Moderný (otvorený, slobodný) kresťan a homosexualita

Kresťanské rodiny aj kresťanské komunity si dnes môžu uvedomiť možno náročný fakt, ale predsa len fakt - tlačiť osoby s homosexuálnou preferenciou do zákazu až démonizovania homosexuálneho partnerstva a prezentácie sexuálnej abstinencie ako nevyhnutnej obety, "ktorá sa dá prežiť," je zraňujúce. Skôr na psychiatrii uvidíme takých pacientov, ako pacientov, ktorým blízki i okolie umožnili slobodne sa rozhodnúť pre takú či onakú voľbu. Áno, homosexualita voľba nie je, ale to, ako s ňou naložíme - my ako rodina, my ako spoločnosť a človek sám - už voľbou je.

Predstavte si, že niekto si žije homosexualitu relatívne radostne, veď veda a spoločnosť bojujú za jej slobodné vyjadrenie a zotretie rozdielov medzi homosexuálnym a heterosexuálnym spolužitím. A do tohto vstúpi rodič alebo ktokoľvek iný s tvrdením, že je to niečo zlé, čoho sa treba zriecť, čo Boh nechce atď. Dokonca aj osoby, ktoré si jasne uvedomujú, že homosexualita vrodená nie je nedokážu, tak ako ani ostatní ľudia, prežiť svoj život bez toho, aby okúsili to, aké to je, keď ich niekto naozaj miluje so všetkým, čo k tomu patrí. Viera a veda vstúpili pri problematike homosexuality do veľkého uzla rozporu, ktorý môže v sebe rozseknúť len jednotlivec sám. Osobne si myslím, že tento rozpor bol veľkým omylom ľudstva, pretože mne homosexualita dáva logiku a nikdy ma neprestane fascinovať. Tiež sa mi nepáči, že kadekto vstupuje do slobodného rozhodnutia človeka chcieť pochopiť vlastnú homosexualitu, zmiasť ho, prekaziť mu to, nakoľko aj skúsenosť ukazuje, že psychoterapeutické vedenie každej takejto osoby odhaľuje veľa a je viac než užitočné.

Veta, ktorou rodič pri dospelom dieťati nič nepokazí znie: "Nie tak, ako chcem ja, ale tak, aby si bol naozaj šťastný." Veta plná slobody a prijatia vyslovená v správnom okamihu. Navyše to "naozaj" je síce obyčajné slovo, ale skrýva sa za ním veľa - naučiť sa skutočne niekoho milovať, vydať sa na náročnú cestu sebapoznania a sebarozvoja, rozpoznať toxických ľudí a vyhnúť sa im, nebyť závislý na iných osobách a ich rozhodnutiach, dokázať porozumieť svojim emóciám, pracovať s nimi, držať sa vzácnych osobností a morálnych vzorov, mať dostatok síl na to, aby som dokázal žiť podľa seba, nie podľa ostatných. To "naozaj" znamená aj byť trpezlivý, nemusieť sa náhliť do sexu ani partnerského vzťahu, keď som ešte ani len nemal 18 rokov. Pokúsiť sa naplno venovať svojim priateľom, aby som raz dokázal skutočne milovať svojho partnera a žiť s ním dlhodobo.

Kresťan ale pri slobodnom, otvorenom myslení - vnútornej slobode žitej i ponúkanej ostatným skončiť nemôže.

Stále platí uvedomiť si riziká a benefity jednotlivých rozhodnutí a spôsobov života a dôležitosť zodpovedného prístupu k vlastnej sexualite i sexualite niekoho iného. Pretože za ňou stojí človek so všetkými svojimi zraneniami, krivdami, túžbami, potrebami... Rovnako nie je jedno, kedy človek začína homosexuálne žiť. A už vôbec nie je jedno, ak si myslí, že neheterosexualita mu otvára dvere k akémukoľvek správaniu k sebe alebo niekomu inému.

Okrem toho Boh nie je bezmocný nad tým, čo sa nám v živote deje a všetko má svoju príčinu, zmysel a cestu. Človek, ktorý verí, rovnako nie je bezmocný. Pokiaľ láska v medziľudských vzťahoch nevíťazí, nie je to chyba Boha, ale zaslepených ľudí, ktorí láske potrebujú dávať nálepky a iné doplnky. Avšak v prirodzenosti človeka je hľadať šťastie, kým ho nenájde. Podstatná otázka, ktorú nám dáva Boh znie: "Nájde človek skutočné šťastie a samého seba v homosexuálnom partnerskom vzťahu?"