Milosrdný Otec vyčkáva, nevyčíta, objíma...
Milosrdný Otec nám ako svojim synom a dcéram dáva slobodu, rešpektuje naše rozhodnutia, ale vyčkáva nás na nádvorí s tichým hlasom na perách: "Kde inde bude môjmu dieťaťu lepšie, ako pri svojmu Otcovi?" Tam vonku, mimo Otcovho priestoru, sa usilujeme nasýtiť iným spôsobom, no nakoľko nám málokto dokáže skutočne naplniť naše potreby, zažívame obrovský hlad v príbytku Boha v nás zmenenom na vyprahnutú púšť. Vraciame sa k Otcovi oživovateľovi; niektorí pri vážnych životných udalostiach, iní v starobe, ďalší pred svojou smrťou. A Otec nám nevyčíta: "Kde si bol doteraz?" "Načo si prišiel?" "Prečo sa mi ukazuješ na oči, keď si rozflákal úplne všetko, čo som ti dal?" Teší sa z toho, že jeho stratený syn nezomrel pre večnosť. Boh nemá to srdce nám čosi vyčítať, ak sa zmorení, hoci aj vlastným pričinením vrháme do jeho náruče. Božia láska nie je schopná obísť človeka ležiaceho na samom dne, hoci sa tam dostal sám. Teší sa z toho, že jeho dieťa prišlo opäť tam, kde mu bolo vždy najlepšie, kde mu nič nechýbalo. Boh totiž nepočíta, koľko modlitieb sme počas života odrecitovali, ale v koľkých sme mu naozaj verili, pri koľkých nám s ním bolo naozaj dobre, v koľkých nám bolo naozaj ľúto to, čo sme urobili a v koľkých sme po ňom skutočne túžili. Odpúšťa nám bezpodmienečne vtedy, ak ho vnímame ako skutočného Otca, jediný prameň milostí a cestu do večného života. Nie je možné milovať Boha a ľudí nie, chcieť odpustenie od Boha a na človeka sa hnevať. A ak sme schopní veľa milovať a takto sa hoci aj po hriechu vrhať do Božej náruče plní pokory a dôvery, bude nám aj mnoho odpustené.