Kto nám chce vziať vieru v Boha?

Existuje veľa ľudí, ktorí by nám ju mohli vziať (takmer dokonalou argumentáciou), ale napokon si ju berieme my sami. Ako? Kedy? Vnímaním nelogických či nepriateľských myšlienok vo Svätom Písme? Prežívaním omylov Cirkvi a chýb duchovenstva? To všetko len svedčí o tom, že premýšľame o veciach a uplatňujeme si právo pochybovať či nazlostiť sa. Ale pokiaľ v tom dlhodobo zotrvávame, nehovorí to niečo o miere našej osobnej zrelosti a schopnosti byť objektívny, sebakritický, pokorný...? 

Myšlienka zbaviť sa Boha v nás skrsne najmä vtedy, keď si naplno uvedomujeme, že Boh dlhodobo nepracuje podľa našich predstáv. Začína to v nás vrieť. Boh od nás chce príliš veľa, a to je pre nás, žijúcich v 21. storočí, ťažké bremeno. Akosi nemáme pocit, že by Boh aj veľa dával. Stávame sa zatvrdlivými, slepými a hluchými pre to krásne, čo nás každý deň stretáva. Utekáme pred tým nepekným, náročným, ale pravdivým, ktoré by však dokázalo priblížiť našu dušu o krok bližšie ku krásnu (keby sme si s tým chceli potykať). Nie sme schopní pozrieť sa na rôzne formy osobnej bolesti či utrpenia iného duchovnými očami.

Koľko bolesti si spôsobujeme sami, koľkú bolesť umocňujeme toxickými myšlienkami a vytesnením Boha z našich životov?! Dlhú dobu si nemusíme uvedomovať to, že Boh denne robí všetko pre to, aby sme sa stali hodnejší neba a zrelší pre nebo na zemi. Pre spásu našej duše a dosiahnutie milostí, je často potrebné prijímať rôzne veci, s inými zase zápasiť, a nie je to dvakrát príjemné, najmä ak vnímame utrpenie a nespravodlivosť, na ktorú sa Boh pozerá tiež. Bolesť ľudí či následky ich nespravodlivosti neslúžia na radosť Boha, ani na postupnú deštrukciu našej viery v jeho existenciu. Sú výchovnými prostriedkami Boha venovanými našej duši. My ich môžeme odmietnuť alebo pokorne prijať. Môžeme priložiť ruku k dielu a zmierňovať bolesť iných a cez osobnú bolesť a krivdu rásť v láske a poznaní Boha i osobného poslania ako Jeho dieťaťa.

Raj na zemi nie je v Božích očiach rozkošou pre telo, úspechom, slávou či mocou v každom momente života, pre dosiahnutie ktorých sme neraz schopní urobiť všetko a podriaďujeme im všetko ostatné, aby sme si ten pocit výhry udržali čo najdlhšie. Rajom na zemi sú každodenné čiastkové výhry v zápase o dušu (byť najmenším v osobných ambíciách a najväčším v láske). Koľkí z nás dnes ešte úprimne cítia, že sú Božími dlžníkmi?