vyvoleným.

Čo to znamená pre mňa ako pre mladého človeka? Môj život vyzerá tak, že nie som pripravený odísť do večnosti a nie som si vo svojom prípade istý nebom. Nepripravenosť u mňa znamená, že ešte nechcem zomrieť, akoby smrť bola trestom, akoby som sa bál toho, že Boh mi pred smrťou "odklepne" viac utrpenia, aké budem schopný uniesť. Je to akási nedôvera v to, že Boh pre mňa chce len to najlepšie a pripravil pre mňa len to najlepšie. Nepripravenosť ďalej znamená, že žijem v presvedčení, že mám čas zmieriť sa s Bohom a zmeniť svoj život. Čakám, že sa ešte čosi stane, čo zmení moje smerovanie a naplní to prázdno vo mne, čakám na to, že možno o nejaký čas budem schopný počúvať Boha a milovať ho viac. Ale koľko času ešte mám? Človek po mnohých zraneniach a sklamaniach začne Boha vnímať rezervovane, je ľahostajný voči svojmu hriechu a prestane cítiť vinu. Rezignoval sám v sebe, sám so sebou. Vzďaľuje sa od Boha a má pocit, že s tým nedokáže nič urobiť. Vtedy je veľmi prínosné častejšie sa ocitať v blízkosti ľudí, ktorí na ceste k spáse pokročili, ako aj uvažovanie nad tým, na akú zmenu svojho života mám kapacitu a ochotu - pomalými krokmi sa vrátiť späť k Bohu, aby som sa nemusel báť konca, aby som nemusel nedôverovať či utekať, uzatvárať sa viac a viac do seba, hlbšie v sebe zakoreňovať svoj hriech dovtedy, kým sa nestane mojou súčasťou. Ježiš odo mňa neočakáva každodenné víťazstvá nad sebou samým a ohromné pokroky vo vzťahu k nemu. Očakáva, že budem nebojácnym pokorným bojovníkom, ktorý je možno častejšie porazene ležiaci na zemi, ako pevne sa opierajúci do protivníka, ale ktorý vždy vstane a nestráca chuť zo seba robiť lepšieho človeka, približujúceho sa k nebu. Ak si myslíš, že si už stratil všetko a na nič už nemáš silu, nestrácaj nádej a neopúšťaj sa odhodlania, hoci aj po tisíci krát vysloviť: "Chcem!" Chcem pozerať do svojej duše, chcem počúvať, čo mi Boh hovorí, chcem si nepovedať, že iný už nebudem, chcem hľadať riešenia, chcem sa obklopiť ľuďmi, ktorí ma urobia šťastnejším, chcem sa nebáť hľadať spásu, nielen experimentovať so zánikom svojej duše už na tejto zemi, keď sa stanem jedným z mnohých - pre okolie nepoužiteľných - ovládaných žiadostivosťami (nezriadenou túžbou po majetku, sexe, látkovou či nelátkovou závislosťou), pýchou, závisťou, hnevom či lenivosťou. Možno si hovoríš, že ty nebudeš budovať žiadne spoločenstvo, lebo sa nechceš stať fanatikom, a ešte si ani neskúsil spoznať iných mladých ľudí, ktorým záleží na ich duchovnom a duševnom raste a zároveň stoja nohami pevne na zemi. "Mám strach!" a "Nechce sa mi!" určite neboli výsady a nepatrili k odporúčaniam nášho Učiteľa. A už keď byť súčasťou nejakého spoločenstva, tak s plným vedomím toho, že ja ani nikto iný nie je bez chyby, nehrať v ňom hru na dokonalých kresťanov, zbúrať predsudky, cvičiť sa v láske, službe a skutočnému bratstvu a nerobiť z neho depresívny spolok. Boh má s nami nekonečnú trpezlivosť. My by sme sa chceli v spoločenstve zmeniť hneď, ideálne po jednej modlitbe. Ak zistíme, že to nefunguje, začneme hrať pred inými divadlo, aby sme ich nesklamali, alebo aby sa o nás neprevalilo to, že pre nás nie je jednoduché zmeniť sa, alebo že sme použili nedostatočné či nesprávne prostriedky. Hľadaj si takú skupinku ľudí, v ktorej sa na nič nebudeš musieť hrať, ktorá ťa prijme takého, aký si, teda bez podmienok, v ktorej objavíš svoju hodnotu a nebudeš sa v nej cítiť ako ten horší a v ktorej si budete vzájomne oporou.