Moje vnímanie diabla

Žijem v dobe, kedy sa diabol prezentuje veľmi rafinovane. Cez ľudí koná akoby dobré skutky.

Je to doba, v ktorej kresťan neverí tomu, že pri Bohu a s Bohom nájde všetko potrebné, vnútorný pokoj, radosť, vzťahové naplnenie a naplnenie všetkých svojich potrieb, a tak je nútený a inými povzbudzovaný k tomu, aby vyhľadával ľudí, ktorí mu síce neberú fakt, že Boh existuje, nakoľko sa tiež považujú za kresťanov, ale ubezpečujú ho o tom, že my vlastne nevieme, čo chce Boh a tak je správne robiť všetko, čo cítime.

Vždy som rešpektoval fakt, že mladý človek je človekom hľadajúcim. Ale nikdy som neveril tomu, že toľko kresťanov si napokon nevyberie Boha alebo si Boha upraví do prijateľnejšej formy, akoby taký, aký je, nebol dostatočne všemohúci a napĺňajúci. Bola to najťažšia skúška mojej viery a dôvod intenzívnejšieho zaoberania sa existenciou diabla, ktorého registrujem viac ako kedykoľvek predtým. Mám pocit, že naozaj všetky ponuky, ktoré sú otvorené významným dezinterpretáciám Písma, alebo ktoré ukazujú odvrátenú tvár cirkvi, sú zaujímavejšie ako autentický Boh. Keď si uvedomím gigantickú sieť ľudí, ktorí sú ochotní postupne, ale dlhodobo spochybňovať Boha a cirkev, zasievaniu pochybností do sŕdc ľudí zasvätiť celý svoj život, nemôžem nerozmýšľať nad mocou diabla, ktorý je nesmierne múdry, kreatívny, trpezlivý a vie, akú autoritu použiť tak, aby výsledok šírenia jeho vízií bol maximálne uspokojivý pri minime námahy. Diabol pozná najväčšiu slabinu človeka a jeho zranenia, a to všetko neváha využiť na to, aby si človeka získal.

Diabol bol pre mňa kedysi hrôzostrašná bytosť, ale myslel som si, že aj veľmi ďaleko, akoby v úzadí. Veď dnes už predsa nemáme medzi sebou ľudí, ktorí by boli viditeľne posadnutí Zlým a ak sa tomu nejaké správanie podobá, pripisujeme ho duševnej poruche. A možno práve preto, že si to dnes myslíme viacerí a kvôli tomu, že diabol dnes koná rafinovanejšie, akoby v prospech spoločenského i osobného dobra ľudí, v prospech väčšej slobody a solidarity, ťažšie sa nám identifikujú, pomenovávajú veci, ktoré nepochádzajú od Boha.

Diabol najprv potrebuje odlúčiť kresťana od sviatostí, od spoločenstva, aktívneho života v cirkvi. Keď ho oddelí, ľahšie ho odlúči od cirkvi tým, že uverí hlasu ex-kresťanov či tých mimo cirkvi, že cirkev je úžernícka, plná pokrytcov a manipulátorov. A keď je človek odlúčený od cirkvi a stráca pevnú pôdu pod nohami, je ochotnejší uveriť tomu, že žiadneho Boha nepotrebuje, alebo že, dokonca, žiaden Boh neexistuje, že Boh je len vymyslený prostriedok cirkvi na vynucovanie si poslušnosti, na strašenie peklom a posilňovanie moci cirkvi.

Diabol si vyberá rôzne nástroje, ktorými chce spochybniť kresťana a spájať pochybujúcich kresťanov do skupín, v ktorých porastie presvedčenie o tom, že ich spoločným cieľom je obrodenie cirkvi, hlásanie posolstva nemoderným kresťanom, ktorí nie sú schopní vnímať Písmo obrazne a užívať si to, čo nám spoločnosť predkladá ako dobré a správne.

Diabol dnes veľmi úspešne zotiera identitu človeka, ktorý už ani nevie, kým je, kam patrí, čo je pre neho dobré a čo zlé. Prejavuje sa to vonkajšími prejavmi, zaobchádzaním s vlastným telom, správaním. A človek, ktorý nevie, kam patrí, si podvedome hľadá svojho "pána," ktorému by sa oddal.

Diabol pozýva kresťana k tomu, aby pri sebe samom a rôznych vzťahových či spoločenských problémoch šiel len po povrchu, vyberal si jednoduchšie riešenia a hlavne také, pri ktorých je možné elegantne obísť obetu, predísť bolesti či vyhnúť sa obyčajnej a pre formáciu potrebnej nepohody a presvedčiť svedomie už len tým, že sa to či ono predsa robí masovo a nikto už z toho nerobí vedu. Úlohou diabla je presvedčiť človeka o tom, že Boh neprináša šťastie, lež človek sa musí potešovať sám tým, čo v danom okamihu cíti, že má urobiť. A potom už aj dlhodobo, plánovane..., veď on si to nevybral, nemôže za to, iné nefunguje... Výhovorky o tom, že Boh je slabý, slabá vzdialená bytosť nevie, o čom je život, veľa vyžaduje, je prísny, je mimo, nemôže byť vzorom ani smerovať životy, Boh je menší ako ľudské poznanie, myslenie a reálny život nie sú biblické rozprávky.

Áno, nevidel som veľkosť Boha svojimi očami, ale vnímal som ju celý život srdcom cez ľudí vytrvalo konajúcich skutky, ktorých by bol málokto vlastnými silami v danej situácii či stave schopný alebo z pohľadu prostého či praktického ľudského myslenia to boli veci nelogické, ako je nelogická čistá láska. A vnímal som ju aj cez skutky vykonané na mne samom.

Diabol atakuje vzťahy. Najprv je človek šťastný, lebo popretrhal všetky spojenia s ľuďmi v cirkvi, ale napokon si iní okolo neho uvedomia, že on vlastne nevie dávať, nevie skutočne milovať, odpúšťanie mu robí problém. Kvalita života sa mu nezmenila. Nedal si šancu stať sa iným človekom ešte keď bol v spoločenstve a veril Bohu, a tak ani to zlé nevedel použiť na svoju premenu, duchovný i duševný rast. Nesprávne poňatie Boha, existencie cirkvi a mojej existencie v nej neraz otvára dvere diablovi. Úlohou diabla je presvedčiť človeka o tom, že Pravda je relatívna a tým pádom môže byť relativizované aj Božie slovo, že myslieť viac na seba je prirodzená potreba, že on sa už od nikoho nepotrebuje učiť, pred nikým nemusí byť pokorný a každý, kto mu nastavuje zrkadlo, je nepriateľ.

Vezmime si napríklad rôzne formy neheterosexuality, umelo vytvárané rody, zotieranie rozdielov medzi mužom a ženou. Muž a žena nebudú nikdy rovnakí fyzicky ani duševne a každá neúplná rodina, rodina bez oboch pohlaví nemôže zakúšať celosť, pestrosť. Je ochudobnená o skúsenosť s každým pohlavím osve v intímnom dlhodobom vzťahu, zážitok z obrazu dvoch rozdielnych entít spojených do jedného fungujúceho celku. Neúplná rodina nemôže byť pre dieťa ničím iným ako nevyhnutným či menším zlom, ktoré by sa nemalo pre dieťa dopredu ani unáhlene plánovať. A rovnako matka napodobňujúca muža a otec napodobňujúci ženu, správaním, myslením, rolami..., najmä ak sa takíto stretnú dvaja a zapadnú do seba ako zámok a kľúč, môžu spôsobiť vnímavému dieťaťu významné komplikácie v identite, vzťahoch, intimite, sexualite. Na(ne)šťastie, stav človeka s inou ako väčšinovou sexualitou nie je takto jednoducho vysvetliteľný a výmena rolí v rodine je len jedna z možných príčin.

Za každou neheterosexuálnou osobou sa skrýva jedinečný príbeh a vo väčšine prípadov aj vzácna osobnosť. Ale to všetko, čo sa okolo problematiky nielen v našej spoločnosti deje, čo v konečnom dôsledku len rozbíja a mätie, nepochádza od Boha. Pretože Boh je Pravda, ktorá nastavuje zrkadlo aj homosexuálnej komunite. S Bohom človek nedokáže považovať hypotézy za fakty a vedený múdrosťou Ducha rozlišuje, skúma Písmo, s nadhľadom a dostatočnou mierou kritiky skúma faktami nepodložené názory odborníkov a všetky často manipulatívne či účelové texty, za ktorými sa neskrýva nič iné ako lacná reklama. Len s Bohom sa človek dokáže odosobniť a bojovať za pravdu, nie za vyzdvihnutie svojho ukrivdeného ega za každú cenu. S Bohom si dnes nevyberám lukratívnejšie názory, ani nemlčím a netvárim sa ako nevedomý či príliš maličký na to, aby som prehovoril, ale svedčím o vôli Otca. Boh síce povedal, že ak ja budem mlčať, kamene budú kričať, ale dovtedy sa zničí množstvo životov a množstvo ľudí uverí tomu, že Boh je výmysel alebo že jeho slovo v kontexte má morálnu hodnotu len v tých situáciách a oblastiach života, v ktorých bude mať ešte v spoločnosti miesto (zo skúsenosti viem, že aj to iba dočasne, kým nezačne prekážať mocným, ktorí ho masívnou dlhodobou kampaňou oslabia a napokon vytrhnú zo sŕdc ľudí). Boje akoby za lásku, toleranciu, slobodu skupiny ľudí, umelo izolovanej a povyšovanej na spoločenskú menšinu, sú z pohľadu vedy, logiky a náboženstva slepými nábojmi, ktorých je ale toľko, že dokážu tlmiť svedomie a kriviť Boží obraz veľmi účinne. Málokto si navyše uvedomuje, že tieto boje sú spojené s bojmi proti cirkvi, jej spochybňovanie, hanobenie, ničenie a tiež s kreovaním bôžikov, ktoré vyhovujú modernému kresťanovi viac ako autentický Boh, ktorý tu bol, je a bude naveky.

S Božím slovom sa dnes narába ako s obrovským, košatým, rozkvitnutým stromom, z ktorého postupne strhávame kvety, aby sme ho urobili modernejším. Nevieme tým zmeniť identitu stromu a fakt, že nebude rodiť iné ovocie. V skutočnosti to však robíme kvôli tomu, že nám tieto kvety prekážajú, atakujú naše svedomie alebo nevidíme ich význam. Keď si otvoríte akýkoľvek internetový prehliadač, nájdete množstvo článkov o homofóbii a ani jeden článok o tom, ako si homosexuálna komunita ubližuje v rámci nej samej, a to nezávisle od toho, ako sa správa voči nej spoločnosť. Nájdete množstvo prekrútenej pravdy a vyjadrení iných ľudí, ktorí sú vykresľovaní ako bezcitné netvory dneška. Často len kvôli tomu, že vyšli s kožou na trh a podali "nepohodlné" svedectvo.

Keď sa čo i len naznačí fakt, že homosexualita človeka súvisí s psychikou viac ako s génmi a že môže mať spoločné črty s inými formami neheterosexuality, spustí sa vlna kritiky, reťaz článkov, ktoré majú odpútať pozornosť od faktov (že vlastne žiadne fakty nemáme a je otázne, či sme ich mohli mať, či a ako tomu bránila LGBT+ loby), skúseností a posilniť v ľuďoch vedomie existencie globálnej homofóbie (prvé klamstvo), pričom za homofóbiu sa dnes už považuje vyjadrenie iného názoru bez útoku, nesúhlas s inštitucionalizovaným homosexuálnym partnerstvom v cirkvi. Nie raz sa pozornosť presmeruje na homosexualitu v prírode, aby si tak ľudia poťukali po čele, že akí sú hlúpi, ak idú proti prírode. Plodmi prvého klamstva sú nenávisť voči náboženským skupinám a spoločenský útlak vzdelaných osôb s miernejšími postojmi. Pohrebisko slobody a demokracie.

Homofóbia, údajne masovo rozšírená, ako jediná môže za utrpenie neheterosexuálnych osôb (druhé klamstvo). Stačí žiť v homosexuálnej komunite, koľko utrpenia sú schopní si títo ľudia vyrobiť sami v sebe a medzi sebou. Spoločnosť je podnecovaná k bojom za akési práva homosexuálov, proti akejsi intolerancii, no neprinesie to dobro. Pretože hoci by úmysel nevedomých bol šľachetný, obchádzanie pravdy, v tomto prípade navyše masové, nadnárodné, nikdy neprinesie skutočné šťastie jednotlivcovi ani spoločnosti. A umenšovanie Boha, aby človek mohol rásť, aby spoločnosť prekvitala, už ani toľko nie. Človek, ktorý nosí vo svojom srdci Boha, má veľkú lásku aj k neheterosexuálnym osobám a hľadá spôsob, ako im byť nablízku, avšak tak, aby zostal autentickým a predkladal tomu druhému autentického Boha.

Logika, ktorá nemôže pochádzať od Boha, hovorí, že všetko, čo je vrodené, je prirodzené a každé správanie, ktoré sa vyskytuje v prírode, je prirodzené. Aj z pohľadu vedca ateistu sú to nesmierne uletené myšlienky. Tak po prvé, my nevieme, čo je homosexualita človeka, nie to ešte, čo znamená homosexuálne správanie zvierat. Sexualita človeka je komplexný stav, nielen správanie, ktoré sa navyše pri zvieratách situačne mení. Po druhé, homosexuálne správanie zvierat by muselo byť posudzované veľmi prísne, komplexne, dlhodobo, nezaujato cez rôzne kritériá, aby sme mohli prehlásiť, že zrejme ide o nejakú fixnú, nemennú, prirodzenú variáciu sexuálneho správania, aby sa trebárs daný druh nepremnožil. Tak napríklad celkový stav zvieraťa, jeho nervovej sústavy, prostredie, v ktorom žije, či nie je stresované napríklad zajatím, nedostatkom partnerov opačného pohlavia, neschopnosťou nájsť si partnera, sila inštinktu, hormonálna búrka v čase párenia, samičkine feromóny na tele samčekov a či to, čo nazývame homosexualitou, nie je vyjadrením niečoho úplne iného. Pretože nie sme zvieratá, nepochopíme správanie zvierat, môžeme ho voľne interpretovať, ohýbať interpretácie podľa potreby a nakoľko zvieratá nemajú ľudskú dušu, nemôžeme ich stavy porovnávať so stavmi ľudskými. Sexualita je do veľkej miery vyjadrením duše človeka a nevieme povedať, prečo sa niečo dotkne duše človeka až tak, že ovplyvní aj jeho sexualitu a prečo sa to nedeje rovnako pri každom, kto zažil to isté (zrejme preto, lebo nemáme dvoch jedincov s identickou dušou). Po tretie - bolo by veľmi zaujímavé, keby aj kanibalizmus v prírode bol ospravedlnením pre vraždu človeka človekom a konzumovanie ľudského mäsa. Okrem toho dôvody pre rovnaké skutky zvierat a ľudí sú v drvivej väčšine prípadov neporovnateľné.

Diabol je nesmierne múdry a prispôsobuje sa dobe. Dnes sú jeho najúčinnejšími zbraňami médiá, internet..., alebo skôr človek, ktorý sa cez ne môže rýchlo a účinne prezentovať, ktorého ženie skúsenosť s bolesťou v srdci, krivdou, opovrhnutím, neláskou..., ktorý hľadá potenciálnych vinníkov, trestá aj tých, ktorí za to nemôžu, ale niečo ich spája s tými, ktorí ho zranili (napr. sú tiež veriaci). Robí to isté, čo robili jemu, len si vybral iné objekty pomsty, ktorú nazval víťazstvom. Pomsty zastrešenej bojom za lásku, toleranciu a hrdosť na politiku LGBT+ skupín. Pretože keby skutočne miloval skupinu LGBT+ ľudí, rešpektoval by v nej všetkých, so všetkými by sa usiloval hľadať spoločnú cestu, skutočné dôvody ich strádania či osobného nešťastia, pomáhal by im objavovať seba samých, ich hodnotu a napĺňať skutočné potreby. Ten, kto miluje, nepoužije bezcitne bolesť iných, neverbuje ich do boja plného nenávisti voči iným ľuďom a špinavých hier, nemotivuje ich do boja klamstvom.

Vôbec nám nie je ľúto, čo všetko musia prežívať pedofilné osoby, ktoré nespáchali s dieťaťom žiaden hriech a doslova každý deň trpia neželanou sexuálnou príťažlivosťou tak, ako kedysi trpeli osoby homosexuálne so svojimi túžbami, vyčítali si ich, hnali ich k samovražde. Neváhame im odporúčať sexuálnu abstinenciu, ba dokonca im ju aj vnucovať, pričom všade okolo nás je pretlak sexuálnych motívov, pornografického materiálu a povedomia, že sex je základná potreba, bez naplnenia ktorej nikto nemôže byť šťastný (alebo sa oháňame tým, že bez partnerského vzťahu človek nemôže žiť šťastne). A aby toho nebolo málo, dávame iným ako homosexuálnym osobám najavo, že sú oveľa horší, skazenejší a nie je v našej spoločnosti pre nich miesto. Azda niekto by aj poľutoval pedofilnú osobu, ktorá si uvedomuje, že cíti niečo nesprávne, ale ochotnejšie to vieme nazvať zlom a zvrátenosťou a takého človeka si držať ďaleko od seba, ako to v pokore nazvať sexualitou, ktorej pôvod je rovnako tajomný, ako je tajomný, či skôr komplexný pôvod homosexuality. Naopak, homosexuálne osoby povzbudzujeme k veselému žitiu ich stavu a tým, ktorí sú uvedomujú pôvod svojej sexuality, svojho vnútorného stavu a odmietajú žiť homosexuálne predpovedáme egodystóniu, sebatrýznenie, pomýlené vnímanie svojho stavu a strach zo žitia prirodzených vecí. Paradox doby. Pred štyridsiatimi rokmi bolo choré homosexualitu žiť. Dnes je choré ju prijať, ale nemať partnera.

Páči sa mi postoj cirkvi, ktorá nerobí medzi neheterosexuálmi rozdiely, ba dokonca sexualitu človeka nerieši ako niečo kľúčové, lebo podstatný je vzťah s Bohom, od ktorého sa odvíja všetko ostatné vrátane kvality života. A kvalita života pre nás ľudí znamená kvalitu vzťahov. Homosexuál pre Boha nie je lepší a pedofil nie je horší len kvôli tomu, čo cíti a neubližuje svojej duši ani ostatným. Homosexualitu a pedofíliu vníma cirkev rovnako v tom, že obe nie sú podľa Božieho plánu. Je jedno, či ide o dieťa, dospelého alebo seniora. Pri neheterosexualite nejde len o prekážku nemožnosti plodenia, ale ide hlavne o prírodou daný, státisíce rokov overovaný model a zatiaľ nič lepšie príroda "nevymyslela." Máme pohlavné orgány kompatibilné s opačným pohlavím bez ohľadu na svoju sexualitu. Boh to mohol vymyslieť tak, že homosexuálni jedinci by boli odlišní a mali by tiež svoju sexuálnu kompatibilitu, no neurobil to, pretože by šiel proti sebe, keby tento stav niekomu dával a vzápätí mu ho zakazoval. Takisto to mohol vymyslieť tak, že deti by boli mentálne a emocionálne na jednej úrovni s dospelými a ich telo s pohlavnými orgánmi mohlo dozrieť v priebehu pár rokov. Ani toto Boh neurobil. Vedel, prečo telo i duša potrebujú zrieť toľko rokov, a tak dospelý človek a dieťa nie sú kompatibilní ani v jednej úrovni partnerského vzťahu. 

Čo je veľmi podstatné, Boh chce, aby sa každá neheterosexuálna osoba milovala tu a teraz (nie možno potom), skúmala svoje túžby iba vtedy, ak je na to pripravená, netrýznila sa túžbou po zmene sexuality, neustálymi otázkami: "Prečo?" a odovzdávala všetky svoje túžby jemu. Boh chce, aby jeho dieťa vedelo, že pre neho nie je človekom druhej triedy, ale nemá byť ani otrokom ideológie či svojich túžob.

Tvorcom prírody je takisto Boh, s požehnaním ktorého sa človeku ako jednotlivcovi alebo v páre funguje z dlhodobého hľadiska neporovnateľne lepšie a jeho vzťahy sú kvalitnejšie. Bohom požehnaným a pre deti najlepším predpokladom kvalitnej výchovy a prípravy na život sú otec a mama v dokonalej harmónii napriek inakosti. Dokonalá harmónia je ideál, ale Boh od nás chce, aby sme sa nevzdávali ideálov a podobali sa mu. Čo neznamená, že dospelý človek nemôže milovať dieťa čisto a položiť za neho život, hoci to nie je jeho vlastná krv (poznám pedofilného muža, ktorého láska k chlapcom je taká veľká, že pracuje s deťmi a neraz tie deti prvýkrát v živote práve vďaka nemu zakúšajú čistú hlbokú lásku muža, lebo im ju nedokázal dávať vlastný otec alebo človek, ktorého spoločnosť vníma ako toho povolanejšieho). Alebo že priateľ nesmie milovať priateľa do krajnosti, ak spolu nezdieľajú jedno lôžko. Páči sa mi, že to reflektuje jednu (Božiu) lásku a jednu spravodlivosť. Ani heterosexuál sa nedostane do neba len preto, že to mal v pohlavnej intimite jednoduchšie a mohol vychovať vlastné deti. Každý bude súdený podľa toho, koľko toho dostal, akou cestou sa slobodne vybral a či do svojich bojov pozýval Boha a spoločenstvo. "Dobrú" či "zlú" formu sexuality v praxi posudzuje morálka, nie veda a z morálneho hľadiska potrebujeme byť opatrní v tom, koho a za čo súdime. Veda má zistiť, ako vzniká neheterosexualita, nemôže hodnotiť, ktorá forma je morálne akceptovanejšia. I my sa môžeme inšpirovať Božou spravodlivosťou, aby sme nemuseli prekrúcať niečo, čo nie je prirodzenosťou podľa prírody ani Božieho zákona a vyberať si zo širokého spektra stavov a skutkov najprirodzenejšiu neprirodzenosť.

Nezabudnime však na jednu dôležitú vec - nebojme sa ľudí pustiť a nechať ich žiť tak, ako žiť chcú - aj keby to boli naši milovaní. To je sloboda, ktorú nám dal Boh a my ju nemôžeme nikomu brať a už vôbec nie emocionálnym či iným vydieraním. Nechajme ľudí veriť tomu, čomu veriť chcú. Pozvime ich do spoločného hľadania Boha a jeho vôle s ochotou i silou rešpektovať odlišné postoje a vnímanie zachovaného Božieho slova či cirkevnej tradície. Nikto nepovedal, že to bude jednoduché, ale ak sa budeme ponižovať či obchádzať jeden druhého kvôli vlastným predstavám o Bohu (ktoré, navyše, obe nemusia byť pravdivé), bude to začiatok konca dobrých vzťahov s ľuďmi, šance na osobnostný aj duchovný rast. Môžeme so sebou stiahnuť aj iných ľudí, za čo pred Bohom ponesieme plnú zodpovednosť. Spoločenstvo vždy bolo a bude o spoločnom poznávaní Boha a hľadaní pravdy, nie o tom, kedy sa v ňom nájde rečník, ktorý pre svoju šikovnosť, charizmu alebo kvôli svojmu vzdelaniu osloví väčšinu. V spoločenstve každý potrebuje odovzdať svoju pravdu, aby v srdci uvoľnil miesto pre Pravdu v Duchu, s objavením ktorej dostane aj silu prijať ju a žiť.

Natíska sa tu otázka, čo potom Boh od neheterosexuálov chce, prečo im neodníme tieto túžby, ak nie sú podľa prirodzenosti tela ani ducha? Neodníme ich ani tým, ktorí ho skutočne milujú, resp. urobí tak zriedka. Skúsenosť ukazuje, že ak sa človek odovzdá Bohu, on dokáže tlmiť jeho neprirodzené či telu prirodzené túžby takým spôsobom, že človek nemusí nič potláčať. Nie je to však zadarmo. Vyžaduje si to tréning mysle a učenie sa nesebeckej láske, chcieť odovzdať seba, to, aký som tu a teraz, svoju minulosť, prítomnosť i budúcnosť, vidieť, vnímať, počúvať a podporovať brata/sestru viac ako kedykoľvek predtým. Nemám všetky odpovede, ale viem, že tieto túžby, nech sú už tu a teraz akokoľvek silné, živé sú často spolu s negatívnymi vzťahovými skúsenosťami hnacou silou túžby milovať a byť všímavejšími. Navyše ľudia s rodinným stavom "slobodní" sú nezastupiteľnou súčasťou spoločnosti, ktorí zo seba neraz dokážu vydolovať viac lásky a poskytnúť iným viac času na počúvanie.

Bez nich by dospelí ľudia v heterosexuálnom zväzku či deti v rodine, v ktorých sú vzťahy naštrbené, azda mali minimum možností zažiť skutočnú lásku, vedenie, vzory... A i napriek tomu je množstvo ľudí bez lásky, pozornosti, záujmu iných. Každý si totiž nájde nejaký dôvod, pre ktorý sa do seba uzavrieť. Možno sklamanie, možno očakávanie veľkej lásky, čakanie na krásneho princa či princeznú... Žiaľ, dodnes sú partnerstvo a rodina mylne považované za jedinými priestormi, v ktorých je legitímne prijímať a odovzdávať hlbokú čistú lásku. Láska je navyše často podmieňovaná sexom. Neheterosexuálne osoby si ešte viac ako ostatní potrebujú dávať pozor na to, ako milujú a nezabúdať na to, že ak svoje túžby aj lásku nebudú ponúkať Bohu na to, aby ich pravidelne očisťoval, zlyhajú, zrania, prestane ich napĺňať to, čo robia. Začnú to vnímať ako povinnosť pre Boha, prestanú pociťovať radosť z toho, že to vlastne robia kvôli sebe, lebo toto je to, čo naozaj potrebujú, cez čo môžu vyjadrovať autentické emócie a zakúšať ovocie najvyššej formy lásky, ktorá dokonca uzdravuje.

Áno, dať voľný priebeh sexuálnemu pudu krátkodobo poteší, ale nie je to nič, čo drží lásku pri živote, bez čoho by láska nemohla rásť. Avšak to pochopí iba ten, kto sa díva na lásku ako na odraz Boha, nie ako na kalkul človeka (budem z toho niečo mať, musím sa otvoriť pudom, aby som nebol nešťastný). Milovať sa ako bratia a sestry určite neznamená súložiť spolu, keď zavolá príroda a nie je to ani o tom, že "odtiaľ - potiaľ, zvyšok si hľadaj inde." Keby spoločenstvo kresťanov bolo o tom, že zvyšok si máme hľadať inde, tak Ježiš by nám nepriniesol nič nové. On však položil základy lásky, ktorá sa neštiepi na typy, nemá hranice, neriadi sa sympatiami..., ale tú so sexuálnou zložkou vyhradil len pre muža a ženu vo zväzku.

(úvaha muža s homosexuálnymi sklonmi)